znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 82/05-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. Ľ. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. H., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 113/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 113/01 p o r u š i l základné právo Ing. Ľ. H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Cb   113/01 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   Ľ. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ing.   Ľ.   H.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume   9 060 Sk (slovom   deväťtisícšesťdesiat   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho advokáta   JUDr.   R.   H.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 5. mája 2005   č.   k.   I.   ÚS   82/05-11   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Ľ. H., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 113/01 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1.   Zo sťažnosti   vyplynulo,   že   právny   predchodca   sťažovateľa   obchodná spoločnosť L., s. r. o., B. (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „žalobca“), podal 16. februára 2001 na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu proti odporcovi B., B. (ďalej aj „žalovaný“ alebo „odporca“), ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 701 822,40 Sk a ktorý bol evidovaný pod sp. zn. Rob 276/01. Okresný súd vydal 19. marca 2001 platobný rozkaz, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 701 822,40 a trovy konania. Proti tomuto platobnému rozkazu podal odporca 4. apríla 2001 odpor a vec bola zapísaná na okresnom súde pod sp. zn. 17 Cb 113/01. Zmluvou o postúpení pohľadávky z 29. januára 2003 sťažovateľ vstúpil do konania v právnom postavení navrhovateľa namiesto pôvodného navrhovateľa L., s. r. o., V.

Sťažovateľ tvrdí, že do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu okresný súd vo veci nekoná, a nielenže o návrhu nerozhodol, ale neuskutočnil ani jedno pojednávanie. Právny predchodca sťažovateľa podaním z júna 2002 žiadal okresný súd o urýchlenie konania a stanovenie termínu pojednávania. Sťažovateľ podaním z 27. decembra 2004 adresovaným predsedovi   okresného   súdu   namietal   prieťahy   v napadnutom   konaní.   V   odpovedi   zo

7. januára 2005 okresný súd uviedol, že súdny spis okresného súdu sp. zn. 17 Cb 113/01 je pripojený k spisu sp. zn. 20 Cb 6/01 a od 29. marca 2003 sa nachádza na Krajskom súde v Bratislave.

1. 2. Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a v konaní vo veci samej prijal tento nález:

„a) Okresný súd Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Cb 113/01 porušil právo Ing. Ľ. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

b)   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Cb   113/01 prikázal konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,

c) Ing. Ľ. H. priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 70.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,

g) Okresnému súdu Bratislava III uložil, aby sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. H. uhradil do troch dní trovy konania pred ústavným súdom.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom JUDr. M. K., po opakovanej urgencii listom   z 10. marca   2006   sp.   zn.   Spr   3517/05,   ku   ktorému   bolo pripojené   aj   vyjadrenie zákonného sudcu Mgr. M. F. z 1. júna 2005, a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 31. marca 2006.

2. 1. Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že: „k ústavnej sťažnosti podanej vo veci 17 Cb 113/01 sa vyjadrujem tak, že je pravdou, že   došlo   k nečinnostiam   súdu   v konaní,   a to   v období   od   02.   05.   2001,   kedy   bola   vec prevedená z registra Ro do registra C, do 03. 01. 2003, kedy bolo nariadené pojednávanie na deň 26. 03. 2003 a potom v období od 26. 03. 2003, kedy bol daný pokyn predložiť spis vyššej súdnej úradníčke na vypracovanie rozhodnutia o zámene navrhovateľa podľa § 92 O. s. p., do 17. 02. 2005, kedy vyššia súdna úradníčka uznesením rozhodla v zmysle § 92 ods. 2 a 3 O. s. p.

V prílohe Vám zasielam vyjadrenie sudcu, ku ktorému uvádzam, že podľa prepočtov ministerstva   spravodlivosti   z minulého   roku,   chýba   na   Slovensku   258   sudcov,   z toho v Bratislave   71,   z toho   na   našom   súde   15,   čo   nás   zaradilo   na   štvrté   miesto   medzi preťaženými súdmi.

Len pre úplnosť uvádzam, že od januára tohto roku odišli dvaja sudcovia, v priebehu najbližších týždňov odíde ďalší.

Ospravedlňujem sa za oneskorené zaslanie vyjadrenia k ústavnej sťažnosti, pôvodne tak   mal   urobiť   predseda   súdu,   ktorý   je   od   01.   01.   2006   sudcom   na   Krajskom   súde v Bratislave   a čo   sa   týka   mňa,   dňa   31.   03.   2006   zaniká   moja   funkcia,   a preto   som   sa zameral na vybavovanie veci Spr., pričom od januára tohto roku som ich vybavil 250, najmä sťažnosti a právne pomoci.

