znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 82/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T. Č., M., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, a M. Z., M., toho času vo výkone väzby, zastúpených advokátom JUDr. V. K., M., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Martine v konaní vedenom pod ČVS: ORP-649/OVK-MT-2009, postupom Okresnej prokuratúry Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 453/09, postupom   Okresného   súdu   Martin   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp/82/2009   a jeho uznesením z 9. novembra 2009, postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 13 T/84/2010 a jeho rozsudkom zo 7. decembra 2010, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/9/2011 a jeho rozsudkom z 9. marca 2011 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Tdo 47/2011 a jeho uznesením sp. zn. 5 Tdo 47/2011 z 10. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť T. Č. vedenú pod sp. zn. Rvp 48/2012 a sťažnosť M. Z. vedenú pod sp. zn. Rvp 49/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 48/2012.

2. Sťažnosť T. Č. a M. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. januára 2012   doručené   sťažnosti   T.   Č.   a M.   Z.   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   vo veci   namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Martine   (ďalej   len   „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-649/OVK-MT-2009 (ďalej aj „napadnuté konanie   okresného   riaditeľstva“),   postupom   Okresnej   prokuratúry   Martin   (ďalej   len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 453/09 (ďalej aj „napadnuté konanie   okresnej   prokuratúry“),   postupom   Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. Tp/82/2009 a jeho uznesením z 9. novembra 2009 (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“),   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13 T/84/2010   a jeho   rozsudkom   zo   7.   decembra   2010   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“), postupom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/9/2011 a jeho rozsudkom z 9. marca 2011   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Tdo 47/2011   a jeho   uznesením   sp.   zn.   5 Tdo   47/2011   z 10.   novembra   2011   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 8. novembra 2009 trestne stíhaní pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok... formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 172 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol   podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Trestný   poriadok“)   o väzbe   sťažovateľov,   ktorej   predchádzalo   ich   zadržanie 7. novembra 2009 a odkedy sa títo nachádzali vo výkone väzby..., v súčasnom období vo výkone právoplatne uloženého trestu odňatia slobody. Napadnutým rozsudkom okresného súdu boli sťažovatelia uznaní za vinných z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok... formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, za spáchanie ktorého im vymeral trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 8 mesiacov. Na odvolanie sťažovateľov bol napadnutým rozsudkom krajského súdu zrušený prvostupňový rozsudok a sťažovatelia boli uznaní za vinných z už uvedeného trestného činu, bol im vymeraný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov odňatia slobody, na výkon ktorého boli zaradení do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia na ústavnom súde sťažnosť, ktorý ich podané sťažnosti svojím uznesením č. k. I. ÚS 262/2011-14 z 30. júna 2011 odmietol s poukazom   na   možnosť   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok   podľa   §   368   a nasl. Trestného poriadku. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol sťažovateľmi podané dovolanie. V ostatnom sťažovatelia podali opätovne sťažnosť na ústavnom súde.

3. Jadrom námietok sťažovateľov proti postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdov   v ich   trestnej   veci   bolo   zásadné   porušenie   ich   práva   na   obhajobu,   k porušeniu ktorého došlo už 7. novembra 2009 pri ich vypočutí v procesnom postavení podozrivých –zadržaných, pri ich vypočutí v procesnom postavení obvinených, pokračovalo pri ich vzatí do väzby a nebolo dostatočne konvalidované ani v ďalšom postupe okresného súdu a ostalo bez relevantného zohľadnenia aj krajským súdom v odvolacom konaní a najvyšším súdom v dovolacom konaní. Taktiež poukázali aj na zámernú nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku vyšetrovateľom   Policajného zboru,   ktorého práve   následná   rekvalifikáciu   mala umožniť vyhnúť sa použitiu ustanovenia o povinnej obhajobe podľa § 37 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.   Svoje   výhrady   v podanej   sťažnosti   koncentrovali   v podstate   k namietaniu porušenia svojho práva na obhajobu, keď v podstatnom dôvodili, že «V prípade, že mal orgán prípravného konania informácie na vznesenie obvinenia, malo to nájsť odozvu aj v právnej   kvalifikácii   skutku...   právna   kvalifikácia   nie   je   nemennou   kategóriou,   ale   jej zmena   musí   byť   vyvolaná   kvalitatívnymi   zmenami   u orgánov   prípravného   konania vychádzajúcimi   z vykonaného   dokazovania.   V našom   prípade   bola   zvolená   právna kvalifikácia skutku tak, aby neboli vyčerpané znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty... Ak by nám bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin, tak ako malo byť, náš postoj by bol odlišný. Už len zo samotného pojmu obzvlášť závažný zločin a z hroziacej trestnej sadzby by bol iný. Nebol nám poskytnutý čas na voľbu obhajcu, ani nám nebol ustanovený. Všetky tieto porušenia boli prevzaté bez ďalšieho do štádia konania pred súdom... Spôsob vydania uznesenia o vznesení obvinenia, spôsob poučovania, spôsob vykonávania dôkazov a spôsob vedenia hlavného pojednávania v našom prípade preukazujú, že boli porušené vôbec   základné zásady   trestného   konania   –   zásada stíhania   len   zo   zákonných   dôvodov a zákonným spôsobom, zásada práva na spravodlivý proces, zásada zabezpečenia práva na obhajobu,   zásada   oficiality   a legality...,   vyhľadávacia   zásada,   zásada   bezprostrednosti a zásada ústnosti, zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Z trestného konania bez týchto zásad neostáva nič, čo v právnom štáte znesie označenie „lege artis“.».

