znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 800/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu17. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   9712/2014   a   sp.   zn.   Rvp   9713/2014,sp. zn. Rvp 10457/2014   až   sp.   zn.   Rvp   10460/2014,   sp.   zn.   Rvp   10726/2014   ažsp. zn. Rvp 10740/2014,   sp.   zn.   Rvp   12028/2014   a   sp.   zn.   Rvp   12549/2014   vo   vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Žilinesp. zn. 9 Co 314/2014 z 15. mája 2014 (sp. zn. Rvp 9712/2014), sp. zn. 9 Co 309/2014z 15. mája   2014   (sp.   zn.   Rvp   9713/2014),   sp.   zn.   9   Co   305/2014   z   15.   mája   2014(sp. zn. Rvp 10457/2014), sp. zn. 9 Co 313/2014 z 15. mája 2014 (sp. zn. Rvp 10458/2014),sp. zn. 9 Co 306/2014 z 15. mája 2014 (sp. zn. Rvp 10459/2014), sp. zn. 5 Co 408/2014z 30.   júna   2014   (sp.   zn.   Rvp   10460/2014),   sp.   zn.   9   Co   307/2014   z   15.   mája   2014(sp. zn. Rvp 10726/2014), sp. zn. 9 Co 311/2014 z 15. mája 2014 (sp. zn. Rvp 10727/2014),sp. zn. 9 Co 310/2014 z 15. mája 2014 (sp. zn. Rvp 10728/2014), sp. zn. 9 Co 312/2014z 15.   mája   2014   (sp.   zn.   Rvp   10729/2014),   sp.   zn.   5   Co   229/2014   z   30.   apríla   2014(sp. zn. Rvp   10730/2014),   sp.   zn.   5   Co   227/2014   z   30.   apríla   2014(sp. zn. Rvp 10731/2014),   sp.   zn.   5   Co   222/2014   z   30.   apríla   2014(sp. zn. Rvp 10732/2014),   sp.   zn.   5   Co   224/2014   z   30.   apríla   2014(sp. zn. Rvp 10733/2014),   sp.   zn.   5   Co   226/2014   z   30.   apríla   2014(sp. zn. Rvp 10734/2014),   sp.   zn.   5   Co   228/2014   z   30.   apríla   2014(sp. zn. Rvp 10735/2014),   sp.   zn.   5   Co   179/2014   z   30.   apríla   2014(sp. zn. Rvp 10736/2014),   sp.   zn.   5   Co   230/2014   z   30.   apríla   2014(sp. zn. Rvp 10737/2014),   sp.   zn.   5   Co   221/2014   z   30.   apríla   2014(sp. zn. Rvp 10738/2014),   sp.   zn.   5   Co   225/2014   z   30.   apríla   2014(sp. zn. Rvp 10739/2014),   sp.   zn.   5   Co   180/2014   z   30.   apríla   2014(sp. zn. Rvp 10740/2014), sp. zn. 6 Co 402/2014 z 30. júna 2014 (sp. zn. Rvp 12028/2014)a sp. zn. 5 Co 232/2014 z 30. apríla 2014 (sp. zn. Rvp 12549/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   podsp. zn. Rvp 9712/2014   a   sp.   zn.   Rvp   9713/2014,   sp.   zn.   Rvp   10457/2014   ažsp. zn. Rvp 10460/2014,   sp.   zn.   Rvp   10726/2014   až   sp.   zn.   Rvp   10740/2014,sp. zn. Rvp 12028/2014 a sp. zn. Rvp 12549/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9712/2014.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedenépod sp. zn. Rvp 9712/2014 o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli11. augusta 2014, 25. augusta 2014, 16. septembra a 25. septembra 2014 doručené sťažnostiobchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   vecinamietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 9 Co 314/2014   z 15. mája   2014,   sp.   zn.   9   Co   309/2014   z   15.   mája   2014,sp. zn. 9 Co 305/2014   z 15. mája 2014,   sp.   zn.   9   Co   313/2014   z   15.   mája   2014,sp. zn. 9 Co 306/2014   z 15. mája 2014,   sp.   zn.   5   Co   408/2014   z   30.   júna   2014,sp. zn. 9 Co 307/2014   z 15. mája 2014,   sp.   zn.   9   Co   311/2014   z   15.   mája   2014,sp. zn. 9 Co 310/2014   z 15. mája 2014,   sp.   zn.   9   Co   312/2014   z   15.   mája   2014,sp. zn. 5 Co 229/2014   z 30. apríla 2014,   sp.   zn.   5   Co   227/2014   z   30.   apríla   2014,sp. zn. 5 Co   222/2014   z 30. apríla 2014,   sp.   zn.   5   Co   224/2014   z   30.   apríla   2014,sp. zn. 5 Co   226/2014   z 30. apríla 2014,   sp.   zn.   5   Co   228/2014   z   30.   apríla   2014,sp. zn. 5 Co   179/2014   z 30. apríla 2014,   sp.   zn.   5   Co   230/2014   z   30.   apríla   2014,sp. zn. 5 Co   221/2014   z 30. apríla 2014, sp. zn.   5   Co   225/2014   z   30.   apríla   2014,sp. zn. 5 Co   180/2014   z 30. apríla 2014,   sp.   zn.   6   Co   402/2014   z   30.   júna   2014a sp. zn. 5 Co 232/2014 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv právnych veciach vedených Okresným súdom Martin a Okresným súdom Žilina (ďalej len„okresné súdy“), ktorých predmetom je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmyspôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   okresných   súdov   v exekučných   konaniach,v ktorých sťažovateľka vystupovala ako oprávnená a v ktorých sú okresné súdy zároveňtými   orgánmi   súdnej   moci,   ktoré   sťažovateľke   ňou   požadovanú   náhradu   škodya nemajetkovej ujmy spôsobili. Skutočnosti deklarované sťažovateľkou v jej jednotlivýchžalobných   návrhoch   doručených   okresným   súdom   a vychádzajúce   z jej   nesúhlasuspočívajúceho v tom, že „... súd, ktorý poškodil sťažovateľa, má byť súdom, ktorý rozhodne o náhrade tejto škody...“, okresné súdy vyhodnotili ako námietky zaujatosti podané protijednotlivým   sudcom   zaradeným   na   tieto   súdy   a v ďalšom   postupe   rozhodli   o uloženípovinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za vznesené námietky zaujatosti v sume66 €, a to „podľa položky č. 17 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“.

