znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 81/05-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť A. R., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. O. P., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 874/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 874/00 p o r u š i l základné právo A. R., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   874/00 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   R. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   25 000   Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. R. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 953 Sk (slovom sedemtisíc   deväťsto   päťdesiattri   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. O. P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2005 doručená sťažnosť A. R., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. O. P., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a porušenia   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 24 C 874/00.

Sťažovateľ okrem vyslovenie porušenia základného práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a uložil okresnému súdu povinnosť náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 15 456 Sk na účet jeho právnej zástupkyne.

3.   Ústavný   súd   5.   mája   2005   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. I. ÚS 81/05-9.

4. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomnosti,   vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 24 C 874/00 zistil nasledovný priebeh a stav konania:A.Sťažovateľ   (v   postavení   žalobcu)   je   účastníkom   predmetného   súdneho   konania o určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   (kúpnej   zmluvy),   ktoré   začalo   na jeho návrh 29. septembra 2000.

Okresný súd v priebehu mesiacov október až december 2000 za účelom rozhodnutia o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov zisťoval majetkové pomery sťažovateľa.Dňa 24. januára 2001 podal sťažovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom súd rozhodol 20. februára 2001 tak, že ho zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ   odvolal.   Súd predložil   spis   odvolaciemu súdu   12. apríla 2001.   Odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu uznesením z 31. mája 2001 potvrdil. Dňa 10. júla 2001 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa   18.   februára   2002   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočutí účastníci konania. Pojednávanie bolo odročené bez uvedenia dôvodu.

Podľa   úradného   záznamu   na   č.   l.   49   spisu   bol   20.   mája   2003   súdny   spis sp. zn. 24 C 874/00 nájdený v archíve, kde bol omylom založený.

Dňa   27.   júna 2003   okresný   súd   vyzval   zástupcu   žalovaného,   aby   mu   predložil dôkazy o platbách kúpnej ceny (výzva mu bola doručená 6. augusta 2003).

Žalovaný požadované dôkazy   predložil   okresnému súdu   podaním   doručeným   mu 11. decembra 2003.

Dňa 22. marca 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sťažovateľ požiadal o ustanovenie   zástupcu   vzhľadom   na   to,   že   je   oslobodený   od   povinnosti   platiť   súdne poplatky. Z toho dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Na výzvu okresného súdu z 31. marca 2004 zamestnávateľ sťažovateľa 13. apríla 2004 oznámil, že sťažovateľ je jeho pracovníkom od 1. marca 2004 a výšku jeho čistého príjmu.

Dňa 24. apríla 2004 súd uznesením odňal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil mu zástupcu pre konanie (uznesenie mu bolo doručené 29. apríla 2004).Proti uzneseniu z 23. apríla 2004 podal sťažovateľ 7. mája 2004 odvolanie.Podľa úradného záznamu na č. l. 73 spisu bol súdny spis sp. zn. 24 C 874/00 v čase od 26. apríla 2004 v dôsledku sťažnosti podanej žalovaným na ústavnom súde.

Na výzvu okresného súdu z 24. júna 2004 zamestnávateľ sťažovateľa 9. júla 2004 oznámil výšku jeho príjmov za mesiace marec až jún 2004.

Dňa 18. novembra 2004 bol súdny spis predložený na odvolacie konanie.Dňa 31. januára 2005 bolo okresnému súdu doručené rozhodnutie odvolacieho súdu z 30.   decembra 2004,   ktorým   prvostupňové rozhodnutie   zrušil   a vec vrátil   súdu   prvého stupňa na ďalšie konanie.

Okresný   súd   18.   mája   2005   doručil   sťažovateľovi   druhostupňové   rozhodnutie a súčasne ho vyzval na predloženie dokladov odôvodňujúcich jeho žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Dňa 30. mája 2005 bol súdny spis sp. zn. 24 C 874/00 predložený na nahliadnutie ústavnému súdu.

