znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 83/04-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. M., B., vo veci porušenia základného páva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I, vo veci vedenej pod sp. zn. E 817/97 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoE 14/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. F. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2004 doručená „opakovaná sťažnosť na prieťahy v konaní“ podaná JUDr. F. M, bytom B.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 817/97 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoE 14/03.

2. Sťažovateľ žiadal „... podľa Čl. 127 ods. 3 – pre viac ako 6 ročný prieťah v cit. veci   –   mi   (mu)   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30.000,-   Sk“ a ustanoviť mu na konanie pred ústavným súdom právneho zástupcu.

II.

Z obsahu predmetnej „opakovanej“ sťažnosti a k nej pripojených písomností, ako aj z nižšie označených súdnych   spisov   ústavného súdu   zistil   ústavný súd nasledovný relevantný skutkový a právny stav.

1. Dôvodom   nespokojnosti   sťažovateľa   s postupom   menovaných   všeobecných súdov je skutočnosť, že mu dosiaľ nebola vyplatená odmena „titulom trov odvolacieho konania“   priznaná   krajským   súdom   vo   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 19 C 38/96 za právne zastupovanie oprávnených Mgr. G. H. a Mgr. G. H. zo S. proti   povinným   M.   K.   a D.   K.   z B.   v spore   o   zaplatenie   požadovanej   istiny s príslušenstvom.

2. Zaplatenia odmeny pre svojho právneho zástupcu (sťažovateľa) sa domáhali oprávnení   návrhom   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia   podaným   na   okresnom   súde 30. októbra   1997.   Vec   bola   vedená   pod   sp.   zn.   E   817/97   a právoplatne   skončená 20. apríla 2001 uznesením o zastavení už nariadeného výkonu rozhodnutia.

3. Sťažovateľ podal 29. novembra 2000 na okresnom súde proti povinnému M. K. návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia „na uspokojenie pohľadávky oprávneného...“, ktorý sa týka skutočností totožných s vecou vedenom pod sp. zn. E 817/97. Konanie o tomto návrhu je na okresnom súde vedené pod sp. zn. E 1381/00.

V predmetnej veci bolo vydané sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 14   CoE   14/03-20   z 31.   marca   2003   (doručené   okresnému   súdu   25.   apríla   2003 a sťažovateľovi 2. júna 2003), o potvrdení uznesenie okresného súdu zo 4. júla 2002 č. k. E 1381/00-11, ktorým bol výkon rozhodnutia vyhlásený za neprípustný. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie skutočnosťou, že právny zástupca účastníkov konania nemá procesné postavenie „účastníkov konania s právom podať návrh na výkon rozhodnutia vo svojom mene, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu uložilo vykonateľné rozhodnutie“. V pokračujúcom   konaní   okresný   súd   3.   júla   2003   rozhodol   o zastavení   výkonu rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podali oprávnení Mgr. G. H. a Mgr. G. H., obaja zastúpení   sťažovateľom   odvolanie   15.   júla   2003,   o ktorom   ešte   nebolo   rozhodnuté... (ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že predmetná vec ešte nie je právoplatne skončená).

4. Pôvodná   sťažnosť   zo   4.   januára   2002   podaná   sťažovateľom   na   prieťahy v konaní okresného súdu vo veci sp. zn. E 817/97 bola odmietnutá uznesením ústavného súdu   sp. zn. III. ÚS   5/02   z 31.   januára   2002   pre   nedostatok   zákonom   predpísaných náležitostí (absencia právneho zastúpenia).

5. Ďalšia   „opakovaná“   sťažnosť   zo   14.   februára   2002   v tej   istej   veci   bola odmietnutá uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 37/02 z 21. marca 2002 taktiež z vyššie uvedeného dôvodu.

6. Následnou „opakovanou sťažnosťou“ z 24. februára 2003 namietal sťažovateľ prieťahy   v konaniach   vedených   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   E   817/97 a sp. zn. E 1381/00. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 204/03-16 z 19. novembra 2003 túto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   E   817/97   odmietol,   ako   oneskorene   podanú   a v časti namietajúcej porušenie označeného základného práva postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   E 1381/00   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Ústavný   súd poukázal „... na záväzné právne stanovisko Krajského súdu v Bratislave zaujaté v jeho uznesení z 31. marca 2003 č. k. 14 CoE 14/03-20, podľa ktorého bolo v podstate od začiatku   napadnutého   konania   neprípustné,   aby   sťažovateľ   bol   v konaní   sp.   zn.   E 1381/00 účastníkom konania.

