znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 83/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., B.; Ing. V. G., B.; M. T., B.; Ing. Ľ. C., B., a Mgr. J. Ž., B., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. M., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 26 a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu   o občianskych   a politických   právach   a čl.   8 Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava sp. zn. Opv 25/07 zo 16. septembra 2008 v spojení s uznesením prokurátora Vyššej vojenskej prokuratúry sp. zn. VPt 70/07 z 20. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K., Ing. V. G., M. T., Ing. Ľ. C. a Mgr. J. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2009 doručená sťažnosť JUDr. M. K., B.; Ing. V. G., B.; M. T., B.; Ing. Ľ. C., B., a Mgr. J. Ž.,   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   Ľ.   M.,   B.,   v ktorej namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),   práv   podľa   čl.   2   ods.   3,   čl.   26   a čl.   25   písm.   c)   Medzinárodného   paktu o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „pakt“)   a čl.   8   Všeobecnej   deklarácie ľudských   práv   (ďalej   len   „všeobecná   deklarácia“)   uznesením   prokurátora   Vojenskej obvodnej   prokuratúry   Bratislava   (ďalej   len   „prokurátor   VOP“)   sp.   zn.   Opv   25/07 zo 16. septembra 2008 (ďalej len „uznesenie zo 16. septembra 2008“) v spojení s uznesením prokurátora Vyššej vojenskej prokuratúry (ďalej len „prokurátor VVP“) sp. zn. VPt 70/07 z 20. novembra 2008 (ďalej len „uznesenie z 20. novembra 2008“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú bývalí príslušníci Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“), ktorí svoj služobný pomer skončili na základe nimi podaných   žiadostí   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru   postupne   v priebehu   roku   2003 a v prvom polroku 2004. Žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru sťažovatelia podali nedobrovoľne, pod hrozbami a nátlakom zo strany nadriadených. Sťažovatelia namietali absenciu prejavu slobodnej vôle ako predpokladu platnosti právneho úkonu už pri podávaní svojich   žiadostí,   resp.   v odvolaniach   proti   rozhodnutiam   o ich   uvoľnení   zo   služobného pomeru.

Všetci   nadriadení   sťažovateľov   s personálnou   právomocou   boli   informovaní „o protiprávnych postupoch“ spočívajúcich vo vyvíjaní nátlaku na nich, napriek tomu však „žiadosti   ktoré   zakladali   neplatný   právny   úkon   neodmietli   a nevykonali   nápravu,   už   aj z dôvodu, že od riaditeľa SIS počnúc, sa spoločne podieľali na vytvorení protiprávneho nátlaku vedúceho k podaniu žiadostí o skončenie nášho (sťažovateľov, pozn.) služobného pomeru“.

Jednotlivé   písomné   žiadosti   sťažovateľov   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru príslušníka   SIS   boli   riadne   doručené   príslušným   nadriadeným   a na   ich   základe   boli jednotliví sťažovatelia rozkazom riaditeľa príslušnej sekcie SIS (nadriadeného), ktorý bol riadne vyhlásený, uvoľnení zo služobného pomeru.

Návrh na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia príslušných nadriadených sťažovatelia   nepodali   vzhľadom   «na   funkčné   postavenie   služobných   nadriadených, charakter ich vyhrážok a atmosféru, ktorá sa voči bývalým príslušníkom ZNB pracujúcim v zložkách   na   ochranu   štátu,   v tom   čase   príslušníkom   SIS   vytvorila   („očista   SIS   od príslušníkov býv. ŠtB“)».

Sťažovatelia   14.   mája   2007   podali   na   VOP   trestné   oznámenie   na   neznámeho páchateľa – zodpovedných nadriadených, ktorí rozhodli o skončení ich služobného pomeru. V rámci odôvodnenia uviedli, že nedošlo k platnému skončeniu ich služobného pomeru, pretože   ich   žiadostiam   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru „chýba   znak   dobrovoľnosti, resp. slobodnej vôle“, nátlak na skončenie služobného pomeru bol na nich vykonávaný v čase,   keď   spĺňali   všetky   podmienky   ustanovené   príslušnými   právnymi   predpismi, a výlučným   dôvodom   skončenia   ich   služobného   pomeru   bolo   ich   služobné   zaradenie v minulosti.

