znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 82/2022-13

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miloša Maďara a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenej pod sp. zn. Rvp 194/2022, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenej pod sp. zn. Rvp 209/2022, ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenej pod sp. zn. Rvp 246/2022, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenej pod sp. zn. Rvp 250/2022, ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenej pod sp. zn. Rvp 256/2022, ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenej pod sp. zn. Rvp 260/2022, ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenej pod sp. zn. Rvp 262/2022,, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenej pod sp. zn. Rvp 266/2022, a ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛,, vedenej pod sp. zn. Rvp 273/2022, zastúpených advokátskou kanceláriou PIHORŇA, LENÁRT, JAŠŠO, s. r. o., Hrnčiarska 29, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Lenárt, proti postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžrk 3/2020 takto

r o z h o d o l :

1. Veci vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 194/2022, sp. zn. Rvp 209/2022, sp. zn. Rvp 246/2022, sp. zn. Rvp 250/2022, sp. zn. Rvp 256/2022, sp. zn. Rvp 260/2022, sp. zn. Rvp 262/2022, sp. zn. Rvp 266/2022 a sp. zn. Rvp 273/2022, s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 194/2022.

2. Výrok o spojení vecí na spoločné konanie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť okamihom jeho prijatia Ústavným súdom Slovenskej republiky.

3. Ústavné sťažnosti o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie ústavných sťažností sťažovateľov

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. januára 2022 doručené ústavné sťažnosti sťažovateľov označených v záhlaví tohto rozhodnutia, ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a postupom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) v konaní vedenom pod identickou spisovou značkou 10 Sžrk 3/2020 (ďalej len „napadnuté konanie“). Navrhujú priznať každému z nich finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 eur a trovy právneho zastúpenia.

2. Sťažovatelia v ústavných sťažnostiach (ktoré sú obsahovo identické) uviedli, že sa v zmysle § 32 ods. 3 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) stali účastníkmi konania v právnej veci žalobcu 1. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „“), 2. ⬛⬛⬛⬛, 3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, 4. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, 5. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, 6. ⬛⬛⬛⬛, v ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobca“), a žalovaného ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OÚ-KE-OOP4-2016/033634/Nan z 5. augusta 2016, ktorý potvrdil rozhodnutie

č. OÚ-KE-PLO-2016/004378-207-Pr. z 12. júla 2016, ktorým podľa § 16 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov schválil vykonanie projektu pozemkových úprav na vyporiadanie vlastníctva pozemkov v.

3. Konanie bolo vedené Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 S 87/2016 a začalo na základe správnej žaloby podanej 19. augusta 2016. Vo veci bolo meritórne rozhodnuté rozsudkom z 5. februára 2020, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. marca 2020. Proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 S 87/2016 z 5. februára 2020 podal žalobca kasačnú sťažnosť, o ktorej bol príslušný pôvodne rozhodnúť najvyšší súd. Z dôvodu zriadenia najvyššieho správneho súdu (s účinnosťou od 1. augusta 2021) vo veci koná a rozhoduje najvyšší správny súd. Kasačná sťažnosť bola sťažovateľom doručená na vyjadrenie 12. mája 2020.

4. Sťažovatelia vo všetkých ústavných sťažnostiach zhodne namietajú, že v napadnutom konaní o kasačnej sťažnosti vedenom najprv najvyšším súdom a aktuálne najvyšším správnym súdom dochádza k zbytočným prieťahom. Napadnuté konanie o kasačnej sťažnosti trvá 20 mesiacov ku dňu podania ústavných sťažností a vo veci nebol vykonaný žiaden procesný úkon.

II.

Spojenie vecí

5. Zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nemá osobitné ustanovenie o postupe pri spojení vecí na spoločné konanie, avšak v súlade s § 62 zákona o ústavnom súde o primeranom použití Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) možno v konaní o sťažnosti (čl. 127 ústavy a § 122 a nasl. zákona o ústavnom súde) použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.