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Základné   práva   sťažovateľa   v rade   1/...   zaručené   článkom   17   ods.   1,   ods.   2 Ústavy..., článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru..., a...   článkom   6   ods.   1,   ods.   3   písm.   a),   b),   c)   a d)   Dohovoru...   postupom   Okresného riaditeľstva   policajného   zboru   v Martine   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP- 649/OVK-MT-2009 porušené boli.

Základné   práva   sťažovateľa   v rade   2/...   zaručené   článkom   17   ods.   1,   ods.   2 Ústavy..., článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru..., a... článkom   6   ods.   1,   ods.   3   písm.   a),   b),   c)   a d)   Dohovoru...   postupom   Okresného riaditeľstva   policajného   zboru   v Martine   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP- 649/OVK-MT-2009 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy..., článkom   50   ods.   3,   ods.   4   Ústavy...,   článkom   5   ods.   1,   ods.   3,   ods.   4   Dohovoru..., a... článkom   6   ods.   1,   ods.   3   písm.   a),   b),   c)   a d)   Dohovoru...   postupom   Okresnej prokuratúry Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 453/09 porušené boli.

Základné   práva   sťažovateľa   v rade   2/...   zaručené   článkom   17   ods.   1,   ods.   2 Ústavy..., článkom 50 ods. 3, ods. 4 Ústavy..., článkom 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru..., a... článkom   6   ods.   1,   ods.   3   písm.   a),   b),   c)   a d)   Dohovoru...   postupom   Okresnej prokuratúry Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 453/09 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy...,...   článkom   50   ods.   3,   ods.   4 Ústavy...,   článkom   5   ods.   1,   ods.   3,   ods.   4   Dohovoru..., a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom sudcu pre prípravné konanie   Okresného   súdu   v Martine   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp/82/2009   a jeho uznesením zo dňa 09. 11. 2009 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy..., článkom   50   ods.   3,   ods.   4   Ústavy...,   článkom   5   ods.   1,   ods.   3,   ods.   4   Dohovoru..., a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom sudcu pre prípravné konanie   Okresného   súdu   v Martine   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp/82/2009   a jeho uznesením zo dňa 09. 11. 2009 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy..., článkom   50   ods.   3,   ods.   4   Ústavy...,   článkom   5   ods.   1,   ods.   3,   ods.   4   Dohovoru..., a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresného súdu v Martine   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   T/84/2010   a jeho   rozsudkom   sp.   zn. 13 T/84/2010-435 zo dňa 07. 12. 2010 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy..., článkom   50   ods.   3,   ods.   4   Ústavy...,   článkom   5   ods.   1,   ods.   3,   ods.   4   Dohovoru..., a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Okresného súdu v Martine   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   T/84/2010   a jeho   rozsudkom   sp.   zn. 13 T/84/2010-435 zo dňa 07. 12. 2010 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy..., článkom   50   ods.   3,   ods.   4   Ústavy...,   článkom   5   ods.   1,   ods.   3,   ods.   4   Dohovoru..., a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/9/2011 a jeho rozsudkom sp. zn. 2 To/9/2011- 498 zo dňa 09. 03. 2011 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy..., článkom   50   ods.   3,   ods.   4   Ústavy...,   článkom   5   ods.   1,   ods.   3,   ods.   4   Dohovoru..., a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/9/2011 a jeho rozsudkom sp. zn. 2 To/9/2011- 498 zo dňa 09. 03. 2011 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 1/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy..., článkom   50   ods.   3,   ods.   4   Ústavy...,   článkom   5   ods.   1,   ods.   3,   ods.   4   Dohovoru..., a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 47/2011 a jeho uznesením sp. zn. 5 Tdo 47/2011 zo dňa 10. 11. 2011 porušené boli.

