znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 83/08-57

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   októbra   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť Ing. J. Ž., T., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Sž 106/2004 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 150/2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 150/2005 z 24. augusta 2006 a takto

r o z h o d o l :

Základné práva Ing. J. Ž. na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Sž 106/2004 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 150/2005 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením sp. zn.   I. ÚS 83/08   zo 6.   marca   2008   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   J.   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   3 Sž 106/2004   a sp. zn.   1   Sž-o-NS 150/2005 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 150/2005 z 24. augusta 2006.

2. Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec vyplýva, že označený porušovateľ (ako prvostupňový a odvolací súd) zastavil konanie (resp. toto potvrdil) vo veci sťažovateľovho návrhu na zrušenie personálneho rozkazu Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“) č. 048 z 19. novembra 2001 z   dôvodu   oneskoreného   podania   žaloby,   keď   nebola   dodržaná   dvojmesačná   lehota   na podanie správnej žaloby v zmysle § 250b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).   Z   odôvodnenia   konečného rozhodnutia   vo   veci   vyplýva,   že personálny rozkaz ministerstva obrany č. 048 z 19. novembra 2001 vzal sťažovateľ na vedomie 26. novembra 2001.   Keďže   sťažovateľ   podal   žalobu   19.   novembra   2002,   mala   byť   žaloba   podaná oneskorene.

Podľa názoru sťažovateľa „... postupom NS SR... došlo k zjavne neopodstatnenému a arbitrárnemu rozhodnutiu, ktorým bolo porušené právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy, ako aj čl.   6   ods.   1   Dohovoru.  ...   K   porušeniu   základných   práv   a   slobôd   došlo   v   dôsledku arbitrárneho postupu všeobecných súdov, keď konanie zastavili z formálnych dôvodov bez toho,   aby   sa   zaoberali   meritom   veci.  ...   Dôvodom   pre   zastavenie   konania   bola   zmena právnej úpravy, ktorá s účinnosťou od 01. 01. 2004 umožnila preskúmanie personálnych rozkazov aj v správnom súdnictve. Lehotu na podanie žaloby ako formálny predpoklad splnenia podmienky konania však súdy určili pred nadobudnutím účinnosti zákona, ktorý jej podanie umožnil. Vzhľadom na nedostatok intertemporálnych ustanovení zák. č. 424/2002 Z. z. bolo potrebné vec posúdiť podľa všeobecne platných pravidiel a zásad upravujúcich vzťah starého a nového predpisu. Tieto pravidlá a zásady spočívajú v nutnosti ochrany nadobudnutých práv a nedopúšťajú, aby sa právne vzťahy a nároky z nich, ktoré vznikli podľa starého práva posudzovali podľa nového práva. K základným znakom právneho štátu totiž neodmysliteľne patrí požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok. Nie je prípustné, ak zákon neustanovuje inak, aby právna úprava so spätnou účinnosťou pôsobila na právne vzťahy vzniknuté v minulosti.... V právoplatnom rozhodnutí NS SR zo dňa 24. 08. 2006 sp. zn. 1 Sž-o-NS 150/2005 absentuje odôvodnenie... v zmysle... zásady ústavne súladného rozhodnutia. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal meritom veci..., je zrejmé, že rozhodnou právnou skutočnosťou, ktorá mala   byť   v   odôvodnení   rozhodnutia   súdu   zodpovedaná,   je   skúmanie   podmienky   pre zastavenie konania, t. j. dôvodnosť aplikácie lehoty na podanie žaloby v zmysle § 250 ods. 1 OSP. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je vôbec zrejmý dôvod aplikácie ustanovenia § 250 ods. 1 OSP napriek tomu, že zákon č. 424/2002 Z. z. umožňujúci použitie ustanovení   o   správnom   súdnictve   nadobudol   účinnosť   až   po   podaní   návrhu   na   začatie konania.  ...   Z   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nie   je   vôbec   zrejmý   termín začatia plynutia... a termín uplynutia dvojmesačnej lehoty v zmysle § 250 ods. 1 OSP. Vo vzťahu k včasnosti podaniu návrhu odvolací súd len neurčito konštatuje, že žaloba bola podaná zjavne po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

V   podanom   odvolaní   nastolil   sťažovateľ   právne   a   skutkovo   relevantnú   otázku súvisiacu   s   predmetom   súdnej   ochrany,   ktorou   bolo   vymedzenie   právnej   skutočnosti rozhodnej pre začatie plynutia lehoty na podanie návrhu na začatie konania, a to:

