znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 83/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť P. P., bytom K., vo veci porušenia základného práva na spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   So 268/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2003 doručená   sťažnosť   P.   P.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   podľa   čl.   127   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namietal porušenie základného práva na spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 So 268/02.

Sťažovateľ uviedol, že Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave, mu rozhodnutím č. 660 107 6196   z   19.   novembra   1999   odňala   invalidný   dôchodok   od   4.   januára   2000 s odôvodnením, že podľa posudku posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, nie je invalidný podľa § 29 ods. 3 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“),   ale   naďalej   len   čiastočne   invalidný   podľa   §   37   ods.   3   písm.   a)   zákona o sociálnom zabezpečení s tým, že o čiastočnom invalidnom dôchodku rozhodne osobitným rozhodnutím.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   opravný   prostriedok,   ktorým poukázal na svoj zdravotný stav, ktorý sa podľa názoru sťažovateľa od vydania pôvodného rozhodnutia č. 300/96/18 z 2. septembra1996, keď mu bol priznaný invalidný dôchodok, nezmenil, naopak, podľa jeho presvedčenia mu pribudli ďalšie komplikácie.

Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom č. k. 1 S 64/00-103 zo 4. júla 2000 potvrdil napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia v Bratislave. Proti rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie   na   najvyšší   súd.   Najvyšší   súd uznesením   č.   k.   2   So/99-01   zrušil   rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k.   1   S 64/00-55 z 22. februára 2001 a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ poukázal na to, že v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd jednoznačne skonštatoval, že krajský   súd   rozhodol   na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci, nevysporiadal   sa   so   všetkými   dôkazmi,   ktoré   boli   v konaní   vykonané,   ani   s tvrdením sťažovateľa,   že   nie   je   spôsobilý   výkonu   sústavného   zamestnania.   Taktiež   vyhotovený posudok, na ktorom založil krajský súd svoje rozhodnutie, označil sa nepostačujúci, pretože z neho   nevyplýva,   na   základe   akých   zmien   zdravotného   stavu   je   sústavný   výkon zamestnania u sťažovateľa už možný.

Krajský   súd   v poradí   druhým   rozsudkom   č.   k.   1   S 64/00-103   zo   4.   júla   2000 opätovne potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia v Bratislave, z 19. novembra 1999 č. 660 107 6196. Aj proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd   však   rozhodnutím   sp.   zn.   2   So 268/02 z 11.   decembra 2002 aj druhé   rozhodnutie krajského súdu č. k. 1 S 64/00-103 potvrdil. K potvrdeniu tohto rozhodnutia došlo podľa sťažovateľa bez ohľadu na to, že krajský súd nevykonal dokazovanie, nevysporiadal sa so závažnými tvrdeniami, tak ako ho aj jeho odvolací orgán inštruoval vo svojom uznesení č. k. 2 So/99-01, a napriek tomu o veci rozhodol.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že jeho právo na spravodlivé súdne konanie bolo porušené, a žiada ústavný súd, aby vydal toto rozhodnutie:„Rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   So   268/02, z 11. decembra 2002 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   So   268/02, z 11. decembra 2002 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Z   obsahu   podania   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn 2 So 268/02 o potvrdení rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 S 64/00-103 zo 4. júla 2002, ktorým bolo opätovne potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia v Bratislave,   č.   660   107   6196   z 11.   novembra   1999   o odňatí   invalidného   dôchodku sťažovateľovi od 4. januára 2000 s odôvodnením, že podľa posudku príslušnej posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia sťažovateľ nie je invalidný, ale je len čiastočne invalidný. Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   v podstate   kritizoval   najvyšší   súd   za   to,   že napadnutým   rozhodnutím   potvrdil   v poradí   druhé   rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k. 1 S 64/00-103 zo 4. júla 2002 „bez ohľadu na to, že Krajský súd nevykonal dokazovanie, nevysporiadal sa so závažnými tvrdeniami, tak ako ho aj jeho odvolací orgán inštruoval vo svojom uznesení sp. zn. 2 So/99-01 a napriek tomu o veci rozhodol“.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   však   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods.   2 ústavy (obdobne aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa   k spôsobu   hodnotenia ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne sa   dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ,   ktorý   bol   kvalifikovane   zastúpený   pred všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení jeho práva na spravodlivý proces, tak ako to tvrdil   vo   svojej   sťažnosti.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   resp.   že   krajský   súd   nevykonal   všetky   dôkazy,   ktorých   vykonanie predpokladalo skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003