Základné práva sťažovateľa v rade 2/... zaručené článkom 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy..., článkom   50   ods.   3,   ods.   4   Ústavy...,   článkom   5   ods.   1,   ods.   3,   ods.   4   Dohovoru..., a... článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru... postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 47/2011 a jeho uznesením sp. zn. 5 Tdo 47/2011 zo dňa 10. 11. 2011 porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 5 Tdo 47/2011 zo dňa 10. 11.   2011   zrušuje   a vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 48/2012   a sp. zn.   Rvp   49/2012   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú totožnosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť orgánov verejnej moci označených ako porušovateľov označených základných práv rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: ORP-649/OVK-MT-2009, postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 453/09 a postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. Tp/82/2009 a jeho uznesením z 9. novembra 2009 a sp. zn. 13 T/84/2010 a jeho rozsudkom zo 7. decembra 2010

8. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

9. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovatelia sa v podanej sťažnosti okrem iného   domáhali   preskúmania   postupu   okresného   riaditeľstva   v napadnutom   konaní, postupom   okresnej   prokuratúry   v napadnutom   konaní   a okresného   súdu   v napadnutom konaní   a jeho   napadnutým   uznesením   a rozsudkom,   ktoré   boli   predmetom   posúdenia ústavným súdom v jeho uznesení č. k. I. ÚS 262/2011-14 z 30. júna 2011, ktorým bola sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietnutá z dôvodu oneskorenosti podania sťažnosti ústavnému súdu,   ako aj z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného súdu.   Teda   ten   istý nárok   na   ochranu   ústavnosti   uplatnili   sťažovatelia   aj   v   tomto   konaní.   Tvrdia,   že   boli porušené ich základné práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru postupom označených   orgánov   verejnej   moci   v označených/napadnutých   konaniach   a ich rozhodnutiami. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej už rozhodol vo veci sp. zn. I. ÚS 262/2011.

10. Vzhľadom na uvedené (bod 8 a 9) sťažnosť sťažovateľov v tejto časti nie je prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto   ústavný   súd   rozhodol   o   nej   tak,   že   ju   odmietol   pre   neprípustnosť   [§   24   písm. a) zákona o ústavnom súde].

II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/9/2011 a jeho rozsudkom z 9. marca 2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 47/2011 a jeho uznesením z 10. novembra 2011

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

12.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie (ktorého porušenie sťažovatelia namietajú, pozn.) zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   sa   možno   domáhať   v   medziach   a   za   podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

13.   Najvyšší   súd   v   uznesení   sp.   zn.   5   Tdo   47/2011   z   10.   novembra   2011 v podstatnom uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   377   Tr.   por.)   zistil,   že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.). Dovolanie podali obvinení v súlade s ustanovením § 373 ods. 1 Tr. por. prostredníctvom zvoleného obhajcu. Zároveň však zistil, že dovolania obvinených je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 (§ 382 písm. c/) Tr. por.)

Najvyšší súd opakovane pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej   úpravy   dovolania   v   trestnom   poriadku   je   zrejmé,   že   dovolanie   nie   je   určené k náprave   akýchkoľvek   pochybení   súdov,   ale   len   tých   najzávažnejších   procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne vymenované v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por. a úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či námietky uvedené v dovolaní obsahovo skutočne napĺňajú niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v dovolaní.

Prvý z dovolacích dôvodov,   ktorí spoločne uplatnili obaja obvinení bol dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

Právo na obhajobu je popri prezumpcii neviny jedným z najdôležitejších základných práv   osôb,   proti   ktorým   sa   vedie   trestné   konanie.   Hlavným   účelom   tohto   práva garantovaného čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   je   dosiahnutie   spravodlivého   súdneho rozhodnutia. Ide o právo, ktoré je nielen v záujme trestne stíhanej osoby a na jej prospech, ale   je   tiež   v   záujme   demokratického   právneho   štátu,   založeného   na   úcte   k   právam a slobodám človeka a občana.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. por. konkretizuje základné práva obvineného, ktorý má okrem iného aj právo zvoliť si obhajcu a radiť sa sním i počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní a v prípade, že obvinený sa nachádza vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, môže hovoriť s obhajcom aj bez prítomnosti tretej osoby. Práva   vyplývajúce   z   citovaného   ustanovenia   je   potrebné   vykladať   tak,   aby   každému obvinenému bol zaručený spravodlivý proces.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného   a   jeho   obhajcu   a   zákonný   postup   pri   reakcii   orgánov   Činných   v   trestnom konaní   a   súdu   na   uplatnenie   každého   obhajovacieho   práva.   Platný   Trestný   poriadok obsahuje   celý   rad   ustanovení,   ktoré   upravujú   jednotlivé   čiastkové   práva   obvineného   v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní však samo o sebe   nezakladá   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.   Zo   znenia   tohto ustanovenia   totiž   jednoznačne   vyplýva,   že   len   porušenie   práva   na   obhajobu   zásadným spôsobom, je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

V   posudzovanej   veci   obaja   obvinení   naplnenie   tohto   dovolacieho   dôvodu   videli v nesprávnej   právnej   kvalifikácii   ich   konania   zo   strany   vyšetrovateľa.   Na   základe skutočností, ktoré boli vyšetrovateľovi známe, mal im podľa § 206 ods. 3 Tr. por. vzniesť obvinenie pre obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., a preto od samého začiatku išlo o prípad povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. c/ Tr. por. V tomto smere však dovolací súd rovnako ako odvolací žiadne pochybenie nezistil, a preto námietky obvinených nemožno akceptovať.

