znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 81/2016-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti PPC Power, a. s., Magnetová 12, Bratislava,zastúpenej advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II,Einsteinova 25, Bratislava, v zastúpení advokátom Mgr. Martinom Škublom, ktorounamietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 8 Sžz 2/2013 a jeho rozsudkom z 26. februára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti PPC Power, a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 3. júna 2015doručená sťažnosť spoločnosti PPC Power, a. s. (ďalej len,,sťažovateľka“, v citáciách aj„sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základnéhopráva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a právapodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžz 2/2013 a jeho rozsudkom z 26. februára 2015 (ďalej len,,najvyšší súd“ a,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka na odôvodnenie sťažnosti uviedla:«Návrhom na začatie konania, ktorý bol Odporcovi doručený dňa 30. 3. 2011 (ďalej len „Návrh“), v zmysle ustanovenia § 250v OSP sa sťažovateľ domáhal ochrany pred nezákonným zásahom MF SR.

Sťažovateľ týmto Návrhom napadol nezákonný zásah spočívajúci vo zverejňovaní priemerných trhových cien emisných kvót Ministerstvom financií SR na jeho webovom sídle, pričom za nezákonný zásah označil konanie správneho orgánu – MF SR, ktoré stanovením priemerných trhových cien emisných kvót postupovalo „arbitrárne, svojvoľne a na základe absolútne voľnej úvahy“. Ďalej, Sťažovateľ v Návrhu poukazoval na skutočnosť, že príslušný právny predpis, ustanovenie § 51b ods. 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „Zákon o dani z príjmov“), na základe ktorého bol nezákonný zásah vykonávaný, „je nevykonateľný a neurčitý a žiadnym spôsobom neurčuje spôsob výpočtu priemerných trhových cien emisných kvót“.

Podľa názoru Sťažovateľa nezákonným zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót MF SR bol ukrátený na svojich zákonných i ústavných právach, keďže aktom MF SR mu vznikla povinnosť odviesť preddavky na daň a daň z emisných kvót v konkrétnej výške, pričom táto výška bola určená nezákonným spôsobom. Sťažovateľ teda žiadal Odporcu o vydanie takého rozhodnutia, ktorým by ďalším dôsledkom nezákonného zásahu a jeho hroziacemu opakovaniu zamedzil, a to tým, že uloží MF SR odstrániť údaj o priemernej cene na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót zo svojho webového sídla. Navyše, keďže so zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót sú spojené právne následky záväzného určenia priemernej trhovej ceny ako chýbajúcej zložky vzorca na výpočet základu dane z emisných kvót, na základe čoho sa vypočítava a odvádza príslušná daň z emisných kvót, nezákonným zverejnením priemerných cien emisných kvót (nezákonný zásah) zároveň došlo k porušeniu Sťažovateľovho vlastníckeho práva a práva na podnikanie.»

3.Najvyššísúdpôvodneo návrhusťažovateľkyrozhodoluznesenímsp. zn. 8 Sžz 1/2011 z 28. augusta 2012, ktorým konanie o návrhu sťažovateľky zastavil.Dospel pritom k záveru, že predmet konania odpadol, keď 30. júna 2012 nadobudolúčinnosť čl. IV zákona č. 189/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z. z.o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákonač. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v zneníneskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len,,zákonč. 189/2012 Z. z.“), ktorým sa vypustil § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), o ktorého aplikáciuv predmetnej veci išlo.

4. Na podklade sťažnosti sťažovateľky ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 179/2013zo 7. augusta 2013 vyslovil, že uvedeným zastavujúcim uznesením najvyššieho súdu boliporušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, totouznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Na odôvodnenie tohtonálezu pritom ústavný súd v podstatnom uviedol:

«Daň z emisných kvót bola zavedená na území Slovenskej republiky vložením § 51bdo zákona o dani z príjmov, a to zákonom č. 548/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákonč. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa meniaa dopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 1. januára 2011.