- účinnosť zák. č. 424/2002, ktorým sa zmenilo ustanovenie § 248 ods. 2 písm. d) OSP (preskúmavanie rozkazov funkcionárov ozbrojených síl);

- rozhodnutie Ministra obrany SR o mimoriadnom opravnom prostriedku zo dňa 03. 10. 2002,   a   to   s   poukázaním   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   -   Zvolský a Zvolská c/a ČR č. 46129/99 a zároveň ako polemiku s rozhodnutím súdu prvého stupňa; S   právne   a   skutkovo   relevantnou   otázkou   súvisiacou   s   predmetom   súdnej   ochrany   sa odvolací súd vôbec nezaoberal...“.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol vydať takýto nález: „Základné právo sťažovateľa, a to právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   pod   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   150/2005   a   v   konaní   vedenom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Sž 106/2004.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 150/2005 zo dňa 24. 08. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa sťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia....“

4. K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyjadrila predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu podaním č. Snj 5/08-13 zo 16. októbra 2008. Na jej podanie reagoval právny zástupca sťažovateľa podaním z 27. októbra 2008.

4.1   Predsedníčka   správneho   kolégia   najvyššieho   súdu   v podstatnom   uviedla,   že «Sťažnosť...   smeruje   proti   právoplatnému   uzneseniu   Najvyššieho   súdu...   z 24.   augusta 2006...,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   Najvyššieho   súdu...   zo   7.   marca   2005... o zastavení   konania   o žalobe,   ktorou   sa   žalobca   domáhal   preskúmania   rozhodnutia žalovaného   o prepustení   zo   služobného pomeru.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky,   ako odvolací súd, považoval za dostatočné skutkové zistenia súdu prvého stupňa a jeho právne závery o zastavení konania považoval za správne.

Z obsahu   spisov   vyplýva,   že   personálnym   rozkazom   ministra   obrany   Slovenskej republiky č. 048 z 19.   novembra 2001 bol žalobca k 1.   decembru 2001 prepustený zo služobného   pomeru   v Armáde   Slovenskej   republiky.   Personálny   rozkaz   bol   žalobcovi vyhlásený 26. novembra 2001 a nadobudol tým právoplatnosť, lebo opravný prostriedok proti nemu nebol prípustný. Od uvedeného dňa začala žalobcovi plynúť dvojmesačná lehota na podanie žaloby v správnom súdnictve, uvedená v § 250b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorej zmeškanie nemožno odpustiť.

Lehota   na   podanie   žaloby   o preskúmanie   zákonnosti   personálneho   rozkazu v správnom súdnictve uplynula žalobcovi 26. januára 2002, ale žalobca podal svoju žalobu osobne na súd až 19. novembra 2002. Poznamenávame, že žaloba bola podaná okrem toho aj na vecne nepríslušnom súde. O tom, že žaloba bola žalobou podľa V. časti OSP svedčí jej vecný obsah a navrhovaný petit.

O preskúmaní zákonnosti personálnych rozkazov o prepustení zo služobného pomeru vydávaných v ozbrojených silách a zboroch formou vyhlásenia rozkazu rozhodoval najvyšší súd,   pokiaľ   rozkaz   bol   vydaný   ministrom,   ako   vecne   príslušný   súd,   od   nadobudnutia účinnosti zákona č. 519/1991 Zb., bez ohľadu na znenie § 248 ods. 2 písm. d) OSP pretože personálny   rozkaz   je   rozhodnutím   príslušného   služobného   orgánu   vo   verejnoprávnom vzťahu služobného pomeru vojaka, ktorého súdne preskúmanie nevylučoval žiadny zákon. Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, pokiaľ ide o rozhodnutia s poukazom na znenie ods. 2 v oblasti verejnej správy. Personálny rozkaz o skončení služobného pomeru je rozhodnutím orgánu verejnej správy,   ktorým   zanikajú   práva   a povinnosti   žalobcu   v služobnom   pomere,   preto   je rozhodnutím, ktorého zákonnosť súd preskúmava v konaní podľa V. časti OSP. Možnosť preskúmať také rozhodnutie nebola daná až zákonom č. 424/2002 Z. z. zmenou § 248, ktorý vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu nadobudol účinnosť 1. 1. 2004.