Je síce pravdou, že vyšetrovateľ uznesením z 8. novembra 2009 pod č. ČVS: ORP- 649/OVK-MT-2009 vzniesol podľa § 206 ods. 1 Tr. por. obom obvineným obvinenie pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20, § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. Treba však pripomenúť, že uznesenie vyšetrovateľa má všetky náležitosti predpokladané ustanovením § 206 ods. 3 Tr. por. Pri vydaní tohto uznesenia totiž vychádzal najmä z výsledkov prehliadky nebytových priestorov vykonanej 7. novembra 2009, pri ktorej boli zaistené igelitové vrecúška s obsahom sušenej látky a samotný obvinený M. Z. dobrovoľne vydal ďalšie igelitové vrecúška so sušinou, ktorých obsah bol podrobený znaleckej expertíze KEU PZ v S. Predbežné výsledky expertízy mal vyšetrovateľ k dispozícii 8. novembra 2009 (viď č. l. 157-159) a boli tiež podkladom pre vznesenie obvinenia. Netreba zabúdať, že išlo o počiatočné štádium trestného konania, kedy ešte neboli známe všetky skutočnosti. Z toho dôvodu výrok uznesenia o vznesení obvinenia v popise skutku nemohol obsahovať všetky okolnosti skutkového deja, ktoré vyšli najavo až v priebehu ďalšieho dokazovania. Vyšetrovateľ preto nepochybil, keď konanie obvinených právne posúdil iba podľa ods. 1 vyššie citovaného zločinu. Na uvedený zločin zákonodarca stanovil trestnú sadzbu odňatia slobody od štyroch do desať rokov, a preto nešlo o prípad povinnej   obhajoby.   Zo   spisu   jednoznačne   vyplýva,   že   obaja   obvinení   boli   od   samého začiatku   prípravného   konania   riadne   poučovaní   o   svojich   právach,   o   čom   svedčia   i zápisnice o výsluchoch obvinených z 8. novembra 2009. Námietky obvinených, že zápisnice neobsahujú   ich   priame   vyjadrenie   o   práve   na   obhajobu   prostredníctvom   obhajcu   sú irelevantné. V tomto štádiu konania nešlo totiž o prípad povinnej obhajoby. Rovnako boli riadne poučení o svojich právach aj pred sudcom pre prípravné konanie. Do väzby boli obaja   vzatí   sudcom   pre   prípravné   konanie   po   ich   výsluchu   dňa   9.   novembra   2009. Obvineným bola v súlade so zákonom daná možnosť v lehote si zvoliť obhajcu, pretože vzatím do väzby nastal u nich dôvod povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Možnosť zvoliť si obhajcu obaja využili a poverili svojou obhajobou advokáta JUDr. B., ktorého orgány činné v trestnom konaní od uvedeného okamihu riadne upovedomovali o všetkých   úkonoch   prípravného   konania.   Obhajca   obvinených   sa   aj   zúčastňoval vyšetrovacích úkonov a pokiaľ sa na niektorých výsluchoch svedkov v prípravnom konaní nezúčastnil, hoci bol o termíne riadne upovedomený, nemožno túto jeho neúčasť považovať za porušenie práv obvinených na obhajobu. Účasť obhajcu pri vyšetrovacích úkonoch je totiž jeho právom (§ 44 ods. 2 Tr. por.) a nie jeho povinnosťou. Trestný poriadok ani neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní domáhať sa účasti obhajcu na úkonoch prípravného konania a nestanovuje ani možnosť sankcionovať obhajcu, prípadne možnosť zabezpečovať inými prostriedkami jeho účasť na úkonoch prípravného konania. Spôsob výkonu obhajoby zo strany obhajcu nie dôvodom na naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Obaja obvinení ako ďalší dovolací dôvod uplatňovali dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli vykonané   zákonným   spôsobom,   prípadne   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   získané   zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu   obaja   obvinení   videli   predovšetkým   v   tom,   že   súd   prvého   stupňa   pri   svojom rozhodovaní   vychádzal   z   ich   výpovedí   a   výpovedí   svedkov,   ktoré   boli   vykonané   pred vznesením obvinenia. Okrem toho poukazovali na skutočnosť, že súd vychádzal z dôkazov, ktoré   boli   vykonané   bez   prítomnosti   obhajcu,   hoci   šlo   o   povinnú   obhajobu,   resp. poukazovali na nedostatky uznesenia o vznesení obvinenia. Z obsahu spisového materiálu a z rozhodnutia súdu prvého stupňa Najvyšší súd zistil, že skutočne súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy aj výpovede obvinených pred vznesením obvinenia. Toto pochybenie   však   napravil   na   základe   odvolania   obvinených   súd   druhého   stupňa   a   pri svojom rozhodovaní a ustálení skutkového stavu bral do úvahy iba kontradiktórne vykonané dôkazy. Námietky obvinených v tomto smere sú preto neopodstatnené. Najvyšší súd ako už bolo   vyššie   uvedené   nezistil   žiadne   pochybenia   ani   pokiaľ   ide   o   právo   obvinených   na obhajobu. Rovnako nezistil žiadny nátlak zo strany orgánov činných v trestnom konaní pri objasňovaní trestnej činnosti obvinených.

