znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 81/02

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov Š. O. a D. Š. na neverejnom zasadnutí 30. októbra 2002 prerokoval prijatú sťažnosť V. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. S., B., ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Brezne v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 172/01, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Brezne v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 172/01   p o r u š i l právo V. K., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Brezne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   C   172/01 p r i k a z u j e konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. V. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Brezne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresnému súdu v Brezne u k l a d á zaplatiť trovy právneho zastúpenia V. K. v sume 12 000,-- Sk (slovom dvanásťtisíc slovenských korún) na účet advokátky JUDr. M. S., B., do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústavný   súd“)   bolo   2. augusta 2002   doručené   podanie   V.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   z 10.   júla   2002, zastúpenej advokátkou JUDr. M. S., B., ktorým namietala porušenie základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Brezne (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 172/01.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   81/02-7   z 20.   augusta   2002   prijal   podľa ustanovenia   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu vyjadrili k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 4049/02 zo 16. septembra 2002   a sťažovateľka,   zastúpená   svojou   právnou   zástupkyňou,   stanoviskom   z 2.   októbra 2002.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   „napriek   tomu,   že   od   podania žaloby   uplynulo   už   14   mesiacov,   vo   veci   okresný   súd   nekoná   doposiaľ  ...“,   čím   bolo porušené jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   18.   júna   2001   na   okresnom   súde žalobu o náhradu škody na zdraví a okresný súd vo vyššie uvedenej veci riadne nekoná, čo dokumentuje tým, že „... za 14 mesiacov vykonal tieto úkony: dňa 13. 3. 2002 si vyžiadal spis Pv 544/94 z okresnej prokuratúry a v ten istý deň okresný súd dal žalovanej 15 dňovú lehotu,   aby   sa   vyjadrila   k žalobnému   návrhu.   Vo   veci   nebolo   vytýčené   pojednávanie. Okresný súd teda po dobu od 18. 6. 2001 až do 13. 3. 2002 nevykonal jediný úkon, ktorý by smeroval k príprave na prejednanie žaloby. A do dnešného dňa súd opäť nekoná – t. j. nevykonal žiaden úkon od 13. 3. 2002“.

Sťažnosť   na   nečinnosť   okresného   súdu   z 11.   marca   2002   adresovaná   jeho predsedníčke neviedla k náprave.

K sťažnosti sa okresný súd vyjadril už vyššie citovaným listom, v ktorom popisuje priebeh doterajšieho konania vo veci (zhodne s vyššie uvedenými tvrdeniami sťažovateľky) a potvrdzuje, že sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá mu bola doručená 12. marca 2002, „... bola   kvalifikovaná   ako   dôvodná,   nakoľko   zákonná   sudkyňa   neprimerane   dlhý   čas nevenovala   veci   pozornosť“.   Napriek   tomu   však   navrhuje   „s poukazom   na   objektívne skutočnosti,  ...,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   V.   K.   zamietol“.   Objektívne skutočnosti mali podľa tvrdenia okresného súdu spočívať v tom, „že sudcovia OS Brezno sú neprimerane zaťažení“,   o čom   má   svedčiť   aj počet   vecí   v senáte   zákonnej   sudkyne,   čo okresný súd dokumentuje štatistickým prehľadom novo napadnutých a aj nerozhodnutých vecí za roky 2000 – 2002.

K vyjadreniu   okresného   súdu   zaujala   stanovisko   právna   zástupkyňa   sťažovateľky listom   z 2.   októbra   2002,   v ktorom   uviedla,   že   odvolávanie   sa   okresného   súdu   „...   na pracovnú zaťaženosť považujeme za neprimerané. Vo veciach civilného konania, a to najmä v prípade   takom   ako   je   prípad   sťažovateľky   (uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody spôsobenej na zdraví), je potrebné, aby súdy postupovali s najväčšou starostlivosťou tak, aby vec bola spravodlivo prejednaná bez zbytočných prieťahov“.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej občianskoprávnej veci.

Sťažovateľka podala na okresný súd 18. júna 2001 žalobu, v ktorej sa domáhala proti žalovanej   G.   V.   z Brezna   náhrady   škody   na   zdraví   v sume   61   200,--   Sk   ako   následku dopravnej nehody spôsobenej sťažovateľke žalovanou.

Prvý   úkon   vo   veci   vykonal   okresný   súd   až   13.   marca   2002,   keď   si   vyžiadal z Okresnej prokuratúry v Brezne spis v trestnej veci žalovanej. Až v uvedený deň okresný súd zaslal žalovanej žalobu na vyjadrenie. Požadovaný spis bol okresnému súdu doručený 25. marca 2002, odkedy okresný súd nevykonal žiadny úkon vo veci. Súdny spis sp. zn. 1 C 172/01 bol doručený ústavnému súdu 23. septembra 2002 a vrátený späť okresnému súdu 2. októbra 2002.

Z vecného spisu okresného súdu sp. zn. Spr. 4017/02 týkajúceho sa vybavovania sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   podanej   sťažovateľkou   11.   marca   2002   Ministerstvu spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   a v druhopise   okresnému súdu ústavný súd zistil, že sťažnosť bola predsedníčkou okresného súdu kvalifikovaná ako dôvodná (odpoveď sťažovateľke sp. zn. Spr. 4017/02 z 25. marca 2002), „nakoľko zákonná sudkyňa   neprimerane   dlhý   čas   nevenovala   pozornosť   Vašej   veci“.   Ministerstvo,   keďže sťažnosť na prieťahy v konaní bola dôvodná, listom č. k. 4197/02-51/481-C z 13. augusta 2002 požiadalo okresný súd, aby mu boli v pravidelných trojmesačných intervaloch až do právoplatného skončenia veci zasielané správy o stave konania.