V čase, kedy personálny rozkaz nadobudol právoplatnosť (a aj v súčasnosti), mohol právo   na   súdne   preskúmanie   rozhodnutia   žalovaného   vylúčiť   len   zákon.   Podľa   zákona č. 370/1997   Z.   z.   o vojenskej   službe   v znení   neskorších   predpisov   neboli   zo   súdneho prieskumu   vylúčené   personálne   rozkazy   o skončení   služobných   pomerov   vojakov,   preto konanie   o žalobe   proti   takému   rozhodnutiu   patrilo   do   pôsobnosti   súdu   v správnom súdnictve. Právny názor žalobcu..., podľa ktorého bolo preskúmanie personálnych rozkazov o skončení   služobných   pomerov   zo   súdneho   preskúmania   vylúčené,   je   vyvrátený   práve obsahom   jeho   správnej   žaloby   podanej   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona č. 424/2002 Z. z., ktorá formou aj obsahom, ako aj petitom zodpovedá ustanoveniam § 249 ods. 2 a § 250j ods. 2 OSP.

Otázku svojej právomoci a vecnej príslušnosti si musí súd v každej veci vyriešiť pred začatím konania. Aj v danej veci si ju súd, na ktorý bola žaloba podaná (Okresný súd Bratislava III), ako aj najvyšší súd (ktorému bola ako vecne príslušnému postúpená) vyriešil a o svojej právomoci a vecnej príslušnosti v správnom súdnictve nepochyboval. Žalobca proti postupu súdov, t. j. ani proti uzneseniu o postúpení veci a ani pri prejednaní veci najvyšším súdom neuviedol žiadne tvrdenia ani námietky, ktoré by svedčali o tom,   vec nebola   na   súd   podaná   ako   správna   žaloba.   Neobstojí   preto   dodatočné,   až   v   ústavnej sťažnosti uvedené tvrdenie, že „návrh na začatie konania nebol podaný ako žaloba v zmysle §   247   OSP   ale   ako   návrh   podľa   III.   časti   OSP“   a   „uvedená   skutočnosť   je   potvrdená určením príslušného okresného súdu a ktorej podanie nie je obmedzené žiadnou lehotou na jej podanie.“ V tejto súvislosti najvyšší súd len znova poukazuje na obsah žaloby a petit žaloby,   ktorým   sa   žalobca   domáhal zrušenia   personálneho   rozkazu   a   vrátenia   veci žalovanému na ďalšie konanie. Samotné podanie návrhu na okresný súd v tomto zmysle nie je rozhodujúce, najmä ak zákon sám predpokladá možnosť postúpenia veci príslušnému súdu.   Rozhodujúci   je   obsah   žaloby   a   nie   to,   na   ktorý   súd   bola   podaná.   Najvyšší   súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že koná podľa § 246 ods. 2 OSP ako súd vecne príslušný, nebolo však potrebné v dôvodoch rozhodnutia osobitne poukazovať na to, že koná ako súd správny, lebo to vyplýva zo skutočnosti, že súd konal o žalobe podanej podľa § 244 a nasl. OSP o správnom súdnictve, čo osobitne žalobca požadoval v časti II žaloby a podľa príslušných ustanovení OSP súd aj svoju právomoc a vecnú príslušnosť uznával. Treba tiež poukázať na dôvody odvolania podané proti prvostupňovému rozhodnutiu súdu sp. zn. 3Sž 106/2004, v ktorých žalobca neuviedol nič,   čím by spochybnil prekúmavaciu právomoc a vecnú príslušnosť najvyššieho súdu, ako súdu konajúceho podľa V. časti OSP.

Poskytnutie kvalifikovaných právnych služieb predpokladá, že v konaní pred súdom právny zástupca s právnickým vzdelaním ustanovenia OSP pozná a súd ho o nich nemusí poučovať, len preto, aby sa v budúcnosti vyhol obviňovaniu z arbitrárneho rozhodovania. V danej veci práve súd akceptoval dôvody uvedené žalobcom, že personálny rozkaz nie je z preskúmania   súdom   vylúčený.   Skutočnosť,   že   preskúmanie   rozhodnutia   o skončení služobného pomeru žalobcu patrilo do preskúmavacej právomoci súdu a vecnej príslušnosti najvyššieho súdu v správnom súdnictve, bola teda právnemu zástupcovi žalobcu ako osobe znalej práva známa. Len oneskorené podanie žaloby bránilo súdu v merite veci o nej konať... Nezodpovedá   skutočnosti   tvrdenie   žalobcu,   že   súd   svoje   zastavujúce   uznesenie neodôvodnil, lebo skutočnosti, ktoré k zastaveniu konania viedli, sú v ňom riadne uvedené a okolnosti,   vysvetľujúce   zastavenie   konania   v   dôsledku   zmeškania   lehoty,   sú   v ňom vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlené aj s poukazom na obsah súdnych a administratívnych spisov.