Proti tomuto postupu okresných súdov sa sťažovateľka bránila v odvolacom konanípred krajským súdom dôvodiac inter alia aj to, že «... upovedomenie sťažovateľa obsiahnuté v žalobe nebolo... možné posúdiť ako vznesenie námietky zaujatosti v zmysle ust. § 15a OSP, pretože   dané   upovedomenie   neobsahuje   také   prvky,   ktoré   by   mohli   napĺňať   zákonom definované náležitosti námietky zaujatosti sudcu (§ 15a ods. 3 OSP, „na podanie, ktoré nespĺňa   náležitosti   námietky   zaujatosti,   súd   neprihliadne“)». Tým,   že   krajský   súdna základe sťažovateľkou podaných odvolaní rozhodnutia okresných súdov potvrdil, takpodľa   jej   názoru „...   neposkytol   súdnu   ochranu   v zákonom   predpokladanej kvalite,  ... dezinterpretoval   skutkový   stav,   ignoroval   tvrdenia   sťažovateľa   a nesprávne aplikoval ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, všetko z dôvodu, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti a v podanom odvolaní... výslovne uviedol, že jeho podanie nepredstavuje námietku zaujatosti podľa ust. § 15a OSP.“.

3.   Porušenie   svojich   označených   práv   sťažovateľka   teda   nachádza   v postupekrajského   súdu,   ktorý   podľa   jej   názoru (a) rozhodol   nad   rámec   zverenej   právomoci;(b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; (c) svoje rozhodnutie   oprel   o neexistujúce   právne   skutočnosti; (d) svoje   rozhodnutie   formuloval na základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a s   použitím   chybnej   aplikácie a interpretácie   práva,   (e) svojím   rozhodnutím   porušil   bez   uvedenia   dôvodov   ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“. Podľa názoru sťažovateľky mal teda krajský súdnapadnuté uznesenia založiť na nesprávnom právnom posúdení jej návrhov predostretýchv podaných žalobách ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania neboli dostatočne určitéa nespĺňali   náležitosti   námietky   zaujatosti   upravené   v zmysle   dikcie   ustanovenia   §   15azákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj„OSP“ alebo „Občiansky súdny poriadok“). Zároveň krajský súd svojím postupom konalv rozpore   so   samotným   prejavom   vôle   sťažovateľky   a jej   výslovnej   požiadavky,   aby„... vo veci náhrady škody nerozhodoval súd, ktorý škodu spôsobil“.