V tejto súvislosti Najvyšší súd pripomína, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu   musí   skutočne   vecne   zodpovedať   zákonnému   vymedzeniu   takého   dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie iba formálne odkazuje   na   príslušné ustanovenie upravujúce   dôvody dovolania,   pritom však obsahuje argumenty   stojace   mimo   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   ide   o   dovolanie,   ktoré   je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

V   posudzovanej   veci   ako   z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   neboli   splnené   zákonné podmienky dovolania podľa § 371 Tr. por., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolania obvinených T. Č. a M. Z. odmietol.».

14.   Krajský   súd   v   rozsudku   sp.   zn.   2   To/9/2011   z 9.   marca   2011   v podstatnom argumentoval:

«Na základe podaných odvolaní krajský súd v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť   a   odôvodnenosť   všetkých   výrokov   rozsudku,   proti   ktorým   obžalovaní a prokurátor podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo prihliadajúc   aj   na   chyby,   ktoré   neboli   odvolaním   vytýkané   a   odôvodňovali   by   podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom zistil, že odvolanie obžalovaných je čiastočne dôvodné a odvolanie prokurátora je dôvodné v celom rozsahu.

Okresný súd sa pri rozhodovaní dopustil viacerých pochybení, vykonal však všetky dostupné   dôkazy   a   na   základe   tej   skutočnosti   mohol   odvolací   súd   rozhodnúť   vo   veci s konečnou platnosťou.

Výrok o vine: Obhajoba v doplnení dôvodov odvolania kvalifikovane namietala čítanie zápisníc obžalovaných v postavení zadržaných podozrivých.

Treba konštatovať, že vo vzťahu k výroku o vine okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z nezákonného dôkazu. Takýmto dôkazom sú výsluchy obžalovaných, ktorí boli vypočutí ako zadržaní podozriví (ide o výsluchy z č. l. 63 u obžalovaného T. Č. a z č. l. 72 u obžalovaného M. Z.). Takýto dôkaz po vznesení obvinenia v konaní pred súdom nie je možné použiť.

Obžalovaní   sa   následne   vo   svojich   výpovediach   priznali   ku   skutku   s   tým,   že obžalovaný T. Č. dňa 8. 11. 2009 uviedol, že k tomu, čo sa mu kladie za vinu, sa priznáva a svoj   skutok   ľutuje.   Obdobne   obžalovaný   M.   Z.   vo   svojej   výpovedi   zo   dňa   8.   11.   2009 uviedol, že sa opätovne priznáva, to, čo je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia je pravda, marihuanu predával preto, lebo nemal prácu, a teda žiadny príjem. T. Č. to už robil predtým, je mu to ľúto. Drogy predával on sám asi od apríla 2009. Ide teda o všeobecné priznanie, následne obžalovaný T. Č. pri výsluchu dňa 9. 12. 2009 opakovane uviedol, že sa v plnom rozsahu priznal, skutok oľutoval, k tomu nechce už nič uviesť. Obdobne obžalovaný M.   Z.   vo   svojej   výpovedi   zo   dňa   9.   12.   2009   urobil   všeobecné   priznanie.   Viac   k   veci obžalovaní   v   prípravnom   konaní   nevypovedali.   Odvolací   súd   považuje   za   potrebné poukázať na to, že dňa 15. 12. 2009 bol obhajca, ktorého obžalovaní mali, upovedomený o výsluchoch všetkých svedkov zo dňa 22. 12. 2009.

Je potrebné uviesť tiež to, že vo veci bolo vypočutých niekoľko svedkov, niektorí svedkovia boli vypočutí pred vznesením obvinenia obvineným, avšak následne ich výpovede boli zopakované aj po vznesení obvinenia. Za podstatné odvolací súd považoval výpovede svedkov M. M., M. V., P. K., M. H. a M. H.. Pokiaľ boli vypočutí svedkovia M. B., A. N., M. M., M. M., J. V., P. P., I. G. a J. K., z týchto svedeckých výpovedí nevyplynuli absolútne žiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na vinu či nevinu obžalovaných.

