znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 81/03-76

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na verejnom zasadnutí 6. októbra 2003 prerokoval prijatú sťažnosť I. R., bytom T., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 66/91 a 27. októbra 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 66/91 p o r u š i l   právo I.   R.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 66/91 p r i k a z u j e konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. I. R. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia I. R. v sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún) advokátovi JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., na účet vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s., pobočke Košice.

5. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   13 200   Sk   (slovom   trinásťtisícdvesto   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vedený   v Národnej   banke   Slovenska,   pobočke Košice, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2002 doručená sťažnosť (doplnená podaniami z 21. januára 2003, 15. apríla 2003 a 30. mája 2003)   I.   R.,   bytom   T.(ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   M., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn. 17 C 66/91(zrušenie   spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti   a vykonanie rozdelenia nehnuteľnosti jej reálnym rozdelením).

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 81/03-37 z 30. apríla 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Trnava, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr. 694/03 zo 16. júna 2003 a sťažovateľka, zastúpená svojím právnym zástupcom, stanoviskom z 26. júna 2003.

Okresný súd vo vyjadrení k opodstatnenosti sťažnosti vykonal chronológiu svojich úkonov v konaní a k predmetu   sťažnosti   uviedol,   že: „...Je síce pravdou,   že tento spor prebieha na tun. súde veľa rokov, avšak ako to vyplýva z postupu konania vo veci, konalo sa plynulo, je pravdou, že vo veci bolo nariadené rozsiahle dokazovanie, znalecké posudky boli nutné   pre   ozrejmenie   skutočností,   ktoré   sú   potrebné   pre   rozhodnutie   o vyporiadaní podielového   spoluvlastníctva,   účastníci   v priebehu   konania   podávali   odvolania   aj   proti takým   uzneseniam,   v zmysle   ktorých   boli   zaviazaní   na   platenie   preddavku   na   znal. dokazovanie,   najmä   odporkyňa   I.   R.,   vec   sa   predlžovala   tým,   že   spisy   boli   v dôsledku podaných odvolaní opakovane zasielané odvolacím súdom, napokon v dôsledku odchodu viacerých sudcov z tunajšieho súdu na Krajský   súd v Trnave, po jeho utvorení od 1. 1. 1997, bola vec prideľovaná ďalším sudcom, čo tiež komplikovalo riadny postup vo veci. Títo noví sudcovia sa museli detailne s vecou oboznámiť, preštudovať rozsiahly spisový materiál a vo veci konať.“

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku navrhol ústavnému súdu, aby „námietky   odporcu   zo   dňa   19.   6.   2003   vo   vyššie   označenej   právnej   veci   pominul   ako neopodstatnené“. Poukázal na judikatúru ústavného súdu vo veciach týkajúcich sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 48/96). K tvrdeniam   predsedníčky   okresného   súdu   uviedol,   že   sa   týkajú   personálnych a organizačných   problémov   súdu,   ktoré   nemajú   priamu   súvislosť   ani   nadväznosť   na prejednávanú vec,   a konštatoval že „žiaden   súdny spor,   ani   v prípade   jeho obtiažnosti, nemá trvať vyše 11 rokov“. Súčasne oznámil, že sťažovateľka „...chce sa osobne zúčastniť pojednávania   v tejto   veci   pred   Ústavným   súdom...“, o čo   ho   písomne   požiadala   listom z 21. mája 2003.

V dôsledku toho ústavný súd predmetnú sťažnosť prerokoval na ústnom pojednávaní konanom   6.   októbra   2003.   Na   pojednávaní   sa   zúčastnil   právny   zástupca   sťažovateľky. Predsedníčka   okresného   súdu   svoju   neúčasť   na   ústnom   verejnom   pojednávaní   písomne ospravedlnila.   Právny   zástupca   sťažovateľky   na   ústnom   pojednávaní   zotrval   na   obsahu sťažnosti a doteraz predložených písomných prejavoch (stanoviskách).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Keďže   zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   dňom   15.   februára   1993 a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   účinnosti,   nemal   ústavný   súd   oprávnenie   konať a rozhodovať o porušení práv sťažovateľky pred týmto dňom. Ústavný súd sa preto zaoberal posudzovaním   jej   sťažnosťou   namietaného   konania   najmä   v nasledujúcom   období   a pri rozhodovaní prihliadal výlučne na skutočnosti zistené po 15. februári 1993, ďalej uvedené (označené) ako obdobie „B“.

