znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 81/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 14582/2012 až sp. zn. Rvp 14588/2012 vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu   Galanta č. k. 26 Er 1142/2012-10 z 25. septembra 2012, č. k. 26 Er 1254/2012-11 z 25. septembra 2012,   č. k. 26 Er 1193/2012-11   z   25. septembra   2012,   č.   k.   26   Er   1197/2012-10   z 25. septembra 2012, č. k. 26 Er 1199/2012-10 z 25. septembra 2012, č. k. 26 Er 1216/2012-11 z 25. septembra 2012 a č. k. 26 Er 1196/2012-11 z 25. septembra 2012 a im predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   14582/2012   až sp. zn. Rvp 14588/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod sp. zn.   Rvp 14582/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 7. decembra 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v záhlaví uvedenými uzneseniami Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 Er 1142/2012-10 z 25. septembra 2012,   č. k. 26 Er 1254/2012-11   z 25.   septembra   2012,   č.   k.   26   Er   1193/2012-11   z 25. septembra 2012, č. k. 26 Er 1197/2012-10 z 25. septembra 2012, č. k. 26 Er 1199/2012-10 z 25. septembra   2012,   č.   k.   26 Er 1216/2012-11   z   25.   septembra   2012 a č. k. 26 Er 1196/2012-11 z 25. septembra 2012 a im predchádzajúcim postupom (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

2. Sťažovateľ uviedol, že od 6. júna 2007 začal vykonávať exekučnú činnosť ako exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   a   to   aj   pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím zasiahol do ním označených základných práv; navrhol preto napadnuté rozhodnutia okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.

3. Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“), a dospel k záveru, že ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde.   Uvedené   ustanovenie   v   záujme   racionality   a   efektivity   konania pred ústavným   súdom   dáva   tomuto   súdu   kompetenciu   posúdiť   „prijateľnosť“   návrhu predtým, než dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

4. Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento   svoj   status   získal   podľa   Exekučného   poriadku,   keďže   ustanovenie   §   2   ods.   1 ustanovuje,   že   exekútor   je   štátom   určenou   a   splnomocnenou   osobou   na   vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov.   Nimi   sú   síce   fyzické osoby, avšak   táto skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto   ak   exekútor   vykonáva   funkcie,   ktoré   by   inak   bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi (I. ÚS 480/2011 a ďalšie rozhodnutia).

5. Z uvedených skutočností vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu,   ktorým   ho   súd   vylúčil   z   vykonávania   exekúcie v daných   veciach   pre   jeho   pomer   k   účastníkovi   konania   (oprávnenému)   v   zmysle ustanovenia   §   30   Exekučného   poriadku.   V   takomto   prípade   je   objektom   rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (bod 2 výroku).

6. Podľa § 31 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 14582/2012 až sp. zn. Rvp 14588/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy   tak,   že   predmetné   sťažnosti   spojil   do   jedného   konania   (bod   1   výroku   tohto uznesenia) a sťažnosti ako také odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013