znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 81/09-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   marca 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   K.   Š.,   M.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   C.   S.,   Č., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 135/2003 a jeho uznesením z 2. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   K.   Š. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2008 doručená sťažnosť Ing. K. Š., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. C. S., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 135/2003 a jeho uznesením z 2. apríla 2008 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na okresnom súde pod sp. zn. 10 C   135/2003   prebieha   konanie   o určenie   neplatnosti   darovacej   zmluvy,   kde   je sťažovateľka jedným z odporcov.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza: „Uznesením   Okresného   súdu   Čadca č. 10C/135/2003   zo   dňa   2.   4.   2008   bolo   nariadené   predbežné   opatrenie,   ktorým   bolo zakázané mne - sťažovateľke ako odporkyni v 3. rade previesť vlastnícke právo na tretie osoby k nehnuteľnostiam v k. ú. K. N. M. zapísaným na LV č.... ako pozemok - parcela CKN... zastavané plochy a nádvoria o výmere 127 m2, CKN... zastavané plochy a nádvoria o výmere 26 m2 v časti B LV č... na odporkyňu v rade 3. pod poradovým číslom 3 v podiele ¼-iny, tieto zaťažiť vecným bremenom, záložným právom alebo iným vecným právom. Uznesením Krajského súdu Žilina č. 9Co/206/2008 zo dňa 28. 8. 2008 bolo uznesenie Okresného súdu Čadca potvrdené.“

Sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že „Okresný súd v Čadci predbežným opatrením zakázal mi disponovať s vlastníckym právom k nehnuteľnostiam, ktoré sú vedené na LV č... ako pozemky CKN... zastavané plochy a nádvoria o výmere 127 m2 a CKN... zastavané plochy a nádvoria o výmere 26 m2 k. ú. K. N. M. v podiele ¼-iny, hoci tieto pozemky som nadobudla darovacou zmluvou spísanou dňa 19. 11. 1998 formou notárskej zápisnice N 415/98 u notára JUDr. A. K. a vklad tejto darovacej zmluvy bol povolený Správou katastra Kysucké Nové Mesto pod V 1620/98. Darovacia zmluva N 415/98, ktorej vklad bol povolený pod V 1620/98 sa ničím nedotýka predmetu konania, ktoré je vedené na OS Čadca pod č. 10C/135/2003. Predbežným opatrením, ktoré nariadil OS Čadca pod č. 10C/135/2003   zo   dňa   2.   4.   2008   bolo   zasiahnuté   do   môjho   ústavného   práva,   ktoré   je obsiahnuté v článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Okresný súd v Čadci nariadením predbežného opatrenia ma obmedzil vo výkone môjho vlastníckeho práva a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1./ Základné právo Ing. K. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   článku   46   ods.   1/   Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1/   Dohovoru   o ľudských právach a základných slobodách, právo na ochranu majetku podľa článku 20 Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   postupom   Okresného   súdu   Čadca   a   to   nariadením predbežného opatrenia č. 10C/135/2003 zo dňa 2. 4. 2008 porušené bolo.

2./ Uznesenie Okresného súdu Čadca č. 10C/135/2003 zo dňa 2. 4. 2008 a uznesenie Krajského súdu Žilina č. 9Co/206/2008 zo dňa 28. 8. 2008 sa zrušujú.

3./ Okresný súd v Čadci je povinný zaplatiť sťažovateľke Ing. K. Š. trovy právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. C. S..., Č. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Z § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   20   ods.   2   ústavy   zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok   okrem   majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa č. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označila za porušovateľa svojich práv [(čl. 2 ods. 2 ústavy), napr. m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05], keď   navyše   znenie   petitu   sťažnosti   vzhľadom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný súd dôvod spochybňovať. Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky.   V   danom   prípade   to   znamenalo,   že   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť   iba   z   hľadiska   možného   porušenia   práv   sťažovateľky   postupom   a uznesením okresného súdu, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom). Napokon aj v splnomocnení sťažovateľky pre advokáta je taktiež uvedené, že ho splnomocňuje „aby podal na ústavný súd v mojom mene sťažnosť vo veci 10/C/135/2003 vedenom na OS - Čadca“.

Pokiaľ sa sťažovateľka v petite sťažnosti domáha aj zrušenia uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 206/2008 z 28. augusta 2008 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), avšak bez toho, aby výslovne navrhla vysloviť, že jej práva boli porušené aj týmto súdom, treba uviesť, že takýto postup ústava a ani zákon o ústavnom súde   neumožňujú.   Zrušenie   rozhodnutia   je   totiž   viazané   na   vyhovenie   sťažnosti a deklarovanie,   že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli porušené   základné   práva   alebo   slobody,   prípadne   ľudské   práva   a slobody   sťažovateľky vyplývajúce   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 54 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   prislúcha   ústavnému   súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a ktorý   jej   umožňuje odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie,   o čom   sťažovateľka   vedela, odvolanie   aj   podala   a krajský   súd   o ňom   svojím uznesením   rozhodol.   Z toho   vyplýva,   že   sťažovateľka   mala   k dispozícii   účinný   právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ako už bolo uvedené, sťažovateľka sa nedomáhala vyslovenia porušenia svojich práv aj uznesením krajského súdu, a preto sa ústavný súd porušením práv sťažovateľky uznesením krajského súdu nemohol zaoberať.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009