znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 82/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. T., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 a základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 18 Ct 26/02 z 15. júna 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 56/05 z 22. septembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. K. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2006 doručená sťažnosť JUDr. K. T., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej   aj   „okresný   súd“)   sp.   zn.   18   Ct   26/02   z   15.   júna   2004   v   spojení   s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 56/05 (ďalej aj „krajský súd“) z 22. septembra 2005.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Sťažovateľka bola účastníčkou súdneho konania od podania žaloby dňa 4. 6. 1996 až do posledného štádia konania,   v ktorom bol vydaný právoplatný rozsudok vo veci ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka spojenej s návrhom na nemajetkovú ujmu. (...)

Denník Sme (vydavateľ VMV, a. s.) 14. 5. 1996 uverejnil článok „Panychída za R. R. pri múre popravy“, (...) v ktorom okrem iného bola uvedená veta „...toto sú prvé obete politickej studenej vojny, ktorú vedie vláda s občanmi Slovenskej republiky...“.

(...) aj keď v článku v denníku SME sa uvádzal pojem „vláda“ široká verejnosť to jednoznačne vnímala v rovine fyzických osôb, ktoré ju tvorili a teda neobstojí právny názor, že ja som bola subjekt, ktorého sa to vonkoncom nemohlo dotknúť, keďže vláda je úplne iný subjekt. Pravda je taká, že nepravdivé tvrdenia v článku „Panychída za R. R. pri múre popravy“ poslúžili za „odrazový mostík“ pre útoky na členov M. vlády, vrátane mňa ako podpredsedníčku vtedajšej vlády. (...)

Dňa 4. 6. 1996 na Okresný súd v Banskej Bystrici všetci členovia vlády, t. j. celá vláda podali žalobu na ochranu osobnosti na žalovaného v 1. rade P. T., redaktora denníka Sme a na žalovaného v 2. rade vydavateľa denníka spoločnosť VMV, a. s. s tým, že žiadali ospravedlnenie a nemajetkovú ujmu. (...) Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 6. 11. 1996 rozhodol, že žalovaný v 2. rade je povinný uverejniť ospravedlnenie a priznal nemajetkovú ujmu žalobcom. (...)

Proti meritu rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici sa dňa 14. 2. 1997 odvolal žalovaný v 1. rade s námietkou predpojatosti. (...)

O odvolaní proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici rozhodoval Krajský súd v Košiciach (...). Vzhľadom na vznesenú námietku predpojatosti na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vec bola postúpená Okresnému súdu Bratislava I (...). (...) o merite veci rozhodol Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 24. 8. 1998 tak, že   žalovaný   v 2. rade   je   povinný   uverejniť   ospravedlnenie   a priznal   nemajetkovú   ujmu žalobcom. (...)

Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I podal odvolanie žalovaný v 2. rade t. j. VMV a. s., o ktorom po vykonanom dokazovaní rozsudkom zo dňa 19. 1. 2000 rozhodol Krajský súd v Bratislave. V rozsudku v plnom rozsahu potvrdil enunciát Okresného súdu Bratislava I (...).

Proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave z iniciatívy žalovaného v 2.   rade   podal   13.   12.   2000   zástupca   generálneho   prokurátora   M.   L.   mimoriadne dovolanie,   ktorému Najvyšší súd rozsudkom zo dňa 27.   3.   2001 vyhovel.   Dovolací súd napadnutý právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 1. 2000 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 8. 1998 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom, že súdy nesprávne posúdili otázku aktívnej legitimácie,   lebo   „vláda je   subjektom celkom   odlišným   od fyzických   osôb,   z ktorých   sa skladá...“. (...)

Okresný   súd   Bratislava   I v zmysle   záväzného   právneho   názoru   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   svojím   rozhodnutím   žalobu   členov   vlády   o ochranu   osobnosti a nemajetkovú ujmu v plnom rozsahu zamietol. (...)

Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I   –   v záujme   vyčerpania   všetkých opravných   prostriedkov   –   som   podala   v zákonnej   lehote   odvolanie,   o ktorom   rozhodol Krajský   súd   v Bratislave   rozsudkom   zo   dňa   22.   9.   2005   (...).   Rozsudkom   (...)   bolo zamietnuté moje odvolanie a výrok v rozhodnutí 1. inštancie – okrem trov konania – sa potvrdil. (...)

