znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 83/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Furčákom, Námestie sv. Egídia 44, Poprad, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaniach vedených pod sp. zn. 14 C 189/2010 a sp. zn. 15 C 33/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 6. februára 2014 doručená sťažnosť J. M., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Furčákom, Námestie sv. Egídia 44, Poprad, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 14 C 189/2010 a sp. zn. 15 C 33/2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   konanie   vedené   okresným   súdom pod sp. zn. 14 C 189/2010 bolo právoplatne skončené rozsudkom z 1. júna 2011, ktorý sa stal   v   spojení   s   opravným   uznesením   právoplatným   20.   júla   2011.   Sťažovateľovi   ako odporcovi zastúpenému v konaní opatrovníčkou (ustanovenou okresným súdom z dôvodu, že sa nepodarilo zistiť pobyt sťažovateľa) bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (Slovenský plynárenský priemysel – distribúcia, a. s.) sumu 2 724,46 € a trovy konania v sume 446,58 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Pre   účely   vymoženia   pohľadávky   navrhovateľa   vyplývajúcej   z   právoplatného rozsudku okresného súdu sp. zn. 14 C 189/2010 z 1. júna 2011 je proti sťažovateľovi ako povinnému   vedené   exekučné   konanie   súdnym   exekútorom   JUDr.   Václavom   Kunom pod sp. zn. EX 3602/2011 povereným Okresným súdom Poprad (č. poverenia 5706054262 z 25.   januára   2012).   Súdny   exekútor   vydal   upovedomenie   o   začatí   exekúcie 27. februára 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že o existencii právoplatného rozsudku okresného súdu sp. zn. 14 C 189/2010 z 1. júna 2011 – exekučného titulu sa dozvedel až v čase, keď získal vedomosť o vedení exekučného konania proti jeho osobe z dôvodu, že okresný súd s ním ako odporcom konal v zastúpení súdom ustanoveným opatrovníkom a jemu   osobne   žiadne   rozhodnutie   doručované   nebolo.   Z   obsahu   listín   pripojených k sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   spochybňuje   zákonnosť   postupu   okresného   súdu v konaní,   v   ktorom   bol   vydaný   exekučný   titul,   pokiaľ   ide   o   zákonnosť   ustanovenia opatrovníka   sťažovateľovi,   a spochybňuje aj samotnú materiálnu správnosť exekučného titulu.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ podal námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie   a   aj   návrh   na   „zrušenie   exekúcie“   (obe   datované   22.   marca   2012)   a   podnet na trestné stíhanie sudkyne, ktorá bola zákonnou sudkyňou v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 189/2010, v ktorom bol vydaný exekučný titul.

Sťažovateľ   zároveň   podal   20.   marca   2012   okresnému   súdu   návrh   na   povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 14 C 189/2010 (v ktorom bol vydaný exekučný titul – právoplatný rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 189/2010 z 1. júna 2011) z dôvodov podľa § 228 ods. 1 písm. a), b) a c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Konanie o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania je vedené okresným súdom pod sp. zn. 15 C 33/2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„OS   Košice-okolie   vydal   v   konaní   14C/189/2010,   7509214346   nezákonné rozhodnutie,   ktorým   sťažovateľa   nedôvodné   zaviazal   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu 2.724,46 eur na tom skutkovom základe, že ho nedôvodné pojal do označeného konania, tým spôsobom, že nedodržal postup pri doručovaní písomností podľa OSP a tak označil jeho pobyt za neznámy, aby sa nemohol brániť, ustanovil mu v konaní opatrovníčku a cez ňu nechal   spravoplatniť   uvedené   nezákonné   rozhodnutie   súdu.   O   tomto   rozhodnutí   sa sťažovateľ dozvedel dňa 15. 03. 2012, keď zároveň zistil, že jeho bežný účet vedený na pobočke v P. je zablokovaný Exekútorským úradom v Nitre, Piaristická 2, JUDr. Václav Kuna, sp. zn. EX3602/2011.