Z ustanovení jednotlivých odsekov § 51b zákona o dani z príjmov vyplýva, žepre výpočet dane z emisných kvót, ako aj preddavkov na daň z emisných kvót sú určujúcepriemerné ceny emisných kvót, ktoré tvoria súčasť výpočtového vzorca na výpočet danei preddavkov na daň.

V ustanovení § 51b zákona o dani z príjmov ani v ostatných ustanoveniachcitovaného zákona nie je vymedzený spôsob určenia priemerných cien emisných kvót.Zákon o dani z príjmov len v § 51b ods. 12 uvádza, že priemerné ceny emisných kvótza jednotlivé kalendárne mesiace a kalendárne roky zverejní ministerstvo na svojomwebovom sídle.

Pre výpočet preddavkov na daň z emisných kvót za kalendárny rok 2011 splatnýchdo 30. júna 2011 a do 31. decembra 2011 boli rozhodujúce priemerné trhové ceny emisnýchkvót v roku 2010 a pre výpočet dane z emisných kvót za kalendárny rok 2011 splatnejdo 30. júna 2012 boli rozhodujúce trhové ceny emisných kvót za kalendárny mesiacpredchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil ich prevod a priemerné trhové cenyemisných kvót za príslušný kalendárny rok, t. j. rok 2011 (§ 51b ods. 3, 4, 6, 7 a 8 zákonao dani z príjmov).

Daň z emisných kvót bola zrušená na území Slovenskej republiky vypustením § 51bzo zákona o dani z príjmov, a to zákonom č. 189/2012 Z. z. s účinnosťou od 30. júna 2012.Zákonom č. 189/2012 Z. z. s účinnosťou od 30. júna 2012 však bolo do zákonao dani z príjmov vložené prechodné ustanovenie § 52p, ktoré v odseku 1 znie: „ustanovenia§ 51b v znení účinnom do 29. júna 2012 sa použijú pri podávaní daňového priznania k daniz emisných kvót za posledné zdaňovacie obdobie predchádzajúce zdaňovaciemu obdobiuroka 2012...“

Z uvedeného vyplýva, že podávanie daňových priznaní a výpočet dane z emisnýchkvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 sa naďalej spravuje obsahom § 51b zákona o daniz príjmov v znení účinnom do 29. júna 2012, hoci bolo predmetné ustanovenie s účinnosťouod 30. júna 2012 vypustené z citovaného zákona....

V okolnostiach posudzovanej veci treba námietku sťažovateľky o tom, že najvyššísúd sa opomenul akýmkoľvek spôsobom vysporiadať so všetkými súvislosťamia dôsledkami zmeny právnej úpravy (vypustenie § 51b a vloženie § 52p zákona o daniz príjmov s účinnosťou od 30. júna 2012), považovať za dôvodnú.

Podľa názoru ústavného súdu dôsledky zmeny právnej úpravy, najmä pokiaľ ideprechodné ustanovenie § 52p zákona o dani z príjmov (účinné v čase rozhodovanianajvyššieho súdu), boli pre rozhodovanie najvyššieho súdu v namietanom konanírozhodujúce, t. j. také, ku ktorým bolo nevyhnutné formulovať v odôvodnení napadnutéhouznesenia špecifickú (konkrétnu) odpoveď.

Za stavu, keď sa najvyšší súd touto skutočnosťou v odôvodnení napadnutéhouznesenia vôbec nezaoberal, nemožno napadnuté uznesenie považovať za ústavnekonformné. V danom prípade bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sanajvyšší súd s touto podstatnou skutočnosťou v odôvodnení napadnutého uzneseniaprimeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.Ak tak najvyšší súd neurobil, treba považovať napadnuté uznesenie za zjavneneodôvodnené, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné, čo zakladádôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.»

5. V ďalšom konaní najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozhodoltak, že návrh sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka v sťažnosti formulovala rozsiahluargumentáciu, ktorou namietala nesprávne zistenie skutkového stavu, nesprávne právneposúdenie veci a nedostatočné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu. K povahenezákonného zásahu sťažovateľka uviedla, že tento,,... spočíval v arbitrárnom určení a zverejnení priemerných trhových cien emisných kvót, na základe zverejnenia ktorých bol určený konkrétny rozsah daňovej povinnosti a tým aj rozsah preddavkov na daň, ktoré preddavky bol sťažovateľ povinný uhradiť (a ktoré aj uhradil). Ministerstvo financií SR podľa sťažovateľky zverejnilo priemerné ceny emisných kvót vlastným spôsobom bez opory v zákone a teda v rozpore s ústavou.“.

