znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 83/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. T., Exekútorský úrad, V., zastúpenej advokátkou JUDr. I. T., R., vo veci namietaného porušenia základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   pokojne   užívať   svoj majetok   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE/141/2009 z 25. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2010 doručená sťažnosť JUDr. I. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15   CoE/141/2009   z 25. novembra   2009   o trovách   konania,   ktorým   zmenil   uznesenie Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   2 Er 882/1998-17 z 19. februára 2009 vo výroku o trovách exekúcie.

2.   Zo   sťažnosti   a z   predložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   súdna exekútorka vykonávala exekúciu na základe poverenia č. 5601*005060 z 22. mája 1998 vydaného okresným súdom v prospech oprávneného S., a. s., B. (ďalej len „oprávnený“), voči povinnému S., s. r. o., B. (ďalej len „povinný). Vzhľadom na to, že povinný bol k 12. máju 2006 vymazaný z obchodného registra, bol okresnému súdu 19. decembra 2007 doručený   podnet   na   zastavenie   exekúcie   spolu   s návrhom   na   rozhodnutie   o trovách exekučného konania. Okresný súd uznesením č. k. 2 Er 882/1998-17 z 19. februára 2009 rozhodol   o neprípustnosti   exekúcie   a zároveň   zaviazal   oprávneného   na   náhradu   trov exekučného   konania   v prospech   sťažovateľky.   Krajský   súd   na   odvolanie   oprávneného napadnutým   uznesením   zmenil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   tak,   že   sťažovateľke nepriznal náhradu trov exekúcie.

3. Dôvodom podania sťažnosti   je názor sťažovateľky, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k zásahu do jej majetku a že tento zásah bol nezákonný a je porušením jej ústavou garantovaného práva vlastniť majetok a práva pokojne majetok užívať podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd nezákonne zasiahol do majetku sťažovateľky tým, že jej nepriznal náhradu trov exekúcie, čím ju v konečnom dôsledku donútil znášať trovy vykonanej exekúcie na vlastné náklady. Svoj názor sťažovateľka opiera o ustanovenie § 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý definuje postavenie exekútora ako štátom určenej osoby na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Z uvedeného je podľa názoru sťažovateľky zrejmé, že „právne postavenie exekútora je determinované   tým,   že   vykonáva   úlohy...   verejnej...   moci   a z tohto   dôvodu   sa   naňho vzťahujú iné kritéria než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú... moc... Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu.“. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že „právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej... moci sa   exekútor   podieľa   na   plnení   pozitívneho   záväzku   štátu   v súvislosti   s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu ustanovenom   zákonom...   Exekútora   preto   nemožno   v zásade   vylúčiť   ani   spod   režimu ustanoveného v čl. 2 ods. 2 ústavy.“. Na podklade tejto zákonnej úpravy má podľa názoru sťažovateľky exekútor postavenie štátneho orgánu, ktorý vykonáva a zabezpečuje nútený výkon rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci, a to v prospech oprávneného na podklade jeho podnetu a preto je vylúčené, aby náklady za takýto výkon v samej podstate verejnej moci znášal ku svojej škode, na svoje náklady. Sťažovateľka poukazuje aj na to, že „vzťah exekútora a oprávneného je v podstate konanie na jeho príkaz, pretože exekútor nemá možnosť výberu oprávneného, je viazaný jeho návrhom a v prípade, že návrh spĺňa formálne náležitosti ustanovené zákonom, exekútor musí požiadať o poverenie na vykonanie exekúcie   v zákonom   stanovenej   lehote“. Napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo podľa názoru sťažovateľky k nezákonnému zásahu do jej v sťažnosti označených práv tým, že jej nebola ako súdnej exekútorke priznaná náhrada trov exekučného konania, ktoré bolo vykonané   v prospech   oprávneného   v úmysle   docieliť   vymoženie   jeho   pohľadávky   voči povinnému, za situácie, keď nemohla ani pri vynaložení náležitej opatrnosti predpokladať zánik povinného, a teda v konečnom dôsledku neúspech realizovanej exekúcie, ktorú svojím konaním nijako nezavinila. Nepriznaním náhrady trov exekučného konania je sťažovateľka donútená znášať trovy exekučného konania na svoju škodu, na svoj náklad. Sťažovateľka výslovne uvádza, že „podľa princípu zachovania spravodlivej rovnováhy, nie je možné požadovať od súdneho exekútora, aby trovy exekúcie... znášal exekútor a plnenie funkcie štátu financoval zo svojho majetku... takýto výklad má za následok vyvlastnenie súdneho exekútora...“.

4. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky aj porušením jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci pri rozhodovaní o nároku – náhrade trov exekučného konania. Sťažovateľka plne odkazuje na právnou úpravou vymedzený nárok exekútora na odmenu za vykonanie exekúcie, úhrady hotových výdavkov a náhradu za stratený čas na exekučné konanie, pričom uviedla, že s týmto vedomím aj pristúpila k výkonu exekučnej činnosti. Sťažovateľka výslovne uvádza, že „niet   žiadneho   zákonného   dôvodu,   pre   ktorý   by   mal   súdny   exekútor   znášať   trovy exekúcie   vykonávanej   na   návrh   oprávneného   proti   povinnému   na   vlastnú   ťarchu,   keď v začatej exekúcii (exekučnom konaní) musí konať, nemá právo výberu účastníkov konania, nemá   právo   odmietnuť   prijatie   návrhu   na   vykonanie   exekúcie“, pričom   svoj   nárok podoprela   aj   citovaním   platnej   právnej   úpravy,   podľa   ktorej „ak   sa   exekúcia   zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený“. Krajský súd zasiahol napadnutým uznesením nielen do práva sťažovateľky na „nerušené užívanie majetku“, ale zároveň zasiahol aj do „nezávislosti súdneho exekútora, ktorá je spolu   s nestrannosťou   prvoradou   podmienkou   pre   výkon   jeho   funkcie   a tým   narušil   aj základné princípy právneho štátu... ak súdny exekútor má byť finančne závislý od výsledku konania, tak je potom úplne narušená zásada nezávislého rozhodovania súdov ( exekútor je článok súdnej ochrany čl. 46 Ústavy SR) ako aj nestranný prístup k účastníkom konania, zásada rovnosti účastníkov konania a vykonávanie exekučnej činnosti bude obmedzené a vedené jediným merítkom a tým bude zarobiť, robiť iba tie veci, kde viem že zarobím“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:

„1. Krajský súd... uznesením 15 CoE/141/2009 zo dňa 25. 11. 2009 porušil právo JUDr. I. T. na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy..., právo vlastniť majetok a právo na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy..., právo na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy...,   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu... ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2.   Uznesenie   Krajského   súdu...   č.   15   CoE/141/2009-42   zo   dňa   25.   11.   2009   sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd...   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   advokátke sťažovateľky do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

6.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 15 CoE/141/2009 z 25. novembra 2009 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (bod 1).

8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného   súdu totiž nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

9.   Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   s nestrannom   súde   a v prípade   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

10. Sťažovateľka tvrdí, že bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože krajský súd nechránil toto jej právo podľa zákonného predpisu pri   uplatňovaní jej práva   na priznanie náhrady   trov   exekúcie v rámci núteného výkonu rozhodnutia – exekúcie (nezákonné rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci). Argumentácia sťažovateľky sa opiera o znenie § 196 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútorovi patrí odmena za výkon exekučnej činnosti, a ak krajský súd náhradu trov exekučného konania nepriznal, porušil tým zákon a označené práva.

11.   Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch; v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok.

12.   Podľa   § 235   ods. 2   Exekučného   poriadku   exekučné   konania,   ktoré   začali do 1. februára   2002,   sa   dokončia   podľa   doterajších   predpisov   (v   znení   Exekučného poriadku účinnom do 31. januára 2002). V danom prípade z uvedeného právneho režimu vychádzali   aj   vec   sťažovateľky   posudzujúce   súdy,   keď   okresný   rozhodol   o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení, ako aj o trovách exekúcie a krajský súd zmenil rozhodnutie o trovách exekúcie.