Svedok   M.   M.   vypovedal   pred   vznesením   obvinenia,   pričom   jeho   výpoveď   bola zopakovaná   aj   za   prítomnosti   obhajcu   po   vznesení   obvinenia.   Vtedy   zotrval   na   tej skutočnosti, že chodieval k obžalovaným, doniesol im nejaké jedlo, niečo na pitie alebo si tam išiel posedieť a za to, že im občas pomohol, dostal možnosť s nimi zapáliť si trávu. Z. väčšinou mu dal nejakú šišku s tým, že si ju má naplniť do bonga alebo zobrať so sebou. Bolo to vlastne ako odmena za to, že nebral od nich peniaze za jedlo a on im potom neplatil za marihuanu. Raz alebo dvakrát mu dal Z. sáčok, nebol plný, bolo toho možno na jednu alebo dve cigarety. Túto trávu užil pre vlastnú potrebu. Bola to odmena od Z.

Svedok M. V. obdobne bol najskôr vypočutý pred vznesením obvinenia a následne bola jeho výpoveď zopakovaná s tým. že uviedol, že kúpil marihuanu od Z. tesne pred zásahom polície, pričom chodieval tiež z času na čas od Z. kúpiť nejaký sáčok s trávou, nevedel uviesť koľkokrát to bolo do mesiaca, mohlo to byť raz-dvakrát do týždňa, väčšinou kupoval od Z. po 10,- Eur celý sáčok, taký, aký bol aj u neho nájdený. Chodieval tam a vtedy sa fajčila marihuana, nie však pravidelne.

Z výpovede svedka P. K. vyplýva, že pozná aj M. Z. aj T. Č., obidvoch pozná kvôli tomu   lebo   vie,   že   predávajú   trávu.   Niekoľkokrát   aj   prišiel   k Z.,   kde   majú   títo   dvaja skúšobňu, zavolal na telefón Z., dal mu 5,- Eur a Z. mu dal cez plot sáčok s polovičným obsahom a odišiel preč. Chodieval za nimi asi dvakrát do mesiaca, a to po dobu asi jedného roka. Na sídlisku, kde svedok býva, bolo všeobecne známe, že Z. predáva trávu. Telefónne číslo na Z. mu dal kamarát a vtedy sa dozvedel, že trávu predáva.

Svedok M. H. rovnako v prípravnom konaní uviedol, že videl Z. aj Č. ako užívajú marihuanu a fajčia, marihuanu fajčili aj ostatní chalani, čo tam chodili, videl aj Z. ako si občas cez telefón dohaduje, že donesie niečo von, nebavili sa konkrétne o tráve do telefónu, ale vždy predtým vybral niečo zo šuplíka alebo zo skrine a odišiel von. Po chvíli sa vrátil, je možné, že videl tam nejakú nachystanú drogu, bola to nejaká krabička a s touto chodil vonku. Niekedy možno na jar 2009 chalani s takýmto niečím začali, teda doniesli do štúdia trávu a odvtedy sa tam začalo takéto užívanie.

Svedok   M.   H.   rovnako   v   prípravnom   konaní   uviedol,   že   od   známeho   niekedy   v auguste 2009 sa dozvedel, že M. Z. predáva marihuanu.

Všetci svedkovia, ktorých výpovede boli vyššie uvedené, na hlavnom pojednávaní zmenili   výpoveď   tvrdiac,   že   v   prípravnom   konaní   boli   k   takýmto   výpovediam   donútení príslušníkmi polície. Odvolací súd nezistil dôvody, či skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že svedkovia boli k výpovedi nejakým spôsobom donútení, nevyplýva to z výpovedí príslušníkov polície, ktorí boli okresným súdom vypočutí a odvolací súd naviac poukazuje na skutočnosť, že všetky výsluchy svedkov boli učinené v prítomnosti obhajcu, pričom neboli zistené pochybné okolnosti predmetných výsluchov.

Odvolací   súd   hodnotil   výpovede   týchto   svedkov,   teda   či   možno   tieto   výpovede považovať za zákonné, pričom dospel k záveru, že výpovede svedkov, ktorí boli vypočutí v prípravnom   konaní,   zákonné   sú.   Ako   vyplýva   zo   stanoviska   trestnoprávneho   kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 30/2001 (Rt) Tpj 63/2009 obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením uznesenia ó vznesení obvinenia, ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania vo veci podľa § 199 ods. 1 Tr. por. Ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý   chce   prokurátor   ako   nositeľ   dôkazného   bremena   v   konaní   pred   súdom   oprieť obžalobu, je nevyhnutné takéhoto svedka vypočuť až po vznesení obvinenia (alebo svedka vypočutého   pred   týmto   úkonom   znovu   vypočuť),   a   tak   zachovať   právo   obvineného   na obhajobu (právo na kontradiktórny postup).

V   danej   veci   svedkovia   boli   opakovane   vypočutí   po   vznesení   obvinenia,   pričom odvolací   súd   vo   vyššie   uvedených   výpovediach   poukázal   práve   na   skutočnosti,   ktoré vyplývajú z výpovedí svedkov po vznesení obvinenia.