Prokurátor VOP spojil konanie vo veci trestného oznámenia sťažovateľov s konaním, ktorého predmetom bolo trestné oznámenie ďalších osôb (bývalých príslušníkov SIS) na spoločné konanie vedené pod sp. zn. Opv 27/05, v ktorom bolo následne uznesením začaté trestné   stíhanie   vo   veci   trestného   činu   zneužívania právomoci   verejného   činiteľa   podľa § 158 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a trestného   činu   vydierania   podľa   §   235   ods.   1   Trestného zákona. Uznesením prokurátora VOP zo 16. septembra 2008 bolo konanie v uvedenej veci zastavené, pretože skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené, nie je trestným činom, pričom «do výroku uznesenia (skutok za ktorý sa trestné stíhanie zastavuje) uviedol ako vyhotovenie „Harmonogramu odchodu nežiadúcich osôb pre prácu v SIS“, tak aj donútenie nás (sťažovateľov, pozn.), podať žiadosť o skončenie služobného pomeru».

Sťažovatelia proti uzneseniu zo 16. septembra 2008 podali včas opravný prostriedok – sťažnosť, v ktorej namietali, že prokurátor pri hodnotení dôkazov nepostupoval v súlade so základnými zásadami trestného konania, k podaniu uvedených žiadostí boli donútení, o čom svedčí aj fakt, že k ich podaniu nemali dôvod, keďže v zmysle platných právnych predpisov spĺňali podmienky bezpečnostného rizika, ďalej v tejto sťažnosti poukázali na to, že „samotný formálny akt vyhlásenia personálnych rozkazov, nie je dôkazom opaku“ ich tvrdení, a taktiež uviedli dôvody, ktoré podľa nich vylučujú ich dobrovoľný odchod na základe vlastnej žiadosti zo služieb SIS. Ako podstatnú okolnosť preukazujúcu protiprávny postup nadriadených sťažovatelia uviedli skutočnosť, že títo v rámci svojej argumentácie odôvodňujúcej ich odchod uviedli „zákon, ktorý v tom čase nebol schválený zákonodarným orgánom (až následne v roku 2004) a teda za účinnosti zákonnej úpravy, ktorej podmienky sme spĺňali, nútili nás nadriadení funkcionári, skončiť služobný pomer“.

Prokurátor   VVP   uznesením   z 20.   novembra   2008   sťažnosť   sťažovateľov,   ako   aj ďalších   oprávnených   osôb   zamietol.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   konanie nadriadených   nebolo   protiprávne,   trestnoprávnu   zodpovednosť   riaditeľa   s poukazom   na § 14 ods. 1 Trestného poriadku nebolo možné na vojenskej súčasti prokuratúry skúmať, ako aj to, že zo strany nadriadených s personálnou právomocou nedošlo k núteniu sťažovateľov pod   hrozbou   inej   ťažkej   ujmy   požiadať   o skončenie   služobného   pomeru,   ale   len   k ich informovaniu,   aké   dôsledky   by   mohla   mať   bezpečnostná   previerka   so   záverom   „bez vyjadrenia“.

Podľa sťažovateľov „prokurátor“ nezohľadnil v predmetnej veci základnú zásadu, podľa ktorej je len právny úkon vykonaný na základe prejavenej slobodnej vôle platný, neprihliadol   na „účelovosť   obrany   služobných   funkcionárov,   ktorí   svoj   postup ospravedlňovali tým, že konali na základe povinnosti, ktorá im bola uložená na porade riaditeľa SIS a že cieľom ich pohovorov s príslušníkmi SIS bolo iba informovať o možných pracovnoprávnych   dôsledkoch   pre   bývalých   príslušníkov   ŠtB   v prípade   prijatej   novej zákonnej   úpravy“.   Nadriadení   mali   konať   výlučne   v súlade   s vnútroštátnou   právnou úpravou a medzinárodnými zmluvami, podľa ktorých nemôžu byť zbavení zodpovednosti za plnenie rozkazov, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi, t. j. za protiprávne konanie, ktorého znaky sú uvedené v Trestnom zákone. Vykonanie individuálnych pohovorov so sťažovateľmi   je   dôkazom   nátlaku   vykonaného   na   sťažovateľoch,   ktorého   účelom   bolo prinútiť   ich   k podaniu   žiadosti   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru.   V tejto   súvislosti sťažovatelia   poukázali aj   na   príspevky   publikované v tlači   (Nový   deň   z 11.   júna 2003, Hospodárske noviny z 23. júla 2003).