V prípade, keby žalobca podal svoju žalobu na súd včas, súd by preskúmal zákonnosť personálneho rozkazu, osobitne z hľadiska žiadosti „o zrušenie žiadosti o prepustenie“. K včasnému   podaniu   žaloby   však   nedošlo,   preto   v zastavujúcom   uznesení   nemohol   súd riešiť otázku zákonnosti postupu žalovaného pred vydaním rozhodnutia žalovaného, ktoré bolo predmetom žaloby. Poukaz na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Zvolský a Zvolská c/a ČR vo veci č. 46129/99) nie je náležitý a výhrady žalobcu k postupu súdu z tohto hľadiska nemožno akceptovať...».

4.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu   v podstatnom uviedol, že „nestotožňujem sa s názorom Najvyššieho súdu..., že odvolanie bolo podané po lehote.   Lehota   na   podanie   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   personálneho   rozkazu neuplynula 26. 01. 2002, tak ako to uvádza Najvyšší súd SR...

Ustanovením § 248 ods. 2 písm. d) účinným do 31. 12. 2003 bola priamo zákonom vylúčená možnosť preskúmavať rozkazy funkcionárov ozbrojených síl..., takýmto rozkazom je   nepochybne   aj   personálny   rozkaz   zo   dňa   19.   11.   2001,   č.   048   vzťahujúci   sa   na navrhovateľa.  ...   Vzhľadom   na   skutočnosti   uvedené   vyššie  ...   si   bol   právny   zástupca sťažovateľa vedomý, že ak by podal klasickú žalobu podľa V. časti O. s. p. táto by musela byť zamietnutá z dôvodu, že zákon vylučoval daný druh rozhodnutí zo súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva. Preto bola žaloba podávaná práve na Okresný súd Bratislava III... v zmysle požiadaviek stanovených III. časťou O. s. p. s poukázaním na skutočnosť..., že ak sa rozhodnutie orgánu verejnej moci dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, tak preskúmanie tohto rozhodnutia nesmie byť vylúčené.... Vylúčenie takéhoto rozhodnutia by mohlo znamenať porušenie čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.... Zároveň si sťažovateľ uplatňuje aj trovy za úkon spočívajúci v tomto vyjadrení a to vo výške 3.176,-Sk + DPH (603,-Sk) + režijný paušál vo výške 190,-Sk = 3.969,-Sk. Navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   po   prerokovaní   sťažnosti   v   náleze v plnom rozsahu sťažnosti vyhovel a uložil odporcovi povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 10.794,-Sk na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“.

5. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, pretože najvyšší súd aj sťažovateľ vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto veci upustilo od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd ak vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... kto tvrdí, že bol na svojich právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach.

1.   Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   najvyššieho   súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Sž 106/2004 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 150/2005 a uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   150/2005   z 24.   augusta   2006   boli   porušené   ním označené základné práva. Predovšetkým namietal správnosť formálno-procesných záverov najvyššieho súdu, na základe ktorých bolo konanie o jeho správnej žalobe zastavené (resp. toto rozhodnutie bolo potvrdené), a v ďalšom predkladal argumenty, na základe ktorých malo byť jeho žalobe vyhovené.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predstavuje   súdny   orgán   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je inštančne nadriadený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z   jeho   aspektov.   K   nemu   pristupujú   záruky ustanovené v   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu,   zloženie   súdu   a   vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečovaná   zárukami   procesného   a   inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Vzhľadom na uvedené platí, že základné právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené   náležitosti   návrhu   na   začatie   konania,   zákonné   lehoty   (hmotnoprávneho i procesnoprávneho   charakteru)   alebo   zaplatenie   súdneho   poplatku   podľa   ustanovení príslušného zákona.