A/   Sťažovateľka   je   účastníčkou   konania   vo   veci   zrušenia   spoluvlastníctva a vykonania rozdelenia nehnuteľnosti (obytného domu) reálnym rozdelením, ktoré sa začalo na okresnom súde 27. marca 1991 podaním návrhu ideálnymi spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti (ďalej len „navrhovateľ“ a „navrhovateľka“).

Po zaplatení súdneho poplatku bolo účastníkom zaslané predvolanie (11. apríla 1991) na   prvé   pojednávanie   s termínom   3.   máj   1991,   ktoré   sa   neuskutočnilo   z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania.

Na pojednávaní konanom 7. júna 19991 boli vypočutí účastníci konania k predmetu veci. Pojednávanie bolo odročené za účelom vypočutia svedkov.

Na   pojednávaní   konanom   28.   júna   1991   boli   vypočutí   predvolaní   svedkovia a pojednávanie bolo odročené   za   účelom   preverenia   veci   na odbore   výstavby   bývalého Miestneho národného výboru Trnava a pribratia znalca na posúdenie možnosti reálnej deľby nehnuteľnosti a jej ocenenie.

Dňa 12. septembra 1991 bola vec pridelená inému zákonnému sudcovi (z dôvodu práceneschopnosti pôvodnej zákonnej sudkyne).

Pojednávanie konané 15. októbra 1991 (neboli na ňom vykonané žiadne výsluchy ani prednesy) bolo odročené na neurčito s tým, že do konania bude pribratý znalec (uznesenie z 5.   novembra   1991   o pribratí   znalca   Ing.   Ľ.   K.   –   ďalej   len   „znalec   č.   1“   –   z odboru nehnuteľnosti).

Dňa   14.   februára   1992   znalec   č.   1   predložil   znalecký   posudok,   ktorým   ocenil nehnuteľnosť, a na jej prípadné reálne rozdelenie navrhol vypracovať nový projekt a nový geometrický   plán,   lebo   pri   súčasnom   usporiadaní   nebolo   možné   nehnuteľnosť   reálne rozdeliť.

Uznesením zo 4. marca 1992 ustanovil okresný súd ďalšieho znalca (Ing. A. H. – ďalej len „znalec č. 2“) z odboru geodézie na vypracovanie nového geometrického plánu. Znalec č. 2 si mal prizvať k spolupráci odborníka z odboru stavebníctvo na vyhotovenie projektu reálnej deľby nehnuteľnosti.

Znalec č. 2 dňa 20. júla 1992 požiadal okresný súd, aby oficiálne ustanovil znalca z odboru stavebníctva, lebo on sám nedokázal získať na spoluprácu žiadneho konzultanta.Na dožiadania okresného súdu (5. február 1992, 19. august 1992) znalec č. 1 dňa 25. augusta 1992 oznámil, že na vypracovanie projektovej dokumentácie nemá oprávnenie.Uznesením   z 10.   novembra   1992 okresný   súd   pribral znalca z odboru   projektové práce (Ing. M. K. – ďalej len „znalec č. 3“).

Od   17.   decembra   1992   do   11.   marca   1993   bol   súdny   spis   na   Krajskom   súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý konal o odvolaní sťažovateľky z 25. novembra 1992 proti uloženiu jej povinnosti zaplatiť zálohu na znalecké dokazovanie.

B/ Dňa 15. februára 1993 bol znalecký posudok vypracovaný znalcom č. 3 doručený účastníkom konania.

Na pojednávaní konanom 22. marca 1993 (neprítomní navrhovatelia) boli vypočutí sťažovateľka a znalec č. 3. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom pribratia znalca z odboru geodézia. Uznesením z 23. marca 1993 bol do konania opäť pribratý znalec č. 2.Sťažovateľka   30.   marca   1993   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   o uložení   jej povinnosti na zaplatenie preddavku na znalecké dokazovanie. Krajský súd 19. apríla 1993 postúpil okresnému súdu sťažovateľkinu žiadosť o odpustenie povinnosti platenia súdnych poplatkov.

Znalec č.   2   predložil   31.   mája   1993   okresnému   súdu   znalecký   posudok,   ktorým odporučil vykonať reálnu deľbu nehnuteľnosti podľa vypracovaného geometrického plánu a nadstavbu domu riešiť podľa posudku znalcov z odboru stavebníctvo.

Na pojednávaní konanom 8. júla 1993 boli vypočutí účastníci k záverom znaleckého dokazovania (sťažovateľka namietala výšku ceny prestavby, resp. nadstavby). Pojednávanie bolo odročené za účelom predvolania znalcov č. 2 a č. 3 a pribratia ďalšieho znalca na ohodnotenie (určenie ceny) prestavby.