Na ústnom pojednávaní netrvám. (...)“

Zákonný sudca   vo svojom   vyjadrení   z 1.   júna 2005 uviedol   chronológiu   úkonov vykonaných súdom a dodal, že:

„(...) Keďže ako zákonný sudca som mal v období rokov 2001 – 2005 priemerný stav vecí v oddelení cca 650, automaticky prichádzalo k vzniku prieťahov. Vzhľadom na uvedený spor   a priebeh   konania   súdu   musím   konštatovať,   že   ak   prišlo   k zbytočným   prieťahom v konaní boli spôsobené vyšším súdnym úradníkom.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedol, že:

„(...)   1.   K vyjadreniu   Okresného   súdu   Bratislava   III   nemám   pripomienky.   Súd potvrdzuje, že prakticky už päť rokov je v tejto veci nečinný. Za celé obdobie od 2. 5. 2001 urobil iba jeden úkon – vyššie súdna úradníčka vydala uznesenie o zámene účastníkov. To trvalo bezmála dva roky.

2. Netrvám, aby sa v tejto veci konalo ústne pojednávanie.

3.   Vyčísľujem   trovy   tohto   konania,   ktoré pozostávajú   z trov právneho zastúpenia advokátom podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (...) spolu 9.060,- Sk. Priznanú odmenu prosím zaslať   na   niektorý   z účtov   uvedených   v tiráži   tohto   listu.“ Právny   zástupca   sťažovateľa doložil do spisu aj dôkaz o tom, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 Cb 113/01:

Dňa 16. februára 2001 podala obchodná spoločnosť L., s. r. o., na okresnom súde žalobný návrh proti B., B. na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 701 822,40 Sk s príslušenstvom.

Dňa   2.   marca   2001   okresný   súd   vyzval   žalobcu   na zaplatenie súdneho   poplatku v lehote 8 dní.

Dňa 16. marca 2001 bol súdny poplatok zaplatený.Dňa 19. marca 2001 okresný súd vydal platobný rozkaz č. k. Rob 276/01-27.Dňa   4.   apríla   2001   žalovaný   doručil   okresnému   súdu   odpor   proti   uvedenému platobnému rozkazu.

Dňa 9. apríla 2001 okresný súd vyzval žalobcu na vyjadrenie k odporu v lehote 10 dní   a vydal   uznesenie   č.   k.   Rob   276/01–34,   ktorým   uložil   žalovanému   zaplatiť   súdny poplatok v lehote 15 dní.

Dňa 18. apríla 2001 žalovaný zaplatil súdny poplatok na základe uznesenia č. k. Rob 276/01-34.

Dňa   23.   apríla   2001   žalobca   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie   k odporu žalovaného.

Dňa   2.   mája   2001   bol   spis   sp.   zn.   Rob   276/01   prevedený   do   konania   sp.   zn. 17 Cb 113/01.

Dňa   13.   júna   2002   žalobca   doručil   okresnému   súdu   žiadosť   o nariadenie pojednávania.

Dňa   11.   novembra   2002   žalovaný   doručil   okresnému   súdu   vzájomný   návrh na zaplatenie 939 213,30 Sk.

Dňa 7. januára 2003 bolo nariadené pojednávanie na 26. marec 2003.Dňa 10. februára 2003 žalobca oznámil okresnému súdu, že došlo k zmene sídla žalobcu   a k postúpeniu   žalobcovej   pohľadávky,   ktorá   je   predmetom   konania   sp.   zn. 17 Cb 113/01,   na   Ing.   Ľ.   H.   (sťažovateľa)   s doložením   kópie   zmluvy   o postúpení pohľadávky   z   29.   januára 2003   a oznámenia o   postúpení   žalovanému, v dôsledku   čoho žalobca navrhol zmenu v osobe žalobcu podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.Dňa 26. marca 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti žalobcu, ktorému nebolo doručené predvolanie.

Dňa 26. marca 2003 predseda senátu dal úpravou kancelárii pokyn, aby predložila spis vyššej súdnej úradníčke na vypracovanie rozhodnutia o zmene navrhovateľa.

Dňa 28. decembra 2004 sťažovateľ doručil predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa 7. januára 2005 okresný súd reagoval na uvedenú sťažnosť na prieťahy tak, že sťažnosť   nemohol   vybaviť   v zákonnej   lehote,   pretože   spis   je   pripojený   k veci   sp.   zn. 20 Cb 6/01 a nachádza sa na Krajskom súde v Bratislave.

Dňa 17. februára 2005 okresný súd vydal uznesenie č. k. 17 Cb 113/01-61, ktorým pripustil zmenu navrhovateľa.

Dňa 22. apríla 2005 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 22. jún 2005.Dňa 16. mája 2005 sudca dal úpravou kancelárii pokyn, aby doručila vzájomný návrh doručený súdu 11. novembra 2002 právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Dňa   17.   mája   2005   vyššia   súdna   úradníčka   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby uznesením vyzvala odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za vzájomný návrh doručený súdu 11. novembra 2002.

Dňa   1.   júna 2005   bol   vyhotovený   záznam   o platbe,   ktorým   bol   zaplatený   súdny poplatok.