K najvyšším súdom tvrdenej absencii zásahu do jej majetkových práv sťažovateľkauviedla:

«Do práv sťažovateľa, preto bolo a je síce (sekundárne) zasiahnuté aj vznikom povinnosti zaplatiť daň v takto nezákonne určenej výške vychádzajúcej z nezákonne stanovenej priemernej ceny emisných kvót, ale predovšetkým tým, že MF SR arbitrárne stanovilo a na svojom webovom sídle takto nezákonne stanovené priemerné trhové ceny zverejnilo a zverejňuje, čím nezákonne (t. j. bez riadneho zákonného zmocnenia) a arbitrárne sanuje „medzery“ zákona (neurčitosť ustanovení o stanovovaní priemerných cien emisných kvót, čo spôsobuje ich nevykonateľnosť a neaplikovateľnosť).»

6. Zásah do označených práv sťažovateľka zhrnula takto:,,K porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľa došlo predovšetkým zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót (ktoré boli podľa sťažovateľa určené nezákonným spôsobom), na základe ktorých následne došlo k výpočtu, a tak k určeniu výšky preddavkov na daň... a k určeniu základu dane z emisných kvót. Sťažovateľ sa týmto konaním dostal do stavu právnej neistoty, ktorá mala vplyv na jeho podnikateľské aktivity...

Tým, že Sťažovateľ bol povinný odviesť preddavky na daň z emisných kvót, ktorých výška bola určená nezákonným spôsobom (t. j. nezákonným zásahom zo strany MF SR), obsah jeho vlastníckeho práva bol porušený vo všetkých vyššie definovaných prvkoch... Rozsudkom NR SR tak Odporca nielen neodstránil zásah do vlastníckeho práva Sťažovateľa, ale naopak, tento prehĺbil tým, že Sťažovateľ je aj naďalej zbavený možnosti disponovať so svojimi finančnými prostriedkami v sume odvedených preddavkov na daň z emisných kvót....

Odporca tým, že vydal rozsudok NR SR v rozpore so zákonom a právom na spravodlivú súdnu ochranu, zabránil Sťažovateľovi, aby ako podnikateľ mohol využiť svoje finančné prostriedky vo forme zaplatených preddavkov na daň z emisných kvót na svoje podnikateľské aktivity...

Najvyšší súd v rozsudku uzavrel, že... proti zásahu zo strany MF SR sa bude môcť sťažovateľ domáhať ochrany svojich práv na súde až keď bude po skončení daňovej kontroly vyrubená sťažovateľovi daň z emisných kvót... odporca sa však aj v tomto závere opomenul vysporiadať s tým, že sťažovateľ musel v dôsledku nezákonného zásahu... zaplatiť preddavky na daň z emisných kvót, t. j. do jeho práva vlastniť majetok a podnikať už bolo zasiahnuté a dôsledky tohto zásahu stále trvajú. Je preto ústavne neakceptovateľné, aby Odporca nútil sťažovateľa dôsledky nezákonného zásahu trpieť a čakať, kým do jeho ústavných práv bude zasiahnuté ešte viac po skončení daňovej kontroly...“

7. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej právpostupom a rozsudkom najvyššieho súdu tento zrušil a vrátil vec najvyššiemu súduna ďalšie konanie. Požadovala priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravunaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnostinamietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatínávrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania predústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhutakto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Ako z už uvedeného vyplýva, v konaní o ochrane pred nezákonným zásahomorgánu verejnej správy, ktoré sťažovateľka iniciovala na najvyššom súde, ide už v poradío jej druhú sťažnosť, ktorou sa domáha ochrany svojich práv, ktoré mali byť porušenépostupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu. Keďže zastavujúce uznesenie najvyššiehosúdu bolo nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 179/2013 zo 7. augusta 2013 ako ústavnenekonformné zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, predmetomskúmania ústavného súdu prirodzene bolo najmä posúdenie, či najvyšší súd v konanía v rozsudku, ktorý sťažovateľka napadla touto sťažnosťou, postupoval v intenciách právnezáväzného názoru ústavného súdu, ktorý vyslovil v konaní o jej prvej sťažnosti protizastavujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu. Rovnako bolo predmetom skúmania ústavnéhosúdu dodržanie záruk vyplývajúcich z práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konaniea prípadná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a zásahomdo označených práv sťažovateľky.

11. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa takto ústavný súd oboznámils relevantnou časťou odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, kde tento v podstatnomuviedol:

«Navrhovateľ ako zásah označil zverejnenie priemerných trhových cien emisných kvót. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250v pojem,,zásah“ nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný, resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných práv (napr. porušenie práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa § 250v O. s. p. je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami.

Pokiaľ ide o právnu povahu navrhovateľom vymedzeného zásahu, jednalo sa o faktický úkon verejnej správy, uskutočnený v oblasti verejnej správy na základe zákonného zmocnenia v tom čase účinného právneho predpisu. Odporca vo veci nevydával žiadne rozhodnutie, opatrenie, pokyn, ani neexistoval iný podklad pre zverejňovanie priemerných cien ako samotný právny predpis. Z uvedeného možno vyvodiť, že takýto úkon odporcu je možné vyhodnotiť za zásah v zmysle § 250v ods. 1 O. s. p.

Podľa čl. 59 Ústavy SR, dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

Podľa § 1 ods. 1 písm. c/ zák. o dani z príjmov v znení účinnom do 28.06.2012, tento zákon upravuje daň z emisných kvót…

Podľa § 51b ods. 2 zák. o dani z príjmov v znení účinnom do 28.06.2012, predmetom dane z emisných kvót sú zapísané emisné kvóty v rokoch 2011 a 2012.

Podľa § 51b ods. 3 zák. o dani z príjmov v znení účinnom do 28.06.2012, základ dane z emisných kvót sa zistí ako súčet násobkov prevedených emisných kvót v jednotlivých kalendárnych mesiacoch a priemernej trhovej ceny emisných kvót za kalendárny mesiac predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil ich prevod, a násobku nespotrebovaných emisných kvót a priemernej trhovej ceny emisných kvót za príslušný kalendárny rok… Podľa § 51b ods. 6 zák. o dani z príjmov v znení účinnom do 28.06.2012, daňovník podáva daňové priznanie na daň z emisných kvót miestne príslušnému správcovi dane za príslušný kalendárny rok v lehote do 30. júna po skončení príslušného kalendárneho roka. Daň z emisných kvót je splatná v lehote na podanie daňového priznania na daň z emisných kvót.

Podľa § 51b ods. 8 zák. o dani z príjmov v znení účinnom do 28.06.2012, daňovník platí polročné preddavky na daň z emisných kvót na rok 2011 vo výške jednej polovice predpokladanej dane, a to v lehote do 30. júna 2011 a do 31. decembra 2011. Predpokladanú daň vypočíta sadzbou dane podľa odseku 5 zo sumy vyčíslenej ako násobok priemernej trhovej ceny emisných kvót za rok 2010 a zapísaných emisných kvót na rok 2011 znížených o skutočne spotrebované emisné kvóty v roku 2010 a o úsporu spotrebovaných emisných kvót vyčíslenú podľa osobitného predpisu...

Podľa § 51b ods. 10 zák. o dani z príjmov v znení účinnom do 28.06.2012, ak zaplatené preddavky na daň z emisných kvót sú nižšie ako daň z emisných kvót vypočítaná v daňovom priznaní na daň z emisných kvót, daňovník je povinný zaplatiť rozdiel v lehote na podanie daňového priznania podľa odsekov 6 a 7. Ak zaplatené preddavky na daň z emisných kvót sú vyššie ako daň z emisných kvót vypočítaná v daňovom priznaní na daň z emisných kvót, rozdiel sa považuje za daňový preplatok podľa osobitného predpisu. Podľa § 51b ods. 12 zák. o dani z príjmov v znení účinnom do 28.06.2012, priemerné ceny emisných kvót za jednotlivé mesiace a kalendárne roky zverejní ministerstvo na svojom webovom sídle.