Pojednávanie   určené   na   26.   júl   1993   bolo   po   vypočutí   účastníkov   z dôvodu neprítomnosti predvolaných znalcov odročené.

V mesiacoch august a september 1993 zadovažoval okresný súd ďalšie podklady na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľky na odpustenie povinnosti platieb súdnych poplatkov.Na   pojednávaní   konanom   5.   augusta   1993   boli   vypočutí   znalci   č.   2   a č.   3. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   opravenia   projektu,   ktorý   bol vypracovaný   v rámci   znalcami   vypracovaného   znaleckého   posudku   (projekt   bol prepracovaný 18. augusta 1993).

Sťažovateľka podaním z 11. októbra 1993 nesúhlasila so znaleckým posudkom pre vysoké náklady na prestavbu a neodporúčala ďalšie znalecké dokazovanie.

Na pojednávaní konanom 11. októbra 1993 sa účastníci vyjadrili k prepracovanému znaleckému posudku (navrhovatelia nemali k nemu pripomienky, sťažovateľka nesúhlasila so závermi znaleckého dokazovania). Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu pribratia ďalšieho znalca.

Uznesením z 13. októbra 1993 oslobodil okresný súd sťažovateľku od povinnosti platiť súdne poplatky.

Uznesením   zo   16.   decembra   1993   bol   opätovne ustanovený   znalec č.   3,   a to   na vypracovanie projektových prác a stavebných úprav. Dňa 18. marca 1994 predložil znalec č. 3 okresnému súdu znalecký posudok.

Dňa 11. apríla 994 predložila sťažovateľka svoje vyjadrenie k znaleckému posudku.Na   pojednávaní   konanom   5.   mája   1994   boli   účastníci   vypočutí   ku   znaleckému posudku (znalec č. 3 sa aj napriek predvolaniu pojednávania nezúčastnil). Pojednávanie bolo   odročené   s tým,   že   sa   vyjadrenie   sťažovateľky   z 11.   apríla   1994   predloží navrhovateľom a znalec č. 3 sa predvolá pod hrozbou pokuty.

Dňa 5. mája 1994 sa okresný súd informoval na Okresnom súde Senica, v akom štádiu   je   konanie   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   medzi navrhovateľmi (odpoveď z 11. mája 1994 – vec ešte nie je rozhodnutá).

Na   pojednávaní   konanom   30.   mája   1994   sa   znalec   č.   3   vyjadril   k námietkam sťažovateľky. Okresný   súd odložil   pojednávanie na neurčito,   za účelom   zadováženia si vyjadrenia   stavebného   úradu   (Obvodného   úradu   v   Trnave   odboru   životného   prostredia) k doteraz   vypracovaným   znaleckým   posudkom   (žiadosť   zaslaná   stavebnému   úradu 20. júna 1994).

Sťažovateľka   zaslala   30.   mája   1994   okresnému   súdu   dohodu   s navrhovateľkou o budúcom predaji (kúpe) 1/4 predmetnej nehnuteľnosti.

Dňa 22. júla 1994 stavebný úrad predložil svoje stanovisko k možnosti reálnej deľby, ktorej uskutočnenie bez dohody účastníkov neodporúčal.

Na   pojednávaní   konanom   17.   októbra   1994   bola   účastníkom   po   ich   vypočutí ponúknutá možnosť (po   preukázaní svojej   solventnosti)   požiadať súd o prikázanie celej nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva.

Sťažovateľka   9.   novembra   1994   navrhla   okresnému   súdu,   aby   jej   prikázal   celú nehnuteľnosť   do   vlastníctva,   a 15.   novembra   1994   dokladovala   súdu   svoju   solventnosť vkladnými knižkami.

Na   pojednávaní   konanom   17.   novembra   1994   okresný   súd   uznesením   odňal sťažovateľke oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a rozsudkom č. k. 17 C 66/91-217 zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania a vlastníctvo k nehnuteľnosti medzi nimi reálne rozdelil.

O odvolaniach navrhovateľky a sťažovateľky proti rozsudku rozhodol krajský súd uznesením z 20. apríla 1995 tak, že zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Pojednávanie   stanovené   na   18.   október   1995   bolo   z dôvodu   neprítomnosti sťažovateľky a znalca č. 3 odročené na 20. november 1995, na ktorom (pojednávaní) bol vypočutý znalec č. 3 a prijaté uznesenie o oslobodení navrhovateľky od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Pojednávanie bolo odročené na 13. december 1995 za účelom predvolania zástupcu stavebného úradu.

