znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 82/07-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa vo veci návrhu Ing. R. M., B., zastúpenej JUDr. Z. L., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   č. VP/117/06-K zo 4. decembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií   č. VP/117/06-K   zo   4.   decembra   2006   v časti,   v ktorej   bola   Ing.   R.   M.   uložená pokuta nad sumu 80 952 Sk, z r u š u j e.

2. Vo zvyšnej časti rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/117/06-K zo 4. decembra 2006 p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č. k. I. ÚS 82/07-15 z 30. mája 2007 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   návrh   Ing.   R.   M.   (ďalej   len   „navrhovateľka“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií   (ďalej   aj   „výbor“)   č. VP/117/06-K   zo   4.   decembra   2006   (ďalej   aj   „namietané rozhodnutie“) podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v znení   ústavného   zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“) v spojení s § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde.

2.   Z návrhu   vyplýva,   že   namietaným   rozhodnutím   uložil   výbor   navrhovateľke ako verejnej   funkcionárke   pokutu   v   sume   zodpovedajúcej   trojnásobku   mesačného   platu verejného   funkcionára,   a to   vo   výške   129   300   Sk,   pretože   porušila   povinnosť   podať do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok (ďalej aj „oznámenie“). Podľa namietaného rozhodnutia vyplývala pre ňu táto povinnosť z ustanovenia čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Navrhovateľka žiadala v súlade s ustanovením § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde zrušiť   napadnuté   rozhodnutie   výboru   z dôvodu,   že   odporcom   nebola   dodržaná   lehota na rozhodnutie podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, odporca porušil ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona pri určovaní výšky pokuty, a poukázala aj na ďalšie skutočnosti, ktoré majú za následok nesprávnosť preskúmavaného rozhodnutia výboru. V ďalšom podrobnejšie rozobrala uvádzané dôvody a poukázala na zmätočnosť a nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   výboru,   keďže   je   označené   dátumom   prijatia   tak

4. decembra   2006,   ako   aj   28.   marca   2007.   Ďalej   uviedla,   že   nemá   vedomosť   o tom, že Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií 28. marca 2007 nejaké rozhodnutie v predmetnej veci schválil. Pokiaľ ide o výšku pokuty, navrhovateľka uviedla, že jedna dvanástina z jej ročného príjmu za výkon verejnej funkcie za rok 2005 predstavovala sumu 26 983,91 Sk, a nie 43 100 Sk, z ktorej vychádzalo rozhodnutie výboru. Odporca   vôbec   neriešil   skutočnosť,   či   navrhovateľka   je   verejnou   funkcionárkou vymedzenou v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona, a či sa vôbec povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 ústavného   zákona   na   ňu   vzťahuje.   Okrem   toho   navrhovateľka   už   bola   odporcom za porušenie   povinnosti   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   (t.   j.   povinnosti,   ktorá sa vzťahuje   na   všetkých   verejných   funkcionárov   podľa   čl.   2   ods.   1   ústavného   zákona) sankcionovaná rozhodnutím z 30. januára 2007 č. VP/106/06-K, ktoré taktiež napadla na ústavnom súde. V ďalšom namietala nepreukázanie zo strany odporcu, že pri jeho hlasovaní 4.   decembra   2006,   29.   januára   2007   a 28. marca   2007   bolo   jeho   rozhodnutie   prijaté požadovaným kvórom hlasov poslancov. V závere uviedla, že oneskorenosť odovzdania oznámenia   spôsobila   skutočnosť,   že   po   skončení   verejnej   funkcie   bola   medzinárodnou organizáciou   vyslaná do   Sarajeva, kde   od tohto času   trvalo   pôsobí,   pričom   na podanie oznámenia   ju odporca,   ako   tento   nepravdivo   tvrdí   v   odôvodnení   preskúmavaného rozhodnutia, nikdy nevyzval a ani neupozornil.

Z toho dôvodu navrhovateľka žiadala zrušiť toto rozhodnutie odporcu a zaviazať ho na náhradu trov právneho zastúpenia.

