znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 82/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 156/2009 z 19. novembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2010 doručená sťažnosť MUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 156/2009 z 19. novembra 2009.

2. Z obsahu sťažnosti a k sťažnosti priložených podkladov vyplýva, že na Okresnom súde   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sťažovateľ   podal   návrh   na   začatie   konania o ochranu osobnosti proti odporcovi J. J. Predmetné konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 12 C 190/2008. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobný návrh podal z toho dôvodu, že „... vyjadrenia odporcu... v... priestupkovom konaní, ktoré zopakoval v konaní pred   Okresným   súdom   vo   Vranove   nad   Topľou,   aj   vo   vyššie   uvedenom   konaní   pred Okresným   súdom...,   sa   hlboko   dotkli   sťažovateľa,   pretože   znižujú   jeho   dôstojnosť a vážnosť... Sťažovateľ bol toho názoru, že napriek tomu, že uvedené výroky predniesol J. J. v konaní pred súdom, resp. priestupkovým orgánom, ho neoprávňovali zasahovať do jeho cti a dôstojnosti... Okresný súd... rozsudkom sp. zn. 12 C 190/2008-181 zo dňa 11. 6. 2009 žalobu   zamietol...   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ...   odvolanie...   Krajský   súd... rozsudkom sp. zn. 8 Co 156/2009 zo dňa 19. 11. 2009, potvrdil rozsudok a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalobcovi nepriznal právo na ich náhradu... Sťažovateľ je presvedčený o tom, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu... boli porušené jeho vyššie zmienené práva zaručené Ústavou... a Dohovorom... Súd I. stupňa uzavrel, že k zásahu do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti nemohlo dôjsť, pretože žalovaný   sa   vyjadroval   tak   na   pojednávaniach,   v   konaniach   o priestupkoch,   pričom vyjadrenie   subjektívneho   názoru   žalovaného...   v   rámci   uplatňovania   procesných   práv účastníka   v   občiansko-súdnom   konaní   a   v   konaní   o   priestupku   nemožno   označiť   za neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu... Sťažovateľovi... neposkytol ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv ani odvolací súd.“.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:„Právo   sťažovateľa...   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   podľa   článku   19   ods.   1 Ústavy... na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa Článku 19   ods. 2   Ústavy...   na   rešpektovanie   jeho   súkromného   a   rodinného   života   zakotveného v článku 8 Dohovoru bolo rozsudkom Krajského súdu... sp.   zn. 8 Co 156/2009 zo dňa 19. 11. 2009, porušené.

Ústavný súd... zrušuje rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 8 Co 156/2009 zo dňa 19. 11. 009 a vracia vec Krajskému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd...   zakazuje   Krajskému   súdu...   pokračovať   v porušovaní   namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 Eur. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

4. Sťažovateľ odôvodnil nárok na finančné zadosťučinenie tak, že „... vníma postup odporcu ako hrubú ignoráciu jeho práv zakotvených v ústave a Dohovore a ako spôsob, ktorým   odporca   zasahuje   aj   do   jeho   práva   konať   pred   súdom...   Navyše,   sťažovateľ   je dlhodobo   vystavený   ľahostajnosti,   nevšímavosti   a   ignorácii   podaní   zo   strany   orgánov verejnej moci... Za týchto okolností vníma aj napadnuté rozhodnutie Krajského súdu... ako ďalší prejav dešpektu voči jeho právam a právom chráneným záujmom.“.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

6.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

7. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 156/2009 z 19. novembra 2009.

8. Ústavný   súd predovšetkým   konštatuje, že v sťažnosti   je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na   začatie   konania,   ktorý   je   v   tomto   prípade   zastúpený   kvalifikovanou   právnou zástupkyňou.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Preto v danej veci ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval len z hľadiska možného porušenia tých práv, ktorého vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

9.   Podľa   ustálenej   judikatúry   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a tiež právo podľa čl. 8 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení sťažovateľom označených práv by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

10.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   namieta,   že   napadnutým   rozsudkom krajského súdu došlo „len“ k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru, t. j. bez spojenia s namietaným porušením základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Podľa   uvedenej   judikatúry   ústavného   súdu   k   samostatnému   porušeniu   práv označených   sťažovateľom   rozsudkom   odvolacieho   súdu   nemôže   dôjsť,   čo   samo   osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

11. Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a posudzoval   ústavnú   akceptovateľnosť   dôvodov,   na   základe   ktorých   krajský   súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 Co 156/2009 z 19. novembra 2009 potvrdil rozsudok okresného   súdu.   V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   konštatoval: «Súd prvého   stupňa   všetky   svoje   skutkové   zistenia   vzal   do   úvahy.   Skutočností,   ktoré   boli vykonanými   dôkazmi   preukázané,   neopomenul   vyhodnotiť   a   na   zistený   skutkových   stav správne   aplikoval   príslušné   zákonné   ustanovenie.   So   zistením   súdu   prvého   stupňa   sa stotožnil aj odvolací súd, na ktorom sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a bral ich za základ pri svojom rozhodovaní... Ako vyplýva z obsahu spisu, v danom prípade sa žalobca domáha ochrany osobnosti za prednesené výroky žalovaného pred konaním na Okresnom súde..., pred Obvodným úradom Policajného zboru v S., pred Okresným úradom vo V. Išlo o výroky, ktoré mal žalovaný predniesť tak, že „žalobca bol dňa 31. 5. 1998 za plotom svojej záhrady, fotil psa jeho švagrinej, že provokoval psa F. M. k silnému brechotu, stál vedľa koterca psa a držal v ruke červenú tabličku so šípkou a úmyselne dráždil psa M., toho následne fotografoval a to robil úmyselne“. Teda, ak predmetom konania malo byť zistenie, či žalovaným prednesené výroky možno považovať za neoprávnené alebo nie, bolo potrebné zistenie, za akých súvislostí ich predniesol. Aj keď rozhodnutie súdu prvého stupňa je stručné, je však vecné a výstižné. Konštatuje, že vlastne zo strany žalovaného nejde o neoprávnený   zásah   do   osobnosti   žalobcu,   pretože   vyjadrenie   subjektívneho   názoru v rámci procesných práv účastníka nie je možné hodnotiť ako zásah do osobnosti. Žalovaný realizoval svoje subjektívne právo, keď ako osoba obvinená z priestupku sa vyjadroval ku skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu. Odvolací súd sa stotožnil so zisteniami súdu prvého   stupňa,   jeho   právnymi   závermi   a   bral   ich   za   základ   svojho   rozhodnutia.   K odvolacím námietkam žalobcu dodáva, že či už ide o hodnotiaci úsudok alebo tvrdenie faktov   zo   strany   žalovaného,   vždy   je   podstatné   aj   zistenie,   či   ide   o   zásah   v   rozpore   s právom, teda neoprávnený zásah. Z dokazovania jasne vyplynulo, že žalovaný si plnil svoju právnu povinnosť, keď sa ako účastník konania vyjadroval ku skutočnostiam, ktoré samu kládli za vinu.»

12. Podľa názoru ústavného súdu preto neobstojí námietka sťažovateľa, podľa ktorej „Sťažovateľovi... neposkytol ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv ani odvolací súd“. Je inou otázkou, že krajský súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého „vyjadrenia odporcu... v uvedenom priestupkovom konaní, ktoré zopakoval v konaní pred Okresným súdom vo Vranove nad Topľou, aj vo vyššie uvedenom konaní pred Okresným súdom...,   sa   hlboko   dotkli   sťažovateľa,   pretože   znižujú   jeho   dôstojnosť   a vážnosť...“. K inému právnemu záveru ako sťažovateľ pritom krajský súd (predtým aj okresný súd, pozn.) dospel na základe skutkového stavu zisteného dokazovaním uskutočneným okresným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej neúspech v súdnom konaní, resp. skutočnosť, že sa všeobecný súd nestotožní s právnymi názormi účastníka konania, nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Pokiaľ   výklad   nie   je   arbitrárny   a   je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (m.   m.   I.   ÚS   50/04, III. ÚS 67/06).   Ústavný   súd   v tomto   ohľade uzaviera,   že napadnutý   rozsudok   krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárny.

13. Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný a udržateľný, pričom medzi ním a základnými právami sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a jeho právom podľa čl. 8 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dôvod na vyslovenie záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

14. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010