znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 82/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L. P., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   vo veciach   jej   podaní   z   24.   júla   2006   urobených   elektronickou   formou   a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L. P., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 33867/08 až sp. zn. Rvp 34395/08 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 33867/08.

2.   Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.   P.,   a.   s., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. novembra 2008 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti L. P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   F.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) vo veciach jej podaní z 24. júla 2006 (v sťažnosti omylom uvedené aj 27. novembra 2008, pozn.) urobených elektronickou formou a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom.

Z ich obsahu vyplýva, že sťažovateľka podala okresnému súdu návrhy na vydanie platobných   rozkazov,   ktorými   sa   domáhala   zaplatenia   peňažných   súm   od   viacerých dlžníkov.   Návrhy   na   vydanie   platobných   rozkazov   boli   podané   podľa   §   42   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   elektronickou   formou   a podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažností ústavnému súdu neboli konania o jej veciach doručených okresnému súdu 24. júla 2006 právoplatne skončené. Okresný súd nevykonal   vo   veciach   žiaden   relevantný   procesný   úkon   (výzva   na   zaplatenie   súdneho poplatku   a pod.).   V zásade   je   v konaniach   nečinný.   Doba   konaní   v jej   veciach   je neprimeraná vzhľadom na predmet, povahu a stav konaní.

Predmetom konaní je po skutkovej aj právnej stránke jednoduchá vec (uplatnenie „relatívne nízkej“ peňažnej pohľadávky osvedčenej listinami prostredníctvom návrhu na vydanie   platobného   rozkazu).   Sťažovateľka   je   (podľa   jej   tvrdenia)   aktívna   a poskytuje okresnému súdu potrebnú súčinnosť.

V   sťažnostiach   sa   sťažovateľka   domáhala, aby ústavný súd podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 663,90 € (20 000 Sk) v každej z uvedených vecí (spolu v sume 351 203,10 €, t. j. 10 580 000 Sk), ako aj úhradu trov konania.

K podaným sťažnostiam sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril okresný súd podaním doručeným 24. februára 2009 prostredníctvom svojej predsedníčky.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že po doručení nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 288/08-107 z 27. novembra 2008, v ktorom vyslovil porušenie sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neprijatím jej podania z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom a súčasne prikázal konať v jej veciach, prípisom sp. zn. Spr. 105/09 z 26. januára 2009 (doručeným 2. februára 2009) vyzvala sťažovateľku na predloženie návrhov, ktoré jej boli vrátené v roku 2006.

Sťažovateľka prípisom z 2. februára 2009 (doručeným 6. februára 2009) okresnému súdu oznámila, že „DVD nosiče, ktoré obsahovali návrhy, nemá momentálne k dispozícii, pretože bolí predložené Európskemu súdu pre ľudské práva ako dôkazy v konaní o sťažnosti podľa čl. 34 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to vzhľadom k zamietavému výroku Ústavného súdu SR ohľadom požadovanej satisfakcie“.

Predsedníčka okresného súdu vzhľadom na uvedené stanovisko sťažovateľky, ako aj na   príkaz   ústavného   súdu   obsiahnutý   v druhom   výroku   nálezu   ústavného   súdu č.   k. I. ÚS 288/08-107 z 27. novembra 2008 vydala „16. 02. 2009 pod Spr. 312/2009 pokyn na zapísanie podaní L. P. a. s. na vydanie platobného rozkazu do registra Ro. Na základe toho podateľňa Okresného súdu Liptovský Mikuláš zapísala dňa 16. 02. 2009 spolu 529 podaní - v týchto veciach sa v súčasnom období odstraňujú vady návrhu a spracúvajú sa výzvy na zaplatenie súdneho poplatku.“.

Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľke bolo už 20. júna 2007 telefonicky oznámené, že „do podateľne tunajšieho súdu bolo v roku 2007 nainštalované   zariadenie,   ktoré   umožnilo   importovať   elektronické   podania   do   systému podateľňa   –   registre.   V   tom   čase   však   ešte   neboli   vytvorené   podmienky   na   overenie elektronického   podpisu“.   Pokiaľ   by   v uvedenom   čase   sťažovateľka   doručila   okresnému súdu elektronické podanie, bolo by zapísané do príslušného súdneho registra a následne by okresný súd vykonával procesné úkony súvisiace s z prípadným odstránením vád návrhov.