3.   K návrhu   navrhovateľky   sa   vyjadril   výbor   prostredníctvom   svojho   predsedu podaním sp. zn. VP 117/06-K z 15. augusta 2007, v ktorom vyslovil nesúhlas s tvrdeniami navrhovateľky a okrem iného uviedol:

«(...) tvrdíme, že Výbor (...) v predmetnej veci rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne a to z týchto dôvodov:

1. K námietke navrhovateľky v tom, že konajúci výbor nerozhodol v lehote podľa čl. 9 ods. 5 uvádzame, že táto lehota je poriadková lehota, v ktorej nesplnenie nespája ústavný zákon so zánikom sankcie za porušenie ústavného zákona alebo zastavením konania a preto táto výhrada nieje právne relevantná.

2. Pokiaľ sa týka určenia výšky náhrady poukazujeme na skutočnosť, že v zmysle § 73a a § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. (...) nie je Ústavný súd (...) oprávnený posudzovať sumu uloženej pokuty (uznesenie ÚS č. k. III. ÚS 21/07-18 z 18. marca 2007). Napriek tomu máme za to, že konajúci výbor ustálil sumu mesačného platu vecne správne a to podľa listu predsedu Ú. (...) zo 14. 12. 2006, kde exaktne uvádza, že trojnásobok jej mesačného platu je 129.300,-Sk. Navrhovateľkou uvádzaný výpočet platu podľa čl. 9 ods. 15 nebolo možné použiť,   keďže   v   roku   2005   nepracovala   12   mesiacov   a   ňou   uvádzaná   suma   by nezodpovedala dikcii čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona.

3.   Navrhovateľka   namietala   skutočnosť,   že   výbor   nešetril   splnenie   oboch predpokladov pre vznik povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 uvedených v čl. 8 ods. 1 cit. ústavného zákona. Išlo o to, že výbor mal skúmať, či verejný funkcionár „v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustení povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzného   právneho   predpisu   alebo   z   individuálnych   právnych   aktov   fyzickým   alebo právnickým osobám“.

Výbor túto skutočnosť preskúmal v konaní i tým, že verejná funkcionárka sa k návrhu na začatie konania (uznesenie č. 66 zo 16. 10. 2006) vyjadrila listom 20. 11. 2006, kde túto skutočnosť nenamietala. O tom, že si bola vedomá toho, že spĺňa kritériá uvádzané v čl. 8 ods.   1 ústavného zákona svedčí i fakt,   že dodatočne toto   oznámenie dňa 23.   10.   2006 podala.   Okrem   iného   s   ohľadom   na   charakter   zastavanej   verejnej   funkcie   (vedúca ústredného orgánu štátu – Ú.) a agendu tohto úradu o tom výbor ani nemal pochybnosti. V tomto smere ide len o účelovú obranu, pretože skutočnosť, že by nespĺňala predpoklady uvedené v čl. 8 ods. 1 vôbec nespochybňuje a ani nepredkladá vo veci žiadne argumenty a dôkazy.

4. K námietkam ohľadom zmätočnosti napadnutého rozhodnutia uvádzame, že výbor konal   v   súlade   s   postupom   uvedenom   v   „Podrobnejších   pravidlách   rokovania   Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií“,   schválených uznesením výboru č. 3 zo dňa 31. júla 2006 (vydané v súlade s čl. 1 ods. 2 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov). Rozhodnutie vo veci bolo prejednávané dňa 4. 12. 2006 a 29. 1. 2007 a rozhodnutie vo veci zo 4. 12. 2006 bolo zmenené uznesením č. 252 z 29. 1. 2007. Toto uznesenie bolo prijaté v súlade s čl. 9 ods. 9 ústavného zákona viac ako 3/5 väčšinou prítomných členov výboru (prítomných členov výboru 16, z toho 13 hlasovalo za, 0 proti, 3 sa hlasovania zdržali).

Dôkaz: podrobnejšie pravidlá rokovania Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií výpis zo zápisnice VNF dňa 29. 1. 2007

5. Pokiaľ sa týka k výhradám, že navrhovateľka o svojej povinnosti nevedela a ďalšie subjektívne okolnosti výbor nemohol vziať do úvahy s poukazom na zásadu, že neznalosť právnych predpisov nemá vplyv na zánik sankcie za ich nesplnenie. (...)

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   (...)   napadnuté rozhodnutie Výboru (...) č. VP/117/06-K zo 4. decembra 2006 s poukazom na § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov potvrdil.“.

II.

Z obsahu   návrhu   vrátane   jeho   príloh,   z   vyjadrenia   výboru,   ako   aj   z obsahu predložených listinných dôkazov obsiahnutých v spise ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 82/07 ústavný súd zistil, že navrhovateľka vykonávala funkciu predsedníčky Ú. do 9. marca 2005, kedy bola z uvedenej funkcie odvolaná.