(...) každému občanovi - teda aj členovi vlády - prislúcha základné ľudské právo obrátiť sa na súd a domáhať sa ochrany svojich práv a slobôd. Toto základné ľudské právo je   neodňateľné,   nescudziteľné   a   nezrušiteľné.   Ďalej   jednoznačne   vyplýva,   že   každý   má právo na ochranu cti a dobrej povesti - teda aj členovia vlády ako ústavní činitelia - keď sú čo   i   sprostredkovane   adresne   cez   funkcie,   ktoré   vykonávajú,   evidentne   a   dokázane zasiahnutí vo svojej cti a dobrej povesti. Ak sa v súdnom konaní na základe vykonaného dokazovania preukázalo, že k zásahu do dobrej povesti a cti skutočne došlo, potom musia mať ako fyzické osoby právo na ochranu svojej cti a dobrej povesti.

Uvedené právo na ochranu cti a dobrej povesti - vzhľadom na zdĺhavosť súdneho konania - nemôže po ukončení ústavnej funkcie člena vlády zaniknúť, ale musí trvať počas celého obdobia prebiehajúceho súdneho konania. Nie je mysliteľné a je aj nelogické, aby nová vláda, resp. jej členovia obhajovali česť a dobrú povesť bývalej vlády, resp. jej členov. „Vláda“   je totiž   kategória existujúca iba   v pojmovom aparáte myšlienkových operácií. V realite sú to vždy konkrétne fyzické osoby identifikované v ústave uvedenými funkciami, vláda   sa   skladá   z   predsedu,   podpredsedov   a   ministrov.   Nieje   preto   prijateľný   názor žalovaného uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že: „...vláde ako kolektívnemu orgánu prináleží ochrana podľa tlačového zákona, nie však podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka...“ (str. 8 rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.) Uvedený názor nie je prijateľný z toho dôvodu, že v prípade vlády ako právnickej osoby   ústava   ako   najvyšší   zákon   v   článku   109   ods.   1   priamo   cez   výpočet   funkčného substrátu vlády identifikuje okruh fyzických osôb, ktoré ju tvoria - samozrejme nie uvedením ich mien a priezvísk, ale uvedením ich funkcií. Keďže tieto funkcie sú v štáte ojedinelé a nezameniteľné, identifikácia fyzických osôb je veľmi adresná a jednoznačná.

Preto nie je prijateľný názor, že vláde, resp. jej členom prináleží ochrana iba podľa tlačového zákona.

I keď vláda nesporne kolektívnym orgánom je, je to však taký kolektívny orgán, ktorý na rozdiel od množiny kolektívnych orgánov (právnických osôb) existujúcich v našom štáte, má priamo v ústave funkčnú identifikáciu svojho personálneho substrátu. Z toho dôvodu, ak niekto hovorí alebo píše o vláde, zároveň hovorí alebo píše o funkčne identifikovaných subjektoch, ktoré ju tvoria. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku   z   27.   3.   2001   že:   „vláda   je   subjektom   celkom   odlišným   od fyzických   osôb, z ktorých   sa   skladá...“   je   podľa   môjho   názoru   nielen   nesprávny   ale   aj   protiústavný (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).

Vychádzajúc z čl. 109 ods. 1 Ústavy, som toho názoru, že pravý opak je pravdou. Vláda nie je subjektom celkom odlišným od fyzických osôb, z ktorých sa skladá, ale vláda je subjekt tvorený funkčne identifikovanými fyzickými osobami a oddelene od nich neexistuje. Preto ten, kto hovorí (píše) o vláde, nehovorí (nepíše) o niekom inom ako o predsedovi vlády,   podpredsedoch   vlády   a   ministroch.   Ak   toto   stanovisko   podľa   logiky   a právneho názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (podľa   ktorého   je   tvorená   aj právna konštrukcia právoplatného rozsudku Krajského súdu v Bratislave) nie je pravdou, potom možno   položiť   otázku   koho   treba   rozumieť   pod   pojmom   vláda?   Právnickú   osobu   bez konkrétne vymedzeného personálneho substrátu? To by mohla byť pravda iba vtedy, ak by v Ústave Slovenskej republiky nebol článok 109 ods. 1. Uvádzam: „mohla byť pravda“, z toho dôvodu, že by i v takomto prípade mohla obstáť obhajoba názoru, že vzhľadom na realitu, že v danom čase v konkrétnom štáte je iba jedna vláda a jej personálny substrát je natoľko ojedinelý a verejne známy, že adresnosť zásahu do cti a dobrej povesti jej členov má vysoký stupeň pravdepodobnosti.