Okresným   súdom   bol   zavedený „plne   funkčný   systém   podávania   a   overovania elektronických podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom“ od 15. októbra 2008,   keď „nadobudol   účinnosť   METODICKÝ   POKYN   13/2008   SEKCIE legislatívy MINISTERSTVA SPRAVODLIVOSTI SLOVENSKEJ REPUBLIKY z 13. októbra 2008   č.   23113/2008-130   o   postupe   pri   prijímaní,   overovaní   a   evidencii   elektronických podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom“.

V závere svojho vyjadrenia predsedníčka okresného súdu uviedla, že sťažovateľka minimálne   od   20.   júna   2007   vedela   o tom,   že „tunajší   súd   je   technicky   vybavený   na prijímanie elektronických podaní a napriek opakovaným výzvam tunajšieho súdu doteraz nezaslala DVD nosič, na ktorom podľa jej tvrdení mali byť zaznamenané návrhy na vydanie platobných   rozkazov   zo   dňa   24.   07.   2006,   ktoré   mali   byť   podpísané   zaručeným elektronickým podpisom“.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   taktiež   poukázala   na   svoje vyjadrenia sp. zn. Spr. 1242/08 z 30. septembra 2009 a sp. zn. Spr. 1390/08 z 5. novembra 2008 predložené ústavnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 288/08. Z uvedených vyjadrení   okrem   iného   vyplýva,   že   sťažovateľkino „elektronické   podanie   podpísané elektronickým podpisom“ (sprievodný list s DVD nosičom) bolo okresnému súdu doručené prvýkrát   31.   marca   2006.   Vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   v tom   čase   nedisponoval elektronickou podateľňou, „bol DVD nosič sťažovateľke vrátený späť s vysvetlením dôvodu vrátenia   a tiež   s odporúčaním,   aby   podanie   urobila   v písomnej   forme“.   Sťažovateľka následne   okresnému   súdu   doručila   podanie   z 26.   apríla   2006,   v ktorom   sa   dožadovala svojho „práva   doručiť   podanie   vyhotovené   elektronickými   prostriedkami   v zmysle   §   42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku“. Okresný súd na toto podanie reagoval prípisom z 10. mája 2006, v ktorom zotrval na svojom stanovisku a opätovne sťažovateľke odporučil urobiť   podanie   v písomnej   forme.   Podaním   z 12.   mája   2006   okresný   súd   požiadal Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky „o   prijatie   opatrení   na   odstránenie nesúladu právnych predpisov s technickou vybavenosťou súdov“.

Sťažovateľka   následne   doručila „DVD   nosič   s tvrdením,   že   obsahuje   návrhy   na začatie   konania   urobené   elektronickými   prostriedkami   a podpísané   elektronickým podpisom“, ešte dvakrát (podaním z 24. júla 2006 a podaním z 11. októbra 2006). V oboch prípadoch   sa   sťažovateľka   domáhala   svojho „práva   urobiť   podanie   elektronickými prostriedkami v zmysle § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku“ a v oboch prípadoch okresný súd vo svojej odpovedi sťažovateľke zotrval na svojom stanovisku a podania jej vrátil s odporúčaním zaslať ich v písomnej forme.

Do podateľne okresného súdu bolo v marci 2007 „nainštalované zariadenie, ktoré malo   podľa   vyjadrenia   pracovníkov   informatiky   umožniť   prijatie   elektronických dokumentov.   Aj   keď   sa   vyskytli   pochybnosti,   či   toto   zariadenie   spĺňa   všetky   náležitosti elektronickej podateľne, boli súdy upovedomené o tom, že elektronické podania vtedajšej spoločnosti B. L. P. a. s. môžu byť prostredníctvom tohto zariadenia prijaté. Tunajší súd prostredníctvom riaditeľky správy súdu Ing. K. R. o tejto skutočnosti upovedomil právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. M. P. telefonicky dňa 20. 06. 2007. Následne bolo telefonicky dohodnuté, že JUDr. P. prinesie na tunajší súd uvedené podania osobne dňa 04. 07. 2007. Dňa 02. 07. 2007, kedy Ing. R. overovala platnosť dohovoreného príchodu JUDr. P. na súd jej bolo oznámené, že elektronické podania nebudú v dohodnutom termíne prinesené na súd z dôvodu, že sa nachádzajú na Ústavnom súde SR ako dôkaz k podaniu a taktiež z dôvodu, že spoločnosť chce počkať na doriešenie súdneho sporu o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky S. r. spoločnosti B. L. P., a. s. Túto skutočnosť oznámil tunajší súd sťažovateľke listom zo dňa 20. 07. 2007.“.

