znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 81/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. D. P., B., vo veci namietaného porušenia práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 35/96, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ndob 45/2005 zo 14. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2005 faxom   podaná   a   10.   októbra   2005 poštovou   prepravou   doručená   sťažnosť   JUDr.   I.   K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. P., B., ktorou namietal porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konkurznom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 51-24 K 35/96, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Ndob 45/2005 zo 14. júna 2005.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením krajského súdu sp. zn. 51-24 K 35/96 z 24. februára 1998 bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty úpadcu Ľ. H., K. (ďalej len „úpadca“) a súčasne bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz. Predmetná vec bola pridelená sudcovi krajského súdu JUDr. A. M. (ďalej aj „konkurzný sudca“). V roku 2002 došlo medzi sťažovateľom a konkurzným sudcom k „osobným sporom“, v dôsledku čoho sťažovateľ (ako jeden zo žalobcov) podal proti konkurznému sudcovi (ako jednému zo žalovaných) žalobu o ochranu osobnosti a súčasne podal na konkurzného sudcu „trestné oznámenie (...) pre trestný čin ohovárania“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   v dôsledku „vyššie   uvedených   osobných   sporov“ ho konkurzný sudca JUDr. A. M. uznesením č. k. 51-24 K 395/97-1370 zo 14. novembra 2002 zbavil funkcie   správcu   konkurznej   podstaty   v inom   konkurznom   konaní vyhlásenom   na majetok úpadcu PREGLEJKA, a. s., so sídlom v Ž. Na základe odvolania sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu, ktorým bol zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 395/97, ako aj na základe námietok zaujatosti vznesených proti konkurznému sudcovi konkurznými veriteľmi úpadcu PREGLEJKA, a. s., najvyšší súd   uznesením   sp.   zn.   Ndob   40/03,   6 Obo   44/03   z 27. februára   2003   zrušil   predmetné uznesenie krajského súdu zo 14. novembra 2002, ktorým bol sťažovateľ zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty, a súčasne rozhodol o vylúčení konkurzného sudcu JUDr. A. M. z prejednávania a rozhodovania konkurznej veci vedenej pod sp. zn. 51-24 K 395/97 z dôvodu pochybnosti o jeho nezaujatosti v prejednávanej veci.

Následne,   aj   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   podal sťažovateľ v postavení správcu konkurznej podstaty návrh na vylúčenie konkurzného sudcu JUDr.   A.   M.   z ďalšieho   konkurzného   konania   vyhláseného   na   majetok   úpadcu   KAS Kuhajda a spol. s r. o., D., vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 194/96. Najvyšší súd rozhodol o tomto návrhu sťažovateľa uznesením sp. zn. Ndob 612/03 z 8. decembra 2003, ktorým konkurzného sudcu vylúčil z prejednávania a rozhodovania konkurznej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 194/96.

Potom   podal   sťažovateľ   námietky   zaujatosti   proti   konkurznému   sudcovi   aj v napádanom konkurznom konaní vyhlásenom na majetok úpadcu vedenom na krajskom súde   pod   sp.   zn.   51-24   K   35/96,   v ktorom   bol   konkurzný   sudca   konajúcim   sudcom a sťažovateľ ustanoveným správcom konkurznej podstaty. O námietke zaujatosti podanej sťažovateľom 14. novembra 2003 rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 610/03 z 8. decembra 2003, ktorým zastavil konanie o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom proti konkurznému sudcovi v konkurznom konaní sp. zn. 51-24 K 35/96 s odôvodnením, že správca   konkurznej   podstaty   nie   je   účastníkom   konkurzného   konania,   a preto   nie   je oprávnený   vzniesť   námietku   zaujatosti   proti   konajúcemu   sudcovi.   Ďalšiu   námietku zaujatosti proti konkurznému sudcovi v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 35/96 vzniesol sťažovateľ ako ustanovený správca konkurznej podstaty v predmetnom konaní 23. januára 2004. Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol, ako bola táto vybavená. Následne bol sťažovateľ rozhodnutím konkurzného sudcu č. k. 51-24 K 35/96-2037 z 11. apríla 2005 zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom   pod   sp.   zn.   51-24   K   35/96.   Sťažovateľ   sa   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolal a súčasne z tohto dôvodu 6. mája 2005 podal proti konkurznému sudcovi v predmetnom konkurznom konaní aj námietku zaujatosti a žiadal o jeho vylúčenie. Najvyšší súd rozhodol o sťažovateľovej námietke zaujatosti uznesením sp. zn. 4 Ndob 45/2005 zo 14. júna 2005, ktorým   konanie   o tejto   námietke   zaujatosti   a o vylúčenie   konkurzného   sudcu z prejednávania   a rozhodovania   konkurzného   konania   sp.   zn.   51-24   K   35/96   zastavil. V odôvodnení   označeného   rozhodnutia   najvyšší   súd   vyslovil   právny   názor: „Správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konkurzného konania, preto ani námietku zaujatosti voči   sudcovi   podať   nemôže.“ O odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu z 11. apríla   2005,   ktorým   bol   zbavený   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty,   rozhodol najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1 Obo 206/2005   z 31.   augusta   2005,   ktorým   napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil.