Výbor na svojej 4. schôdzi uznesením č. 66 zo 16. októbra 2006 začal podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu proti navrhovateľke konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pre nesplnenie povinnosti podať písomné oznámenie do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej   funkcie   v zmysle   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu. Uvedenú skutočnosť výbor oznámil navrhovateľke listom č. VP/117/06-K z 24. októbra 2006   doručeným   navrhovateľke   (jej   splnomocnencovi)   13. novembra   2006,   v prílohe ktorého jej zaslal predmetné uznesenie a zároveň ju vyzval, aby sa k veci vyjadrila.

Navrhovateľka sa listom doručeným výboru 21. novembra 2006 vyjadrila, že o tejto povinnosti nemala žiadne informácie, avšak hneď ako sa o nej dozvedela, jej sestra zaslala výboru   23.   októbra   2006   oznámenie,   pretože   ona   sa   toho   času   zdržiava   v zahraničí. Z predmetného   oznámenia   je   zrejmé,   že   žiadnu   z vymenovaných   činností   a funkcií nevykonávala, takže hlásenie je fakticky negatívne. Zároveň sa ospravedlnila za omeškanie a navrhla zastaviť konanie z dôvodu, že už netrvá porušenie ústavného zákona, z obsahu oznámenia   je   jasné,   že   je   v súlade   s   ústavným   zákonom   o ochrane   verejného   záujmu, k pochybeniu došlo jej neinformovanosťou, resp. nesprávnou interpretáciou, po upozornení výborom   ihneď   konala,   dlhodobo   býva   v zahraničí   a svoje   povinnosti   z   dôvodu predchádzajúcej funkcie si plnila vždy riadne a včas.

Nadväzne na to výbor na svojej 6. schôdzi uznesením č. 157 zo 4. decembra 2006 v konaní proti navrhovateľke č. VP/117/06-K konštatoval, že navrhovateľka ako verejná funkcionárka – bývala   predsedníčka   Ú.   -   porušila   povinnosť   ustanovenú   v čl. 8   ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tým, že nepodala písomné oznámenie výboru v lehote   ustanovenej   v tomto   článku,   za   čo   jej   uložil   pokutu   v sume   zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára.

Po   zistení   nesprávne   určenej   výšky   pokuty   výbor   z iniciatívy   predsedu   na svojej 7. schôdzi   uznesením   č.   251   z   29.   januára   2007   v predmetnej   veci   najskôr   zrušil predchádzajúce uznesenie a následne uznesením č. 252 z 29. januára 2007 prijal v konaní proti   navrhovateľke   č.   VP/117/06-K   nové   uznesenie,   ktoré   sa   od   zrušeného   (vyššie uvedeného) uznesenia č. 157 odlišovalo iba vo výške uloženej pokuty, ktorá predstavovala sumu zodpovedajúcu trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára.

Na   základe   poverenia   (časť   D)   uznesenia   výboru   č.   251   z 29.   januára   2007   bol predseda   výboru   poverený   prípravou,   vyhotovením   a doručením   písomného   rozhodnutia podľa časti A až C tohto uznesenia.

Na základe žiadostí predsedu výboru a následného oznámenia B. A., predsedu Ú., č. 155-P/12-2006 zo 14. decembra 2006 bolo 28. marca 2007 vydané pod č. VP/11/06-K „Rozhodnutie Výboru (...) zo dňa 4. decembra 2006“ (správne malo byť uvedené z 29. januára 2007, keďže uvedeným dňom bolo zrušené uznesenie zo 4. decembra 2006, avšak rešpektujúc identitu namietaného rozhodnutia pre účely výrokom uvedené, bolo potrebné ponechať pôvodný dátum, pozn. ústavného súdu), ktorým výbor konštatoval už uvedené v uznesení č. 252 z 29. januára 2007 (pozri vyššie) a uložil navrhovateľke pokutu v sume zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára, a to vo výške 129 300 Sk.

