znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 81/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť T. K., K., a Ing. D. K., B., zastúpených advokátom JUDr. J. Ž., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   č.   k. 4 C/160/2007-203   zo   16.   decembra   2008   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 8 Co/184/2009 z 31. júla 2009, ako aj postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Liptovský Hrádok v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP–1351/LH-LM-2009 a jeho uznesením z 8. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. K. a Ing. D. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2010 doručená sťažnosť T. K. a Ing. D. K. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“ ) č. k. 4 C/160/2007-203 zo 16. decembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/184/2009 z 31. júla 2009, ktorými   sa   rozhodlo   o   ich   majetkových   nárokoch.   Ďalej   sťažovatelia   namietali   postup Obvodného oddelenia Policajného zboru Liptovský Hrádok (ďalej len „vyšetrovací orgán“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP–1351/LH-LM-2009   a jeho   uznesením z 8. februára 2010.

2.   Zo   sťažnosti   a z   predložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   ako   vlastníci pozemku po márnej snahe o uzavretie nájomnej zmluvy s vlastníkmi stavby postavenej na ich pozemku obrátili sa žalobou na okresný súd, ktorý rozsudkom č. k. 4 C/160/2007-203 zo 16.   decembra   2008   čiastočne   vyhovel   žalobnému   nároku   a vo   zvyšku   žalobu   zamietol. Krajský   súd   na   odvolanie   žalobcov   (sťažovateľov)   rozsudkom   sp.   zn.   8   Co/184/2009 z 31. júla   2009   rozsudok   prvostupňového   súdu   v napadnutej   časti   potvrdil.   Podaním z 19. októbra 2009 adresovaným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sťažovatelia podali podnet na podanie mimoriadneho dovolania Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý cestou Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) ich podnet listom zo 14. decembra 2009 odložil, a to z dôvodu, že „... považujem rozhodnutia súdov za vecne správne...“.

3. Sťažovatelia sa súbežne s podaním podnetu na podanie mimoriadneho dovolania domáhali ochrany svojich práv aj podaním trestného oznámenia generálnej prokuratúre pre „podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   s   návrhom   na   zrušenie   dohody   o užívaní nehnuteľnosti   zo   dňa   18.   mája   1968“.   Poverený   príslušník   vyšetrovacieho   orgánu uznesením   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1351/LH-LM-2009   z 8.   februára   2010   odmietol   podnet sťažovateľov podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

4.   Sťažovatelia   v sťažnosti   okrem   uvedenia   skutkovej   a právnej   stránky posudzovanej veci tvrdia, že predmetnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich   základné právo „...   na   prerokovanie pred...   súdom“.   Ďalej výslovne uvádzajú, že k podaniu ústavnej sťažnosti pristúpili až potom ako „.... sme využili všetky dostupné právne, i neprávne prostriedky, avšak nedosiahli sme obdržanými rozhodnutiami našej právnej ochrany“. Lehotu na podanie ústavnej sťažnosti odvodili od „... poslednej inštancie   našej   právnej   ochrany...   Generálnej   prokuratúry...,   ktorej   adresovali   dve podania, a od doručenia písomného vyrozumenia o ich vybavení.

5. Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovatelia zastávajú názor, že predmetnými   rozsudkami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   boli   porušené   ich   ústavou chránené práva, a preto navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti takto:

„... Základné právo sťažovateľov... na prerokovávane pred Okresným súdom... číslo konania 4 C/160/2007 a Krajským súdom... č. k. : 8 Co/184/2009 bolo porušené.

... Ruší vydané rozsudky, Okresného súdu... a Krajského súdu......   Okresnému   súdu...   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4C/160/2007   prikazuje pokračovať v konaní.

...   Poverenému   príslušníkovi   Obvodného   oddelenia   PZ   v   Liptovskom   Hrádku v konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou   ČVS:   ORP-1351/LH-LM-2009   prikazuje pokračovať v konaní.

... Priznáva zadosťučinenie pre sťažovateľov v sume 1 000,00 €.... Priznáva... trovy konania advokátovi...“

II.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto zákonného ustanovenia môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhali. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa svojich práv (čl. 2   ods. 2   ústavy).   Keďže   sťažovatelia   v konaní   pred   ústavným   súdom   kvalifikovane zastúpení advokátom v návrhu na rozhodnutie sťažnosti (petite) namietali „základné právo sťažovateľov...   na   prerokovávane   pred...   súdom...“, z obsahu   ktorého   je   možné   vyvodiť v sťažnosti označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd posudzoval ďalšie sťažovateľmi v sťažnosti označené práva podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy iba ako súčasť ich širšej argumentácie.