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   namieta,   že   postupom   konkurzného   sudcu krajského súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 35/96, ako aj uznesením najvyššieho   súdu   sp. zn.   4 Ndob 45/2005   zo   14.   júna   2005   bolo   porušené   jeho   právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie   označeného   práva   postupom   konkurzného   sudcu   krajského   súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 35/96 vidí sťažovateľ v tom, že „v predmetnom   konkurznom   konaní   konal   a   rozhodoval   sudca,   ktorý   nespĺňal   ústavou   a zákonmi požadovanú podmienku nestrannosti a nezaujatosti. (...)

Tým,   že   sudca   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   JUDr.   A.   M.   ďalej   konal   a rozhodoval v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 51-24 K 35/96 aj napriek tomu, že sa z Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Ndob 612/03 z 8. 12. 2003 dozvedel, že je zaujatý voči mojej osobe, bolo porušené moje právo domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde.

V Uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Ndob 612/03 z 8. 12. 2003 sa   okrem   iného   uvádza,   že   pôsobenie   sudcu   JUDr.   A.   M.   voči   mojej   osobe   nemožno perspektívne v danom konkurznom konaní vnímať ako neutrálne a nepredpojaté a že mnou vznesená námietka zaujatosti sudcu JUDr. A. M. je dôvodná.

Vzhľadom na vyššie uvedené a v súlade s vtedy platným a účinným znením § 15 ods. 1 OSP (dnes § 15 OSP), podľa ktorého len čo sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré   je   vylúčený   (pričom   podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   OSP   sudcovia sú   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   ich   nezaujatosti),   oznámi   to   neodkladne predsedovi súdu a v konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad, bol sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. A. M. neodkladne po tom, čo mu bolo doručené Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Ndob 612/03 z 8. 12. 2003 (ktorým bol predmetný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania v predmetnom konkurznom konaní z dôvodov, ktoré nespočívali v jeho vzťahu k danej konkurznej veci, ale z   dôvodov,   ktoré   spočívali   nepochybne   v   jeho   vzťahu   k   mojej   osobe   ako   správcovi konkurznej   podstaty),   povinný   to   oznámiť   predsedovi   súdu   a   nechať   sa   sám   vylúčiť   z prejednávania v právnej veci konkurzu na majetok úpadcu Ľ. H., K., (...), v ktorej som bol správcom konkurznej podstaty a on konkurzným sudcom.

Sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. A. M. sa v prípade konkurzného konania   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn.   51-24   K   35/96 nespravoval   právnymi   normami   obsiahnutými   vo   všeobecne   záväzných   právnych predpisoch uvedených v sľube, ktorý zložil, a takisto nerešpektoval právny názor uvedený v Uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Ndob 612/03 z 8. 12. 2003, čím porušoval povinnosti mu uložené a zároveň týmto svojím konaním porušil moje základné právo tak, ako to uvádzam v tejto sťažnosti“.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho právo porušil aj najvyšší súd, keď uznesením sp. zn. 4 Ndob 45/2005 zo 14. júna 2005 zastavil konanie o jeho námietke zaujatosti proti konkurznému sudcovi   z dôvodu,   že sťažovateľ   ako   správca   konkurznej   podstaty   nie   je   účastníkom konkurzného   konania,   a preto   nie   je   ani   oprávnený   podať   námietku   zaujatosti   proti konkurznému sudcovi. Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že «správca konkurznej podstaty je účastníkom konkurzného konania, a to podľa § 7 ods. 2 ZKV ako veriteľ pohľadávky proti podstate.

Veriteľom,   a   teda   zároveň   aj   účastníkom   konkurzného   konania,   sa   správca konkurznej podstaty stane už v okamihu, keď uskutoční za vlastné finančné prostriedky napr.   cestu   na   súd   na   pojednávanie   vo   veci   úpadcu   alebo   do   miesta   sídla   úpadcu   v súvislosti s výkonom funkcie správcu, a je účastníkom konkurzu až do okamihu, keď takáto jeho pohľadávka proti konkurznej podstate je uspokojená. (...)