6. Podľa čl. II bodu 10 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2022 do 31. decembra 2022 o spojení patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu, ktoré spolu skutkovo alebo právne (z hľadiska predmetu konania) súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov, rozhoduje príslušný senát ústavného súdu určený podľa bodu 5, a to na návrh sudcu spravodajcu vo veci, ktorej spojenie s inou vecou sa navrhuje.

7. Z ústavných sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 194/2022, sp. zn. Rvp 209/2022, sp. zn. Rvp 246/2022, sp. zn. Rvp 250/2022, sp. zn. Rvp 256/2022, sp. zn. Rvp 260/2022, sp. zn. Rvp 262/2022, sp. zn. Rvp 266/2022 a sp. zn. Rvp 273/2022 vyplýva, že sa týkajú rovnakých porušovateľov, sťažovatelia namietajú porušenie toho istého základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu v identickom napadnutom konaní.

8. S prihliadnutím na totožnosť označených porušovateľov, totožnosť napadnutého konania, podstatu ústavných sťažností sťažovateľov a ich právnu a skutkovú súvislosť ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 166 ods. 1 CSP rozhodol o spojení týchto vecí na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 194/2022 (bod 1 výroku tohto uznesenia).

9. Podľa § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania pred ústavným súdom, ak tento zákon v § 83, § 90, § 100, § 108, § 150, § 168, § 175 alebo § 179 neustanovuje inak alebo ak nevyplýva iné z rozhodnutia ústavného súdu.

10. Ústavný súd v záujme rýchlosti a plynulosti konania rozhodol podľa § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak, že výrok uznesenia o spojení vecí na spoločné konanie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť okamihom jeho prijatia ústavným súdom (bod 2 výroku tohto uznesenia).

III.

Argumentácia sťažovateľov

11. Sťažovatelia tvrdia, že konanie o kasačnej sťažnosti je vedené už 20 mesiacov, konajúci všeobecný súd je vo veci nečinný, pričom upriamujú pozornosť aj na konanie vedené pred krajským súdom začaté v roku 2016, celková doba konania už predstavuje 5 rokov a 5 mesiacov.

12. Z hľadiska troch kritérií, ktoré ústavný súd posudzuje pri skúmaní, či došlo v napadnutom súdnom konaní k zbytočným prieťahom, sťažovatelia uvádzajú, že napadnuté konanie nie je zvlášť zložité po právnej ani skutkovej stránke, rovnako sťažovatelia svojím správaním podľa ich názoru nijako neprispeli k dĺžke napadnutého konania. K samotnému postupu súdu poukazujú na obranu okresného súdu (zrejme krajského súdu konajúceho o správnej žalobe, pozn.), že k zbytočným prieťahom v konaní pred krajským súdom malo dôjsť v dôsledku nadmernej zaťaženosti konajúceho súdu, čo v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 300/2021, I. ÚS 3/2020, I. ÚS 363/2020) nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

13. Sťažovatelia uvádzajú, že konanie pred krajským súdom už bolo predmetom posúdenia ústavného súdu, ktorý vyslovil porušenie ich základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote, ale sťažovateľom nepriznal žiadne finančné zadosťučinenie. Uvedené ich vedie k záveru, že o to väčšiu ujmu aktuálne pociťujú. V konaní pred krajským súdom, ako aj v napadnutom konaní je ohrozené ich základné právo vlastniť majetok a s majetkom nakladať, ich právna neistota trvá už od roku 2016 viac ako 5 rokov.

14. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odvodzujú od nečinnosti porušovateľov trvajúcej už 20 mesiacov, pričom za každý mesiac nečinnosti požadujú 100 eur, čo spolu predstavuje 2 000 eur, ktorého vyplatenia sa domáhajú jednotlivo od najvyššieho súdu, ako aj najvyššieho správneho súdu pre každého zo sťažovateľov.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavných sťažností

15. Podstatou podaných ústavných sťažností je sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku nečinnosti najvyššieho súdu ako aj najvyššieho správneho súdu v napadnutom konaní o kasačnej sťažnosti.

16. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

17. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, II. ÚS 146/2012). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

18. Ústavný súd opakuje, že postup krajského súdu v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu vedenom pod sp. zn. 7 S 87/2016 bol predmetom prieskumu ústavného súdu, ktorý nálezom č. k. III. ÚS 209/2020-112 z 20. októbra 2020 vyslovil porušenie základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práv na prejednanie veci v primeranej lehote všetkých sťažovateľov (98 fyzických osôb), medzi ktorých patria aj sťažovatelia, pričom zistil a konštatoval nečinnosť krajského súdu trvajúcu 3 roky.

19. V tomto konaní pred ústavným súdom je predmetom prieskumu výlučne konanie najvyššieho súdu, resp. najvyššieho správneho súdu o kasačnej sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu vydaného v už preskúmavanom konaní sp. zn. 7 S 87/2016.

20. Z hľadiska vecnej súvislosti napadnutého konania a konania vedeného krajským súdom sa ústavný súd stotožňuje so závermi vyslovenými v náleze č. k. III. ÚS 209/2020-112 z 20. októbra 2020 vo vzťahu k skutkovej a právnej zložitosti veci. Po právnej stránke ide o štandardnú agendu rozhodovania správnych súdov, istú mieru skutkovej zložitosti možno akceptovať z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania (porov. III. ÚS 209/2020, ods. 25).

21. Sťažovatelia poukazujú na to, že predmetné konanie sa dotýka ich majetkových práv, konkrétne vlastníckeho práva, čo by malo signalizovať vyššiu mieru dôležitosti napadnutého konania. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu sa týka ich majetkového substrátu, ide o ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v záhradkárskej oblasti, čo z pohľadu ústavného súdu nie je typ konania, kde je potrebné postupovať s osobitnou rýchlosťou, ako napríklad v poručenskej agende, pracovnoprávnych vzťahoch, príp. pri ohrození vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určenej na bývanie.

22. Z hľadiska správania účastníkov konania nič nenasvedčuje tomu, že by sťažovatelia svojím správaním prispeli k dĺžke napadnutého konania. Vychádzajúc z podaných ústavných sťažností, je zrejmé, že kasačná sťažnosť žalobcu z 22. apríla 2020 bola sťažovateľom krajským súdom doručená 12. mája 2020 a sťažovatelia sa k nej aj v stanovenej lehote vyjadrili.

23. Pri posudzovaní postupu všeobecného súdu je potrebné osobitne zhodnotiť postup najvyššieho súdu a postup najvyššieho správneho súdu. Najvyšší správny súd bol zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, k 1. januáru 2021 so začiatkom výkonu svojej činnosti od 1. augusta 2021. Najvyšší správny súd prevzal rozhodovaciu agendu patriacu najvyššiemu súdu vo veciach správnych ako jeho právny nástupca, čím došlo k prechodu výkonu súdnictva v správnej agende. Za prípadné prieťahy v konaní, ktoré vznikli počas konania pred najvyšším súdom, t. j. pred zriadením najvyššieho správneho súdu, už zodpovedá najvyšší správny súd ako orgán verejnej moci aktuálne príslušný vo veci konať a rozhodnúť.

24. Keďže najvyšší súd nemôže byť porušovateľom namietaných základných práv, je potrebné vo vzťahu k nemu vysloviť zjavnú neopodstatnenosť podaných ústavných sťažností v zmysle § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

25. Ústavný súd dopytom na najvyšší správny súd zistil, že súdny spis bol na rozhodnutie najvyššiemu súdu predložený 15. júna 2020. V súvislosti so zriadením najvyššieho správneho súdu prešla rozhodovacia právomoc v prejednávanej veci na tento novozriadený súd, vec bola pridelená senátu 4S, sudkyni spravodajkyni ⬛⬛⬛⬛.

26. Celkovo ku dňu podania ústavnej sťažnosti napadnuté konanie o kasačnej sťažnosti trvá jeden rok a 7 mesiacov, pričom ústavný súd prihliada aj na závery nálezu č. k. III. ÚS 209/2020-112 z 20. októbra 2020, kde neprimeraná dĺžka konania pred krajským súdom bola sťažovateľom kompenzovaná jednak vyslovením porušenia nimi namietaných práv, ako aj priznaním náhrady trov konania, čo v sebe implicitne zahŕňa aj satisfakčný prvok (III. ÚS 95/2021, IV. ÚS 319/2021).

