znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 83/06-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. R., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. Z., B., ktorou namietal porušenie základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám   za   rovnakých   podmienok   podľa   čl.   30   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   a uznesením   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   1926   z 28.   októbra   2005 v súvislosti   s   voľbou   kandidáta   na   menovanie   za   sudcu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. L. R. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   z 22.   decembra   2005 doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 27. decembra 2005, označeným ako „Sťažnosť proti porušovaniu základného   práva   vyplývajúceho   z Ústavy   Slovenskej   republiky“ v spojení   s doplnením sťažnosti z 26. januára 2006 doručeným ústavnému súdu 31. januára 2006 JUDr. L. R., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. J. Z., B., namieta porušenie základného   práva   na   prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciám   za   rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   č.   1926 z 28. októbra 2005 v súvislosti s voľbou kandidáta na menovanie za sudcu ústavného súdu.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie vyššie uvedeného článku ústavy postupom a uznesením národnej rady č. 1926 z 28. októbra 2005 v súvislosti s voľbou kandidáta na menovanie za sudcu ústavného súdu. Ďalej žiada priznať finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 17 650 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že Právnická fakulta (...) v B. predložila 14. októbra 2005 návrh na voľbu sťažovateľa za kandidáta na sudcu ústavného súdu. V návrhu uviedla, že sťažovateľ je občanom Slovenskej republiky s vysokoškolským právnickým vzdelaním a s rigoróznou skúškou, pričom je v právnickom povolaní činný 31 rokov. Popri tomto návrhu boli   predložené   ešte   ďalšie   dva   návrhy   na   kandidátov   na   sudcu   ústavného   súdu. Ústavnoprávny   výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavnoprávny výbor“) návrhy všetkých troch kandidátov prerokoval 24. októbra 2005 a uznesením č. 906 z 24.   októbra   2005   v prípade   sťažovateľa   bez   zdôvodnenia   konštatoval,   že   nespĺňa požiadavku   byť najmenej   15   rokov   činný   v právnickom   povolaní podľa   čl.   134   ods.   3 ústavy,   a to   vzhľadom   na   predložený   profesný   profil.   Podľa   názoru   sťažovateľa   prax ústavnoprávneho   výboru   pri   posudzovaní   požiadavky   byť   najmenej   15   rokov   činný v právnickom povolaní bola v predchádzajúcom období u iných uchádzačov odlišná. Dá sa to dokumentovať archívnymi dokumentmi. V záujme objektívneho posúdenia problematiky poslanec národnej rady O. listom z 25. októbra 2005 požiadal predsedu ústavnoprávneho výboru o doručenie kópií materiálov všetkých uchádzačov o kandidatúru na voľbu sudcu ústavného súdu vrátane prehľadu ich právnickej praxe od novembra 1998 do 14. októbra 2005. Žiadal tiež o odborný výklad pojmu právnické povolanie. Predseda ústavnoprávneho výboru odmietol poslancovi O. vyhovieť s tým, že poslanec si môže požadované dokumenty z archívu   národnej   rady   sám   zadovážiť   prostredníctvom   svojho   asistenta.   Odmietol poskytnúť aj odborný výklad pojmu právnické povolanie. Vedený snahou zistiť, ktorú časť odbornej praxe hodnotil ústavnoprávny výbor ako činnosť v právnickom povolaní a ktorú nie, sťažovateľ listom z 21. novembra 2005 požiadal ústavnoprávny výbor o zhodnotenie jednotlivých   pracovných   období   z tohto   pohľadu   a o výklad   niektorých   pojmov   s tým súvisiacich. Predseda ústavnoprávneho výboru listom zo 6. decembra 2006 sťažovateľovi oznámil,   že   členovia   ústavnoprávneho   výboru   vzali   jeho   žiadosť   na   vedomie. Ústavnoprávny výbor svoj návrh na voľbu kandidáta na vymenovanie za sudcu ústavného súdu spolu s uznesením č. 906 z 24. októbra 2005 predložil plénu národnej rady. Plénum národnej rady vec prerokovalo na schôdzi konanej 26. októbra 2005. Poslanec F. vytýkal, že predložený návrh je nejasný a nekompletný. Poslanec M. odporučil poslancom majúcim pochybnosti   o správnosti   stanoviska   ústavnoprávneho   výboru,   aby   sa   s potrebnými materiálmi oboznámili v archíve národnej rady. Napokon plénum národnej rady 28. októbra 2005 vzalo na vedomie, že sťažovateľ nespĺňa požiadavku byť najmenej 15 rokov činný v právnickom   povolaní   podľa   čl.   134   ods.   3   ústavy.   Podľa   názoru   sťažovateľa   ak   mal ústavnoprávny   výbor   pochybnosti   o jeho   najmenej   15-ročnej   činnosti   v právnickom povolaní   alebo   ak   považoval   predložené   údaje   a doklady   za   neúplné,   mal   požadovať doplnenie návrhu o chýbajúce údaje alebo doklady. Ústavnoprávny výbor pochybil aj tým, že v rozpore s čl. 4 volebného poriadku sťažovateľa nepozval na svoju schôdzu, kde by bolo možné chýbajúce údaje alebo doklady doplniť. Hoci podľa čl. 5 ods. 4 volebného poriadku v rámci rozpravy sa k návrhom kandidátov nezaujíma stanovisko, pretože toto sa vyjadruje až v hlasovaní, poslanci sa napriek tomu ku kandidátom vyjadrovali. Keďže národná rada si osvojila stanovisko ústavnoprávneho výboru, podľa ktorého sťažovateľ nespĺňa podmienku najmenej 15-ročnej činnosti v právnickom povolaní, nehlasovala ani o zvolení sťažovateľa za kandidáta na ústavného sudcu.