Z obsahu súvisiaceho spisu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 106/2004, ktorý si ústavný súd   zadovážil,   vyplýva,   že   najvyšší   súd   uznesením   zo   7.   apríla   2005   konanie   vo   veci zastavil, v odôvodnení ktorého okrem iného uviedol, že „... ako súd vecne príslušný na preskúmanie rozhodnutia žalovaného (§ 246 ods. 2 OSP), ktorému bola vec postúpená vecne   nepríslušným   Okresným   súdom   Bratislava   III.  ...   dospel   k   záveru,   že   žaloba o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   o   prepustení   bola   podaná   po   uplynutí   zákonom stanovenej lehoty a konanie o nej bolo preto potrebné zastaviť. Podľa § 250b ods. 1 OSP žaloba   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   sa   musí   podať   do   dvoch   mesiacov   od doručenia   rozhodnutia   správneho   orgánu   v   poslednom   stupni,   pokiaľ   osobitný   zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250d ods. 3 OSP súd konanie   zastaví,   ak   bola   žaloba   podaná   oneskorene.   V   predmetnej   veci   bol   žalobcovi vyhlásený personálny rozkaz č. 048 z 19. novembra 2001 nepochybne dňa 26. novembra 2001.... Podľa názoru súdu lehota na podanie správnej žaloby začala plynúť vyhlásením personálneho rozkazu   žalobcovi   a   keďže   zákon   neupravuje osobitnú lehotu   na podanie žaloby, na jej podanie platí dvojmesačná lehota podľa § 250b ods. 1 OSP, ktorá uplynula dňa 26. januára 2002. Žaloba v predmetnej veci bola podaná až 19. novembra 2002, t. j. po uplynutí lehoty ustanovenej zákonom....“.

Na   odvolanie   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   1 Sž-o-NS 150/2005 z 24. augusta 2006 rozhodol tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil ako vecne správne. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení citácie na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení okrem iného uviedol, že „... rozhodnutie žalovaného (personálny rozkaz) z 19. novembra 2001 číslo 048 vzal žalobca na vedomie 26. novembra 2001, kedy mu bol vyhlásený. Žalobca podal žalobu na vecne nepríslušný Okresný súd Bratislava III až 19. novembra 2002, zjavne po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty, teda oneskorene. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca podal žalobu oneskorene, nepochybil preto súd prvého stupňa,   keď   v   zmysle   §   250d   ods.   3   OSP   konanie   o   nej   zastavil.   Odvolací   súd   preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa s poukazom na § 246c v spojení s § 219 OSP potvrdil ako vecne správne....“.

Podľa § 250b ods. 1 OSP žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

Podľa   §   250d   ods.   3   OSP   súd   uznesením   konanie   zastaví,   ak   sa   žaloba   podala oneskorene. Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 11/96 zo 6. februára 1996 (uverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu za rok 1996 pod č. 24/96, pozn.) prijal záver, že „za porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy... nemožno považovať to, ak sťažovateľ podal žalobu na Najvyšší súd... oneskorene, t. j. po uplynutí zákonnej lehoty na jej podanie podľa § 250b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, preto tento súd o nej konanie zastavil“.

Skutkový   stav   opísaný   v namietanom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   korešponduje s tým, čo zistil ústavný súd z obsahu súvisiaceho súdneho spisu. Z obsahu spisu je zrejmé, že sťažovateľom (na všeobecnom súde) namietané rozhodnutie žalovaného (z 19. novembra 2001 č. 048) mu bolo oznámené (doručené) 26. novembra 2001. Keďže sťažovateľ podal žalobu   na   všeobecný   súd   až   19.   novembra   2002,   urobil   tak   zjavne   oneskorene,   a teda napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (ako aj to, ktoré mu predchádzalo) je vecne správne.

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti argumentoval tiež tým, že pôvodne na Okresnom súde Bratislava III podal súdnu žalobu podľa III. časti OSP (a nie ako správnu žalobu podľa V. časti OSP), a ďalej tým, že 2-mesačná lehota na uplatnenie žalovaného nároku na súde začala   plynúť   až   od   1.   januára   2004   (novela   Občianskeho   súdneho   poriadku   zákonom č. 424/2002 Z. z.). V ďalšom argumentoval tiež rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v prípade Zvolský a Zvolská proti Českej republike č. 46129/99.

Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedenými   námietkami   sťažovateľa   poukazuje predovšetkým na stanovisko najvyššieho súdu (pozri bod 4 I. časť odôvodnenia), s ktorým sa stotožňuje a v podrobnostiach naň odkazuje.