K namietaným rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu

8. Sťažovatelia namietajú porušenie označených   práv rozsudkom   okresného súdu č. k. 4 C/160/2007-203 zo 16. decembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co/184/2009 z 31. júla 2009. Vykonaným dožiadaním okresného súdu ústavný súd zistil, že rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 4   C/160/2007-203 zo   16.   decembra 2008   nadobudol právoplatnosť 10. februára 2009 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co/184/2009 z 31. júla 2009 nadobudol právoplatnosť 21. septembra 2009.

9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

10. Sťažovatelia odvodzujú lehotu dvoch mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti od doručenia   písomného   vyrozumenia   ich   podnetu   adresovaného   generálnej   prokuratúre z 19. októbra 2009. Dňa 21. decembra 2009 im bolo doručené písomné oznámenie krajskej prokuratúry o odložení ich podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania. Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia považujú podanie podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania za právny prostriedok ochrany, ktorý im zákon na ochranu ich základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predtým, ako podá sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

11.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   podanie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania adresovaného generálnemu prokurátorovi nezakladá podnecovateľovi (v danom prípade   sťažovateľom)   právny   nárok   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom, nemožno ho preto považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu začala plynúť nadobudnutím ich právoplatnosti.

12. Podľa zistenia ústavného súdu začala dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti voči obom namietaným rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu plynúť najneskôr od 21. septembra 2009, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu sp.   zn. 8   Co/184/2009 z 31.   júla 2009.   Sťažovatelia   doručili   ústavnému súdu   sťažnosť 18. februára 2010. Keďže sťažovatelia doručili ústavnému súdu sťažnosť proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti túto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

K namietanému postupu vyšetrovacieho orgánu v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP–1351/LH-LM-2009 a jeho uzneseniu z 8. februára 2010

13. Sťažovatelia namietali tiež postup vyšetrovacieho orgánu v konaní vedenom pod sp.   zn.   ČVS:   ORP–1351/LH-LM-2009   a jeho   uznesenie   z 8.   februára   2010,   ktorým odmietol trestné oznámenie sťažovateľov podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Sťažovatelia však v súvislosti s namietaným uznesením z 8. februára 2010 (v sťažnosti ani v jej petite) neuviedli, aké práva alebo slobody vyšetrovací orgán porušil. Uvedená okolnosť (pozri   bod 7) sama osebe bola dôvodom   na odmietnutie sťažnosti   z dôvodu   nesplnenia zákonom   predpokladaných   náležitostí.   Keďže   sťažovatelia   boli   kvalifikovane   zastúpení advokátom, nebolo nevyhnutné v okolnostiach danej veci ústavným súdom vyzývať stranu sťažovateľov na odstránenie zisteného nedostatku. Navyše sťažnosť v tejto časti okrem už uvedeného disponuje tiež dôsledkom jej zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Uvedené závery platia pre prípad namietania postupu vyšetrovacieho orgánu porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14.   V zmysle konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne.

15. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je aj zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných   orgánov   Slovenskej   republiky. Každé   konanie súdu   alebo iného   orgánu, ktoré   je v rozpore so   zákonom, je porušením ústavou   zaručeného   práva   na   súdnu   alebo   inú   právnu   ochranu   (napr.   III.   ÚS   45/03, III. ÚS 324/05).   Z čl.   46   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   každý   sa   môže   domáhať   zákonom ustanoveným   postupom   aj   trestnoprávnej   ochrany   svojho   konkrétneho   práva   u orgánov činných v trestnom konaní (obdobne napr. III. ÚS 58/00, III. ÚS 45/03). Z čl. 46 ods. 1 ústavy   teda   v rámci   práva   na   inú   právnu   ochranu   sťažovateľov   vyplýva   aj   právo   na trestnoprávnu ochranu. Jeho obsahom je oprávnenie, aby sa orgány činné v trestnom konaní ich trestným oznámením, resp. inými podaniami náležite zaoberali. Porušiť toto právo by mohli napr. vtedy, ak by trestné oznámenie sťažovateľov ignorovali, alebo nevenovali mu pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam. V prípade, že orgány činné v trestnom konaní venovali trestnému oznámeniu sťažovateľov primeranú pozornosť, nezasiahli negatívne do podstaty ich práva, nezmarili jeho zmysel, a preto ho ani nemohli porušiť (III. ÚS 324/05).

16. Ústavný súd k uvedenému už iba dodáva, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi   základné   práva   a slobody   podľa   druhej   hlavy   ústavy   a ani ho   nemožno   odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 42/00, I. ÚS 158/05).

17. Navyše v súvislosti s namietaným uznesením sp. zn. ČVS: ORP–1351/LH-LM-2009   z 8. februára   2010   ústavný   súd   z obsahu   k sťažnosti   priložených   príloh   zistil,   že 15. februára 2010 podali sťažovatelia proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej nebolo do času   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   rozhodnuté.   Podanie   účinného   opravného prostriedku spôsobuje v okolnostiach danej veci tiež nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010