V odôvodnení svojho rozhodnutia výbor okrem iného uviedol: „Výbor   dospel   po vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   je   nesporné,   že   uvedená verejná funkcionárka porušila ústavný zákon a preto prijal uznesenie, ktorým sa menovanej verejnej   funkcionárke   Ing.   R.   M.,   bývalej   predsedníčke   Ú.   ukladá   pokuta   za   porušenie povinnosti uloženej v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona vo výške trojnásobku mesačného platu verejného   funkcionára.   Uvedené   rozhodnutie   bolo   dňa   29. januára   2007   schválené uznesením č. 252.“

Predmetné rozhodnutie č. VP/117/06-K zo 4. decembra 2006 bolo navrhovateľke doručené 11. apríla 2007.

III.

Podľa relevantnej časti čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je verejný   funkcionár   povinný   do   30   dní   po   uplynutí   jedného   roka   odo   dňa   skončenia výkonu   verejnej   funkcie   podať   písomné   oznámenie   za   predchádzajúci   kalendárny   rok, v ktorom uvedie.

Podľa   čl. 9   ods. 2   písm. a)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   začne výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom.

Podľa   druhej   vety   čl. 9   ods. 3   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu ak sa konanie začína z vlastnej iniciatívy orgánu príslušnému podľa odseku 1 (t. j. výboru, pozn.), konanie je začaté dňom, keď orgán podľa odseku 1 urobil prvý úkon voči verejnému funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie.

Podľa čl. 9 ods. 5 prvej vety ústavného zákona o ochrane verejného záujmu orgán podľa odseku 1 (v danom prípade výbor, pozn. ústavného súdu) rozhodne vo veci do 60 dní odo dňa začatia konania.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní preukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl.   8   uviedol   neúplné   alebo   nepravdivé   údaje,   rozhodnutie   obsahuje   výrok,   v   ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným   zákonom   alebo   zákonom,   odôvodnenie   a   poučenie   o   opravnom   prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokuta sa ukladá   v   sume   zodpovedajúcej   trojnásobku   mesačného   platu   verejného   funkcionára, ak verejný funkcionár poruší povinnosti podľa čl. 8.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu na účely tohto ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie.

Podľa   čl.   9   ods.   16   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   v   prípade, ak mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky   za   predchádzajúci   kalendárny   rok,   pri   výpočte   sumy   podľa   odseku   10 sa za mesačný   plat   považuje   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   v   hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnému súdu v lehote 30 dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku 1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   je konečné   okrem   rozhodnutia   podľa   čl. 12   ods. 2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“). Podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí   napadnuté   rozhodnutie   orgánu   podľa   odseku 1.   Podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade označené rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že navrhovateľka vo svojom návrhu na preskúmanie rozhodnutia   výboru   v zásade   nespochybňuje   (okrem   výhrady,   ktorou   sa   ústavný   súd nemohol zaoberať, keďže ju navrhovateľka neuplatnila v pôvodnom konaní, podrobnosti pozri   bod   2.1   tejto   časti   odôvodnenia),   že   nepodala   v stanovenej   lehote   (do   30   dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie) oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Skutočnosť, že navrhovateľka nepodala v stanovenej lehote predmetné oznámenie, nebola počas prebiehajúceho „konania vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov“   medzi   účastníkmi (navrhovateľkou a výborom) sporná.

1.   Navrhovateľka   v podstatnom   namietala   správnosť   určenia   pokuty   (jej   výšky). Argumentovala tým, že výška uloženej pokuty nezodpovedá zneniu (ústavného) zákona.

V súvislosti   s týmto   tvrdením   navrhovateľky   výbor   poukázal   na   skutočnosť,   že „... v zmysle § 73a a § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. (...) nie je Ústavný súd (...) oprávnený posudzovať sumu uloženej pokuty (...). Napriek tomu máme za to, že konajúci výbor ustálil sumu mesačného platu vecne správne a to podľa listu predsedu Ú. (...) zo 14. 12. 2006, kde exaktne   uvádza,   že   trojnásobok   jej   mesačného   platu   je   129.300,-Sk.   Navrhovateľkou uvádzaný   výpočet   platu   podľa   čl.   9   ods.   15   nebolo   možné   použiť,   keďže   v   roku   2005 nepracovala 12 mesiacov a ňou uvádzaná suma by nezodpovedala dikcii čl. 9 ods. 10 písm. c)   ústavného   zákona.“. K uvedenému   ústavný   súd   dodáva,   že   z listu   predsedu   Ú. Zo 14. decembra 2006 nevyplýva „exaktný“ údaj o tom, že trojnásobok platu navrhovateľky je 129 300 Sk. Naopak (na rozdiel od zistení výboru) z neho vyplýva, že v roku 2005 bol navrhovateľke priznaný funkčný plat vo výške 47 500 Sk (a nezdanený paušál vo výške 27 700 Sk) a v tomto smere jej bol mzdové náležitosti v mesiaci apríl 2005 dorovnané.