Z vyjadrenia predsedu národnej rady č. j. 251/2006 z 24. februára 2006, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 1. marca 2006, vyplýva, že národná rada navrhuje sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť. Poukazuje predovšetkým na čl. 134 ods. 3 prvú vetu ústavy, podľa ktorej za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do národnej rady, dosiahol vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické   vzdelanie   a je   najmenej   15   rokov   činný   v právnickom   povolaní.   Dôkazné bremeno o splnení podmienok ustanovených v čl. 134 ods. 3 ústavy zaťažuje fyzickú osobu, ktorá sa uchádza o funkciu sudcu ústavného súdu, pričom uchádzač musí preukázať, že splnil všetky podmienky. Spôsobilosť plniť úlohy sudcu ústavného súdu sa nestotožňuje s osobnou   túžbou   byť   sudcom   ani   s odhodlaním   svedomite   a bezodkladne   vybavovať agendu   sudcu.   Výkon   funkcie   sudcu   ústavného súdu   kladie   vysoké nároky   na odbornú pripravenosť   sudcu,   ktorý   musí   mať hlboké   poznatky   o ústave,   o práve   Európskej   únie a Európskych spoločenstiev, ako aj o práve Rady Európy. Vo vzťahu ku každému z týchto prameňov práva nestačí znalosť textu danej právnej úpravy, ale nevyhnutná je aj znalosť interpretácie a aplikácie právnych noriem v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a v case-law   príslušných   orgánov   Európskej   únie,   Európskych   spoločenstiev   a Rady   Európy. Odbornosť   uchádzača   je   absolútne   nevyhnutnou   podmienkou.   Predchádzajúca   prax, publikačné   výsledky,   prednášková   činnosť,   vedecká   hodnosť,   významnosť   činnosti   ako právneho praktika – také sú niektoré relevantné kritériá pre hodnotenie ústavnej podmienky „činný v právnickom povolaní“ u každého z uchádzačov o nomináciu na vymenovanie za sudcu   ústavného   súdu.   Odbornú   spôsobilosť   na   výkon   funkcie   sudcu   ústavného   súdu nemožno predpokladať. Musí sa teda u každého uchádzača preukázať. Platná právna úprava nezaťažila národnú radu a jej orgány zisťovaním, či uchádzač o funkciu sudcu ústavného súdu má vysokoškolské právnické vzdelanie, ako dlho vykonáva právnickú prax, akého druhu a v akej kvalite. Sťažnosť by bola v danom prípade opodstatnená, ak by sťažovateľ preukázal, že splnil všetkých päť ústavou určených podmienok, aby sa mohol uchádzať o nomináciu   na   kandidáta   za   sudcu   ústavného   súdu,   a národná   rada   by   napriek   tomu v hlasovaní nerozhodla   o tom,   či   návrh   na jeho vymenovanie za   sudcu   ústavného   súdu predloží prezidentovi Slovenskej republiky na rozhodnutie. V skutočnosti však sťažovateľ všetky   ústavou   určené   podmienky   nesplnil,   lebo   nepreukázal   najmenej   15-ročnú   prax v právnickom povolaní. Podľa údajov uvedených sťažovateľom v životopise bol sťažovateľ poslucháčom   právnickej   fakulty   v rokoch   1973   –   1978.   Napriek   tomu   si   do   praxe v právnickom   povolaní   započítal   aj   obdobie   rokov   1973   –   1975,   keď   pracoval   ako právnik na právnom odbore Dopravného podniku mesta B., ako aj obdobie rokov 1975 - 1977,   keď   pracoval   ako   samostatný   právnik   na   právnom   odbore   a odbore   investičnej výstavby Dopravného podniku mesta B. To znamená, že sťažovateľ si do výkonu právnickej praxe započítal aj čas, keď sa ako študent vzdelával na právnickej fakulte, hoci právnické povolanie nie je možné vykonávať pred dosiahnutím právnického vzdelania. Ďalej nie je možné   akceptovať   obdobie   rokov   2003   –   2005,   keď   sťažovateľ   pôsobil   ako   asistent poslanca národnej rady, pretože pre výkon funkcie asistenta, rovnako ako aj pre výkon funkcie poslanca národnej rady právnické vzdelanie nie je predpísané. Asistent poslanca môže pre poslanca vykonávať práce, ktoré sa vôbec netýkajú legislatívneho procesu a ani inak nesúvisia s tvorbou alebo uplatnením práva. Neakceptovateľné je aj obdobie rokov 1990   –   1992,   keď   bol   sťažovateľ   poslancom   Federálneho   zhromaždenia   Českej a Slovenskej   Federatívnej   Republiky,   keďže   ani   pre   výkon   poslaneckého   mandátu   vo federálnom   zhromaždení   nebolo   predpísané   právnické   vzdelanie   a náplňou   výkonu poslaneckého   mandátu   bola   politická   práca,   ktorú   nemožno   stotožniť   s činnosťou v právnickom povolaní. Činnosť sťažovateľa ako vedúceho odboru   investičnej výstavby Dopravného   podniku   mesta   B.   v rokoch   1980   –   1987   a ako   vedúceho   odboru   rozvoja výrobnej základne E., k. p., B. v rokoch 1988 – 1992 si rovnako nevyžadovala právnické vzdelanie,   pričom   sťažovateľ   nepreukázal,   že   by   podstatou   týchto   prác   bola   činnosť v právnickom   povolaní.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   tvrdenie   sťažovateľa   o jeho právnickej praxi v trvaní 31 rokov nie je pravdivé. Z údajov, ktoré sám sťažovateľ o svojich pracovných skúsenostiach uviedol, vyplýva, že bol v právnickom povolaní činný menej ako 15 rokov.