Z uvedeného   podľa   sťažovateľov   vyplýva,   že   riaditeľ   SIS „nepostupoval   pri nútených   odchodoch   bývalých   príslušníkov   ŠtB   zo   služieb   SIS   na   základe   zákona...   ale postupoval výlučne na základe prísľubov a záväzkov, ktoré dal iným osobám, resp. averzie voči všetkým tým, ktorý pôsobili v zložkách ZNB na úseku ŠtB“. Splnenie podmienok na prácu   v SIS   sa   v prípade   sťažovateľov nehodnotilo individuálne, pretože boli postihnutí hromadne len pre svoje bývalé služobné zaradenie.

Keďže pri realizácii personálnych zmien v SIS, ktoré boli „súčasťou politiky vedenia SIS“, boli sťažovatelia „prinútení“ ukončiť služobný pomer len z toho dôvodu, že pred rokom   1989   pracovali   ako   zamestnanci   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   socialistickej republiky,   resp.   Československej   socialistickej   republiky,   došlo   v tomto   prípade   popri porušení vnútroštátnych právnych predpisov upravujúcich štátnu službu príslušníkov SIS, aj k porušeniu   zásady   diskriminácie   podľa   čl.   26   paktu   v spojení   s právom   na   prístup   do verejných služieb podľa čl. 25 písm. c) paktu.

Podľa sťažovateľov mali orgány zúčastnené na rozhodovaní v danej veci na všetky nimi   uvedené   námietky   prihliadať   a „trestnoprávnym   postihom   osôb   zodpovedných   za porušenie základných práv sťažovateľov v pracovnoprávnej oblasti (v oblasti služobného pomeru)... poskytnúť našim právam – právam poškodených – potrebnú právnu ochranu...“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   vydal rozhodnutie,   v ktorom   vysloví,   že   uznesením   prokurátora   VOP   zo   16.   septembra   2008 v spojení s uznesením prokurátora VVP z 20. novembra 2008 boli porušené ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich práva podľa čl. 2 ods. 3, čl. 25 písm. c) a čl. 26 paktu a čl. 8 všeobecnej deklarácie, zrušil napadnuté rozhodnutia a vrátil vec na konanie prokurátorovi VVP, priznal každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie v sume 7000 € a náhradu trov konania v sume 941,10 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (obsahovo identický s čl. 36 ods. 1 listiny).

Podľa čl. 2 ods. 3 paktu sa každý štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, zaväzuje:

a) zabezpečiť ktorejkoľvek osobe, ktorej práva alebo slobody uznané týmto paktom boli porušené, účinnú ochranu bez ohľadu na to, či sa porušenia jej práva alebo slobody dopustili osoby konajúce v úradnej funkcii;

b) zabezpečiť, aby každá osoba, ktorá sa domáha takej ochrany, mala na ňu právo ustanovené   príslušnými   právnymi,   správnymi   alebo   zákonodarnými   orgánmi   alebo akýmkoľvek iným orgánom ustanoveným právnym systémom štátu a aby mala možnosť právnej ochrany;

c) zabezpečiť, aby príslušné orgány túto ochranu presadzovali, len čo sa poskytne.

Podľa čl. 25 písm. c) paktu má každý občan právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v článku 2 a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.

Podľa čl. 26 paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona   bez   akejkoľvek   diskriminácie.   Zákon   zakáže   akúkoľvek   diskrimináciu   a   zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek dôvodov, napr.   podľa   rasy,   farby,   pohlavia,   jazyka,   náboženstva,   politického   alebo   iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 25 písm. c) a čl. 26 paktu, ako aj práva podľa čl. 8 všeobecnej deklarácie uznesením prokurátora VOP zo 16. septembra 2008   v spojení   s uznesením   prokurátora   VVP   z 20.   novembra   2008.   K   porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že tak prokurátor VOP, ako aj prokurátor VVP:

- neprihliadli   pri   svojom   rozhodovaní   v predmetnej   veci   na   to,   že   žiadosť o uvoľnenie   zo služobného pomeru   bola sťažovateľmi   podaná pod   nátlakom,   t.   j.   tento právny úkon je neplatný,

- nezohľadnili dostatočne vo svojom rozhodnutí dôkazy svedčiace o nátlaku, ktorý bol   proti   nim   vykonaný   (preukázanie   vykonaných   individuálnych   pohovorov   so sťažovateľmi, príspevkov publikovaných v tlači týkajúcich sa personálnych zmien v SIS spočívajúcich   v   prepustení   bývalých   príslušníkov   SIS   a pod.),   a neprihliadol   ani   na účelovosť obrany nadriadených,

- nepostihli   trestnoprávne   osoby   zodpovedné   za   porušenie   označených   práv sťažovateľov, resp. za ich diskrimináciu v prístupe do verejných služieb.