Podľa § 7 ods. 1 ZKV platného a účinného v čase začatia konkurzného konania vedeného   na   Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn.   51-24K   35/96   účastníkmi konkurzu sú veritelia, ktorí uplatňujú nároky (ďalej len „konkurzní veritelia“), a dlžník. Podľa tejto právnej úpravy sú účastníkmi konania všetci veritelia, ktorí si uplatňujú nároky, a to bez ohľadu na formu uplatnenia nároku. Účastníkmi konania sú teda veritelia, ktorí podali prihlášku podľa § 20 ZKV, ale aj všetci ostatní veritelia, ktorí si uplatňujú svoje nároky u správcu. A keďže správca má pohľadávku proti podstate a sám si ju uplatní, stáva sa   veriteľom   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   ZKV,   a   to   znamená   že   je   účastníkom konkurzu. (...)

Správca   konkurznej   podstaty   je   účastníkom   konkurzného   konania   aj   podľa judikatúry. Podľa judikátu č. Ro 90/2001 (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. mája 2001, sp. zn. 7 Obo 109/2001) v postavení účastníka konania je správca len v prípade, ak ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o zbavení jeho funkcie, pričom mu patrí aj právo opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol zbavený funkcie správcu.

Keďže v prípade mnou vznesenej predmetnej námietky zaujatosti (...) šlo o konanie, v ktorom bolo rozhodnuté o mojom zbavení funkcie správcu konkurznej podstaty, tvrdím, že som účastníkom konania a mám právo vzniesť námietku zaujatosti».

Podľa sťažovateľa to, že najvyšší súd 31. augusta 2005 meritórne rozhodol o jeho odvolaní   zo   6.   mája   2005   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   51-24   K   35/96-2037 z 11. apríla 2005, ktorým bol zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty, verifikuje jeho tvrdenie, že najvyšší súd ho „ako správcu konkurznej podstaty úpadcu pokladal za osobu oprávnenú podať odvolanie, a teda ma pokladal za účastníka predmetného konania. Z vyššie uvedeného podľa môjho právneho názoru zároveň vyplýva, že ako účastník konania   oprávnený   podať   odvolanie   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   o   mojom zbavení   funkcie   správcu konkurznej   podstaty úpadcu   mám   právo   nielen podať   opravný prostriedok proti takémuto rozhodnutiu, ale mám aj právo vzniesť námietku zaujatosti proti sudcovi   prvostupňového   súdu,   ktorý   o   predmetnom   rozhodnutí   (teda   o   mojom   zbavení funkcie správcu konkurznej podstaty) rozhodol“.

V súvislosti s napádaným rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľ poukázal aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ndob 612/03 z 8. decembra 2003, ktorým najvyšší súd na základe jeho námietky zaujatosti ako správcu konkurznej podstaty úpadcu KAS Kuhajda a spol., s r. o., D., vylúčil konkurzného sudcu z prejednávania a rozhodovania v konkurznej veci vedenej pod sp. zn. 51-24 K 194/96. Najvyšší súd v tomto uznesení uviedol: „Aj keď správca konkurznej podstaty v zmysle ustanovenia § 7 zákona o konkurze a vyrovnaní nie je účastníkom konkurzného konania, je v tomto konaní samostatným procesným subjektom so špecifickým   postavením,   o právach   ktorého   sa   v určitom   štádiu   konkurzného   konania rozhoduje. Nadriadený súd preto jeho návrh v zmysle § 14 O. s. p. prejednal ako návrh oprávnenej osoby.“

Na potvrdenie právneho názoru o tom, že správca konkurznej podstaty je účastníkom konkurzného   konania,   a teda   je   osobou   oprávnenou   podať   proti   konkurznému   sudcovi námietku zaujatosti a žiadať o jeho vylúčenie, sťažovateľ poukázal na ďalšie tri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. Ndob 370/03 z 26. augusta 2003, sp. zn. Ndob 371/03 z 21. augusta 2003 a sp. zn. Ndob 369/03 zo 16. septembra 2003, ktorými najvyšší súd na návrh správcu konkurznej podstaty vylúčil konkurzného sudcu z prejednávania a rozhodovania konkurznej veci.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo JUDr. I. K. (...) domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ndob 45/2005 zo 14. 6. 2005 porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ndob 45/2005 zo 14. 6. 2005 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Základné právo JUDr. I. K. (...) domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodovaním   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   konajúcim   sudcom   JUDr.   A.   M.   v konkurznom   konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 51-24 K 35/96 porušené bolo.

4.   Zakazuje   Krajskému   súdu v Banskej   Bystrici   konajúcim sudcom JUDr.   A.   M. pokračovať v porušovaní základného práva JUDr. I. K. (...) a prikazuje Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby obnovil stav pred porušením základného práva JUDr. I. K. (...), a to tým,   že   predseda   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   pridelí   konkurznú   vec   vedenú   na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 51-24 K 35/96 inému sudcovi určenému podľa rozvrhu práce.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia JUDr.   I.   K.   (...)   na   účet   advokáta   JUDr.   D.   P.,   B.,   tak   ako   budú   Ústavným   súdom Slovenskej republiky priznané, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. JUDr. I. K. (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk (slovom:   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodovaním Krajského súdu v Banskej Bystrici v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 51–24 K 35/96, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ndob 45/2005 zo 14. júna 2005.

