znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 83/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. L., R., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Ď., R., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 12 ods. 1 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 47/2011 z 22. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. L. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2012 doručená sťažnosť Ing. J. L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 prvou vetou Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 47/2011 z 22. novembra 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že

a) „ Ústavná sťažnosť smeruje voči uzneseniu sp. zn. 11 Co/47/2011 zo dňa 22. 11. 2011   /v   zápisnici   zo dňa   22.   11.   2011/   vydaného   Krajským   súdom   Prešov,   ktorým   súd nepripustil späťvzatie žaloby. Rozhodol tak po tom, ako žalovaný nesúhlasil so späťvzatím žaloby.“.

b) Sťažovateľ sa žalobou z 27. apríla 2004 podanou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovaným v 1. až 3. rade, aby mu zaplatili spoločne a nerozdielne istinu, ktorú im poskytol na základe zmluvy o pôžičke z 31. januára 2003, úroky   z omeškania   a dohodnutú zmluvnú pokutu   a tiež   trovy   konania.   Okresný   súd platobným rozkazom sp. zn. 16 C 83/2004 z 3. júna 2004 vyhovel žalobe. Následne okresný súd   rozsudkom   zo 16.   februára   2007   žalobe   čiastočne   vyhovel   a uložil   žalovaným v 1. až 3. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľovi prisúdenú sumu (istina, úrok, úrok z omeškania). Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný v 1. rade odvolanie (tzn. že rozsudok proti žalovaným v 2. a 3. rade nadobudol právoplatnosť, pozn.), na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 59/2007 z 27. marca 2008 zrušil prvostupňový rozsudok v napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu. Okresný súd rozsudkom z 15. januára 2009 žalovanému Ing. I. G. (pôvodne žalovanému v 1. rade, ďalej len „žalovaný“) uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi prisúdenú sumu (istinu, úrok, úroky z omeškania)   a zastavil   konanie   v časti   prevyšujúcej   prisúdenú   sumu.   O odvolaní žalovaného rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 25/2009 z 18. novembra 2009 tak,   že   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v časti   prisúdenej   sumy   s tým,   že   záväzok žalovaného   je   solidárny   so   záväzkom   pôvodne   žalovaných v 2. a 3. rade. Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 5 Cdo 157/2010 zo 14. júna 2011 na dovolanie sťažovateľa zrušil rozsudok krajského súdu z 18. novembra 2009.

c)   Po   vrátení   veci   najvyšším   súdom   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 11 Co 47/2011 z 22. novembra 2011. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že návrh sťažovateľa na zaplatenie požadovanej sumy (4 647,15 €) z titulu úroku a časti   istiny   (331,94   €)   zamietol.   Zmenil   tiež   výrok   o trovách   konania   (žalovanému nepriznal   náhradu   trov)   a sťažovateľovi   uložil   povinnosť   nahradiť   žalovanému   trovy odvolacieho konania.

d) Podľa „Zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom“ č. k. 11 Co 47/2011-443 z 22.   novembra   2011   (2.   strana   zápisnice)   krajský   súd   po   porade   senátu   vyhlásil   toto uznesenie: „Nepripúšťa   späťvzatie   návrhu o zaplatenie   sumy   4 647,15   €   titulom   úroku a 331,94 € titulom istiny.“ Následne bol vyhlásený už v bode c) uvedený rozsudok.

e)   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   47/2011 z 22. novembra 2011, ktorým zamietol sťažovateľovu žalobu, dovolanie.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa „Súd   rozhodujúc   o   pripustení   alebo   nepripustení späťvzatia žaloby, nepostupoval v súlade s ustan. § 96 odst. 2, O. s. p., kedy   /... súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí, v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní/ pretože bola a je tu absencia existencie   vážnych   dôvodov,   pre   ktoré   žalovaný   nesúhlasil   so   späťvzatím   žaloby,   súd nezákonne rozhodol.“.

4.   Vo   vzťahu   k predmetu   sťažnosti   [bod   2a)]   sťažovateľ   v podstatnom   uviedol: „Na ďalšom   pojednávaní   súd   dňa   22.   11.   2011   odvolací   súd   rozhodol   priamo   na pojednávaní uznesením sp. zn. 11 Co/47/2011-443 zo dňa 22. 11. 2011 /obsiahnuté iba v zápisnici Krajského súdu Prešov/ ktorým nepripustil späťvzatie žaloby o zaplatenie sumy 4 647,15 € titulom úroku a 331,94 € titulom istiny. Uznesenie vyhlásené, bolo dané poučenie o neprípustnosti opravného prostriedku proti tomuto uzneseniu.