Okresný   súd   sťažovateľku   listom   z 15.   januára   2008   informoval „o   všetkých krokoch, ktoré boli vykonané v súvislosti s problémom elektronických podaní spoločnosti od ich prvého podania dňa 31. 03. 2006 až do uvedenej doby“.

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   z 23.   februára   2009   bol   aj   v jeho   prílohe predložený   list   sťažovateľky   z 2.   februára   2009   adresovaný   okresnému   súdu,   v ktorom uviedla, že „DVD nosiče, ktoré obsahujú návrhy, nie sú momentálne v našej dispozícii, pretože boli predložené Európskemu súdu pre ľudské práva ako dôkazy v konaní o sťažnosti podľa článku 34 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to vzhľadom   k zamietavému   výroku   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky (nález ústavného súdu I. ÚS 288/08 z 27. novembra 2008, pozn.) ohľadom požadovanej satisfakcie... V čase podania ústavnej sťažnosti Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu nemôžeme pozitívne reagovať na Vašu výzvu. Návrhy v elektronickej forme obsiahnuté na DVD nosičoch nebolo a stále nie je možné replikovať. Je to dané povahou týchto návrhov a použitou technológiou zaručeného elektronického podpisu. Zaručený elektronický podpis potvrdzuje obsahovú a formálnu integritu elektronického dokumentu a viaže sa k certifikátu, ktorý na určité časové obdobie vydáva Národný bezpečnostný úrad.

Pokiaľ   Váš   súd   z dôvodu   nesprávneho   úradného   postupu   nedisponuje   návrhmi môžeme Vám poskytnúť súčinnosť ihneď po tom, ako DVD nosiče prestanú byť dôkaznými prostriedkami.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde však možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 33867/08 až sp. zn.   Rvp 34395/08 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažností a zo spisu ústavného súdu v predchádzajúcej sťažovateľkinej veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 288/08 vyplýva, že jej návrhy boli okresnému súdu doručené 24. júla 2006 v prílohe sprievodného listu. Okresný súd vrátil v prílohe listu z 27. júla 2006 sťažovateľke jej podanie (DVD nosiče, na ktorých boli zaznamenané jednotlivé návrhy na začatie konania) späť.

Z dôvodu   neprijatia   návrhov   okresným   súdom   sa   sťažovateľka   v záujme ochrany svojich práv obrátila sťažnosťou z 28. septembra 2006 (doručenou 4. októbra 2006) na ústavný súd, ktorý nálezom sp. zn. I. ÚS 288/08 z 27. novembra 2008 rozhodol o porušení základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   v súvislosti   s   neprijatím   návrhov   z 24.   júla   2006   urobených   elektronickými prostriedkami   a podpísaných   zaručeným   elektronickým   podpisom   a prikázal   okresnému súdu v týchto veciach konať podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia ústavný súd vyslovil: „V súlade s týmto príkazom bude povinnosťou okresného súdu opätovne sa zaoberať podaním sťažovateľky z 24. júla 2006 ako   návrhom   na   začatie   konania,   ktorý   bol   urobený   zákonom   ustanovenou   formou, a postupovať   vo   vzťahu   k nemu   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku, pričom právne účinky tohto podania zostanú zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania.   Na   tomto   zásadnom   závere   nemôže   nič   zmeniť   prípadná   okolnosť,   že z technických príčin okresný súd nebude môcť podanie sťažovateľky zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. I tak bude povinnosťou okresného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného doručenia.“ Citovaný právny názor je pre okresný súd záväzný (§ 56 zákona o ústavnom súde).

Okresný   súd   o   návrhoch   sťažovateľky   po   odstránení   technických   prekážok brániacich   prijímanie   podaní   urobených   elektronickými   prostriedkami   a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom nemohol konať, pretože sťažovateľka mu DVD nosič, na   ktorom   sú   predmetné   návrhy   zapísané,   dosiaľ   nepredložila   napriek   jeho   oznámeniu právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   z 20.   júna   2007, že   už   je   vybavený   technickými prostriedkami   umožňujúcimi   prijatie   a spracovanie   návrhov   v elektronickej   podobe, ďalšiemu oznámeniu právnemu zástupcovi sťažovateľky z 2. júla 2007, ako aj písomnému oznámeniu adresovanému priamo sťažovateľke z 20. júla 2007 (doručenému 1. augusta 2007). Sťažovateľka na základe uvedených výziev okresného súdu podanie z 24. júla 2006 nepredložila.   Z prípisu   sťažovateľky   z 2. februára   2009   adresovaného   okresnému   súdu vyplýva,   že   iniciovala   konanie   pred   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   v ktorom predložila uvedený DVD nosič v rámci dôkazového materiálu, a preto, pokiaľ okresný súd „z dôvodu nesprávneho úradného postupu nedisponuje návrhmi, môžeme Vám poskytnúť súčinnosť ihneď po tom, ako DVD nosiče prestanú byť dôkaznými prostriedkami“.

Sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   proti   okresnému   súdu   doručené   ústavnému   súdu 27. novembra 2008 sa týkajú identických návrhov. Sťažovateľka namieta porušenie síce inej súčasti základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak na základe tých istých podstatných skutkových a právnych okolností vo vzťahu k tomu istému orgánu verejnej moci. Zachovaná je identita namietaného zásahu do   jej   základných   práv – namietaná nečinnosť okresného   súdu   v konaniach   o návrhoch urobených formou elektronického podania, ktoré okresný súd odmietol prijať s poukazom na administratívno-technickú nespôsobilosť. Sťažovateľka v tomto prípade iba zvýrazňuje druhý – časový aspekt namietaného zásahu do jej základných práv, domáhajúc sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia.

Namietaná   nečinnosť   okresného   súdu   v konaní   v   období   od   24.   júla   2006   je nevyhnutným dôsledkom (sprievodným javom) toho, že okresný súd odmietol prijať ňou doručené   elektronické   podania   s tým,   že   nedisponuje   potrebnými   technickými prostriedkami.   Vo   vzťahu   k tomuto   zásahu   však   sťažovateľka   v konaní   pred   ústavným súdom vedenom pod sp. zn. I. ÚS 288/08 už dosiahla nápravu (nálezom z 27. novembra 2008)   v podobe   uznania   (vyslovenia)   porušenia   jej   práv   ústavným   súdom   a v podobe príkazu ústavného súdu adresovaného okresnému súdu, aby o jej návrhoch konal podľa ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (prirodzene,   vrátane   § 6   OSP,   ktorý   súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá).

Označené opatrenia na nápravu porušenia ústavnosti v sťažovateľkinej veci možno vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   považovať   za   primerané   a dostatočné.   Pokiaľ sťažovateľka žiada v nových sťažnostiach (ktoré sú predmetom tohto konania) kompenzáciu formou priznania primeraného finančného zadosťučinenia s poukazom na uplynuvšiu dobu nečinnosti okresných súdov argumentujúc, že nápravu porušenia jej práv nemožno napraviť obnovením stavu pred ich porušením, a obdobie, počas ktorého trvajú predmetné konania, pre   ňu   znamená „...   výrazné   obmedzenie...   vlastníckych   práv...“ a problémy v podnikateľskej činnosti, považuje ústavný súd sťažnosti za zjavne neopodstatnené.

V posudzovaných   konaniach   treba   prihliadnuť   na   podstatnú   skutočnosť,   že sťažovateľka žalobami vymáha pohľadávky, t. j. majetkové práva, vo vzťahu ku ktorým nie je originálnym nadobúdateľom. Tieto pohľadávky jej boli postúpené S. r., ktorý sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 7 C 144/06 žalobou proti sťažovateľke domáhal určenia   absolútnej   neplatnosti   právnych   úkonov,   na   základe   ktorých   malo k postúpeniu uvedených   pohľadávok   dôjsť,   t.   j.   absolútnej   neplatnosti   Rámcovej   zmluvy o postúpení pohľadávok,   ako   aj   určenia   neplatnosti ďalších   súvisiacich   (tzv.   realizačných)   zmlúv uzatvorených so sťažovateľkou. Výsledok tohto konania mohol mať zásadný význam pre rozhodnutie súdov vo veciach sťažovateľkou uplatňovaných pohľadávok, pretože sa v ňom riešila otázka jej vecnej aktívnej legitimácie týkajúcej sa týchto pohľadávok vymáhaných na základe elektronických podaní. S. r. podal Okresnému súdu Bratislava I žalobu o určenie neplatnosti uvedených zmlúv 12. októbra 2006. Túto skutočnosť S. r. oznámil listom jeho generálnej   riaditeľky   zo 7. novembra   2006   všetkým   (v   tom   čase   45)   okresným   súdom Slovenskej republiky, pričom zároveň navrhol prerušenie konaní o návrhoch sťažovateľky.