II.

Zo životopisu z 12. októbra 2005 predloženého sťažovateľom, resp. z pripojeného prehľadu   jeho   právnickej   praxe   vyplýva,   že   sťažovateľ   študoval   na   Právnickej   fakulte Univerzity Komenského v B. v rokoch 1973 – 1978. V rokoch 1973 – 1977 pôsobil ako právnik na právnom odbore Dopravného podniku mesta B., resp. ako samostatný právnik na právnom odbore a na odbore investičnej výstavby Dopravného podniku mesta B. V rokoch 1978 – 1979 bol vedúcim oddelenia investičnej prípravy stavieb a investičných právnych vzťahov   Dopravného   podniku   mesta   B.   V rokoch   1980   –   1987   bol   vedúcim   odboru investičnej výstavby Dopravného podniku mesta B. V rokoch 1988 – 1992 bol vedúcim odboru   rozvoja   výrobnej   základne   E.,   k.   p.,   B.   V rokoch   1990   –   1992   bol   poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. V rokoch 1990 – 1994 pôsobil ako sudca z ľudu Mestského súdu v B. V roku 1992 bol riaditeľom odboru práva a legislatívy Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. V rokoch 1992 – 1993 bol šéfom sekcie práva, legislatívy, personálnych vecí a PaM Ministerstva zdravotníctva Slovenskej   republiky.   V rokoch   1993   –   1997   bol   vedúcim   odborným   referentom špecialistom a od roku 1996 aj zástupcom riaditeľa odboru právnych služieb Ministerstva hospodárstva   Slovenskej   republiky.   V rokoch   1997   –   1999   bol   vládnym   radcom   na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. V rokoch 1999 – 2003 bol vedúcim odborným referentom špecialistom a odborným radcom špecialistom na Krajskom úrade v B. V rokoch 2003 – 2005 bol asistentom poslanca národnej rady.