Na   základe   vyššie   uvedených   faktov   a   argumentov   som   toho   názoru,   že   právne záväzné stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že: „...vláda je celkom odlišný subjekt od fyzických osôb, z ktorých sa skladá...“ (na základe ktorého boli formulované rozsudky neskôr prijaté) je v rozpore s článkom 109 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj s objektívne existujúcou realitou. (...)»

Sťažovateľka na základe vyššie uvedeného navrhla, aby ústavný súd „vyniesol tento ústavný nález

1. Právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 9. 2005, ktorým sa správoplatnil rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 6. 2004, ktorý bol vydaný na základe právneho názoru rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 3. 2001   boli   porušené základné ľudské   práva   sťažovateľky K.   T.   bývalej   podpredsedníčky vlády SR vyplývajúce z článku 19 ods. 1 a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a právoplatný   rozsudok Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   22.   9.   2005,   ktorým   sa   správoplatnil   rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 6. 2004 sa rušia vzhľadom na rozpor s čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 109 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   sa   sťažovateľke   priznáva finančné zadosťučinenie v sume 450.000 Sk.

4. Ukladá   sa   Krajskému   súdu   v Bratislave   uhradiť   sťažovateľke   trovy   súdneho konania“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv vyplývajúcich „z článku 19 ods. 1 a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   9   Co   56/05-610   z 22.   septembra   2005, „ktorým sa správoplatnil“ rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 18 Ct 26/02-549 z 15. júna 2004, „ktorý bol vydaný na základe právneho názoru rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 3. 2001“. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že nesúhlasí s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeným v jeho rozsudku sp. zn. M Cdo 46/00 z 27. marca 2001, podľa ktorého „vláda je subjektom celkom odlišným   od   fyzických   osôb,   z ktorých   sa   tento   orgán   skladá“,   preto   v napadnutých konaniach malo ísť o nedostatok „vecnej legitimácie žalobcov“, a teda aj sťažovateľky.

1. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že podľa presvedčenia sťažovateľky porušenie čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy tkvie v nesprávnom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 46/00 z 27. marca 2001, ktorý vyjadril právny názor, že „vláda je subjektom celkom odlišným od fyzických osôb, z ktorých sa tento orgán skladá“, pričom podľa názoru sťažovateľky je tento právny názor „nielen nesprávny ale aj protiústavný“.

Z obsahu predmetnej ústavnej sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľka proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 46/00 z 27. marca 2001 podala sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Napokon v tejto sťažnosti ani neoznačila priamo za porušovateľa označených   základných   práv   aj   najvyšší   súd,   i keď   sa   domáha   aj   zrušenia   rozsudku „Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ (...) „vzhľadom na rozpor s čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   v spojení   s čl.   109   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky“.   Predpokladom   zrušenia rozhodnutia je však vyslovenie porušenia označených základných práv alebo slobôd.Okrem toho treba konštatovať, že uvedený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 46/00 z 27. marca 2001 nadobudol právoplatnosť 7. mája 2001, pričom sťažnosť bola na ústavnom súde osobne podaná 19. januára 2006.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Z uvedeného vyplýva, že predmetná ústavná sťažnosť bola podaná v čase, keď vo vzťahu   k   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   M   Cdo   46/00   už   dávno   uplynula   lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd by sa preto ani nemohol zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   vo   vzťahu   k uvedenému   rozhodnutiu   najvyššieho súdu, aj keby bol najvyšší súd v predmetnej sťažnosti označený za porušovateľa základných práv sťažovateľky. To je tiež dôvod, prečo museli všeobecné súdy rešpektovať záväzné stanovisko   najvyššieho   súdu   o nedostatku   procesnej   legitimácie   sťažovateľky v napadnutých   konaniach   v zmysle ustanovenia   §   243d   Občianskeho   súdneho   poriadku, podľa ktorého „ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný (...)“.