Dňa 22. júna 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené „za účelom rozhodnutia ústavného súdu“.

Dňa 22. marca 2006 bol predmetný spis zapožičaný (doručený) ústavnému súdu, ktorý ho okresnému súdu vrátil 29. marca 2006.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 113/01 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v napadnutom   konaní   došlo k procesnoprávnemu   nástupníctvu   (sukcesii),   teda   k zmene   účastníka   konania   na   strane žalobcu,   a to   na základe   singulárnej   sukcesie   (postúpenia   pohľadávky   žalobcu,   ktorá   je predmetom napadnutého konania, na sťažovateľa). Keďže singulárna sukcesia (na rozdiel od   univerzálnej   sukcesie)   nevyvoláva   automaticky   aj   procesnoprávne   nástupníctvo (sukcesiu), musel konajúci okresný súd uplatňovanú zmenu svojím uznesením pripustiť. Na základe návrhu navrhovateľov na pripustenie zmeny účastníkov konania z 10. februára 2003 tomuto   návrhu   vyhovel   okresný   súd   svojím   uznesením   zo   17.   februára   2005   č.   k. 17 Cb 113/01-61.   Právoplatnosťou   tohto   uznesenia   vstúpil   sťažovateľ   do   predmetného konania   v tom   štádiu,   v akom   sa   nachádzalo   pred   zmenou   účastníkov   konania   (mutatis mutandis   I.   ÚS   52/01).   Uvedená   skutočnosť   má podľa   názoru   ústavného súdu   zásadný význam   pre   vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti konania okresného súdu, pretože v uvedenom prípade v dôsledku súdom povolenej zmeny účastníkov   konania   nedošlo   k vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu,   ale k procesnoprávnemu nástupníctvu v už existujúcom procesnoprávnom vzťahu.

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovateľ môže uplatňovať   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   aj   pre   štádium   konania,   ktoré predchádzalo tejto zmene.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, dĺžka napadnutého konania, podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný od 2. mája 2001 do 7. januára 2003 (jeden rok a osem mesiacov), od 26. marca 2003 do 17. februára 2005 (jeden rok a desať mesiacov) a od 22. júna 2005 do 22. marca 2006 (osem mesiacov),   pričom   z posledného   úkonu,   ktorý   okresný   súd   v napadnutej   veci   vykonal, vyplýva, že ostatné pojednávanie bolo odročené „za účelom rozhodnutia ústavného súdu“. K tomu treba predovšetkým poznamenať, že prebiehajúce konanie ústavného súdu vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nezbavuje všeobecný súd zodpovednosti za porušenie citovaného základného práva a nie je dôvodom na prerušenie konania alebo odročenie pojednávania pred všeobecným súdom na dobu neurčitú. Navyše, v danom prípade bol súvisiaci spis zapožičaný ústavnému súdu až po ôsmich mesiacoch od odročenia pojednávania za týmto neopodstatneným účelom. Okrem toho opakovaná nečinnosť okresného súdu v danej veci nie   je   ničím   ospravedlniteľná,   pretože   počas   štyroch   rokov   a dvoch   mesiacov   súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ   ako   navrhovateľ   v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu netolerovateľné. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny („na našom súde chýba 15 sudcov, čo nás zaradilo na štvrté miesto medzi preťaženými súdmi“) spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Ústavný súd už v podobných   súvislostiach   opakovane   vyslovil   (pozri   napr.   I. ÚS   23/03   a   v   ňom   cit. predchádzajúcu   judikatúru   ústavného súdu),   že nedostatočné   personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   -   a   teda vykonanie   spravodlivosti   -   bez   zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Taktiež   vyjadrenie   zákonného   sudcu,   podľa   ktorého „ak   prišlo   k zbytočným prieťahom v konaní boli spôsobené vyšším súdnym úradníkom“, treba bez ohľadu na jeho prípadnú   správnosť   pokladať   za   ústavnoprávne   bezvýznamné,   lebo   ústavný   súd   pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   neposudzoval   subjektívnu   zodpovednosť   za   prieťahy   v danom   spore,   ale posudzoval postup súdu, a teda nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu alebo vyššieho súdneho úradníka vybavujúceho danú vec.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 70 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde v požadovanej výške 70 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej   služby   (príprava   a prevzatie   zastúpenia   25.   januára   2005,   podanie   sťažnosti 31. januára 2005 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 31. marca 2006). Za dva   úkony   vykonané v roku   2005   patrí   odmena   v sume   dvakrát   po   2 501   Sk   a dvakrát režijný paušál po 150 Sk. Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2006, patrí odmena v sume   2   730   Sk   a režijný   paušál   v sume   164   Sk,   preto   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa   predstavujú   sumu   8   196 Sk   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. K uvedenej sume v danom prípade bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 1 557,24 Sk, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú zaokrúhlene celkove sumu 9 755 Sk.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a tieto trovy vyčíslil v sume 9 060 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2006