III.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd   (ods.   1).   Ak   ústavný   súd   vyhovie sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (ods. 2). Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   páva   boli   porušené,   primerané   finančné   zadosťučinenie (ods. 3).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   vyniesol   toto rozhodnutie:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   nekonaním   Okresného   súdu v Brezne v občianskoprávnej veci navrhovateľky V. K. proti odporcovi G. V. vedenej pod č. k. 1 C 172/01 došlo k porušeniu ústavného práva navrhovateľky na prerokovanie veci bez prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Brezne, aby vo veci konal.Ústavný súd priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk.Okresný   súd   v Brezne   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   jej   právneho zastúpenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia do rúk jej právnej zástupkyne.“

Okresný   súd,   ako   to   je   vyššie   uvedené,   navrhuje   „...   s poukazom   na   objektívne skutočnosti...“, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľky zamietol (a to z dôvodu vysokého nápadu vecí vybavovaných zákonnou sudkyňou).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   splní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/92   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde je rozhodovanie o žalobe na náhradu škody ujmy na zdraví spôsobenej dopravnou nehodou, a to následne po právoplatnom skončení trestného konania, v ktorom podľa tvrdenia sťažovateľky „... je preukázané, že žalovaná spôsobila   poškodenie   zdravia   žalobkyni   pri   spomínanej   dopravnej   nehode“.   Aplikáciu právnej   úpravy náhrady   škody   v občianskom   súdnom   konaní vykonanú v ustanoveniach šiestej   časti   prvej   a druhej   hlavy (prvého až tretieho   oddielu)   zákona č.   40/1964   Zb.   – Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov ústavný súd nepovažuje za natoľko komplikovanú a náročnú, aby mohla ospravedlniť vykonanie prvého úkonu okresného súdu až po vyše ôsmich mesiacoch od nápadu veci na príslušný súd.

2. V konaní (správaní) sťažovateľky ako ďalšieho kritéria na posudzovanie možných dôvodov zbytočných prieťahov v konaní nezistil ústavný súd žiadne skutočnosti, ktoré by mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd konštatoval, že konanie o žalobe sťažovateľky od jej podania trvá bez rozhodnutia (ako aj vytýčenia čo len jedného pojednávania) vo veci už vyše 16 mesiacov. Vykonanie prvých jednoduchých úkonov (vyžiadanie si spisu prokurátora a zaslanie žaloby žalovanej strane   na vyjadrenie)   až po   vyše ôsmich   mesiacoch   od   nápadu   veci   a ďalšiu nečinnosť okresného súdu v nasledujúcom období v trvaní vyše pol roka hodnotí ústavný súd ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (I. ÚS 39/00). Okresný súd vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bode 1 (hodnotenie kritéria zložitosti veci), z platnej právnej úpravy a z postupu súdu (organizovania jeho procesného postupu) v predmetnom občianskoprávnom súdnom konaní nemožno hodnotiť postup (organizáciu práce)   okresného   súdu   v posudzovanej   veci   ako   postup,   ktorý   by   zodpovedal   ústavou priznanému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 1 až 3, § 6 a § 100 ods. 1), ktorých aplikácia je nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie   uvedený   postup   (nečinnosť)   okresného   súdu   spôsobiaci   zdĺhavosť namietaného   konania   nevykazoval   podľa   názoru   ústavného   súdu   znaky   plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

V dôsledku   konštatovania   zbytočných   prieťahov   v predmetnej   veci   ústavný   súd považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby   nedochádzalo   k porušovaniu   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti súčasne uplatnila z dôvodu nečinnosti okresného súdu, ktorá spôsobila, že „... doposiaľ jej nebola poskytnutá náhrada“ a „... že v prípade rýchleho ukončenia sporu a vyplatenia žalovanej finančnej sumy ako náhradu škody   na zdraví, by tieto prostriedky už mohla použiť na svoju zdravotnú starostlivosť a zabezpečiť si zlepšenie svojho zdravotného stavu v dôsledku ujmy na zdraví, ktorú utrpela“, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000,-- Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy (napr. I. ÚS   15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na   všetky   okolnosti   zakladajúce   porušenie   namietaného   práva   uznal   podľa   zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000,- Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   si   uplatnila   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom v sume 12 000,-- Sk, a to za tri úkony právnej pomoci   (prevzatie   a príprava   právneho   zastúpenia,   ústavná   sťažnosť   a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu). Hodnotu jednotlivých úkonov právnej pomoci vyvodzovala právna   zástupkyňa   sťažovateľky   z ustanovenia   §   13   ods.   8   v spojení   s   §   1   ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokáta   za   poskytovanie   právnych   služieb.   Priemerná   mesačná   mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2001   (t.   j.   výpočtový základ) predstavovala sumu 11 693,-- Sk (zaokrúhlene 11 700 Sk), z ktorej jedna tretina je 3 900,-- Sk. Advokátsky paušál (režijné náklady) predstavuje sumu 100,-- Sk. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je odôvodnená aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   že   požadovaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   zodpovedá platným   právnym   predpisom,   a preto   uložil   okresnému   súdu   povinnosť   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia sťažovateľky v sume 12 000,-- Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2002