Odvolací   súd   nepripustil   späťvzatie   žaloby,   bez   akéhokoľvek   odôvodnenia nepripustenia späťvzatia žaloby, len s poukazom na vyjadrenie žalovaného o nesúhlase so späťvzatím žaloby a pokračoval v konaní na ktorom o veci bez akéhokoľvek dokazovania i napriek vyslovenému právnemu záveru dovolacieho súdu vykonať dokazovanie, v merite veci na tomto pojednávaní rozhodol.“

5.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   mu „nebola   poskytnutá   súdna   ochrana   v   zákonom predpokladanej kvalite, neboli aplikované správne zákonné predpisy zo strany súdov tak, aby boli v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivú súdnu ochranu.

Skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie je nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní...“.

6.   Sťažovateľ navrhol,   aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co/47/2011 porušil základné právo J. L. na súdnu ochranu podľa č1. 46 odst. 1 v spojení s čl. 12 odst. 1 prvou vetou Ústavy...

Uznesenie Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co/47/2011 zo dňa 22. 11. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   súčasne   požiadal   o priznanie   finančného   zadosťučinenia „vo   výške 2000 €“, a náhradu trov právneho zastúpenia „v sume 320,44 €“.

7. Sťažovateľ k sťažnosti mimo iných písomností pripojil:

- „Návrh odporcu v 2. a 3. rade... na obnovu konania“ vedeného okresným súdom pod sp. zn. 16 C 83/2004,

- uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 Co 62/2010 z 19. januára 2011, ktorým na odvolanie sťažovateľa zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 11 C 83/2010-44 z 27. septembra 2010 (ktorým   odložil   vykonateľnosť   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   16   C   83/2004-215 zo 16. februára   2007   [pozri   bod   2   b)]   do   právoplatného   skončenia   konania   o obnove konania   tak,   že   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   zamietol,   lebo   proti   žalovaným v 2. a 3. rade bolo vedené (a aj ukončené splnením dlhu, t. j. vymožením   a uspokojením nároku sťažovateľa) exekučné konanie, a tak návrh na „odklad vykonateľnosti rozsudku stratil na právnom význame“,

- sťažovateľovo „Dovolanie a návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku“ zo 16. januára 2012 proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 Co 47/2011 z 22. novembra 2011 [pozri bod 2e)], ktorého nie nepodstatnú časť tvoria sťažovateľove námietky proti uzneseniu krajského súdu   z 22.   novembra   2011   o nepripustení   späťvzatia   žaloby   (tvoriace   strany   3   až   5 osemstránkového odôvodnenia dovolania).

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

10. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 prvou vetou ústavy (body 1 a 6) uznesením krajského súdu z 22. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 47/2011 [body 2a), 2d)].

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach...

12.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

13. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu (a tiež právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Tohto základného práva (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1   ústavy (a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

14. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 11 Co 47/2011 z 22. novembra 2011 [pozri tiež bod 2c)] po podrobnom oboznámení výsledku prvostupňového konania (ako   aj   výsledkov   doteraz   prebiehajúceho konania)   vo   vzťahu k predmetu   sťažnosti   [už vymedzenom   v bode   2a,   t.   j.   uzneseniu   o nepripustení   späťvzatia   žaloby]   v podstatnom uviedol: „Tento   rozsudok   v   dôsledku   podaného   dovolania   bol preskúmaný   Najvyšším súdom SR a tento uznesením č. k. 5 Cdo/157/2010-414 zo dňa 14. 6. 2011 rozhodol tak, že rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   z   18.   11.   2009   vo   výroku,   ktorým   zamietol   návrh žalobcu v prevyšujúcej časti ohľadom zaplatenia 4.647,15 eur titulom úroku a 331,94 eur titulom istiny a vo výroku o trovách konania zrušil... Po vrátení tejto veci odvolaciemu súdu žalobca vyhlásil, že v časti, ktorá je predmetom konania berie žalobu späť a teda toto zostalo predmetom odvolacieho konania, t. j. suma 4.647,15 eur, ktorá bola požadovaná titulom úroku a suma 331,94 eur titulom istiny, boli zo strany pôvodne žalovaných v 2. a 3. rade Ing. A. G. a P. G. zaplatené a preto už odpadol dôvod ďalšieho pokračovania. Žalobca súčasne žiadal priznať trovy dovolacieho konania i odvolacieho konania a ďalej žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie tých trov, ktoré žalobca zaplatil na základe rozsudku Krajského súdu v Prešove 11 Co/25/2009-343... Žalovaný nesúhlasil so späťvzatím žaloby v tejto časti.