Pojednávanie   konané   13.   decembra   1995   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom získania   vyjadrenia   stavebného   úradu.   Toto   vyjadrenie   bolo   doručené   okresnému   súdu 11. januára   1996.   V mesiaci   január   1996   si   okresný   súd   zabezpečil   k nemu   stanoviská účastníkov.

Dňa   12.   februára   1996   predložil   okresný   súd   súdny   spis   krajskému   súdu   na rozhodnutie   o sťažovateľkinej   námietke   zaujatosti   voči   zákonnej   sudkyni.   Spis s rozhodnutím o nevylúčení zákonnej sudkyne bol vrátený okresnému súdu 4. marca 1996.Dňa   12.   júna 1996   okresný   súd   zamietol   žiadosť   sťažovateľky   o oslobodenie   od súdnych poplatkov.

Sťažovateľka žiadala 4. júla 1996 vydať predbežné opatrenie na zákaz stavebných prác   vykonávaných   navrhovateľom   na   nehnuteľnosti   (na   vykonávanie   neoprávnených rekonštrukčných prác upozornila okresný súd 8. júla 1996 aj navrhovateľka).

Krajský   súd   uznesením   z 31.   októbra   1996   zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu a priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   4.   apríla   1997   sa   uskutočnila   ohliadka   nehnuteľnosti   na   mieste   samom   za prítomnosti účastníkov konania.

Na pojednávaní konanom 17. júna 1997 boli oboznámené doterajší priebeh konania, obsah k veci pripojených spisov, výsledky vykonaného znaleckého dokazovania a vypočutí účastníci.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vykonania   ohliadky nehnuteľnosti za prítomnosti účastníkov, sudcu, znalca a zástupcu stavebného úradu.Dňa 25. septembra 1997 sa ohliadky zúčastnili len účastníci a sudkyňa.

Na   pojednávaní   konanom   30.   septembra   1997   bol   vypočutý   navrhovateľ   k ním vykonávaným rekonštrukčným prácam. Okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým mu zakázal vykonávať stavebné úpravy na dome.

Okresný   súd   Senica   17.   novembra   1997   oznámil,   že   konanie   o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov medzi navrhovateľmi ešte nie je ukončené.Krajský   súd   uznesením   z 29.   mája   1998   zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu o nariadení   predbežného   opatrenia   tak,   že   uložil   navrhovateľovi   povinnosť   zdržať   sa akýchkoľvek prác na označenej nehnuteľnosti.

Dňa   4.   septembra   1998   si   okresný   súd   vyžiadal   list   vlastníctva   k predmetnej nehnuteľnosti   z Katastrálneho   úradu   v Trnave   a opis   návrhu   na   začatie   konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov z Okresného súdu Senica.Navrhovateľka 14. septembra 1998 navrhla svoj ideálny podiel prikázať za náhradu sťažovateľke.

Na   pojednávaní   konanom   22.   septembra   1998   okresný   súd   prerušil   konanie   do rozhodnutia   Okresného   súdu   Senica   o   vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov medzi navrhovateľmi. Krajský súd uznesením z 26. februára 1999 potvrdil toto sťažovateľkou   a navrhovateľkou   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   (súdny   spis doručený okresnému súdu 8. apríla 1999).

Okresný súd Senica 14. júla 1999 oznámil, že vo veci rozdelenia bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   medzi   navrhovateľmi   rozhodol   rozsudkom   z 2.   júla   1999. V dôsledku odvolacieho konania tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 8. marca 2001. Časť spornej nehnuteľnosti bola rozdelená po jednej polovici medzi navrhovateľov.Dňa 2. júla 2001 okresný súd uznesením rozhodol, že vo veci sp. zn. 17 C 66/99 pokračuje v konaní dňom 8. marca 2001.

Pojednávanie konané 2. októbra 2001 bolo odročené na 20. november 2001.Navrhovateľ 19. novembra 2001 oznámil okresnému súdu, že svoj návrh vo veci sp. zn. 17 C 66/01 berie späť.

Pojednávanie konané 20. novembra 2001 z dôvodu neprítomnosti navrhovateľa bolo odročené na neurčito a v mesiacoch november a december 2001 okresný súd zisťoval jeho adresu.