Bezprostrednou príčinou pretrvávania stavu právnej neistoty sťažovateľky týkajúcej sa ňou uplatňovaných majetkových práv v čase od podania návrhov sťažovateľky 24. júla 2006 až do konca roka 2008 preto nebola namietaná nečinnosť okresného súdu vo veciach jej elektronických podaní, ale skutočnosť, že konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp.   zn.   7   C   144/06,   v ktorom   sa   riešila   predbežná   otázka   dôležitá   pre   rozhodnutie v sťažovateľkiných veciach a ktoré začalo 12. októbra 2006, teda krátko po podaní návrhov sťažovateľky, nebolo právoplatne skončené. Ústavný súd na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zistil, že v decembri 2008 sa sťažovateľka a S. r. mimosúdne dohodli   na ukončení   súdnych   sporov   a   späťvzatí   svojich   podaní   týkajúcich   sa   platnosti Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok z nezaplatených koncesionárskych poplatkov z roku 2005 a dvoch nadväzujúcich realizačných zmlúv, ako aj zmluvnej pokuty z druhej realizačnej   zmluvy.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Co 292/08 z 19.   januára   2009   odvolacie   konanie   vo   veci   vedenej Okresným   súdom Bratislava I   pod sp. zn.   7 C 144/2006   zastavil na   základe   S.   r.   podaného   návrhu   na späťvzatie odvolania.

Vzhľadom na množstvo sťažovateľkiných žalôb a na skutočnosť, že po právoplatnom rozhodnutí   o otázke   platnosti   postúpenia   sporných   pohľadávok   možno   o sťažovateľkou uplatňovaných právach rozhodnúť pomerne rýchlo, je procesný postup okresného súdu, ktorý o návrhoch sťažovateľky mohol meritórne rozhodnúť až po právoplatnom skončení konania vedeného v prvom stupni Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 144/2006, primeraný okolnostiam prerokúvaných vecí.

Existencia označeného sporu „o vlastníctvo uvedených pohľadávok“, ktorý sa riešil pred   Okresným   súdom   Bratislava I,   zároveň   relativizovala   sťažovateľkino   tvrdenie o obmedzení   jej   vlastníckych   práv   v dôsledku   neskončenia   konaní   vedených   na základe návrhov   podaných   elektronickou   formou,   keďže   do   mimosúdneho   vyriešenia   sporu (december 2008) nebolo zrejmé, či ňou uplatnené pohľadávky patrili do jej majetku.

O tom, že i sama sťažovateľka si bola tejto skutočnosti vedomá, svedčí aj fakt, že okresný súd 20. júna 2007 oznámil jej právnemu zástupcovi, že disponuje zariadením, ktoré umožňuje   prijímať   elektronické   dokumenty   („aj   keď   sa   vyskytli   pochybnosti,   či   toto zariadenie spĺňa všetky náležitosti elektronickej podateľne“). Právny zástupca sťažovateľky podľa   úradného   záznamu   spísaného   okresným   súdom   2.   júla   2007   okresnému   súdu telefonicky oznámil, že „podania zatiaľ neprinesie – jednak z dôvodu, že DVD s podaniami sa t. č. stále nachádza na Ústavnom súde SR a jednak z dôvodu, že spoločnosť chce počkať na doriešenie súdneho sporu o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky S. r. spoločnosti B. L. P., a. s.“. Okresný súd po zistení, že právny zástupca sťažovateľky mal v čase prijatia uvedených telefonických   oznámení   okresného súdu pozastavený výkon   advokácie,   zaslal sťažovateľke podanie z 20. júla   2007 (doručené   1.   augusta   2007),   v ktorom jej oznámil vytvorenia   podmienok   na   prijatie   jej   podania   urobeného   elektronickými   prostriedkami a taktiež dôvody, ktoré sťažovateľkin bývalý právny zástupca uviedol, keď odmietol žiadosť okresného   súdu o predloženie podania,   ktoré   mu bolo   vrátené.   Sťažovateľka predmetné podanie z 24. júla 2006 okresnému súdu dosiaľ nepredložila.

Za daných okolností prihliadajúc na možnosť sťažovateľky domáhať sa v prípade uznania jej nárokov všeobecnými súdmi primeranú kompenzáciu nemajetkovej ujmy a aj prípadnú   náhradu   škody   prostredníctvom   právnych   prostriedkov   zakotvených   v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov   je   v tejto   fáze   prebiehajúcich   konaní   pred   všeobecnými   súdmi požiadavka   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   predčasná a neopodstatnená.