Za dôsledky tohto zásahu označil navrhovateľ vznik povinnosti zaplatiť daň z emisných kvót, keďže na základe zverejnenej priemernej trhovej ceny bol povinný vypočítať a odviesť príslušnú daň. S týmto záverom sa najvyšší súd nestotožňuje.

Zverejnenie priemerných trhových cien nemožno považovať za predpoklad pre vznik povinnosti zaplatiť daň, pretože samotná daňová povinnosť vznikla navrhovateľovi priamo prijatím zákona. Zverejnenie priemerných trhových cien bolo až dôsledkom zavedenia daňovej povinnosti, ktorej podliehali zapísané emisné kvóty v rokoch 2011 a 2012. Toto zverejnenie je potrebné vnímať ako následok nie ako príčinu zavedenia daňovej povinnosti pre daň z emisných kvót. Navrhovateľom tvrdený dopad na jeho subjektívne práva nemohol byť následkom ním označeného zásahu zo strany odporcu, ale nastal už skôr, a to na prijatím právneho predpisu, ktorým bola zavedená daň z emisných kvót (zák. č. 548/2010 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony).

Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že dôsledkom ním označeného zásahu bol povinný vypočítať a odviesť daň, najvyšší súd uvádza:

Je nepochybné, že zverejnené priemerné trhové ceny slúžili pre účely výpočtu základu dane z emisných kvót.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že priamo zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót bola určená jeho daňová povinnosť, je potrebné uviesť, že postup pre určenie dane vyplýval z vtedy účinnej právnej úpravy, pričom priemerná trhová cena slúžila výlučne ako jedna z hodnôt pri určovaní základu dane. K samotnej zmene na majetkových právach navrhovateľa nemohlo dôjsť priamo zverejnením priemerných trhových cien, ale až následne zaplatením dane v určitej výške. Z vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa na nariadených pojednávaniach nepochybne vyplýva, že daň nebola doposiaľ vôbec zaplatená. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ nebol v tomto smere žiadnym spôsobom ukrátený na svojich subjektívnych majetkových právach. V konaní nebolo preukázané, že by v priamej príčinnej súvislosti so zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót nastal u navrhovateľa úbytok na majetku, prípadne iná ujma na právach.

Najvyššiemu súdu v tomto konaní, s ohľadom na právne posúdenie tvrdených dôsledkov zásahu, nenáleží preskúmavať alebo sa vyjadrovať k ústavnosti, zákonnosti alebo súladu s európskym právom, pokiaľ ide o postup zákonodarcu, ktorý zvolil pri určení základu dane alebo jej sadzby. Tento záver je nevyhnutné prijať najmä berúc na zreteľ, že v konaní o nezákonnom zásahu nemožno za zásah považovať samotné prijatie právneho predpisu. Prijímanie zákonov je v zmysle čl. 72 Ústavy SR zverené Národnej rade Slovenskej republiky, ktorá je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. Odporca nemá zákonodarnú právomoc, a preto pokiaľ by sa aj navrhovateľ domnieval, že prijatie dotknutej legislatívnej úpravy, na základe ktorej mu vznikla daňová povinnosť, bolo nezákonné, odporca v tomto konaní nemá pasívnu vecnú legitimáciu. Návrh bolo potrebné zamietnuť ako nedôvodný, keď nebolo preukázané, že dôsledky tvrdené navrhovateľom by bolo možné považovať za následok zásahu zo strany odporcu (vznik samotnej daňovej povinnosti) alebo by boli vôbec nastali (daň nebola zaplatená). S ohľadom na vyššie uvedené závery sa súd v ďalšom nezaoberal argumentáciou navrhovateľa vo vzťahu k trvaniu daňovej povinnosti za rok 2011.