Navrhovateľka   1.   marca   2002   oznámila   okresnému   súdu,   že   vo   veci   sp.   zn. 17 C 66/01 berie svoj návrh späť.

Sťažovateľka 12. marca 2002 oznámila, že so späťvzatím návrhu nesúhlasí, a žiadala v konaní pokračovať.

Dňa 14. marca 2002 sťažovateľka žiadala krajský súd o pridelenie veci inému súdu. Dňa 7. júna 2002 okresný súd postúpil vec na rozhodnutie krajskému súdu.

Dňa   31.   júla   2002   krajský   súd   vrátil   vec   späť   okresnému   súdu   z dôvodu nekonkrétnosti návrhu sťažovateľky.

Okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   (1.   augusta   a 26.   septembra   2002),   aby konkretizovala svoj návrh na pridelenie veci inému súdu, a 1. októbra 2002 ju vyzval na úhradu poplatku za tento návrh.

Sťažovateľka 9. októbra 2002 oznámila, že námietku zaujatosti berie späť.Z listu predsedníčky okresného súdu z 1. októbra 2003, ktorým ospravedlnila svoju neúčasť na ústnom pojednávaní, vyplýva, že po vrátení súdneho spisu z ústavného súdu (7. apríla 2003) sudkyňa vyzvala 14. apríla 2003 sťažovateľku, aby sa vyjadrila, či žiada, aby predmetná vec bola prikázaná inému súdu, „lebo z jej podania (č. l. 430) je zrejmé, že namieta takmer všetkých sudcov...“. Na túto výzvu sťažovateľka uviedla, že nežiada, aby bol spis odstúpený inému súdu, a žiada, aby bolo rozhodnuté v súlade so zákonom. Po tomto vyjadrení sudkyňa po vrátení spisu z Krajského súdu v Trnave dala vyhotoviť novú predkladaciu správu v dôsledku vznesenej námietky „zaujatosti odporkyne“.  

III.

1. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd   (ods.   1).   Ak   ústavný   súd   vyhovie sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (ods. 2). Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   boli   porušené,   primerané   finančné   zadosťučinenie (ods. 3).

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   vyniesol rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie označeného základného práva, prikáže okresnému súdu   vo   veci   konať,   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   a náhradu   trov   jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

2. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 41/02). Ústavný súd prihliada pritom aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

2.1. Predmetom konania na okresnom súde je rozhodovanie o návrhu na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Aj keď právna úprava predmetnej veci a jej aplikácia v občianskom súdnom konaní nie je natoľko komplikovaná a právne náročná, aby   odôvodňovala   doterajší   zdĺhavý   priebeh   konania,   ústavný   súd   považuje   faktickú náročnosť   konania   o predmetnej   veci   vyvolanú   nevyhnutnosťou   vykonania   znaleckého dokazovania   a zisťovania   ďalších   relevantných   skutočností   potrebných   na   rozhodnutie (resp. zabezpečenie podkladov a stanovísk od stavebného orgánu, konanie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov) za okolnosť majúcu značný vplyv na predĺženie priebehu konania, no nedostačujúcu na ospravedlnenie doterajšej jeho dĺžky.

2.2. Pri posudzovaní správania sťažovateľky v konaní o predmetnej veci ústavný súd poukazuje na pomerne vysokú aktivitu sťažovateľky pri uplatňovaní oprávnení daných jej procesnými   predpismi,   ktorých   výsledok   bol   častokrát   neúspešný   (nevyhovenie   jej odvolaniam na druhostupňovom   súde),   a ktorá   významnou mierou   prispela   k predĺženiu konania. Išlo o záporné stanoviská k ustanoveniu znalcov, k okruhu otázok uložených im sudcom,   o odvolania proti uzneseniam o povinnosti zaplatiť súdne poplatky a zálohy na náklady znaleckého dokazovania, o žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (adresovanej odvolaciemu súdu, a nie prvostupňovému súdu), o odvolania proti prerušeniu konania do rozhodnutia iného súdu o rozdelení bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o námietku   zaujatosti   proti   takmer   všetkým   sudcom   okresného   súdu   a s tým   spojenú žiadosť o prikázanie veci inému súdu, ktorú neskôr zobrala späť.

V súvislosti s   procesnými úkonmi účastníkov konania ústavný súd už vyslovil, že „využitie možností daných sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy“ (napr. II. ÚS 31/01). Zároveň „dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov“ v prípade, keď súd o procesných návrhoch sťažovateľky konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/00). V súlade s uvedeným ústavný súd uzavrel, že správanie sťažovateľky významnou mierou prispelo k predĺženiu konania vo veci samej.  