Z toho dôvodu výbor vyslovil nesúhlas s námietkou navrhovateľky.

Z ustanovenia § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení so štvrtou vetou čl. 10 ods. 2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   vyplýva,   že   predmetom   konania o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veciach   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov,   v rámci   ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu v tomto   konaní   -   zrušením   namietaného   rozhodnutia   výboru   (ak   senát   ústavného   súdu po jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu) alebo potvrdením rozhodnutia výboru (ak po jeho preskúmaní dospeje senát ústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu).

Navrhovateľka vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu výboru vydanému v konaní podľa   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   však   v danom   prípade   namieta pochybenie v tom zmysle, že pokuta (jej výška) jej bola výborom uložená nesprávne.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v zmysle § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde   v konaní   o preskúmaní   rozhodnutia   výboru   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov   je   námietka   procesných   i hmotnoprávnych   vád   v rámci konania a rozhodnutia výboru takou otázkou, do ktorej ústavnému súdu neprislúcha zásadne ingerovať.

V okolnostiach   prípadu   by však nezaoberanie sa   prípadným porušením   kogentnej normy obsiahnutej v čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a tým i schválenie postupu a rozhodnutia výboru bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal, či bola správne určená výška uloženej pokuty, znamenalo podľa názoru ústavného súdu nadmerne formalistický prístup pri aplikácii práva vytýkaný v rade rozhodnutí zo strany ústavného súdu všeobecným súdom (napr. IV. ÚS 26/06).

Ústavný súd musí mať na zreteli, že pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti.   Vzhľadom na to považuje ústavný súd za potrebné, aby zahrnul do predmetu svojho skúmania v danej veci   aj   otázku   správnosti   výšky   uloženej   pokuty   v konaní   podľa   ústavného   zákona o ochrane   verejného   záujmu.   Nutnosť   takéhoto   postupu   vyplýva   z toho,   že   konanie o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov   je   konštruované   na   princípe   jednoinštančného   konania,   v ktorom   je   vylúčené podanie opravných prostriedkov. Táto skutočnosť vyžaduje od ústavného súdu zvlášť citlivý prístup   pri   hodnotení   vytýkaných   nedostatkov   namietaného   rozhodnutia   s tým, že odmietnutie   návrhu   v časti   týkajúcej   sa   vytýkanej   nesprávnosti   rozhodnutia   výboru pre nedostatok právomoci ústavného súdu by mohlo znamenať zásah do sféry regulovanej a chránenej predpismi najvyššej právnej sily, čím by mohlo dôjsť k spôsobeniu zásahu takej intenzity, ktorý by zakladal ich porušenie (porovnaj IV. ÚS 1/07).

Pri   preskúmaní   navrhovateľkou   namietaného   rozhodnutia   výboru   ústavný   súd prihliadol na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej má každý právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej   právnej   normy   (IV. ÚS 77/02).   Tento záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom rozsahu aj na otázku dôvodnosti návrhu na začatie konania podľa § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde a na výklad, či predpoklady tejto dôvodnosti z ústavného hľadiska boli alebo neboli splnené.

Výklad   týchto   predpokladov   však   nemôže   byť   taký   formalistický,   aby   sa   ním v konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj   zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha (IV. ÚS 156/03, IV. ÚS 26/06).

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nemôže v niektorých osobitných prípadoch   obmedziť   iba   na posúdenie   otázky,   či   navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo či porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom.

Ústavný   súd   zo   svojho   postavenia   ako   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti [čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)] musí pri uplatňovaní svojej   právomoci   brať   zreteľ   aj   na dodržiavanie   procesných   zásad   zaručujúcich   právo na spravodlivý proces garantované čl. 46 a nasl. ústavy.

