znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 82/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š. a J. Š., obaja bytom B. B., zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B. B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 168/2009 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 234/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. Š. a J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2011 doručená sťažnosť Š. Š. a J. Š. (ďalej len „sťažovatelia“) pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 168/2009 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 234/2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   doručili   okresnému   súdu   návrh   na   začatie konania proti obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B. B. (ďalej len „odporca“), o nahradenie prejavu vôle odporcu s uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu.

Okresný   súd   o   návrhu sťažovateľov   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   14 C 168/2009 z 15. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z 15. júna 2010“) tak, že ich návrh zamietol a zaviazal ich na náhradu trov konania.

Proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 234/2010 z 24. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok z 24. novembra 2010“) tak, že rozsudok z 15. júna 2010 potvrdil vo výroku o zamietnutí   návrhu   sťažovateľov,   zaviazal   ich   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania a zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   medzi   sťažovateľmi   ako   nájomcami   a odporcom   ako prenajímateľom bola uzatvorená nájomná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je užívanie bytu č. 23... v B. B. (ďalej len „byt“). Listom z 15. júna 2009 odporca vyzval sťažovateľov   na   uzavretie   kúpnej   zmluvy,   ktorej   predmetom   bude   prevod   vlastníckeho práva   k uvedenému   bytu na sťažovateľov   v lehote   do   30. septembra   2009.   Sťažovatelia listom z 21. júla 2009 odporcovi oznámili, že majú záujem o uzatvorenie predmetnej kúpnej zmluvy, požiadali ho o predloženie návrhu kúpnej zmluvy, ako aj o stanovenie kúpnej ceny v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových   priestorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o vlastníctve bytov“). Odporca na uvedený list sťažovateľov nereagoval a podľa ich názoru „nemieni ani teraz ani v budúcnosti uzavrieť zmluvu o prevode predmetného bytu“. Z uvedeného dôvodu sťažovatelia podali okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zakázal odporcovi s predmetným bytom nakladať, najmä ho zaťažiť záložným právom.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   12   C   122/2009   zakázal   odporcovi   nakladať s predmetným bytom, a to zaťažiť ho záložným právom až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd uznesením č. k. 15 Co 294/2009-54 zo 17. septembra 2009 zmenil rozhodnutie okresného súdu a návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Následne okresný súd v merite veci rozsudkom z 15. júna 2010 rozhodol tak, že návrh sťažovateľov zamietol, pričom vyslovil právny názor, že ustanovenia § 16 v spojení s § 17 a § 18 zákona o vlastníctve bytov nemožno vykladať tak, že „sa vzťahujú na všetky byty   resp.   bytové   domy   nadobudnuté   povinnými   osobami   kedykoľvek   pred   alebo   po účinnosti zákona o vlastníctve bytov bez ohľadu na spôsob a podmienky ich nadobudnutia... Teda podľa názoru prvostupňového súdu odporca nie je viazaný ani obmedzený žiadnymi ustanoveniami   zákona   o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov.“. V súvislosti s postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 14 C 168/2009 sťažovatelia tiež uviedli, že tento   súd   nezabezpečil   dôkazy,   ktoré   v podanom   návrhu   navrhovali   vykonať   a ktoré nemohli zabezpečiť bez vlastného zavinenia.

Po   podanom   odvolaní   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   z 24.   októbra   2010   bez nariadenia   pojednávania   tak,   že   rozsudok   z 15.   júna   2010   potvrdil   ako   vecne   správny, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že odporca bytový dom nadobudol ako internát v trhovom prostredí, a preto mu nevznikla povinnosť predať sťažovateľom byt za regulovanú cenu podľa zákona o vlastníctve bytov.

Podľa   názoru   sťažovateľov   sa   na   prevod   vlastníckeho   práva   predmetného   bytu vzťahuje zákon o vlastníctve bytov ako špeciálny právny predpis, a to z dôvodu, že „v dobe vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania bol bytový dom už bytovým domom teda pokiaľ odporca uzavrel s navrhovateľom nájomnú zmluvu, predmetom tejto bol byt v obytnom   dome   a nájom   bol   uzavretý   na   dobu   neurčitú“. Sťažovatelia   nesúhlasia   ani s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu, že zákon o vlastníctve bytov sa na predaj bytu v tomto prípade nevzťahuje len z dôvodu, že „odporca nadobudol bytový dom v trhovom prostredí a tento bol skolaudovaný nadobudnutím právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia 3. 9. 1998. Dátum kolaudácie má význam len pri posudzovaní prevodu bytov z vlastníctva obce, čo tento prípad nie je.“.