Zo zápisnice zo 106. schôdze ústavnoprávneho výboru konanej 24. októbra 2005 vyplýva, že podľa spravodajcu poslanca M. dvaja navrhovaní uchádzači na voľbu kandidáta na ústavného sudcu, a to sťažovateľ a V. Š., podľa doterajšej praxe predpoklady vyžadované ústavou spĺňajú. Podľa predsedu ústavnoprávneho výboru D. z prehľadu o právnickej praxi sťažovateľa v rokoch 1978 – 1992 vyplýva, že nejde o činnosť v právnickom povolaní, aj keď vie, že v žiadnom zákone právnické povolanie nie je definované. Poukázal aj na roky 1973 – 1978, keď sťažovateľ študoval, s tým, že sťažovateľ nemohol vykonávať povolanie, pre   ktoré   ešte   nenadobudol   vzdelanie.   Podľa   názoru   predsedu   ústavnoprávneho   výboru kľúčovým problémom je návrh na voľbu V. Č. Tento nespĺňa predpoklady právnického vzdelania, pretože absolvoval Vysokú školu Zboru národnej bezpečnosti. V tejto súvislosti citoval   príslušné   pasáže z rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 113/97 z 21. októbra 1997 vo veci žaloby proti Slovenskej komore   exekútorov   o vykonanie   zápisu   do   zoznamu   exekútorských   koncipientov. Pripomenul   tiež,   že   ústavný   súd   v minulosti   už   niekoľkokrát   rozhodol,   že   absolventi Vysokej školy Zboru národnej bezpečnosti nespĺňajú podmienky pre zápis za komerčných právnikov. S názorom ohľadne vzdelania kandidáta V. Č. sa poslanci viac–menej stotožnili. Pokiaľ ide o ďalších dvoch kandidátov, názory sa rôznili. Vzhľadom na určitú rozpornosť názorov   na charakter   právnickej   praxe,   resp.   praxe   v právnickom   povolaní podpredseda ústavnoprávneho výboru M. konštatoval nutnosť zmeny príslušnej právnej úpravy.

Z uznesenia ústavnoprávneho výboru č. 906 z 24. októbra 2005 vyplýva, že V. Č. nespĺňa požiadavku vysokoškolského právnického vzdelania podľa čl. 134 ods. 3 ústavy, keďže je absolventom Fakulty vyšetrovania Vysokej školy Zboru národnej bezpečnosti v B., a to   s poukazom   na   právnu   vetu   z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn.   4   Cdo   113/97 z 21. októbra 1997 a na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 35/99 z 13. júla 1999. Sťažovateľ nespĺňa požiadavku byť najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní podľa čl. 134 ods. 3 ústavy, vzhľadom na predložený profesný profil. V. Š. spĺňa požiadavky ustanovené v čl. 134 ods. 3 ústavy. Preto ústavnoprávny výbor odporúča národnej rade vziať na vedomie, že V. Č. a sťažovateľ nespĺňajú požiadavky ustanovené v čl. 134 ods. 3 ústavy, a odporúča hlasovať o treťom navrhovanom – V. Š.