B.V odpovedi   sp.   zn.   Spr.   2327/05   z 1.   marca   2005   na sťažovateľovu   sťažnosť   na prieťahy v konaní z 21. februára 2005 predseda okresného súdu uviedol:

„Po prešetrení som zistil, že vaša sťažnosť je dôvodná, nakoľko v uvedenom konaní skutočne   k určitým   prieťahom   došlo,   a to   najmä   v období   od   18.   2.   2002,   kedy   sa uskutočnilo pojednávanie, do 20. 5. 2003, v dôsledku skutočnosti, že predmetný spis bol omylom založený ako súčasť iného spisu do archívu.

Na celkovú dĺžku konania majú vplyv i ďalšie objektívne okolnosti, a to dlhodobejšia práceneschopnosť konajúcej sudkyne a enormná zaťaženosť aj v jej súdnom oddelení, ktorá neumožňuje   vykonávať   úkony,   vytyčovať   pojednávania   a rozhodovať   veci   v účastníkmi predpokladaných lehotách.

Zároveň je potrebné konštatovať, že pojednávanie, určené na deň 22. 3. 2004, bolo odročené na Vašu žiadosť za účelom ustanovenia právneho zástupcu. Až po rozhodnutí o Vašej žiadosti bude možné pokračovať v danom konaní v merite veci.“

C.Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 32/04-27 z 10. júna 2004 na základe sťažnosti F. S. z K. (žalovaný v posudzovanej veci) vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 874/00 porušil základné právo F. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Okresnému súdu uložil v predmetnej veci konať bez   zbytočných   prieťahov,   F.   S.   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 15 000 Sk a náhradu trov konania.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   874/00   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote   prejednaná   (...)   súdom   (...),   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 549/05 z 25. mája 2005 podal chronologický prehľad úkonov súdu v predmetnom konaní a uviedol, že: «...možno pripustiť, že zo strany súdu došlo k prieťahu v období od 18. 2. 2002 do 20. 5. 2003, kedy bol spis omylom založený v archíve.

Zároveň je potrebné uviesť, že vo veci je nutné najprv vyriešiť otázku priznania, resp. nepriznania oslobodenia od zaplatenia súdneho poplatku sťažovateľovi a ustanovenia, resp. neustanovenia   zástupcu   z radov   advokátov.   Až   po   vyriešení   tejto   otázky   bude   možné meritórne konať.

Dovoľujem si tiež poukázať na zavádzajúci údaj v sťažnosti o tom, že „príslušný súd síce   vytýčil   pojednávanie   na   22.   3.   2004,   ale   ani   v tento   deň   sa   vec   neprejednávala“. V daný   deň   bolo   pojednávanie   odročené   na   žiadosť   samotného   sťažovateľa,   ktorý   na uvedenom pojednávaní požiadal o ustanovenie advokáta, hoci tak mohol urobiť už omnoho skôr. Pojednávanie, určené na tento deň, zmaril tak sám sťažovateľ.»

3.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   k vyjadreniu   okresného súdu   okrem   iného   uviedol: „Z   vyjadrenia   Okresného   súdu   Košice   II   vyplýva,   že   od doručenia   žaloby   zo   dňa   29.   9.   2000,   po   viac   ako   13   mesiacoch,   vytýčené   termíny pojednávania,   a to   z 5.   11.   2001,   ako   aj   z 18.   1.   2002,   boli   odročené   na   neurčito.   Je pravdou, že 27. 2. 2004 (t. j. vytýčené pojednávanie po 4 rokoch) sťažovateľ sám požiadal o odročenie, a to za účelom ustanovenia mu právneho zástupcu. To, či mohol sťažovateľ požiadať o ustanovenie advokáta skôr, je diskutabilné Je však taktiež zarážajúce, že súd opäť nekonal, keď sťažovateľovi neoznámil, či mu advokáta ustanoví alebo nie.

Je teda nepochybné, že k prieťahom v konaní došlo nielen v období od 18. 2. 2002 do 20. 5. 2003 ale aj po celý rok 2004. Z pohľadu sťažovateľa nie je tomu ináč ani v roku 2005. Podľa Ústavy Slovenskej republiky, súdy vo veciach majú rozhodovať v primeraných lehotách.   Neuvádzajú   sa   tam   ani   objektívne,   ani   subjektívne   dôvody   na   rozhodovanie v lehotách neprimerane dlhých. Vyjadrenia Okresného súdu Košice II, možno považovať za zdôvodnenia, ktoré sú konštatovaním, ale sú neopodstatnené a potvrdzujú nečinnosť súdu. (...)“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie týkajúce sa vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi, ktoré sa začalo 29. septembra 2000 a dosiaľ (ani po skoro piatich rokoch) nebolo na súde prvého stupňa meritórne rozhodnuté.