Odvolací súd vzhľadom na tento prejav žalovaného uznesením podľa § 208 O. s. p. nepripustil späťvzatie návrhu o zaplatenie sumy 4.647,15 eur titulom úroku a 331,94 eur titulom istiny a vo veci rozhodol rozsudkom. Vzhľadom na prejav žalobcu, že sumu 4.647,15 eur titulom úroku a sumu 331,94 eur titulom istiny má zaplatenú, odpadol predmet sporu a preto odvolací súd musel zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že návrh žalobcu na zaplatenie týchto súm zamietol.

Súčasne   podľa   §   220   O.   s.   p.   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku o trovách konania tak, že žalovanému nepriznal náhradu trov konania, keďže z hľadiska pomeru úspechu žalobcu a žalovaného bol žalovaný v tomto konaní úspešnejší, avšak trovy prvostupňového konania nežiadal, a preto mu prisúdené neboli.“

15.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len   v prípade,   že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so súvisiacou   ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

16.   Podstata   argumentácie   sťažovateľa   (body   3,   4   a 5)   spočívala   (bola koncentrovaná)   v „nesprávnom“   zistení   skutkového   stavu,   ktorý   nemal   „oporu vo vykonanom   dokazovaní“,   a najmä   z toho   vyplývajúcej   nesprávnej   interpretácie a následnej aplikácie ustanovenia „§ 96 ods. 2 O. s. p.“ a aj ustanovenia „§ 91 ods. 2 O. s. p., ak ide o spoločné práva... všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane...“.

17.   Ústavný   súd   v súvislosti   s touto   právnou   argumentáciou   sťažovateľa poznamenáva,   že   sťažovateľ,   kvalifikovane   právne   zastúpený   advokátkou,   ani okrajovo (resp. vôbec) nepovažoval za potrebné zaoberať sa ustanovením § 208 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) upravujúcim   (aj   v tomto   posudzovanom   prípade)   aplikačné   možnosti   rozhodovacej právomoci odvolacieho súdu pri rozhodovaní o sťažovateľovom späťvzatí návrhu v tomto štádiu konania.

18. Podľa ustanovenia § 208 OSP ak je vzatý návrh späť, keď už rozhodol súd prvého   stupňa,   ale   jeho   rozhodnutie   nie   je   dosiaľ   právoplatné,   odvolací   súd   rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

19. Ústavný súd poukazuje na právnou teóriou zaužívaný názor (napr. in: Občiansky súdny   poriadok,   I. diel,   komentár,   aktualizované   vydanie   od   autorov   Jaroslav   Krajčo a kolektív,   Bratislava:   EUROUNION,   spol.   s r.   o.,   Bratislava,   jún   2010,   s.   835): „Rozhodnutie o späťvzatí návrhu na začatie konania, ku ktorému došlo po rozhodnutí súdu prvého   stupňa,   je   závislé   na stanovisku   druhého   účastníka   k tomuto   procesnému   úkonu navrhovateľa.... ak druhý účastník so späťvzatím návrhu nesúhlasí, odvolací súd späťvzatie návrhu nepripustí   a je povinný ďalej pokračovať   v odvolacom konaní.   V prípade,   že by odvolací súd rozhodol o pripustení späťvzatia návrhu na začatie konania bez toho, aby druhému   účastníkovi   umožnil   vyjadriť   sa   k späťvzatiu   návrhu,   odňal   by   tým   tomuto účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.“ Podobný názor vyslovili   aj   autori   Števček,   Ficová   (a kolektív)   v publikácii Občiansky   súdny   poriadok, komentár, I.   vydanie,   Praha: Nakladateľstvo C.   H.   Beck,   2009.   s.   624.   Rovnako podľa názoru autorov JUDr. Marián Blaha a spol. (pozri právna databáza www.epi.sk, komentár k §   208   OSP): „Odvolací   súd   späťvzatie   návrhu   nepripustí,   ak   druhý   účastník   s týmto späťvzatím nesúhlasí. V danom prípade je potrebné poukázať na skutočnosť, že nesúhlas druhého účastníka so späťvzatím návrhu nemusí byť odôvodnený vážnymi dôvodmi tak, ak je tomu v konaní pred súdom prvého stupňa podľa § 96 ods. 2 O. s. p. V odvolacom konaní preto platí, že nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu, a to aj bez uvedenia dôvodu tohto nesúhlasu, znamená, že odvolací súd v tomto prípade späťvzatie návrhu nepripustí.“.