Z predkladacej správy, ktorou bola vec predložená plénu národnej rady, vyplýva, že národnej   rade   boli   predložené   tri   návrhy   na   kandidátov   za   ústavného   sudcu.   Podľa uznesenia ústavnoprávneho výboru č. 906 z 24. októbra 2005 V. Č. nespĺňa požiadavku vysokoškolského právnického vzdelania podľa čl. 134 ods. 3 ústavy, lebo je absolventom Fakulty vyšetrovania Vysokej školy Zboru národnej bezpečnosti v B., a to s poukazom na judikatúru   najvyššieho   súdu   a ústavného   súdu.   Sťažovateľ   nespĺňa   požiadavku   byť najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní podľa čl. 134 ods. 3 ústavy, a to vzhľadom na predložený profesný profil. V. Š. spĺňa požiadavky ustanovené v čl. 134 ods. 3 ústavy. Základné   údaje   o navrhovaných   kandidátoch   sú   uvedené   v predkladanom   materiáli,   do návrhov   a priložených   dokladov   je   možné   nahliadnuť   na   sekretariáte   ústavnoprávneho výboru.

Zo záznamu z rokovania pléna národnej rady z 27. a 28. októbra 2005 o návrhu na voľbu   kandidáta   na   vymenovanie   za   sudcu   ústavného   súdu   vyplýva,   že   poslanec   M. s poukazom   na   predložený   materiál   odporučil   národnej   rade   vziať   na   vedomie,   že sťažovateľ a V. Č. nespĺňajú stanovené podmienky. O treťom navrhovanom –V. Š. navrhol vysloviť   stanovisko   hlasovaním.   Upozornil,   že   národná   rada   by   najprv   mala   prijať uznesenie, ktorým vezme na vedomie, že V. Č. a sťažovateľ nespĺňajú ústavné požiadavky predpísané pre kandidáta na ústavného sudcu. Poslanec F. vytýkal, že poslancom neboli predložené   všetky   potrebné   podklady   pre   rozhodovanie.   Preto   navrhol   vrátiť   návrh predkladateľovi   na   dopracovanie.   V prípade   sťažovateľa   je   v materiáli   uvedená   iba jednoduchá veta, že nespĺňa podmienku, a to bez zdôvodnenia. Poslanec M. upozornil, že ústavnoprávny výbor dôkladne preskúmal, či sú podmienky splnené, bola to dlhá rozprava, pričom pochybnosti bolo namieste vyjadriť tam. Poslanec Č. uviedol, že nie je jasný obsah pojmu „právnické povolanie“. Za takéhoto stavu striktný postup nebol potrebný. V prípade pochybností by mali rozhodnúť hlasovaním poslanci.

Z uznesenia národnej rady č. 1926 z 28. októbra 2005 vyplýva, že národná rada na základe stanoviska a návrhu ústavnoprávneho výboru vzala na vedomie, že V. Č. nespĺňa požiadavku   ustanovenú   v čl.   134   ods.   3   ústavy   –   vysokoškolské   právnické   vzdelanie a sťažovateľ nespĺňa požiadavku ustanovenú v čl. 134 ods. 3 ústavy – najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní.