Aj podľa názoru ústavného súdu z obsahu podanej žaloby (ani navrhovaného petitu) sťažovateľa   z 18.   novembra   2002   (ani   z následného   postupu   všeobecných   súdov a sťažovateľa) nevyplýva, že sťažovateľ podal žalobu podľa III. časti OSP. Naopak, z jeho obsahu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal na základe ústavne konformného výkladu § 244 a nasl. OSP (podľa čl. 152 ods. 4 ústavy) prejednania jeho žaloby všeobecným súdom, k čomu poukazoval tiež na čl. 46 ods. 2 ústavy, ktorý sa dotýka práve správneho súdnictva. Napokon v tomto ohľade sťažovateľ ani jeho právny zástupca nenamietali voči postúpeniu veci vecne príslušnému najvyššiemu súdu a ani na ústnom pojednávaní konanom na tomto súde.

Uvedené   námietky   sťažovateľa   preto   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   účelové a nezodpovedajúce (procesno)právnej realite daného sporu. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ použitou argumentáciou v žalobe z 18. novembra 2002 poukazoval obšírnym (vysvetľujúcim) spôsobom na to, že všeobecný súd je povinný jeho záležitosť prejednať, inak by došlo k odmietnutiu spravodlivosti (k čomu argumentoval tiež citovaným nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 50/01). Uvedenú argumentáciu všeobecné súdy (okresný súd a najvyšší   súd)   aj   akceptovali   a   jeho   vec   posúdili   v zákonných   medziach   správneho súdnictva. Najvyšší súd tak urobil (podľa názoru ústavného súdu správne) napriek formálnej prekážke jednoduchého práva – v tom čase účinného ustanovenia § 248 ods. 2 písm. d) OSP. Zároveň sťažovateľ voči tomuto postupu, t. j. prejednaniu veci v rámci správneho súdnictva nenamietal, ani sa nedomáhal toho, aby jeho vec bola prejednaná podľa III. časti OSP (urobil tak až potom, ako najvyšší súd konanie zastavil pre oneskorenosť, pozn.).

Na   základe   uvedeného   je   možné   odmietnuť   aj   druhú   výhradu   sťažovateľa,   že dvojmesačná lehota na podanie správnej žaloby začala v prejednávanej veci sťažovateľovi plynúť až od 1. januára 2004, keď došlo k zrušeniu ustanovenia § 248 ods. 2 písm. d) OSP (novelou   Občianskeho   súdneho   poriadku   zákonom   č.   424/2002   Z.   z.,   pozn.),   pretože všeobecné   súdy   jednak   neodmietli   sťažovateľovu   vec   z dôvodu   existencie   uvedeného zákonného ustanovenia § 248 ods. 2 písm. d) OSP a jednak v § 250b ods. 1 OSP ustanovená dvojmesačná lehota na podanie žaloby bola účinná od 1. januára 1992.

V neposlednom rade, ako správne uvádza tiež najvyšší súd, poukaz na prípad riešený ESĽP   Zvolský   a spol.   proti   Českej   republike   je   v danej   veci   nenáležitý   už   len   z toho dôvodu, že sa týkal iného predmetu sporu a tiež odlišnej procesnej situácie (Ústavný súd Českej   republiky   v danej   veci   podľa   názoru   ESĽP   nesprávne   posúdil   účinky   podaného dovolania   účastníkom   konania,   v dôsledku   čoho   sa   z procesných   dôvodov   odmietol zaoberať sťažnosťou).

3. Ústavný súd napokon poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ bol od začiatku pred všeobecnými súdmi kvalifikovane zastúpený advokátom (ktorý bol tiež právnym zástupcom iného sťažovateľa vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 50/01, na ktoré rozhodnutie poukazoval aj v tejto veci, pozn.), veľa energie pred podaním správnej žaloby strana sťažovateľa venovala požiadavkám adresovaným ministrovi obrany na prehodnotenie personálneho rozkazu č. 048 z 19. novembra 2001, a to mimo rámca riadneho opravného prostriedku (ktorý proti namietanému rozhodnutiu prípustný ani nebol), a aj z tohto dôvodu zrejme podala návrh na súde oneskorene. Aj v tejto veci preto platí, že každý demokratický štát ochranu subjektívnym právam len ponúka, ale nevnucuje a práva patria len bdelým (vigilantibus iuris).

4. Keďže ústavný súd nezistil namietané porušenie označených práv podľa čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a predmetom rozhodovania najvyššieho súdu pre procesné zákonné   prekážky   nebolo   vecné   posúdenie   žaloby   sťažovateľa,   nemohlo   dôjsť   ani k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 36 písm. b) ústavy.  

5. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

6. Vzhľadom na to, že označené práva sťažovateľa postupom najvyššieho súdu neboli porušené, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008