Obžaloba rovnako ako okresný súd do skutkovej vety obžaloby zahrnul skutočnosti, ktoré   vyplývali   len   z   výpovede   M.   Z.   pred   vznesením   obvinenia.   Tieto   skutočnosti pozostávajúce v tom, že obžalovaný T. Č. kúpil drogu od predajcov v okrese Ž. a M. v množstve najmenej 30-50 g týždenne, následne omamnú latku na digitálnej váhe dávkovali a cenu dávky určili na 10,- Eur a v tomto množstve predávali najmenej 20 dávok týždenne, neboli preukázané žiadnym iným dôkazom. Odvolací súd preto po doplnení dokazovania upravil skutkovú vetu tak, aby bola v súlade s vykonanými dôkazmi. Z vyššie uvedených dôkazov   pritom   vyplynulo,   že   obžalovaní   po   vzájomnej   dohode   predávali   a   vymieňali omamnú látku obsahujúcu kanabinol, kanabidiol, tetrahydrokanabinol a z dokazovania tiež vyplýva, že tak učinili na viacerých osobách, čim sa rozumejú viac ako tri osoby.

Vina   obžalovaných,   tak   ako   bola   ustálená   rozsudkom   okresného   súdu,   je   podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne preukázateľne dokázaná, pričom v tejto súvislosti okresný súd zrejme nedopatrením uviedol do výrokovej časti rozsudku ustanovenie § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e) Tr. zák. a aj keď v písomnom vyhotovení odôvodnil rozsudok v zmysle ustanovenia § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák. Výpovede svedkov potvrdzujú, že obžalovaní predávali drogy viacerým osobám, preto naplnili zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu tak, ako vyplýva z výrokovej časti rozsudku.

V   súvislosti   s   výrokom   o   vine   obhajoba   namietala,   že   v   zápisnici   o   vykonaní prehliadky nebytových priestorov nie je uvedené, že bola zaistená marihuana a v akom konkrétnom množstve. S touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko zápisnica obsahuje údaj o zaistení látok rastlinného pôvodu a ďalším skúmaním a dokazovaním sa zistilo,   že   ide   o   marihuanu   a   aké   je   jej   množstvo.   Takýto   postup   plne   korešponduje s ustanoveniami Trestného poriadku, pričom ide o správny a zákonný postup.

Pokiaľ   obhajoba   namietala   porušenie   práva   na   obhajobu   v   prípravnom   konaní, odvolací súd nezistil žiadne pochybenie ani v tomto smere, od momentu, keď ex lége vznikol dôvod   povinnej   obhajoby,   obžalovaní   mali   obhajcu,   ktorý   bol   riadne   upovedomený o výsluchoch v prípravnom konaní, pričom obžalovaní v prípravnom konaní pri žiadnom z úkonov nenamietali spôsob obhajoby.»

15.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

16.   Argumentácia   sťažovateľov   sa   koncentrovala   (bod   3)   na   tvrdenia   o   tom,   že „Nebol nám poskytnutý čas na voľbu obhajcu, ani nám nebol ustanovený. Všetky tieto porušenia boli prevzaté bez ďalšieho do štádia konania pred súdom... Je podstatnou chybou konania... ak súd opiera svoje skutkové zistenia a právne závery o dôkazy, ktoré na hlavnom pojednávaní   neboli   vykonané   alebo   už   v prípravnom   konaní   neboli   vykonané   zákonom predpísaným spôsobom a ich procesné nedostatky pred súdom neboli sanované.“. V tejto súvislosti   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   nie   je   v poradí   ďalším   súdom rozhodujúcim   o   opravnom   prostriedku   sťažovateľov,   pričom   nezistil,   že   by   napádané rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   krajského   súdu   boli   svojvoľné   a   že   by   tak   zasahovali do práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   skutkové   a právne   závery   ani najvyššieho   súdu   a   ani   krajského   súdu   považovať   za   arbitrárne   alebo   zjavne neopodstatnené.

17.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a krajský súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené. Obidva súdy vo svojich napadnutých rozhodnutiach pre rozhodnutie v merite trestnej veci sťažovateľov právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom reflektovali na ich vznesené námietky, nimi vytknuté vady prípravného konania vrátane postupu súdov, s ktorými sa primerane vysporiadali, pričom neopomenuli   vo   svojich   rozhodnutiach   aj   zdôvodniť,   prečo   ich   považovali   za konvalidované, resp. neopomenuli zdôvodniť, ako a prečo sa s nimi vysporiadali.