Sťažovatelia v sťažnosti opakovane argumentovali, že konaním všeobecných súdov rozhodujúcich v predmetnej veci im bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo vyplýva jednak zo skutočnosti, že neboli vykonané dôkazy, ktoré v konaní navrhovali, a tiež preto, že   došlo   k nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci,   keď   zákonné   predkupné   právo sťažovateľov k bytu bolo vylúčené z pôsobnosti zákona o vlastníctve bytov.

Sťažovatelia sú toho názoru, že uvedeným postupom okresného súdu a krajského súdu   bolo   porušené   ich „základné   právo   upravené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky“, a preto žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie označeného práva, zrušil „rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, č. k. 15 Co/234/2010-195 zo dňa 24. 11. 2010 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14 C/168/2009-164 zo dňa 15. 5. 2010“, vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu a aby im priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 312 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 424,84 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   krajským   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia v petite sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 168/2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 234/2010. K porušeniu označeného základného práva sťažovateľov malo dôjsť v dôsledku toho, že im postupom všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci bola odňatá možnosť konať   pred   súdom,   a   to   z   dôvodu   nezabezpečenia   nimi   navrhovaných   dôkazov nevyhnutných pre kvalifikované spracovanie návrhu, ktoré sťažovatelia nemohli v konaní predložiť bez vlastného zavinenia. Odňatie možnosti konať pred súdom podľa sťažovateľov vyplýva aj z nesprávneho právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi, keďže v ich prípade sa   v   súvislosti   s   prevodom   vlastníckeho   práva   bytu,   ktorý   v   súčasnosti   užívajú   ako nájomcovia, majú aplikovať príslušné ustanovenia zákona o vlastníctve bytov, najmä pokiaľ ide o stanovenie jeho kúpnej ceny.

II.A   K   namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľov postupom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu z 15. júna 2010 odvolanie. Sťažovatelia odvolanie podali a krajský súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv postupom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľov postupom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnymi závermi všeobecných súdov, ktoré sa podľa nich opierajú o nesprávny výklad zákonných ustanovení.

Podstatnou   pre   rozhodnutie   predmetnej   veci   bolo   posúdenie,   či   odporcovi   ako vlastníkovi bytového domu, v ktorom sa nachádza byt užívaný sťažovateľmi ako nájomcami na dobu neurčitú, vznikla povinnosť previesť uvedený byt spolu s podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a s podielom na pozemku do vlastníctva sťažovateľov, a to za cenu určenú podľa § 18 ods. 1 až 4 a § 18a zákona o vlastníctve bytov.

Okresný súd návrh sťažovateľov na nahradenie prejavu vôle odporcu s uzavretím zmluvy o prevode vlastníckeho práva bytu zamietol rozsudkom z 15. júna 2010. O podanom odvolaní   sťažovateľov   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   z   24.   novembra   2010   tak,   že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:

«Zákon č. 182/1993 Z. z. je právnym predpisom, ktorý okrem iného upravuje okruh subjektov, ktorí sú ako vlastníci povinní v ustanovenej lehote a za maximálne určenú cenu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s doterajším nájomcom. Okruh týchto taxatívne určených vlastníkov bol rozširovaný viacerými novelizáciami zákona, resp. novelizáciami došlo i k vyňatiu skupiny druhovo určených bytov z množiny bytov, ktoré je vlastník povinný odpredať,   ak   ho   o   to   nájomca   požiadal.   Posudzovanie   nesúladu   viacerých   ustanovení uvedeného   zákona   sa   stalo   predmetom   posudzovania   Ústavným   súdom   SR   (napr. PL. ÚS 38/95,   PL.   ÚS   26/00,   PL.   ÚS   10/04).   Ako   vyplýva   z   dôvodovej   správy   zákona i z uvedených   nálezov   Ústavného   súdu   SR,   účelom   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   bola transformácia   bytového   fondu,   mala   ním   byť   podporená   privatizácia   bytov   a   trhové hospodárstvo   (článok   55   Ústavy   SR).   Malo   ísť   o   spravodlivú   transformáciu   tej   časti bytového fondu, letory vznikol najmä zo Štátnych finančných prostriedkov (predtým bol tzv. národným majetkom). Ako to konštatoval Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 26/00 zo 04.   04.   2002   „...bytový   fond   na   území   Slovenskej   republiky,   ktorý   bol   aj   predmetom transformácie, vznikol iným spôsobom ako v trhovom prostredí, a to s výraznou ingerenciou štátu. Pri tvorbe zákona o vlastníctve bytov a aj pri stanovení cien v tomto zákone sa vychádzalo   z   tej   skutočnosti,   že   väčšina   bytového   fondu   bola   vytvorená   z   prostriedkov štátneho rozpočtu, ktorého jedným zo zdrojov boli dane daňových poplatníkov.”