Náprava porušenia ústavnosti, ktorú sťažovateľka dosiahla, spočívajúca vo výroku nálezu   sp.   zn.   I.   ÚS   288/08   z   27.   novembra   2008   o porušení   jej   základného   práva zaručeného   v   čl.   46   ods. 1   ústavy,   ako   aj práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru a výroku,   ktorým   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   v predmetných   veciach   konať v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   je   v danej   fáze konaní   primeraná   a dostatočná.   Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy má predstavovať náhradu (kompenzáciu) nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením základných práv zo strany orgánov verejnej moci v prípadoch, keď je to nevyhnutné pre dovŕšenie ochrany porušeného základného práva, nie kompenzáciu   rizík   vyplývajúcich   z povahy   „podnikateľského   zámeru“   obchodnej spoločnosti.   Primerané   finančné   zadosťučinenie   taktiež   nepredstavuje   náhradu   za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody (I. ÚS 59/02).

Z organizovania postupu   okresného súdu   pri   vybavovaní podania doručeného mu 24. júla 2006 je zrejmé, že v dôsledku nedisponovania technickými prostriedkami na príjem podaní podaných elektronickými prostriedkami bola v jednotlivých konaniach v dôsledku nemožnosti realizácie práva sťažovateľky podať návrh jedným zo spôsobov ustanovených zákonom okresným súdom porušená, resp. obmedzená dispozičná zásada konania.

Podľa zistenia ústavného súdu okresnému súdu bol po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 288/08 z 27. novembra 2008 sťažovateľkou doručený prípis z 2. februára 2009, v ktorom mu oznámila, že podanie z 24. júla 2006, resp. „DVD nosiče, ktoré obsahujú návrhy“, nie sú momentálne v jej dispozícii, pretože ich predložila Európskemu súdu pre ľudské práva a slobody, a v čase, keď boli v jej dispozícii, „Návrhy v elektronickej forme obsiahnuté na DVD nosičoch nebolo a stále nie je možné replikovať. Je to dané povahou týchto návrhov a použitou technológiou zaručeného elektronického podpisu.“.

Tento   argument   sťažovateľky   nepovažoval   ústavný   súd   za   relevantný,   pretože sťažovateľka v čase doručenia   žiadostí   okresného súdu   o predloženie podania   z 24.   júla 2006 mala dotknutý DVD nosič vo svojej dispozícii a výrobca aplikácie pre zabezpečený elektronický podpis ústavnému súdu na základe jeho výzvy vo vzťahu k existencii možnosti kopírovania DVD nosiča obsahujúceho elektronické dokumenty podpísané elektronickým podpisom   potvrdil,   že „takýto   dokument   (súbor)   z   technického   hľadiska   môže   byť kopírovaný na iné médium rovnako ako akýkoľvek iný súbor“.

Pritom   sama   sťažovateľka   si   musí   byť   vedomá   skutočnosti,   že   neposkytnutie uvedeného DVD nosiča, ktorý obsahuje jej návrhy zaznamenané v elektronickej podobe, bráni ďalšiemu postupu okresného súdu v uvedených veciach.

Intenzita   právnej   neistoty   účastníka   konania   je   spravidla   vyjadrená   jeho   snahou o uplatnenie svojich práv spôsobom, ktorý je orgán rozhodujúci o jeho právach spôsobilý akceptovať,   ako   aj   snahou   o využitie   všetkých   účinných   prostriedkov   na   ich   ochranu. Neposkytnutie   súčinnosti   sťažovateľkou   spočívajúcej   v nepredložení   vyžiadaného   DVD nosiča vedie k spochybneniu jej skutočného záujmu ako účastníčky konania na ochrane jej práv v konaní pred okresným súdom a zároveň aj na dosiahnutie účelu základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktorým   je   odstránenie   stavu   jej   právnej neistoty.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v súčasnosti   existuje   objektívna   prekážka,   pre   ktorú okresný súd nemôže v uvedených veciach ďalej konať. Táto prekážka môže byť odstránená len súčinnosťou sťažovateľky, ktorá ju však okresnému súdu bez relevantného dôvodu nie je ochotná poskytnúť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, ako aj s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku tohto konania dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   zjavne   neopodstatnená. Z uvedeného   dôvodu   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   v   druhom   bode   výroku   tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009