1.   Pokiaľ ide   o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu   sp. zn. 4 Ndob 45/2005 zo 14. júna 2005, ústavný súd pripomína, že podľa jeho ustálenej judikatúry je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (mutatis   mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi,   dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom podstata námietok sťažovateľa   spočíva   v tom,   že   nesúhlasí   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   podľa ktorého „správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konkurzného konania, preto ani námietku zaujatosti voči sudcovi podať nemôže“.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva: „Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O. s. p.). Podľa § 15a ods. 1 O. s. p. účastníci majú právo z dôvodov   podľa   §   14   ods.   1   uplatniť   námietku   zaujatosti   voči   sudcovi,   ktorý   má   vec prejednať a rozhodnúť. O tomto práve prvostupňový súd účastníkov poučí. Podľa § 7 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní účastníkmi konkurzu sú veritelia, ktorí podali návrh na vyhlásenie konkurzu, veritelia, ktorí prihlásili svoje pohľadávky podľa § 20 a dlžník. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý vyhlásil konkurz, žalobou, prihláškou, alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods. 1). Z uvedeného je zrejmé, že správca konkurznej podstaty nie je v konkurznom konaní v pozícii účastníka konania,   ale   je   len   osobou   na   konaní   zúčastnenou.   Ako   zvláštny   procesný   subjekt   má samostatné postavenia ako voči úpadcovi, tak voči konkurzným veriteľom a nemožno ho považovať za zástupcu konkurzných veriteľov, ani za zástupcu úpadcu. Účastníkom konania je len vtedy, ak uplatňuje odmenu a náhradu výdavkov, ak tieto nároky neboli uspokojené pred   vydaním   rozvrhového   uznesenia.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd nadriadený na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že v danom prípade nie je splnená podmienka konať o námietke zaujatosti vznesenej správcom konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konkurzného konania, preto ani námietku zaujatosti voči sudcovi   podať nemôže.   Nadriadený   súd   preto konanie o   vylúčení sudcu Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   JUDr. A.   M.   z   prejednávania   a   rozhodovania   v predmetnej veci zastavil.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny   a   za   odporujúci   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   právneho   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu   nahradiť právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánom   zákonov“,   v zmysle citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   iba v prípade,   ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že inak by sa mohla javiť otázka právnej neistoty vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa o odlišných právnych názoroch najvyššieho   súdu   týkajúcich   sa   predmetnej   problematiky.   Základné   práva,   ktoré   mu vyplývajú z čl. 1 ods. 1 ústavy, však sťažovateľ v tejto ústavnej sťažnosti nenapadol.

2.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   aj   to,   že „konaním   a rozhodovaním“ krajského   súdu   v konkurznom   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 51-24   K   35/96   došlo k porušovaniu jeho označených práv.

2.1. Pokiaľ z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnutým „konaním a rozhodovaním“ krajského súdu malo dôjsť aj k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, treba dodať, že „domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa možno len v medziach a za podmienok ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (čl.   46   ods.   4   v   spojení   s čl.   51   ústavy). Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva, že sťažovateľ neuplatnil svoje práva   (ohľadom   námietok   zaujatosti   konkurzného   sudcu)   v medziach   zákona   pred všeobecnými súdmi, preto k porušeniu jeho práva „domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde“   v danom   prípade   ani   nemohlo   dôjsť,   a preto   aj   v tejto   časti   treba považovať jeho sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

2.2. Okrem toho ak sťažovateľ pod „rozhodovaním“ krajského súdu v napadnutom konaní mal na   mysli, že ho konkurzný sudca uznesením č. k. 51-24 K 35/96-2037 z 11. apríla 2005 zbavil funkcie správcu, ústavný súd pripomína, že z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Z predmetnej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo a podal proti   uzneseniu   č.   k.   51-24   K 35/96-2037   odvolanie,   a preto vzhľadom   na   princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať   postup   a uvedené   rozhodnutie   konkurzného   správcu,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd uznesením sp.   zn. 1 Obo 206/2005 z 31. augusta 2005, pričom odvolaniu sťažovateľa vyhovel a napadnuté rozhodnutie konkurzného sudcu zrušil   (z uvedeného   vyplýva   aj   to,   že správca   konkurznej   podstaty   má   v tých   štádiách konkurzného konania, keď sa rozhoduje o jeho právach, k dispozícii aj účinné prostriedky nápravy). Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006