Tak je to aj v danom prípade, keď ústavný súd s prihliadnutím na zistené skutočnosti a svoju funkciu vyplývajúcu mu z čl. 124 ústavy dospel k názoru, že je daný dôvod na to, aby   sa   zaoberal   aj   výhradami   navrhovateľky   smerujúcimi   proti   výške   uloženej   pokuty, zohľadniac   nielen   obsah   čl.   9   ods.   10   písm.   a)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu (z ktorého výlučného znenia vychádzal výbor pri určení výšky uloženej pokuty), ale tiež   obsah   čl.   9   ods.   15   a 16   citovaného   ústavného   zákona,   ktoré   nepochybne   súvisia so základom   i výškou   uloženej   pokuty.   Ústavný   súd   sa   teda   v danom   prípade   nemôže obmedziť len na posúdenie konformnosti konania navrhovateľky vo väzbe na povinnosti vyplývajúce pre ňu z ústavného zákona, ale musí prihliadnuť aj na príčinnú súvislosť medzi týmto konaním a následnou sankciou, t. j. zákonným určením výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) a čl. 9 ods. 15 a 16 v rámci samotného rozhodnutia výboru.

Výbor k výhradám navrhovateľky k určeniu výšky pokuty uviedol, že (pokuta) bola určená z oznámenia predsedu Ú. zo 14. decembra 2006 a je plne v súlade s čl. 9 ods. 1 písm. a)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu,   a keďže   navrhovateľka nevykonávala   verejnú   funkciu   12   mesiacov,   nebol   dôvod   použiť   na   výpočet   sankcií ustanovenie čl. 9 ods. 15 alebo čl. 9 ods. 16 ústavného zákona.

Výbor   teda   vychádzal   z názoru,   že   pri   určení   výšky   uloženej   pokuty   nemohol vychádzať   z čl.   9   ods.   15   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   preto,   lebo navrhovateľka v predchádzajúcom roku nevykonávala verejnú funkciu 12 mesiacov, a preto platí,   že   v takom   prípade   [vychádzajúc   zo   znenia   čl.   9   ods.   10   písm.   c)   ústavného zákona o ochrane   verejného   záujmu]   treba   vychádzať   z   trojnásobku   mesačnej odmeny v predchádzajúcom   roku,   ktorá   bola   navrhovateľke   určená   v sume   43   100   Sk (t. j. 129 300 Sk ako trojnásobok). K uvedenému ústavný súd dodáva, že navrhovateľka v priebehu roku 2005 odmenu v uvedenej sume (ako funkčný plat) dostávala iba prvé dva mesiace   a v treťom   mesiaci   (marec   2005)   bola   k 9.   marcu   odvolaná.   Navyše   platí   už uvedené, že v skutočnosti navrhovateľka v tomto období dostávala funkčný plat v sume 47 500 Sk a nie v sume 43 100 Sk.

Uvedený názor výboru teda podmieňoval aplikáciu čl. 9 ods. 15 ústavného zákona iba na prípady, keď verejný funkcionár (v danom prípade navrhovateľka) mal príjem za výkon verejnej funkcie aj počas celého predchádzajúceho roka. Toto ale z obsahu čl. 9 ods. 15 ústavného zákona nevyplýva. Z dispozície právnej normy vyjadrenej v čl. 9 ods. 15 ústavného   zákona   podľa   názoru   ústavného   súdu   nepochybne   vyplýva nemožnosť fakultatívneho   podmieňovania,   teda   jeho   aplikácie   (ak   verejný   funkcionár   disponoval odmenou   za   celý   predchádzajúci   rok)   alebo   odmietnutia   jeho   aplikácie   (ak   verejný funkcionár nedisponoval odmenou za celý predchádzajúci rok) zo strany výboru. Citovaná právna   norma   jednoznačne   uvádza,   že   „na   účely   tohto   ústavného   zákona“,   teda aj v súvislosti   s čl.   9   ods.   10   písm.   c)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu (o tento prípad   išlo   v danej   veci)   „sa   mesačným   platom   verejného   funkcionára   rozumie jedna   dvanástina   z   jeho   ročného   príjmu   za   predchádzajúci   kalendárny   rok   za   výkon verejnej funkcie“. Z uvedeného potom vyplýva, že vymedzená definícia „mesačného platu verejného   funkcionára“   platí   pre   všetky   prípady,   kedy   citovaný   ústavný   zákon   hovorí o mesačnom plate verejného funkcionára, iba ak by výslovne uviedol niečo iné (čo ale nie je tento prípad).