Najvyšší súd záverom uvádza, že navrhovateľom namietaný postup nemohol posúdiť ako nezákonný zásah v intenciách ustanovenia § 250v O. s. p., čo však neznamená, že v prípade ukončenia daňovej kontroly a následného prípadného vyrubenia dane, by sa nemohol navrhovateľ domáhať súdnej ochrany svojich subjektívnych verejných práv a právnych záujmov na nezávislom a nestrannom súde.»

12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrhide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javíako neopodstatnený. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť jeabsencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednejstrane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva aleboslobody na strane druhej.

13. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možnýchzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacichdo ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislostivo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôžezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivéhoprocesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedána konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetkykľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavouprípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverenálen ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušeniezákladných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovaneuviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranurozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretáciea aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudskýchprávach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov súdostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektorézo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

14. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiťsprávnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúruústavného súdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako opravný prostriedok v systémevšeobecného súdnictva. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkamiv systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranuzákladných práv a slobôd.

15. Ako zo skôr uvedeného vyplýva, najvyšší súd rozsudkom návrh zamietol, keďsíce dospel k záveru, že zverejnenie priemerných trhových cien emisných kvót možnopovažovať za zásah v zmysle § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, návrh všaknebol dôvodný, keďže k zásahu do majetkových (resp. iných) práv sťažovateľky nedošlotýmto zverejnením a dôsledky tvrdené sťažovateľkou neboli následkom tohto zásahu.Daňová povinnosť sťažovateľky na dani z emisných kvót vznikla priamo zákonoma zverejnenie priemerných trhových cien emisných kvót slúžilo výlučne ako stanoveniejednej z hodnôt pri určovaní základu dane. Napokon najvyšší súd uzavrel, že návrhsťažovateľky bol v istom zmysle predčasný, keďže zistenie výšky daňovej povinnosti jepredmetom daňovej kontroly u sťažovateľky a proti prípadnému vyrubeniu dane z emisnýchkvót bude môcť uplatniť prostriedky súdnej ochrany na nezávislom a nestrannom súde.

16. Sťažovateľka pritom v sťažnosti doručenej ústavnému súdu okrem opakovanýchtvrdení, že zverejnenie priemerných trhových cien emisných kvót bolo,,arbitrárne“,,,svojvoľné“ či,,nezákonné“, neuviedla žiadne právne významný argument, ktorým byodôvodnila tieto tvrdenia. Okrem vlastných tvrdení takto ústavnému súdu nepredložilažiaden dôkaz opaku, ktorý by spochybnil zverejnené priemerné ceny emisných kvót, ktoréboli na webovom sídle Ministerstva financií Slovenskej republiky zverejnené s odkazom napriemerné ceny na burze BlueNext (odkaz na argumentáciu v konaní pred najvyšším súdomnemožno považovať za unesenie tohto bremena). Uvedenú skutočnosť však ústavný súddodáva nad rámec potreby, keďže jeho úloha nespočívala v skúmaní správnosti zverejneniapriemerných trhových cien emisných kvót, ale výlučne v posúdení, či najvyšší súdnapadnutým rozsudkom mohol zasiahnuť do označených práv sťažovateľky.

17. Z pohľadu záruk, ktoré vyplývajú zo základného práva na súdnu ochranu a právana spravodlivé súdne konanie, ústavný súd konštatuje, že na rozdiel od pôvodnéhozastavujúceho uznesenia najvyššieho súdu rozsudok najvyššieho súdu, ako aj postup, ktorýmu prechádzal, nemožno vyhodnotiť ako ústavne nekonformný. Najvyšší súd totiž v konaníposkytol sťažovateľke priestor na uplatnenie jej procesných práv, meritórne posúdil ňounamietaný nezákonný zásah Ministerstva financií Slovenskej republiky na jej právnea majetkové postavenie a napokon rozsudkom s odôvodnením, ktoré nemožno považovať zasvojvoľné či arbitrárne, jej návrh ako nedôvodný zamietol. Najvyšší súd pritom relevantnepoukázal na skutočnosť, že samotná daňová povinnosť vznikla sťažovateľke priamozo zákona a zverejnené priemerné ceny emisných kvót tvoria len jednu z hodnôt, ktoré majúvplyv na určenie základu dane, ktorého výška však v prípade sťažovateľky v čase jehorozhodovania ešte nebola ustálená. Zároveň najvyšší súd ustálil, že jediným zákonodarnýmorgánom je Národná rada Slovenskej republiky, ktorá jediná môže ustanoviť spôsob určeniazákladu dane a sadzbu dane z emisných kvót.

18. Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijalna ďalšie konanie. Tejto totiž chýbala akákoľvek ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýtopostup a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali.Vokolnostiach prípadu preto ústavnýsúd považuje postup a rozsudok najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný a primeraneargumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok preto nemožno považovať aniza svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššiehosúdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právnynázor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku najvyššieho súduteda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavneneakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. S prihliadnutímna odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahomzákladného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie jeprávo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právona úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Aj keď ústavnému súdu v princípe neprislúcha dopĺňať či vylepšovať dôvodyrozhodnutia všeobecného súdu, v reakcii na sťažnostné dôvody len stručne uvádza:(i) prechodné ustanovenia novely vykonanej zákonom č. 189/2012 Z. z., ktorým savypustil § 51b zákona o dani z príjmov, ustanovili, že ustanovenia o dani z emisných kvótv znení účinnom do 29. júna 2012 sa použijú pri podávaní daňového priznania k daniz emisných kvót za posledné zdaňovacie obdobie predchádzajúce zdaňovaciemu obdobiuroka 2012, teda za rok 2011,

(ii) zverejnenie priemernej ceny emisných kvót na webovom sídle Ministerstvafinancií Slovenskej republiky bolo splnením jeho zákonnej povinnosti v zmysle § 51bods. 12 zákona o dani z príjmov, zjavne teda bolo vykonané na zákonnom podklade,(iii) rovnako vznik daňovej povinnosti sťažovateľky, ako aj povinnosti zaplatiťpreddavky na daň mali zákonný podklad a zverejnenie priemernej ceny emisných kvótna webovom sídle Ministerstva financií Slovenskej republiky preto nebolo prvotnespôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu,

(iv) platenie preddavkov na akúkoľvek daň nemožno bez ďalšieho považovaťza zásah do vlastníckeho práva či do práva podnikať, navyše, ustanovenie § 51b ods. 13zákona o dani z príjmov v znení účinnom pred jeho novelou vykonanou zákonomč. 189/2012 Z. z. umožňovalo správcovi dane v odôvodnených prípadoch na žiadosťdaňovníka určiť platenie preddavkov na daň z emisných kvót inak,

(v) konečné vysporiadanie zaplatených preddavkov na daň z emisných kvót budena mieste až po zistení skutočnej výšky daňovej povinnosti a jeho výsledkom môže byťpovinnosť doplatiť rozdiel na dani alebo vznik daňového preplatku,

(vi) až v konečnom rozhodnutí o vyrubení dane bude správcu dane zaťažovaťbremeno riadne a preskúmateľne odôvodniť svoj postup pri určovaní základu danea samotnej dane z emisných kvót.

20. Z uvedených dôvodov preto neprichádzalo do úvahy prijať sťažnosť na ďalšiekonanie ani pokiaľ ide o namietaný zásah do práva vlastniť majetok a práva podnikať.Absentuje tu totiž priama príčinná súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkomnajvyššieho súdu a označenými právami, keďže tieto práva sťažovateľky mohli byťdotknuté prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým bola uložená daňz emisných kvót a povinnosť platiť preddavky na túto daň, nie však rozsudkom najvyššiehosúdu, ktorý posudzoval tvrdenú nezákonnosť zverejnenia priemernej ceny emisných kvótna webovom sídle Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktoré bolo prejavom splneniajeho zákonnej povinnosti. Aj v tejto časti bola preto sťažnosť odmietnutá ako zjavneneopodstatnená.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavnýsúd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, žesťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšiekonanie, priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016