Dňa 16. 03. 2012 sa dostavil sťažovateľ na OS Košice-okolie, kde vedeniu súdu tlmočil svoju sťažnosť a bol s ním spísaný priložený úradný záznam...

Dňa 18. 03. 2012 podal sťažovateľ vo veci návrh na obnovu konania s prílohami... Následne   bolo   nevyhnutné   podať   na   OS   v   Poprade   návrh   na   zrušenie   exekúcie č. 5706054262 zo dňa 25. 01. 2012 a bol podaný aj podnet na trestné stíhanie sudkyne JUDr. Andrei Gazdagovej...

V septembri 2013 sa sťažovateľ znovu osobne sťažoval na postup OS Košice-okolie na sekretariáte vedenia súdu,   dôkazom čoho je aj zistenie sp.   zn.   obnoveného konania 15C 33/12,   no   napokon   si   predsedníčka   súdu,   ani   prednostka   preňho   nenašla   čas   a odmietla s ním urobiť ďalší úradný záznam s odôvodnením, že ten zo dňa 16. 03. 2012 postačuje a že vec sa v dohľadnom čase dorieši. Na dve telefonické urgencie reagovala predsedníčka súdu rovnako.

Táto situácia sa stala pre sťažovateľa neprijateľná, pretože nebolo zrušené exekučné konanie, do dnešného dňa nie je známy žiaden úkon v obnove konania od 18. 3. 2012, pritom   mal   sťažovateľ   blokáciu   na   jeho   motorové   vozidlo   a   s   tým   súvisiace   problémy. Keďže   sa   nedovolal   nápravy,   podal   sťažovateľ   sťažnosť   na   KS   v   Košiciach.   Z   KS   v Košiciach dostal vyrozumenie o postúpení sťažnosti na priame vybavenie OS Košice-okolie. Od predsedníčky súdu dostal sťažovateľ nepochopiteľnú výzvu zo dňa 20. 01. 2014. Nedala si predložiť ani spisy, lebo už nahliadnutím do nich by jej muselo byť zrejmé, prečo došlo k sťažnosti. /iura novit curia/...

Predmetnú situáciu nemožno hodnotiť inak než ako zbytočné prieťahy vo veci obnovy konania, ktoré trvajú už 22 mesiacov bez jediného úkonu súdu a máme za to, že situáciu môže už zmeniť len nález Ústavného súdu SR...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Základné ústavné práva J. M... v konaní 14C/189/2010 a v konaní 15C 33/12 vedených na OS Košice okolie porušené boli najmä v č1. 46, 48 Ústavy SR.

OS   Košice-okolie   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   15C   33/12   konal   bez   zbytočných prieťahov.

J. M... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10. 000 eur, ktoré je KS v   Košiciach   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto nálezu.

J. M... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, výška ktorých bude vyčíslená v rozhodnutí Ústavného súdu SR.

Kancelárii   Ústavného   súdu   SR   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   AK JUDr. Furčák   Jozef,   Námestie   sv.   Egídia,   Poprad   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia, po preúčtovaní s KS v Košiciach.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy bez   ich   bližšej   špecifikácie,   a   to   nezákonnosťou   postupu   a   rozsudku   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 189/2010 a prieťahmi v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 33/2012 o jeho návrhu na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 189/2010.

Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   bližšie   nešpecifikuje,   porušenie ktorých základných práv upravených v čl. 46 a čl. 48 ústavy namieta, z odôvodnenia jeho sťažnosti je možné ustáliť, že vo vzťahu k postupu a rozsudku okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 189/2010 namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   33/2012   (o   povolení   obnovy   konania   vedeného pod sp. zn. 14 C 189/2010)   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 189/2010

Ústavný   súd   konštatuje,   že   súdne   konanie   vedené   okresným   súdom pod sp. zn. 14 C 189/2010 bolo právoplatne skončené rozsudkom z 1. júna 2011, ktorý sa stal v spojení s opravným uznesením právoplatným 20. júla 2011.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu   podaná 6. februára 2014, t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty, ústavný súd ju v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 33/2012