18.   V   súvislosti   so   sťažovateľmi   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s rozhodnutím najvyššieho súdu a rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť   medzi   napadnutými   rozhodnutiami   ani   najvyššieho   súdu,   ani   krajského   súdu a namietaným   porušením   označeného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   preto   bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

19. V nadväznosti na sťažovateľmi namietané porušenie práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru ústavný súd už pri predbežnom prerokúvaní   ich   sťažností   dospel   k záveru,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy   trestného konania   sťažovatelia   ako   obvinení   v prípravnom   konaní,   tak   aj   ako   obžalovaní v rámci prerokovania ich veci pred súdom pri uplatnení svojho práva na obhajobu mali možnosť právne účinným spôsobom namietať jeho porušenie označeným postupom orgánov činných v trestnom   konaní   v štádiu   prípravného   konania   a odobreného   aj   postupom   súdov rozhodujúcich   v ich   trestnej   veci.   Okresný   súd   Martin,   ktorý   bol   oprávnený   konať a rozhodovať   v   trestnej   veci   sťažovateľov   v prvom   stupni,   tak   aj   krajský   súd   ako   súd odvolací,   ktorý   rozhodoval   o podanom   opravnom   prostriedku,   a najvyšší   súd   ako   súd dovolací boli súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci bolo posúdenie všetkých relevantných   skutkových   aj   právnych   okolností   prípadu   vrátane   zákonnosti   a ústavnosti postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní   v prípravnom   konaní   (obdobne   napr. III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06).

20. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   trestné   konanie   predstavuje   od   svojho   začiatku   až   po   koniec   organický   celok, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

21. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia mali v systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinné   prostriedky   na   ochranu   svojho   práva na obhajobu,   ktoré   mohli   uplatniť,   resp.   uplatnili   pri   opakovaní   dokazovania   pred prvostupňovým   súdom,   ako   aj   počas   prípravného   konania   opakovaním   úkonov za prítomnosti obhajcu. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí práve v súvislosti s námietkami   sťažovateľov   týkajúcimi   sa   porušenia   ich   práva   na   obhajobu   výslovne dôvodil, že „Odvolací súd nezistil dôvody, či skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že svedkovia boli k výpovedi nejakým spôsobom donútení, nevyplýva to z výpovedí príslušníkov polície, ktorí boli okresným súdom vypočutí a odvolací súd naviac poukazuje na skutočnosť, že   všetky   výsluchy   svedkov   boli   učinené   v   prítomnosti   obhajcu,   pričom   neboli   zistené pochybné okolnosti predmetných výsluchov.

Odvolací súd hodnotil výpovede... svedkov, teda či možno tieto výpovede považovať za zákonné, pričom dospel k záveru, že výpovede svedkov, ktorí boli vypočutí v prípravnom konaní, zákonné sú.

Pokiaľ   obhajoba   namietala   porušenie   práva   na   obhajobu   v   prípravnom   konaní, odvolací súd nezistil žiadne pochybenie ani v tomto smere, od momentu, keď ex lége vznikol dôvod   povinnej   obhajoby,   obžalovaní   mali   obhajcu,   ktorý   bol   riadne   upovedomený o výsluchoch v prípravnom konaní, pričom obžalovaní v prípravnom konaní pri žiadnom z úkonov   nenamietali   spôsob   obhajoby.“.   Z uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že sťažnosť sťažovateľov je aj v časti namietajúcej porušenie svojho práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru zjavne neopodstatnená. 22.   Sťažovatelia   v podanej   sťažnosti   namietali   porušenie   aj   ďalších   svojich základných práv, a to podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 4 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm.

a), b) a d) dohovoru, pričom svoju argumentáciu koncentrovali výlučne na porušenie svojho práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru s námietkou nedostatočného vysporiadania sa s nastolenými výhradami v ich trestnej veci konajúcimi súdmi (bod 3 a 16). Vo vzťahu k týmto uvedeným právam, ktorých porušenie namietali,   neposkytli   ústavnému   súdu   žiadnu   takú   svoju   argumentáciu,   z ktorej   by vyplynulo, v čom porušenie týchto základných práv nachádzajú, resp. od čoho porušenie týchto práv odvíjajú, a ktorá by mohla byť východiskom ústavnoprávneho posúdenia ich argumentov ústavným súdom. Z argumentácie sťažovateľov v podanej sťažnosti ústavný súd len nepriamo vyvodil, že od porušenia svojho práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, s ktorým sa v ich trestnej veci konajúce súdy nemali relevantným spôsobom vysporiadať (čím sa mali dopustiť aj porušenia ich práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru,   pozn.),   sťažovatelia   odvodzujú aj   porušenie už uvedených   základných práv, resp. že medzi porušením ich práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3   písm.   c)   dohovoru,   ktoré   aj   podrobne   v podanej   sťažnosti   rozvádzajú,   a porušením ďalších nimi označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru nachádzajú príčinnú   súvislosť.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   po   ústavnom   prieskume   napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd nezistil sťažovateľmi namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj v jeho spojitosti s právom na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru,   keď   sa   súdy   v napadnutých   rozhodnutiach   ústavne   súladným   spôsobom vysporiadali s obhajobnými argumentmi sťažovateľov a porušenie už označených ďalších práv sťažovatelia videli v príčinnej súvislosti s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj nimi podaná sťažnosť v časti namietajúcej porušenie ďalších v petite   uvedených   základných   práv   zaručených   ústavou   a práv   zaručených   dohovorom zjavne neopodstatnená.

III.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012