V súvislosti s tým treba uviesť, že zmyslom a účelom ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je predovšetkým zabezpečovať právny mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií, ktorý má zamedziť vzniku rozporu osobných záujmov verejných   funkcionárov   s verejným   záujmom   v súvislosti   s výkonom   svojej   funkcie a predchádzať   zneužívaniu   verejnej   funkcie,   prípadne   postavenia   s ňou   spojeného, na osobný prospech.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   a aplikácia   právnej   normy,   pokiaľ   jej normatívny text nie je dostatočne zrejmý, má zodpovedať požiadavke právnej istoty (ako imanentnej súčasti princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy) a zároveň má byť primeraná obsahu a účelu právnych vzťahov, ktoré majú byť ňou regulované.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   odporca   vychádzal   z nesprávneho základu   pre   určenie   pokuty   pre   navrhovateľku.   V zhode   s tvrdením   navrhovateľky a obsahom potvrdenia Ú. za rok 2005 (predloženého navrhovateľkou) vyplýva, že príjem navrhovateľky   za   výkon   verejnej   funkcie   v roku   2005   predstavoval   sumu   323   807   Sk, z ktorej 1/12 predstavuje sumu 26 984 Sk. Z uvedeného potom vyplýva, že trojnásobok mesačného platu navrhovateľky predstavuje suma 80 952 Sk a nie 129 300 Sk.

Na základe uvedeného ústavný súd zistil nesúladnosť časti napadnutého rozhodnutia s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu. Majúc pritom na zreteli svoju úlohu, ktorú   plní   v opravnom   konaní,   v rámci   ktorého   výlučne   jemu   prislúcha   na   základe špecifickej právomoci zasiahnuť do rozhodnutia výboru, dospel   s poukazom na uvedené k záveru, že v danom prípade mal výbor pri uložení pokuty postupovať v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. c) v spojitosti s čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a pokutu navrhovateľke určiť vo výške 80 952 Sk.

Ústavný súd vzhľadom   na tieto dôvody   rozhodnutie výboru   sp. zn. VP/117/06-K zo 4. decembra 2006, ktorým bola navrhovateľke uložená pokuta, týmto nálezom v časti nad sumu 80 952 Sk zrušil (bod 1 výroku) a vo zvyšnej časti rozhodnutie potvrdil (bod 2 výroku).

2.   V súvislosti   s ostatnými   námietkami   navrhovateľky   ústavný   súd   nezistil   také právne   významné   skutočnosti,   ktoré   by   mali   za   následok   spochybnenie   namietaného uznesenia výboru (nad rámec uvedený v bode 1 v III. časti odôvodnenia).

2.1 Navrhovateľka v návrhu podanom ústavnému súdu (skôr nie, pozn. ústavného súdu)   uviedla,   že   „odporca   vôbec   neriešil   skutočnosť,   či   som   verejným   funkcionárom vymedzeným v čl. 8 ods. 1, a či sa vôbec povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 na mňa vzťahuje“. Na uvedené reagoval odporca tak, že „výbor túto skutočnosť preskúmal v konaní i tým, že verejná funkcionárka sa k návrhu na začatie konania (uznesenie č. 66 zo 16. 10. 2006) vyjadrila listom 20. 11. 2006, kde túto skutočnosť nenamietala. O tom, že si bola vedomá toho, že spĺňa kritériá uvádzané v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona svedčí i fakt, že dodatočne toto oznámenie dňa 23. 10. 2006 podala. Okrem iného s ohľadom na charakter zastavanej verejnej funkcie (vedúca ústredného orgánu štátu – Ú.) a agendu tohto úradu o tom výbor ani nemal pochybnosti. V tomto smere ide len o účelovú obranu, pretože skutočnosť, že by nespĺňala predpoklady uvedené v čl. 8 ods. 1 vôbec nespochybňuje a ani nepredkladá vo veci žiadne argumenty a dôkazy.“.

Navrhovateľka predmetnú výhradu neuplatnila v pôvodnom konaní vo veci ochrany verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov,   hoci   jej   bola   (mala   byť)   známa od začiatku   tohto   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   rámec   prieskumného konania podľa čl. 10 ods. 2 poslednej vety ústavného zákona o ochrane verejného záujmu („rozhodnutie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   je   konečné“)   ako   aj   jedenásteho oddielu zákona o ústavnom súde (ústavný súd môže rozhodnutie orgánu iba potvrdiť alebo zrušiť)   neumožňuje   v tomto   konaní   úspešne   uplatniť   námietku,   ktorá   nebola   uplatnená v pôvodnom   konaní.   Výnimku   predstavujú   napr.   námietky   rozporujúce   výšku   uloženej pokuty   či   iné   podstatné   okolnosti,   ktoré   vyplynú   až zo   samotného   rozhodnutia   výboru a dotknutému verejnému funkcionárovi predtým neboli známe.