Z volebného poriadku na voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu schváleného 7. februára   1997,   a to   z čl.   3   ods.   1   vyplýva,   že   návrhy   na   kandidátov   sa   podávajú ústavnoprávnemu   výboru   a   musia   obsahovať   údaje   a doklady   ustanovené   osobitným predpisom. Podľa čl. 4 ods. 2 a 3 ústavnoprávny výbor si môže na svoju schôdzu pozvať navrhnutých   kandidátov,   aby   sa   predstavili,   a žiadať   od   nich   objasnenie   údajov   alebo doplnenie návrhu o chýbajúce údaje alebo podklady. Ústavnoprávny výbor po prerokovaní návrhov   na   kandidátov   prijme   k návrhom   stanovisko.   Uvedie   v ňom,   ktoré   návrhy   na kandidátov spĺňajú ustanovené podmienky a o ktorých   možno na schôdzi   národnej rady hlasovať. Uvedie aj návrhy, ktoré nespĺňajú ustanovené podmienky a na ktoré sa z tohto dôvodu neprihliada.   Podľa čl. 5 ods. 4 národná rada pred hlasovaním prerokuje návrhy kandidátov a stanovisko ústavnoprávneho výboru. Na ten účel predsedajúci udelí najprv slovo poverenému členovi ústavnoprávneho výboru a po jeho vystúpení otvorí rozpravu. Národná   rada   k návrhom   na   kandidátov   nezaujíma   stanovisko.   Poslanci   ho   vyjadria v hlasovaní.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Je potrebné predovšetkým poukázať na to, že podľa názoru ústavného súdu fyzická osoba navrhnutá na kandidáta na sudcu ústavného súdu niektorou z inštitúcií vyplývajúcich z ustanovenia   §   11   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   ktorá   spĺňa   všetky   podmienky vyplývajúce z čl. 134 ods. 3 ústavy, má právny nárok na to, aby národná rada hlasovaním rozhodla o tom, či sa stane alebo nestane kandidátom na sudcu ústavného súdu. To zároveň znamená, že proces kreácie kandidátov na sudcu ústavného súdu tvorí súčasť základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Ak preto o fyzickej osobe spĺňajúcej všetky stanovené podmienky neprebehne hlasovanie národnej rady, v ktorom sa rozhodne o tom, či sa stane alebo nestane kandidátom na sudcu ústavného súdu, dôjde k porušeniu čl. 30 ods. 4 ústavy.

Hlavnou námietkou sťažovateľa je, že ani zo stanoviska ústavnoprávneho výboru, ale ani z napadnutého uznesenia národnej rady nie je možné zistiť konkrétne dôvody, pre ktoré sa   dospelo   k záveru,   že   nespĺňa   požiadavku   vyplývajúcu   z čl.   134   ods.   3   ústavy   byť najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní vzhľadom na ním predložený profesný profil. Sťažovateľ je presvedčený, že v skutočnosti túto podmienku spĺňal.

Národná   rada   v písomnom   vyjadrení   k prijateľností   sťažnosti   na   ďalšie   konanie z 24. februára   2006   priame   stanovisko   k tejto   námietke   nezaujíma,   avšak   uvádza,   ktoré konkrétne   obdobia   pracovných   aktivít   sťažovateľa   nebolo možné považovať za   činnosť v právnickom povolaní, pričom zároveň uvádza aj argumenty pre takýto záver.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   prisvedčiť   sťažovateľovi   v tom,   že   ani   zo stanoviska ústavnoprávneho výboru, ale ani z formulácie uvedenej v napadnutom uznesení národnej   rady   nie   je   možné   utvoriť   si   konkrétny   a presný   obraz   o tom,   ktoré   obdobia pracovných aktivít sťažovateľa nebolo možné podľa názoru národnej rady považovať za činnosť   v právnickom   povolaní.   V kontraste   s tým   treba   uviesť,   že   pokiaľ   ide   o V. Č., negatívne   stanovisko   národnej   rady   je   celkom   konkrétne   a presne   zdôvodnené   jednak uvedením vzdelania menovaného a jednak poukazom na existujúcu judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu.

Ústavný súd v inej veci a v iných súvislostiach [v prípade sťažnosti kandidáta na funkciu sudcu všeobecného súdu, ktorý spĺňal všetky ustanovené podmienky, a napriek tomu ho Súdna rada Slovenskej republiky za kandidáta nezvolila a nepredložila návrh na jeho menovanie za sudcu   prezidentovi Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“)] už vyslovil, že „výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov (nielen rozhodnutie súdnej rady o predložení návrhu kandidáta na sudcu prezidentovi) sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná   úprava   nepripúšťa   v predmetných   súvislostiach   ani   možnosť   odvolania   proti rozhodnutiu“ (III. ÚS 79/04). V tomto prípade teda kandidát spĺňajúci všetky podmienky nemohol utrpieť ujmu na svojom základnom práve vyplývajúcom z čl. 30 ods. 4 ústavy, lebo Súdna rada Slovenskej republiky akceptovala, že spĺňal všetky podmienky, a práve preto hlasovaním rozhodovala, či bude alebo nebude návrh na menovanie jeho osoby za sudcu predložený prezidentovi. Ani takáto osoba nemá totiž právny nárok na to, aby bola navrhnutá na vymenovanie za sudcu.