27. Na tomto mieste ústavný súd poukazuje aj na samotnú povahu napadnutého konania. Najvyšší správny súd ako súd kasačný preskúmava právoplatné rozhodnutie krajského súdu na základe podanej kasačnej sťažnosti v intenciách kasačných dôvodov a robí tak na základe skutočností, ktoré boli zistené a preukázané nielen v správnom súdnom konaní, ale i v konaní administratívnom, čo znamená, že svoj prieskum zameriava aj na konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo. Z uvedeného teda priamo vyplýva zvýšená faktická a časová náročnosť, ktorá bola preukázaná aj v konkrétnom prípade sťažovateľov (bod 20 tohto rozhodnutia). Ako podstatné ku kasačnému konaniu treba uviesť aj to, že primárnou úlohou najvyššieho súdu, a teda aj najvyššieho správneho súdu ako najvyšších súdnych autorít v krajine (spolu s ústavným súdom z hľadiska jeho postavenia mimo sústavy všeobecných súdov) pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti ako mimoriadnom opravnom prostriedku je v zmysle v čl. 2 ods. 2 CSP (v danej veci v spojení s § 5 ods. 1 SSP) legitímne očakávanie každého účastníka konania, že jeho vec bude rozhodnutá v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj podľa stavu, v ktorom každý účastník konania môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Z miesta, ktoré zastáva najvyšší súd a od 1. augusta 2021 aj najvyšší správny súd v hierarchii všeobecných súdov, by malo vyplývať, že i najvyšší správny súd rozhoduje iba v najzásadnejších, spoločensky najvýznamnejších a právne najnáročnejších prípadoch, čo tiež môže znamenať, že aj časový rámec, ktorý najvyšší správny súd na vydanie rozhodnutia potrebuje, má zodpovedať významu jeho rozhodovania.

28. Dĺžka kasačného konania, ktoré stále prebieha, môže hraničiť s požiadavkou primeranosti. Ústavný súd však zohľadnil špecifiká napadnutého konania, a to vyšší počet účastníkov konania, čo sa odráža v skutkovej zložitosti veci, ale aj skutočnosť, že konanie o správnej žalobe bolo právoplatne skončené a podanie kasačnej sťažnosti samo o sebe nemá odkladný účinok. Sťažovatelia ani netvrdili, že by konajúci súd rozhodol o prípadnom odkladnom účinku kasačnej sťažnosti v zmysle § 447 ods. 1 SSP. Sťažovatelia teda majú k dispozícii právoplatné rozhodnutie krajského súdu a miera ich právnej neistoty je teda značne nižšia.

29. Sumarizujúc tieto špecifiká napadnutého konania, ústavný súd konštatuje, že dĺžka napadnutého konania v tomto štádiu nie je neprimeraná. Vzhľadom na záver o primeranosti dĺžky napadnutého konania nemožno uvažovať o prípadnom zásahu do základných práv sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

30. Ústavný súd na základe uvedeného dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým postupom najvyššieho správneho súdu v napadnutom konaní a obsahom označených práv neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na základe uvedeného ústavné sťažnosti sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku tohto uznesenia). Už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014, IV. ÚS 418/2020).

31. Napokon ústavný súd poznamenáva, že ani dĺžka konania na kasačnom súde nemá prekročiť judikatúrou ESĽP i ústavného súdu tolerovateľnú dobu približne do troch rokov v závislosti od náročnosti veci (body 28 a 29) a ak by ďalší priebeh napadnutého konania signalizoval vznik prieťahov, toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni sťažovateľom, aby po splnení všetkých zákonných podmienok predložili ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť.

32. Keďže ústavný súd odmietol podanú ústavnú sťažnosť ako celok, rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľov uvedených v petite ústavných sťažností stratilo právny význam.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Bratislave (detašované pracovisko) 9. februára 2022

Miloš Maďar

predseda senátu