II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 25 písm. c) a čl. 26 paktu uznesením prokurátora VOP zo 16. septembra 2008

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a realizácie   garancií   ochrany   práv   a slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania   a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa   §   190   ods.   1   Trestného   poriadku   orgán,   proti   ktorého   uzneseniu   sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného konania.

Podľa § 190 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Podľa § 215 ods. 6 Trestného poriadku obvinený a poškodený môžu proti uzneseniu o   zastavení   trestného stíhania okrem   odseku   1 písm. f)   a obvinený   aj odseku   3 podať sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že proti uzneseniu prokurátora VOP   mali   sťažovatelia   možnosť   podať   sťažnosť   nadriadenému   prokurátorovi   VVP, v právomoci   ktorého   bolo   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych okolností   daného   prípadu,   ako   aj   posúdenie   prípadných   procesných   pochybení orgánov činných v trestnom konaní.

Sťažovatelia teda realizáciou svojich práv v priebehu nimi iniciovaného trestného konania mali ako poškodení možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv v sťažnosti proti uzneseniu prokurátora VOP zo 16. septembra 2008, a preto ústavný súd ich sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 25 písm. c) a čl. 26 paktu uznesením prokurátora VVP z 20. novembra 2008

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľov   je   námietka   porušenia   ich   práv   rozhodnutím prokurátora   VVP   (uznesením   prokurátora   VVP   z 20.   novembra   2008   bola   zamietnutá sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu prokurátora VOP zo 16. septembra 2008, ktorým bolo trestné konanie v ich veci zastavené), v dôsledku ktorého neboli v ich trestnej veci vznesené   obvinenia   proti   konkrétnym   osobám,   čím   následne   podľa   nich   došlo   aj k neposkytnutiu ochrany pred diskrimináciou sťažovateľov v prístupe do verejných služieb. Z obsahu   námietok   sťažovateľov   je   teda   zrejmé,   že   sú   nespokojní   s výsledkom   tohto trestného konania, resp. so spôsobom, akým orgány činné v trestnom konaní zúčastnené na rozhodovaní v ich veci vyhodnotili v konaní predložené tvrdenia a dôkazy.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).

Sťažovateľom z uvedeného ustanovenia ústavy vyplýva iba právo, aby sa orgány činné   v trestnom   konaní   ich   oznámením   o skutočnostiach   nasvedčujúcich   tomu,   že   bol spáchaný   trestný   čin   zákonným   spôsobom,   náležite   zaoberali.   K porušeniu   základného práva sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by mohlo dôjsť aj v prípade,   ak by postup uvedených   orgánov viedol   v danej veci k vydaniu arbitrárneho rozhodnutia, ktoré v konečnom dôsledku znamená zmarenie možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú   ochranu   tým   ich   právam,   ochrany   ktorých   sa   prostredníctvom   prostriedkov trestného práva domáhali, ak boli orgánom činným v trestnom konaní predložené zo strany sťažovateľov aspoň obhájiteľné tvrdenia o ich porušení trestným činom.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne   závery   orgánu   verejnej   správy   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   prokurátor   VVP   uznesením   z 20.   novembra   2008 zamietol sťažnosť sťažovateľov po preskúmaní napadnutého rozhodnutia prokurátora VOP vrátane postupu predchádzajúceho jeho vydaniu. Zo záverov vyslovených v ňom vyplýva, že   prokurátor   VVP   zistil,   že „rozhodnutie   prokurátora   VOP   Bratislava   o   zastavení trestného stíhania je dôvodné a v súlade so zákonom“, a preto sa s ním v plnom rozsahu stotožnil a súčasne sťažovateľov odkázal na jeho obsah.

V   rámci   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   prokurátor   VVP   správne   poukázal   na príslušné   ustanovenia   Trestného   poriadku   i Trestného   zákona,   ktoré   v danom   prípade aplikoval. Osobitne sa následne v rozhodnutí zameral na posúdenie jednotlivých námietok sťažovateľov.