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky,   ktoré   mal   k   dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.   Napokon,   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia „Ak orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme a zabezpečí   vykonanie   opatrení   na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“. V súvislosti s tým ústavný súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   predbežne   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky   na   konanie   pred   ním. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   preveroval   tvrdenia   sťažovateľa   o   podaní   sťažnosti na prieťahy v namietanom konaní predsedovi okresného súdu a na rozdiel od jeho tvrdenia zistil, že žiadna takáto sťažnosť z jeho strany okresnému súdu doručená nebola. Doručenie takejto sťažnosti sťažovateľ nepreukázal ani listinami pripojenými k sťažnosti. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ kvalifikovaným spôsobom nepreukázal, že podal (doručil predsedovi okresného súdu) sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní pred okresným súdom.

Sťažovateľ pripojil k sťažnosti podanie z 2. januára 2014 adresované Krajskému súdu   v   Košiciach,   ktoré   je   označené   ako „sťažnosť“ a v ktorom   uvádza,   že   podáva „sťažnosť na postup Okresného súdu Košice-okolie v konaní 14C/189/2010 a 15C 33/12“, upovedomenie   krajského   súdu   z   8.   januára   2014,   ktorým   sťažovateľovi   oznamuje postúpenie jeho podania predsedníčke okresného súdu, a výzvu okresného súdu sp. zn. Spr/5/2014   z   20.   januára   2014,   ktorou   vyzýva   sťažovateľa   na doplnenie   jeho   podania v súlade s § 5 ods. 3 a § 6 ods. 2 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov.

K   tomuto   postupu   okresného   súdu   vo   vzťahu   k   vybavovaniu   jeho   podania z 2. januára   2014   označeného   ako „sťažnosť“ sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: „Od predsedníčky   súdu   dostal   sťažovateľ   nepochopiteľnú   výzvu   zo   dňa   20.   01.   2014. Nedala si predložiť ani spisy, lebo už nahliadnutím do nich by jej muselo byť zrejmé, prečo došlo k sťažnosti. /iura novit curia/...“

Sťažovateľ v sťažnosti netvrdil ani nepreukázal, že by nedostatky svojho podania z 2. januára 2014 odstránil, resp. doplnil tak, aby toto podanie spĺňalo náležitosti sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v posudzovanej veci nesplnil   (kvalifikovane   nepreukázal)   požiadavku   namietania   prieťahov   v   konaní   pred orgánom štátnej správy súdov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch ani nepreukázal, že ju nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV.   ÚS   26/2012 a IV. ÚS 93/2012)   na   požiadavke   využitia   prostriedkov   nápravy   v   zmysle   §   62   a   nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v okolnostiach danej veci (pri dĺžke súdneho konania o povolenie obnovy konania necelé dva roky) nemožno konštatovať.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Ústavný   súd   súčasne   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru   pri   posudzovaní možnosti porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní o povolenie obnovy konania podľa Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   tejto   judikatúry   na   konanie   o   návrhu   na   obnovu   konania   –   v   štádiu do rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania   alebo   rozhodnutia   o   zamietnutí   návrhu na obnovu   konania   –   nie   je   aplikovateľný   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   časti   týkajúcej   sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože v rámci neho nejde   o   rozhodovanie   o   občianskom   práve   alebo   záväzku   účastníka   konania.   Takéto rozhodnutie   už   bolo   totiž   vydané   v   pôvodnom   konaní,   ktoré   v   zmysle   §   159   OSP predstavuje prekážku veci rozhodnutej. Pri obnove konania podľa Občianskeho súdneho poriadku môže byť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa judikatúry ústavného súdu porušené len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania (III. ÚS 191/02).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v období konania okresného súdu o   návrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   nemôže   dochádzať   k   porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014