4.2. Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o určenie neplatnosti zmluvy pri zhodných výpovediach účastníkov konania o okolnostiach uzavretia zmluvy, ktorej určenie neplatnosti bolo predmetom súdneho sporu, nehodnotil ako právne zložité konanie.

4.3. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom.   Procesné   návrhy   sťažovateľa   (žiadosť   o ustanovenie   právneho zástupcu,   žiadosť   o oslobodenie   od   povinnosti   platiť súdne   poplatky,   návrh   na vydanie predbežného   opatrenia,   odvolanie   proti   rozhodnutiam   okresného   súdu)   mali   síce   určitý vplyv na priebeh konania, avšak neboli hlavným dôvodom   jeho doterajšej   dĺžky (pozri chronologický priebeh konania v časti II. A odôvodnenia).

4.4. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu,   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   vo   veci plynulo konal, a to až do 18. februára 2002. V období od 18. februára 2002 do 5. mája 2003 bol súd nečinný, a to v dôsledku toho, že spis bol omylom vložený do iného spisu a spolu s ním založený do archívu.

Ústavný   súd   v súlade   so   závermi   obsiahnutými   vo   svojom   predchádzajúcom rozhodnutí (nález č. k. I. ÚS 32/04-27, pozri bod C II. časti tohto rozhodnutia) hodnotí obdobie nečinnosti od 18. februára 2002 do 5. mája 2003 ako zbytočný prieťah v trvaní viac ako 14 mesiacov. Navyše, ústavný súd konštatuje, že aj v ďalšom období nasledujúcom po vydaní už spomínaného rozhodnutia ústavného súdu došlo k určitým obdobiam nečinnosti okresného súdu (napr. od 9. júla 2004 do 18. novembra 2004, od 31. januára 2005 do 18. mája 2005), ktoré vzhľadom na už existujúci príkaz konať možno hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní.

Poukázanie predsedu okresného súdu   na objektívne príčiny spôsobujúce prieťahy v konaní,   spočívajúce   v značnej   zaťaženosti   súdu   nemožno   akceptovať.   V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom   konaní   (II.   ÚS   40/97).   Námietka   veľkého   množstva   nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Navyše, veľké množstvo nevybavených vecí nebolo v príčinnej súvislosti s prieťahmi, ktoré v danej veci vznikli stratou spisu.

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000 Sk z dôvodu, že «... Súdne rozhodnutie vo veci 24 C 874/2000 má pre sťažovateľa mimoriadne   dôležitý   význam   existenčného   charakteru.   Sťažovateľ   je   bez   akýchkoľvek finančných prostriedkov, ako aj „bez strechy nad hlavou“, čo následne evokuje stres a tým zhoršenie zdravotného stavu, prejavujúceho sa zvýšeným obsahom cholesterolu a následne, vysokého krvného tlaku.

Súd za obdobie 5 rokov vo veci nevydal rozhodnutie, spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, ktorými sú porušované sťažovateľove práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na pojednávanie veci v rozumnej, primeranej lehote...».

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   (najmä   na   jej   predmet   a význam   pre účastníkov   konania)   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len   konštatovanie   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona o ústavnom   súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti), ako aj na predmet konania považuje za primerané vo výške 25 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo s časti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 20. apríla 2005 a vyjadrenie z 10. júna 2005. Odmena za jeden   úkon   právnych   služieb   (v   zmysle § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. z 1/6 výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 7 953 Sk (sťažovateľ požadoval priznať trovy konania v sume 15 456   Sk,   výpočet   však   vykonal   podľa   už   od   1.   januára   2005   neplatnej   a neúčinnej vyhlášky č. 163/2002 Z. z.).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2005