2.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Ústavný súd predovšetkým   konštatuje, že konanie v predmetnej veci trvá bez jej právoplatného rozhodnutia už vyše 12 rokov, z toho v skúmanom období od 15. februára 1993, keď nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde - pozri časť II. B tohto rozhodnutia - vyše 10 rokov. V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol na skutočnosť, že počas dvoch rokov   a piatich   mesiacov   bolo   konanie   vo   veci   prerušené   (od   22.   septembra   1998   do 8. marca 2001). V priebehu konania (ako to vyplýva z vyššie uvedeného chronologického prehľadu   postupu   konania   v časti   II.   B   tohto   rozhodnutia)   okresný   súd   uskutočnil 17 pojednávaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   doterajšiu   celkovú   dĺžku   posudzovaného konania „po odpočítaní doby, keď bolo toto konanie prerušené“ nemožno vzhľadom na okolnosti   danej   veci   vrátane   jej   zložitosti   (pozri   bod   2.1.)   považovať   za   „primeranú“ v zmysle cit. čl. 48 ods. 2 ústavy.

Je   síce   skutočnosťou,   že   okresnému   súdu   za   jeho   postup   v prevažnej   časti   tohto konania nemožno nič podstatné vytknúť, najmä mu nemožno vyčítať nedostatočné úsilie o získanie   podkladov   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej,   no   podľa   názoru   ústavného   súdu možno   v postupe   okresného   súdu   nájsť   aj   dve   významné   obdobia   nečinnosti,   ktoré   vo svojom súhrne s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania možno hodnotiť ako zbytočné prieťahy (pozri napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 98/02, I. ÚS 61/03). Konkrétne išlo o obdobia od 4. marca 1996, keď bol spis s rozhodnutím krajského súdu o nevylúčení   zákonnej   sudkyne   vrátený   okresnému   súdu,   do   4.   apríla   1997,   keď   sa uskutočnila ohliadka nehnuteľnosti na mieste samom za prítomnosti účastníkov konania, t. j. trinásť mesiacov a od 9. októbra 2002, keď sťažovateľka oznámila okresnému súdu, že námietku zaujatosti berie späť, do 1. októbra 2003, t. j. takmer dvanásť mesiacov, keď postup okresného súdu nesmeroval k meritórnemu rozhodnutiu.  

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   ÚS   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia.

3. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil okresnému súdu, aby „vo veci sp. zn. 17 C 66/91 konal“.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutý   vyše   dvanástich   rokov   od   podania   žaloby   okresný   súd   ešte   právoplatne nerozhodol, považoval ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona   o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   z dôvodu   právnej   neistoty   spôsobenej dĺžkou predmetného konania priznanie primeraného finančného zadosťučinenia najprv vo výške 130 000 Sk, ktorú podaním z 21. mája 2003 upravila na 34 000 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy. Pri rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, zároveň konštatoval, že požadovaná suma   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   v príkrom   rozpore   s atribútom „primeranosti“   tohto   finančného   zadosťučinenia,   a s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zakladajúce porušenie označeného práva, najmä na správanie sťažovateľky ako účastníčky konania   (pozri   bod   2.2.   tejto   časti   rozhodnutia)   uznal   podľa   zásad   spravodlivosti   za odôvodnené priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľky   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom, ktoré vyčíslil tarifnou odmenou podľa § 13 ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktoré si vyžadovalo štyri   úkony   (1.   prevzatie   a príprava   zastupovania,   2.   spísanie   sťažnosti   a 3.   spísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, 4. účasť na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom). Všetky štyri úkony boli vykonané v roku 2003, patrí za ne odmena po 4 270 Sk, tri paušálne náhrady po 128 Sk, spolu 17 592 Sk.

Ústavný súd uznal odmenu za tri úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, spísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Odmenu za účasť právneho zástupcu sťažovateľky na ústnom pojednávaní konanom 6. októbra 2003 ústavný súd nepriznal, pretože na ňom neboli prednesené žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu   neznáme), ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci,   a ústavný súd rozhodol len na základe predložených mu (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažnosti a k nej   pripojených   písomností,   vyjadrení   účastníkov   konania   a obsahu   predmetného súdneho spisu. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci vo výške 13 200 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia   zodpovedá   platným   právnym   predpisom,   a preto   priznal   ustanovenému právnemu zástupcovi sťažovateľky odmenu vo výške 13 200 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 27. októbra 2003