S námietkou   sťažovateľov   týkajúcou   sa   neplatnosti   nimi   vykonaného   právneho úkonu   sa   vysporiadal   v rámci   odôvodňovania   svojich   záverov   v súvislosti   s   naplnením jednotlivých   znakov   skutkovej   podstaty   trestného   činu   zneužitia   právomoci   verejného činiteľa   podľa   § 158   ods.   1   písm.   b)   Trestného   zákona   v danom   prípade,   keď   uviedol: «Berúc   do   úvahy   vyššie   uvedené   ustanovenie   Trestného   zákona   a   obsah   spisového materiálu je zrejmé, že v konaní funkcionárov SIS, ktorí v období roka 2003 spracovávali písomnosť   „Harmonogram   odchodu   nežiadúcich   osôb   pre   prácu   v SIS“   absentuje protiprávnosť, ako povinný znak skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného   činiteľa   podľa   §   158   ods.   1   písm.   b/   Tr.   zák.   (účinného   k   31.   12.   2005). Spracovanie tejto písomnosti bolo realizované na základe úlohy, ktorá im bola uložená ich nadriadeným, a to riaditeľom SIS dňa 8. 4. 2003 na operatívnej porade. Po spracovaní týchto písomností s uvedením jednotlivých príslušníkov boli tieto riaditeľovi SIS predložené ku schváleniu. Dôležité je uviesť, že na podklade týchto písomností - harmonogramov, v žiadnom prípade nemohlo dôjsť priamu ku skončeniu služobného pomeru príslušníka SIS. Tieto   harmonogramy   mali   výlučne   organizačný   charakter,   nakoľko   boli   spracované   za účelom   zachovania   funkčnosti   jednotlivých   útvarov   a   mali   slúžiť   k   zabezpečeniu kontinuálneho plnenia zákonných úloh SIS. Z tohto dôvodu nemožno pri spracovaní daných harmonogramov   odchodu   nežiadúcich   osôb   pre   prácu   v   SIS   hovoriť   ani   o   výkone právomoci   verejného   činiteľa,   tak   ako   to   definuje   skutková   podstata   trestného   činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. (účinného k 31. 12. 2005). Funkcionári SIS pri spracovaní týchto harmonogramov nevyužívali svoju právomoc   v   personálnej   oblasti   v   zmysle   zákona   č. 73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zväzu väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o štátnej službe) vo vzťahu k služobnému pomeru podriadených príslušníkov SIS, t. j. nespracovávali   služobné   hodnotenie   na   podriadených,   nerealizovali   disciplinárnu právomoc   voči   podriadeným,   nevydávali   rozhodnutia   súvisiace   so   vznikom,   zmenou   a skončením služobného pomeru podriadených príslušníkov SIS. Išlo tu výlučne o plnenie úlohy, ktorú im zadal ich nadriadený - riaditeľ SIS, ktorý to mal v kompetencii. S poukazom na to nie je možné konanie týchto funkcionárov SIS posudzovať ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. (účinného k 31. 12. 2005). Naopak takéto konanie je možné posudzovať v zmysle § 15a ods. I Tr. zák. (účinného k 31. 12. 2005) ako výkon práv a povinností, ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu už v čase jeho spáchania.»

Vo   vzťahu   k trestnoprávnej   zodpovednosti   riaditeľa   SIS   vo   svojom   rozhodnutí prokurátor   VVP   uviedol,   že   ju   nebolo   možné   v danom   konaní   skúmať „vzhľadom   k absencii pôsobnosti v zmysle § 14 ods. 1 písm. 1/ Tr. por.“, a súčasne poukázal na to, že „konanie riaditeľa SIS súvisiace s vydaním pokynu na spracovanie harmonogramu odchodu nežiadúcich osôb pre prácu v SIS bolo predmetom samostatného trestného konania, ktoré bolo skončené vydaním rozhodnutia podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Tr. por. sp. zn. PPZ- 239/BPK-B-2007 z 15. 8. 2008 o odmietnutí veci“.

