znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 82/04-10Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Rannila   Slovakia,   s.   r.   o.,   K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. Š., F., K., ktorou namietala porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 33 Cb 55/2003 a na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 20 Cob 156/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rannila Slovakia, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 31. marca 2004 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 2. apríla 2004, označeným ako „Sťažnosť proti porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v súlade s čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“ obchodná spoločnosť Rannila Slovakia, s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpená advokátkou JUDr. M. Š., K., namieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   33   Cb   55/2003   a na   Krajskom   súde   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) pod sp. zn. 20 Cob 156/03.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkami okresného súdu č. k. 33 Cb 55/2003-59 z 5. novembra 2003 a krajského súdu č. k. 20 Cob 156/03-83 z 19. januára 2004. Žiada tiež, aby ústavný súd oba rozsudky   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu.   Napokon   požaduje   aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   požiadala   na   okresnom   súde   o vydanie platobného rozkazu. Platobný rozkaz bol vydaný 26. augusta 2002 a keďže nebolo možné doručiť ho druhému účastníkovi konania, uznesením okresného súdu z 5. decembra 2002 bol platobný rozkaz v zmysle ustanovenia § 173 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zrušený. Podaním zo 6. októbra 2003 vzala sťažovateľka svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu, pričom navrhla konanie zastaviť, účastníkom nepriznať   náhradu   trov   konania   a rozhodnúť   o vrátení   súdneho   poplatku   zaplateného z návrhu. To znamená, že ku späťvzatiu návrhu došlo po vydaní platobného rozkazu a pred prvým pojednávaním vo veci.

Uznesením okresného súdu č. k. 33 Cb 55/2003-59 z 5. novembra 2003 bolo konanie zastavené,   žiadnemu   z účastníkov   nebolo   priznané   právo   na   náhradu   trov   a zároveň   sa rozhodlo, že sťažovateľke sa súdny poplatok za podanie návrhu nevracia.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu,   a to   proti   výroku   o nevrátení   súdneho   poplatku, podala sťažovateľka 12. decembra 2003 odvolanie.

Uznesením krajského súdu č. k. 20 Cob 156/03-83 z 19. januára 2004, ktoré bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené 5. februára 2004, bolo uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku potvrdené.

Podľa názoru sťažovateľky súdy nesprávne vyložili ustanovenie § 11 ods. 3 zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), keď dospeli   k záveru, že poplatok možno vrátiť iba vtedy,   ak sa   návrh vzal späť pred vydaním   platobného   rozkazu.   Sťažovateľka   je   toho   právneho   názoru,   že   pri   správnom výklade citovaného ustanovenia je potrebné vychádzať z prvej vety § 11 ods. 3 zákona o súdnych   poplatkoch,   a preto   pre   posúdenie   veci   je   podstatná   tá   skutočnosť,   či   ku späťvzatiu   návrhu   došlo   pred   prvým   pojednávaním   alebo   až   po   ňom.   Právny   názor všeobecných súdov je porušením čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Cob 156/03-83 z 19. januára 2004, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 33 Cb 55/2003-59 z 5. novembra 2003 ohľadom výroku o nevrátení súdneho poplatku, vyplýva, že rozhodujúca pre posúdenie veci je tretia veta § 11 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorej poplatok sa vráti, ak sa návrh vzal späť pred vydaním platobného rozkazu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným  ,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu vo vzťahu k okresnému súdu nie je daná právomoc ústavného súdu konať a rozhodnúť o podanej sťažnosti. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127   ods.   1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať   o porušení   základných   práv a slobôd   je   iba   subsidiárna,   lebo   je daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane týchto   práv   a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   V danom   prípade   proti   uzneseniu   okresného   súdu   je   prípustné odvolanie,   o ktorom   rozhoduje   krajský   súd.   To   znamená, že ochranu proti   porušovaniu základných práv a slobôd zo strany okresného súdu má poskytnúť krajský súd ako odvolací súd. Preto v tejto časti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Vo vzťahu voči krajskému súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú. O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou námietky sťažovateľky je odlišné právne posúdenie veci krajským súdom oproti právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľka. Túto skutočnosť vníma sťažovateľka ako porušenie práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ

tento   výklad nie   je arbitrárny   a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 29. apríla 2004