13.   Výklad zákonného ustanovenia,   ktoré upravuje predpoklady   na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie trov exekúcie. Okresný súd uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľke priznal a krajský súd na základe odvolania oprávneného proti výroku o trovách exekúcie prvostupňové uznesenie v napadnutej   časti   zmenil.   Vychádzal   pritom   z § 203   Exekučného   poriadku,   z ktorého vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu   trov   exekúcie   oprávneného,   nie   však   povinného.   Predpokladom   uloženia   tejto povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Krajský súd ako odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu a jeho rozhodnutie zmenil v prospech oprávneného na tom skutkovom základe, že vylúčil akékoľvek zavinenie oprávneného na zastavení exekučného konania argumentujúc tým, že oprávnený nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie ani pri svojej náležitej opatrnosti.

14.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   výklad   a použitie   § 203   Exekučného   poriadku krajským súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Vyplýva   to   z toho,   že   citované   ustanovenie   obsahuje   možnosť   uváženia   opierajúce sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov zastavenej exekúcie krajským súdom plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo nad rámec § 203 Exekučného poriadku. Na základe toho ústavný súd konštatuje, že úvaha krajského súdu o tom, že oprávnený nemal procesné zavinenie na zastavení exekúcie a ani pri   náležitej   opatrnosti   nemohol   predvídať   dôvod   zastavenia   exekúcie,   nie   je   zjavne svojvoľná. Krajský súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu zastavenia exekúcie náležitým spôsobom, odôvodnenie namietaného uznesenia predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočný   základ   na   jeho   výrok,   súd   vysvetlil,   na   základe   akého   skutkového   stavu a právnych   úvah   vo   veci   rozhodol. Len   pre   samotný nesúhlas sťažovateľky s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia však nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti, resp. zjavnej neodôvodnenosti (mutatis mutandis IV. ÚS 121/08).

15. K argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej „... niet žiadneho zákonného dôvodu, pre ktorý by mal súdny exekútor znášať trovy... ak má byť exekútor zodpovedný za výsledok, ktorý nevie predvídať ani ovplyvniť, tak potom je výkon funkcie pre súdneho exekútora SANKCIA už od samého začiatku...“, ústavný súd poznamenáva, že samotná skutočnosť pripúšťajúca v konečnom dôsledku vznik situácie, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor   nesie,   je   odôvodnené   a   do   značnej   miery   kompenzované   jeho   v   podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie   (citované   v   prípade   advokáta),   kam   spadá   i   riziko   neuhradenia   odmeny   za odvedenú   prácu,   je   na   druhej   strane   vyvážené   výhodami   súvisiacimi   s výkonom   tejto profesie (mutatis mutandis IV. ÚS 38/08).

16. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom   do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   a túto   odmietne   (mutatis   mutandis   I. ÚS 12/01,   I. ÚS 124/03). Na   základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského súdu a možným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľky.

II.B K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

17. Sťažovateľka v súvislosti s uznesením krajského súdu namietala tiež porušenie základného   práva   zaručeného   v čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu (bod 3).

18.   Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

19. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval   aplikovateľnosť   čl. 20   ods. 1   ústavy   a čl. 1   dodatkového   protokolu.   Zároveň uvádza,   že   aplikovateľnosť   uvedených   právnych   noriem   posudzuje   v súlade   s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1   ústavy   a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1   (čo   v celom   rozsahu   platí,   pokiaľ   ide   o právo   zaručené   v čl. 1   dodatkového protokolu)   zahŕňa   požiadavku   minimálnych   garancií   procesnej   povahy   ustanovených priamo   v označenom   článku   ústavy,   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania (čl. 6 ods. 1 dohovoru) (mutatis mutandis I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05).

20. Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní nemohlo dôjsť   k   porušeniu   čl. 46   ods. 1   ústavy,   potom   už neprichádzalo do   úvahy ani vyslovenie porušenia   základného práva   sťažovateľky   podľa   čl. 20   ods. 1 ústavy   a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Napokon ústavný súd pripomína aj svoju stabilizovanú judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07),   ktorej   súčasťou   je   aj   právny   názor,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva   z toho,   že všeobecný   súd súčasne porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

II.C

21.   Zohľadňujúc všetky uvedené okolnosti   ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   uplatnených v petite sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010