S tvrdeniami   sťažovateľov,   podľa   ktorých   boli   k napísaniu   predmetných   žiadostí o uvoľnenie nútení zo strany nadriadených, sa prokurátor VVP v predmetnom rozhodnutí vyrovnal pri odôvodňovaní naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona, v ktorom uviedol: «S prihliadnutím na danú skutkovú podstatu   a   obsah   spisového   materiálu   je   zrejmé,   že   v   danej   veci   nedošlo   zo   strany funkcionárov SIS k núteniu poškodených pod hrozbou inej ťažkej ujmy k tomu, aby niečo konali,   t.   j.,   aby   si   podali   žiadosti   o   odchod   zo   služobného   pomeru   príslušníkov   SIS. Skutočnosť, že zo strany funkcionárov SIS došlo k informovaniu poškodených o tom, že pre prípad,   že   na   základe   služobného   hodnotenia,   ktorému   by   predchádzala   bezpečnostná previerka so záverom „bez vyjadrenia“, následkom čoho by mohlo dôjsť k ukončeniu ich služobného pomeru a kráteniu výšky odchodného o jednu tretinu, majú možnosť ukončiť služobný   pomer   príslušníka   SIS   na   základe   vlastnej   žiadosti   pri   zachovaní   všetkých výsluhových náležitostí, nemožno v žiadnom prípade považovať za nútenie a ani hrozbu inej ťažkej ujmy tak, ako to definuje skutková podstata trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zák. (účinného k 31. 12. 2005). Funkcionári SIS v tomto prípade iba podávali informáciu   poškodeným   o   právnej   úprave   vyplývajúcej   zo   zákona   o   štátnej   službe a právnych   predpisov   upravujúcich   oblasť   výsluhového   zabezpečenia.   Podanie   takejto informácie   nemožno   považovať   za   nútenie   a   ani   hrozbu,   nakoľko   bolo   výlučne   na poškodených, či po obdržaní tejto informácie zotrvajú v služobnom pomere príslušníka SIS. resp. podajú si vlastnú žiadosť o odchod zo služobného pomeru. S poukazom na to neboli ani týmto konaním funkcionárov SIS naplnené zákonné znaky objektívnej stránky trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zák. (účinného k 31. 12. 2005), a preto toto konanie nemôže byť posudzované ako tento trestný čin.»

Z rozhodnutia   prokurátora   VVP   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   zjavné,   že   sa námietkami   a argumentáciou   sťažovateľov   zaoberal.   Po   oboznámení   sa s obsahom uznesenia prokurátora VOP zo 16. septembra 2008, ako aj uznesenia prokurátora VVP z 20. novembra 2008 dospel ústavný súd k záveru, že prokurátor VVP napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Prokurátor VVP sa v ňom starostlivo zaoberal všetkými tvrdeniami sťažovateľov predloženými v trestnom oznámení, uviedol, akými úvahami sa pri ich   hodnotení   spravoval   a   ustanovenia   príslušných   právnych   predpisov,   podľa   ktorých zistený skutkový stav posúdil. Samotná nespokojnosť sťažovateľov so závermi prokurátora VVP uvedenými v jeho rozhodnutí nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp. o arbitrárnosti záverov v ňom vyslovených a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia nimi označených práv.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľov v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič, čo by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených prokurátorom VVP, a teda o porušení práva na súdnu ochranu sťažovateľov podľa čl. 46 ústavy (čl. 36 listiny).

Konanie, v dôsledku ktorého malo dôjsť k porušeniu zákazu diskriminácie v prístupe k verejnej službe, bolo predmetom posúdenia orgánov činných v trestnom konaní v rámci konania iniciovaného sťažovateľmi. Z uvedeného je zrejmé, že k namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv podľa čl. 25 písm. c) a čl. 26 paktu, ktorých ochrany sa domáhali v rámci uvedeného trestného konania, mohlo dôjsť len v spojení s porušením ich práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.

Vzhľadom na to, že ústavný súd zistil, že v danom prípade nedošlo k zásahu do základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy sťažovateľov (čl. 36 listiny), nemohlo v danom prípade dôjsť ani k porušeniu ich práv podľa čl. 25 písm. c) a čl. 26 paktu.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa čl. 25 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu práv podľa čl. 8 všeobecnej deklarácie uznesením prokurátora VOP zo 16. septembra 2008 v spojení s uznesením prokurátora VVP z 20. novembra 2008

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   už   vyslovil,   že   všeobecná   deklarácia   nebola vyhlásená spôsobom upraveným v čl. 11 ústavy a v § 1 a § 4 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   1/1993   Z.   z.   o   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších predpisov a má len povahu politického dokumentu. Predmetom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť alebo časť sťažnosti namietajúca porušenie práva priznaného všeobecnou deklaráciou (mutatis mutandis II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97, III. ÚS 16/06).

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti musel odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

II.D Záver

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009