20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci (najmä § 208 OSP a tiež § 96 ods. 2 a § 91 ods. 2 OSP) interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné, a to bez ohľadu na to, že tieto dôvody uviedol krajský súd v rámci meritórneho rozhodnutia (pozri bod 14). Vychádzajúc z obsahu už   citovanej   právnej   normy   (bod   18)   a tiež   s prihliadnutím   na ustálené názory   uvedené v bode   19   ústavný   súd   vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj za náležite odôvodnené.

21. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej úpravy,   v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a slobôd (napr. I. ÚS 8/96,   I.   ÚS   6/97,   I.   ÚS   272/2010,   I.   ÚS   439/2011).   Ústavný   súd   v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

22. Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie všeobecných súdov, ktoré je v súlade s platnou   právnou   úpravou,   nezakladá   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. Všeobecné súdy vychádzajú pri rozhodovaní o veci samej zo zákonnej, a nie ústavnej   úpravy.   Ústavný   súd   je   však   oprávnený   posúdiť   len   neústavnosť   konania (rozhodovania) všeobecných súdov (napr. I. ÚS 75/97, III. ÚS 64/00, II. ÚS 811/00).

23.   V súvislosti   so   sťažovateľom   prejavenou   nespokojnosťou   s namietaným rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľom označeným právom (čl. 46 ods.   1   ústavy),   dospel   k záveru,   že   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu   v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označeným právom a sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24.   K namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   ústavný   súd poznamenáva,   že   predmetné   ustanovenie   predstavuje   všeobecnú   zásadu   uplatňovania základných   práv   a slobôd   upravených   v druhej   hlave   ústavy   a nemožno   ho   posudzovať samostatne,   bez   jeho   vzájomného   pôsobenia   (ako   aplikačného   pravidla)   s konkrétnym základným právom alebo slobodou. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také porušenie   sťažovateľom   označeného   základného   práva   (čl.   46   ods.   1   ústavy),   ktoré   by odôvodňovalo   následné   uplatnenie   ústavnoprávnej   ochrany,   je   potrebné   konštatovať,   že postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   [bod   2   a)]   nedošlo   k porušeniu   uvedenej ústavnoprávnej normy.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

26.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ďalším   možným do úvahy prichádzajúcim dôvodom odmietnutia sťažnosti je jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojitosti s čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) vzhľadom na skutočnosť, že proti vecnému rozsudku krajského súdu (o zamietnutí žaloby), ktorý   bol prijatý   následne po nepripustení späťvzatia   návrhu, podal sťažovateľ dovolanie, v rámci ktorého namietal okrem iného tiež nesprávny postup krajského súdu, keď nepripustil späťvzatie žaloby [pozri tiež body 2e) a 7]. Pokiaľ sťažovateľ namietal „nesprávne“ aplikovanie „... aj ustanovenia § 91 ods. 2 OSP...“ (bod 16), ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 16 C 83/2004 z 3. júna 2004 nadobudol (keďže ho nenapadli odvolaním) voči žalovaným v 2. a 3. rade právoplatnosť a v ďalšom konaní už boli účastníkmi konania len sťažovateľ a Ing. I. G., pôvodne žalovaný v I. rade [pozri bod 2b)]. Vzhľadom na už uvedené (body 18, 19, 16) ústavný súd tiež konštatuje neopodstatnenosť sťažovateľom namietaného porušenia § 96 ods. 2 OSP, keďže išlo o interpretačné pravidlo upravujúce v danom prípade (t. j. v posudzovanej veci) postup v konaní na súde prvého stupňa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012