Z uvedených   dôvodov   sa   ústavný   súd   uvedenou   námietkou   navrhovateľky nezaoberal.

2.2 Navrhovateľka namietala skutočnosť, že výbor nedodržal lehotu na rozhodnutie uvedenú v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Ústavný súd k navrhovateľkinej námietke o prekročení 60-dňovej lehoty výborom ustanovenej v čl. 9 ods. 5 citovaného ústavného zákona poznamenáva, že keďže konanie bolo začaté uznesením výboru zo 16. októbra 2006, niet teda pochybností o tom, že táto lehota bola prekročená.

Vychádzajúc z konštantnej judikatúry (III. ÚS 22/07, III. ÚS 23/07, III. ÚS 21/07) ústavný súd zotrváva naďalej na názore, že keďže v právnom poriadku Slovenskej republiky absentuje úprava následkov prekročenia tejto lehoty, jej uplynutie sa nespája so žiadnym právnym účinkom. Na základe tohto poznatku možno dospieť k záveru, že výbor môže rozhodnúť aj po uplynutí stanovenej lehoty.

Je   však   v záujme   dodržiavania   princípov   právneho   štátu,   najmä   právnej   istoty účastníka konania, aby výbor vydával rozhodnutia v primeranej lehote, aj keď je táto lehota poriadková.   Výbor   je   povinný   postupovať   podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy,   je   teda   povinný rešpektovať aj lehoty uvedené v ústavnom zákone.

2.3   Navrhovateľka   namietala   tiež   skutočnosť,   že   odporca   nepreukázal,   že   pri hlasovaní 4. decembra 2006, 29. januára 2007 a 28. marca 2007 bolo jeho rozhodnutie prijaté   požadovaným   kvórom   hlasov   poslancov   a v tejto   súvislosti   tiež   poukázala na zmätočnosť   uznesenia   výboru,   resp.   jeho   rozhodnutia.   Ústavný   súd   v tomto   ohľade relevantné porušenia nezistil.

Ako je uvedené už v časti II odôvodnenia výbor v predmetnej veci najskôr prijal uznesenie č. 157 zo 4. decembra 2006, ktoré (po zistení nesprávne určenej výšky pokuty) na svojej 7. schôdzi uznesením č. 251 z 29. januára 2007 zrušil a následne uznesením č. 252 z 29.   januára 2007 prijal v konaní proti navrhovateľke č.   VP/117/06-K nové uznesenie, ktoré sa od zrušeného (vyššie uvedeného) uznesenia č. 157 odlišovalo iba vo výške uloženej pokuty, ktorá predstavovala sumu zodpovedajúcu trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára.

Z obsahu výpisu zápisnice zo 7. schôdze výboru z 29. januára 2007 tiež vyplýva, že za zrušenie pôvodného uznesenia zo 4. decembra 2006 hlasovalo všetkých prítomných 17   poslancov   výboru   a   za   prijatie   uznesenia   č.   252   z 29.   januára   2007   hlasovalo z prítomných   16   poslancov   výboru   13   za   a 3   sa   zdržali   hlasovania,   t.   j.   tak   zrušenie pôvodného ako prijatie nového uznesenia v súvislosti s navrhovateľkou bolo uskutočnené požadovanou   3/5   väčšinou   prítomných   členov   výboru   (čl.   9   ods.   9   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu).

Na   základe   poverenia   (časť   D)   uznesenia   výboru   č.   251   z 29.   januára   2007   bol predseda   výboru   poverený   prípravou,   vyhotovením   a doručením   písomného   rozhodnutia podľa   časti   A až   C   tohto   uznesenia.   Výbor   tak   konal   v   súlade   s   postupom   uvedeným v „Podrobnejších pravidlách rokovania Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť   funkcií“,   schválených   uznesením   výboru   č.   3 z   31. júla 2006   (vydaných v súlade s čl. 1 ods. 2 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov).

3. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby plne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zohľadnil v okolnostiach danej veci fakultatívnosť a „odôvodnenosť“ (čiastočný   úspech   navrhovateľky   v konaní)   jeho   rozhodovania   o trovách   konania,   preto o trovách konania nerozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2007