Ani v danom prípade niet dôvodu odchýliť sa od vyššie uvedenej judikatúry. To znamená, že ani napadnuté uznesenie národnej rady č. 1926 z 28. októbra 2005 nemuselo byť zdôvodnené. Zároveň však nemožno stratiť zo zreteľa, že napadnutým uznesením bol sťažovateľ   vylúčený   z toho,   aby   národná   rada   hlasovala,   či   sa   stane   alebo   nestane kandidátom   na   sudcu   ústavného   súdu.   V prípade,   že   by   sťažovateľ   spĺňal   všetky podmienky, bolo by napadnuté uznesenie porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Vzhľadom na takúto konšteláciu je podľa   názoru ústavného súdu nevyhnutné,   aby   bol   výsledok   takéhoto   hlasovania   národnej   rady   z vecného   hľadiska preskúmateľný.   Základnou   podmienkou   preskúmateľnosti   výsledku   hlasovania   je,   že existovali   dostatočne   konkrétne   a jasne   formulované   dôvody,   ktoré   viedli   navrhovateľa k iniciovaniu daného výsledku hlasovania. Hoci tieto dôvody nie sú v prípade sťažovateľa v materiáli   predloženom   plénu národnej   rady   dostatočne   konkrétne   uvedené,   z dôkazov, ktoré si ústavný súd zadovážil, nesporne vyplývajú. Je tomu tak preto, že podľa zápisnice zo schôdze ústavnoprávneho výboru z 24. októbra 2005 predseda výboru poukázal na prehľad o právnickej   praxi   sťažovateľa   v rokoch   1978   –   1992   s tým,   že   nejde   o činnosť v právnickom povolaní. Ďalej poukázal aj na obdobie rokov 1973 – 1978, keď sťažovateľ študoval, s tým, že nemohol vykonávať právnické povolanie, pre ktoré ešte nenadobudol vzdelanie. V tejto súvislosti prihliadol ústavný súd aj na doplňujúcu argumentáciu uvedenú vo vyjadrení národnej rady z 24. februára 2006, podľa ktorej pracovné aktivity sťažovateľa v rokoch 1978 – 1982 si nevyžadovali právnické vzdelanie a neboli ani vo svojej podstate činnosťou v právnickom povolaní, t. j. tieto pracovné činnosti bolo možné zastávať aj bez právnického vzdelania. Uvedené argumenty považuje ústavný súd za presvedčivé.

Naproti tomu ústavný súd nemohol prihliadnuť na tvrdenie národnej rady uvedené vo vyjadrení z 24. februára 2006 o neakceptovaní obdobia rokov 2003 – 2005, keď sťažovateľ pôsobil ako asistent poslanca národnej rady. Je tomu tak preto, že toto obdobie predseda ústavnoprávneho výboru na schôdzi ústavnoprávneho výboru 24. októbra 2005 neuviedol.

Nebolo   možné   vyhovieť   sťažovateľovi,   pokiaľ   namietal   skutočnosť,   že   nebol predvolaný   na   rokovanie   ústavnoprávneho   výboru   a nedostal   možnosť   tam   vystúpiť.   Je tomu   tak   preto,   že   bolo   vecou   uváženia   ústavnoprávneho   výboru,   či   navrhnuté   osoby predvolá.   Tým,   že   ústavnoprávny   výbor   nepredvolal   ani   jedného   spomedzi   troch navrhnutých osôb, nie je možné hovoriť o zvýhodnení niektorého z uchádzačov, a teda ani o porušení základného práva   podľa čl. 30 ods. 4 ústavy (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 79/04).

Taktiež   nebolo   možné   akceptovať   ani   námietku,   podľa   ktorej   v minulosti   pojem „činný   v právnickom   povolaní“   vykladala   národná   rada   inak.   Sťažovateľ   totiž   žiadne konkrétne prípady, ktoré by bolo možné preskúmať, neuviedol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd po doplnení dokazovania zadovážením potrebných listinných dôkazov dospel k záveru, že sťažnosti by nebolo možné vyhovieť ani v prípade, že by bola prijatá na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde, považoval za možné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006