Článok   48   ods.   2   v spojení   s čl.   127   ods.   1   ústavy   poskytuje   ochranu   pred porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred   súdom   len   jeho   účastníkovi,   pretože   len   vo   vzťahu   k nemu   sa   plní   účel   tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (I.   ÚS   55/02,   II.   ÚS   10/01). Sťažovateľa   podľa   uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   14   CoE   14/03-20 nemožno však považovať za účastníka konania, ktorý by bol z hľadiska cit. článku ústavy priamo dotknutý postupom okresného súdu. Z týchto dôvodov pre nedostatok priamej súvislosti medzi namietaným postupom okresného súdu a označeným základným právom ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 10/02, I. ÚS 93/03)“.

Toto uznesenie ústavného súdu bolo doručené sťažovateľovi a aj okresnému súdu 12. decembra 2003.

7. Poslednou   sťažnosťou   podanou   sťažovateľom   ústavnému   súdu   v predmetnej veci   je jeho   sťažnosť   z 13.   apríla   2003,   ktorou   namietal   porušenie   označeného základného   práva   postupom   okresného   súdu   v   už   označených   konaniach   (t.   j. sp. zn. E 817/97 a sp. zn. E 1381/00, v rámci ktorého o odvolaní konal krajský súd pod sp. zn. 14 CoE 14/03).

8. Podľa   informácie   krajského   súdu   sp. zn.   Spr   2051/03   z   8.   septembra   2003 adresovanej sťažovateľovi (príloha k sťažnosti vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 204/03) podal sťažovateľ „... ako zástupca oprávnených voči povinnému M. K.  ...“   okresnému   súdu   nový   návrh   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia,   ktorý   bol „... zaevidovaný dňa 13. 06. 2003 pod sp. zn. E 1858/03“.

III.

1. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva porušil, vo veci konal (...).

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, kto práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ   návrh   spĺňa   zákonom   ustanovené   podmienky,   ústavný   súd   podľa   §   25 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodne o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

3.   Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľove   tvrdenie,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn E 817/97 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoE 14/03 (ktoré   ako   odvolacie   konanie   nadväzovalo   na   konanie   okresného   súdu   vedené   pod sp. zn. E 1381/00) porušili ním označené základné právo.

3.1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   podanú   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie práva na prerokovanie vecí   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. E 817/97 považovať za neprípustnú.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu podmienky konania boli splnené.

Keďže   ústavný   súd   v konaní   o predchádzajúcej   vecne   totožnej   sťažovateľovej sťažnosti (pozri bod 6 II. časti tohoto odôvodnenia) rozhodol už citovaným uznesením (č. k. I. ÚS 204/03-16 z 19. novembra 2003) a sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne   nové   podstatné   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   zmenu   právnych   záverov ústavného   súdu   odôvodňujúcich   jeho   rozhodnutie   (pokiaľ   ide   o včasnosť   podania sťažnosti), ústavný súd v rámci predbežného prerokovania kvalifikoval sťažnosti v tejto časti, ako vec o ktorej ústavný súd už rozhodol a o ktorej ďalšie konanie na ústavnom súde nie je v zmysle ustanovenia § 24a zákona o ústavnom súde prípustné.

3.2. Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoE 14/03 je podľa názoru ústavného súdu podaná zjavne neoprávnenou osobou. Posudzované odvolacie konanie na krajskom súde   bolo vyvolané   podaním   odvolania,   ktoré   podali   oprávnení   (pozri   bod   3   II.   časti   tohto rozhodnutia) zastúpení sťažovateľom. Sťažovateľ vystupoval v tomto konaní ako právny zástupca   oprávnených   a nebol   teda   účastníkom   predmetného   konania.   Nemá   teda procesnú legitimáciu domáhať sa vlastným návrhom pred ústavným súdom porušenia označeného základného práva, lebo toto právo patrí účastníkom konania.  

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde predmetnú sťažnosť odmietol, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, jednak pre   jej   neprípustnosť   (proti   okresnému   súdu)   a jednak   z dôvodu   jej   podania   zjavne neoprávnenou osobou (proti krajskému súdu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2004