2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 18 Ct 26/02-549 z 15. júna 2004 ústavný súd pripomína, že z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem   iného   aj   opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba k dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Z predmetnej   ústavnej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   využila   svoje   právo a podala proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 Ct 26/02-549 odvolanie a preto vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a uvedené rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie označených základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 56/05-610 z 22. septembra 2005.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi,   dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva „vyplývajúce z článku 19 ods. 1 a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 56/05-610, pričom podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že   tento   rozsudok   bol „konštruovaný“ na   základe „záväzných   právnych   názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“, s ktorými sťažovateľka nesúhlasí, pretože „súdy nesprávne posúdili otázku aktívnej legitimácie“.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu medzi iným vyplýva, že: «Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku č. k. M Cdo 46/2000-446 zo dňa 27. 3. 2001, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 1. 2000 č. k.   21 Co   29/99-380,   21 Co 30/99   a   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa 24. 8. 1998   č. k.   23 C 11/98-296   v   spojení   s   opravným   rozhodnutím   z   16. 11. 1998 č. k. 213 C 11/98-326   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   vyslovil   právny   názor,   že   pre úspešnosť žaloby je v každom sporovom konaní jednou zo základných povinností žalobcu preukázať, že on je aktívne legitimovaný a že žalovaný je pasívne legitimovaný. V plnom rozsahu to platí aj v konaní o ochranu osobnosti - nech už v ňom má dôkaz pravdy predložiť žalobca   alebo   žalovaný.   V   danom   prípade   bolo   teda   v   zmysle   uvedeného   povinnosťou žalobcov   preukázať,   že   sú   účastníkmi   predmetného   hmotnoprávneho   vzťahu   a že   zásah (pokiaľ k nemu došlo) smeroval proti ich osobám. Povedané inak, že článok ich napadol ako   fyzické   osoby   a   že   do   ich   osobných   práv   zasiahol   žalovaný.   Až   po   splnení   tejto povinnosti žalobcami bolo možné pristúpiť k preukazovaniu (ne)oprávnenosti tvrdeného zásahu, (ne)pravdivosti v článku uvedených údajov a (ne)primeranosti vyslovenej kritiky. Uviedol, že predmetná časť článku „Panychída za R. R. pri múre popravy“, ktorá obsahuje slová P. T., „Toto sú prvé obete politickej studenej vojny, ktorú vedie vláda s občanmi Slovenska“, ktorá bola podľa žalobcov orientovaná proti nim, je jednoznačná v tom smere, že sa ňou napáda vláda. Vláda je ale subjektom celkom odlišným od fyzických osôb, z ktorých sa skladá a žalobcovia nie sú z hľadiska hmotnoprávneho subjektami práva, ktoré je predmetom daného konania a nie sú teda v prejednávanej veci aktívne legitimovaní. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedený právny názor dovolacieho súdu, ktorý je preňho aj prvostupňový súd s poukazom na 243d ods. 1 veta druhá O. s. p. platného a účinného do 31. 8. 2005 záväzný, dospel k záveru, že prvostupňový súd vecne správne rozhodol, keď návrh vzhľadom na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov zamietol.»

Uvedený výklad krajského súdu nie je možné považovať za odporujúci čl. 46 ods. 1 ústavy. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého stupňa potvrdil, pričom poukázal na to, že pri svojom rozhodovaní bol viazaný právnym názorom   najvyššieho   súdu   zakotveným   v jeho   rozsudku   sp.   zn.   M   Cdo   46/2000,   ktoré rozhodnutie ani sťažovateľka nenapadla účinnými právnymi prostriedkami nápravy. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu - vzhľadom na okolnosti danej veci - nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným, aj keď právna argumentácia sťažovateľky je vo viacerých aspektoch skutočne náležitá. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánom   zákonov“,   v zmysle citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba v prípade,   ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu malo dôjsť aj k porušeniu práva sťažovateľky vyplývajúceho z čl. 19 ods. 1 a z čl. 46 ods. 1 ústavy,   treba   dodať,   že   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   porušenie ktorého   sťažovateľka   namieta,   sa   možno   domáhať   len   v   medziach   a   za   podmienok ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (čl.   46   ods.   4   v   spojení   s čl.   51   ústavy). Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu však vyplýva, že sťažovateľka neuplatnila svoje práva v medziach zákona pred všeobecnými súdmi, preto k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 v danom prípade ani nemohlo dôjsť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006