Z jednotlivých ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov upravujúcich okruh vlastníkov bytov povinných byt predať (§ 29, § 29a), ak o to nájomca požiadal, a to za maximálne regulovanú cenu možno vyvodiť záver, že ide o také subjekty, ktoré nadobudli vlastníctvo k bývalým štátnym, neskôr komunálnym bytom, družstevným bytom   postaveným   za   výraznej   štátnej   ingerencie,   ktorých   financie   boli   realizované z celospoločenských zdrojov v netrhovom prostredí.

Medzi účastníkmi je nesporné, že odporca je subjektom v zmysle ustanovenia § 17 ods. 3 písm. c/ zákona, t. j. obchodnou spoločnosťou s účasťou obce. Navrhovatelia 1/, 2/ sú nájomcami bytu na dobu neurčitú v zmysle § 16 ods. 1 zákona. V konaní bolo nepochybne zistené, že odporca nadobudol od spoločnosti B., s. r. o., so sídlom v B. B. kúpnou zmluvou z 10. 09. 1997, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol Správou katastra B. B. povolený 18. 11. 1997, nehnuteľnosti – budovy internátu. Je nepochybne, že odporca nenadobudol vlastníctvo k nehnuteľnosti z celospoločenského vlastníctva za výhodných podmienok za cenu – objektívne posudzované – nepatrnú alebo celkom bezodplatne v procese tzv. veľkej privatizácie (zákon č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), ani pri likvidácii štátneho podniku ani prevodom štátneho majetku do majetku obcí. Odporca nadobudol predmetné nehnuteľnosti v podmienkach trhového hospodárstva za trhovú cenu dojednanú dohodou. V konaní   bolo preukázané,   že odporca   nezískal   vlastníctvo k   nehnuteľnosti od   štátneho podniku v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 uvedeného zákona. V čase získania nehnuteľnosti odporcom nešlo o bytový dom, ako je definovaný v ustanovení § 2 ods. 2 zákona. Až po vykonaní rekonštrukcie a vydaní rozhodnutia Okresného úradu v Banskej Bystrici, odbor životného   prostredia   z   02.   09.   1998   Prot.   č.   ŽP.-898/02627/8PM,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 03. 09. 1998, ktorým bolo vydané povolenie na užívanie stavby... B. B. na pozemku... v kat. úz. B. B., nehnuteľnosť nadobudla charakter bytového domu. Odporca teda nenadobudol vlastníctvo k stavbe ako bytovému domu pred 02. 06. 1998 (§ 29a ods. 3 uvedeného zákona). Odporcovi preto nevznikla povinnosť predať byt navrhovateľovi ako nájomcovi na jeho žiadosť a to za cenu regulovanú podľa § 18, § 18a zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. Pokiaľ okresný súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, vychádzal podľa názoru odvolacieho súdu z úplne a správne zisteného skutkového stavu a vyvodil i správny právny záver.

Z uvedeného vyplýva, že nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľov 1/, 2/ v odvolaní, že odporca   sa   na   základe   kúpnej   zmluvy   stal   vlastníkom   obytného   domu.   Je   vykonaným dokazovaním   nepochybne   preukázané,   že   odporcom   kúpená   stavba   –   budova   internátu nadobudla charakter bytového domu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov až potom, ako do nej investoval značné prostriedky bez prispenia   štátu.   Nemožno   považovať   za   správne   ani   tvrdenie   navrhovateľov   1/,   2/ v odvolaní, že „predmetný bytový dom bol kúpený a prestavaný prevažne z prostriedkov štátu, nakoľko jediným spoločníkom odporcu je Mesto B. B.“. Nemožno totiž stotožňovať prostriedky – majetok štátu s prostriedkami – majetkom obce, mesta.»

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavnému   súdu   v   zásade   neprináleží   hodnotiť   spôsob,   akým   všeobecné   súdy postupovali v spore o nahradenie prejavu vôle, a nemôže nahradzovať všeobecné súdy pri ich rozhodovaní v rozsahu ich právomocí upravených ústavou. V posudzovanom prípade je teda na všeobecnom súde, aby rozhodol, či sú splnené všetky zákonné podmienky podľa zákona o vlastníctve bytov a či môže byť nahradený prejav vôle účastníka konania súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 326/07).

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku z 24. novembra 2010 je zrejmé, že krajský súd preskúmal rozsudok z 15. júna 2010 a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku   uviedol,   ktoré skutočnosti považoval za preukázané o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav   posúdil.   Ústavný   súd   nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Rozhodnutie krajského súdu,   ktoré   bolo   výsledkom   namietaného   postupu   krajského   súdu,   nie   je   zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Nevyhovenie odvolacím dôvodom ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom   na všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2011