4. Sťažovateľka v rámci svojej širšej argumentácie „... napáda aj legitímnosť cieľa vyrubovať   súdny   poplatok   za   podanie,   ktoré   nie   je   námietkou   zaujatosti...   Námietku zaujatosti totiž podľa § 15a ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. uplatniť iba voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. To je podstatná obsahová náležitosť, bez splnenia ktorej logicky nemôže   ísť   o   námietku   zaujatosti.   Ak   sa   uplatňuje   procesné   podanie   smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému súdu podľa § 12 ods. 1 OSP z dôvodu,   že jeho sudcovia sú vylúčení, nemožno takéto podanie považovať za námietku zaujatosti, pretože nesmeruje výlučne proti sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, ale smeruje proti všetkým sudcom príslušného súdu. V dôsledku toho nie je potrebné osobitne rozhodovať o zaujatosti sudcu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, ale sa spolu rozhoduje o jednom prípadne viacerých dôvodoch pochybnosti o nezaujatosti u všetkých sudcov príslušného súdu, z ktorých len jeden má prejednávať a rozhodovať vec.... Je... úplne neprípustné, aby sa o vylúčení všetkých sudcov rozhodovalo na základe umelo vyrobenej námietky zaujatosti, keďže tá môže ipso facto smerovať iba proti sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.“.Sťažovateľka sa domnieva, že predostretou argumentáciou sa jej podarilo dostatočnespochybniť   nielen   legalitu,   ale   aj „...   prípadnú   legitimitu   cieľa   spoplatnenia   podania smerujúceho   k delegácii   z dôvodu   vylúčenia   všetkých   sudcov,   vylúčenie   nastáva   vždy zo zákona, súdy ho iba deklarujú, tak v námietke zaujatosti (sudcu, ktorý má vec rozhodnúť a prejednať),   ako   aj   v prikázaní   veci   inému   súdu   (všetkých   sudcov   príslušného   súdu)“.Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka načrtla ústavnému súdu aj rozhodovaciu praxNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v jeho   jednotlivýchrozhodnutiach a taktiež rozhodovaciu prax iných všeobecných súdov nižšieho stupňa akonapr. Krajského súdu v Žiline, taktiež v jeho konkrétnych rozhodnutiach a dožadovala saprávneho   posúdenia   jej   argumentácie   v súlade   s predostretou   judikatúrou   všeobecnýchsúdov.

5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorýmvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniamikrajského súdu, ktoré zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľkeprizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe   konania   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých   nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSPv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnomsúde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosťv osobe   sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodolústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohtouznesenia.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 78/03).

11.   Ústavný   súd   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Tútoochranu   poskytuje   aj   základným   právam   účastníkov   v   konaní   o   ich   veci   pred   súdmi(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovenýchzákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenýmiorgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho vecitým sudcom, ktorého určuje zákon.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00,II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

13.   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavnýmsúdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť hopred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02).

14. Sťažovateľka svoje sťažnosti založila   v podstatnom najmä na skutočnosti, žeokresné súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   majú   v jej   právnych   veciachrozhodovať a súčasne sú orgánmi, ktoré svojimi nesprávnymi úradnými postupmi spôsobilisťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti prenesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP. Podľa názoru sťažovateľky krajský súdnapadnutými   rozhodnutiami,   ktorými   v odvolacom   konaní   potvrdil   prvostupňovérozhodnutia   okresných   súdov   o uložení   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok   za   podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru,   pretože   (ako   vyplýva   z jej   písomných   podaní)   v konaniach   pred   okresnýmisúdmi, ako aj z odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietkuzaujatosti nevzniesla. Práve naopak, sťažovateľka očakávala/predpokladala, že dôjde nielenk   vylúčeniu   jednotlivých   sudcov   okresných   súdov,   ale   celkovo,   že   jednotlivé   právneveci/spory budú prikázané iným vecne príslušným okresným súdom v obvode pôsobnostikrajského súdu.

15. Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach,pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu... Podľa § 15a ods. 1 OSPúčastníci   majú   právo   z dôvodov   podľa   §   14   ods.   1   uplatniť   námietku   zaujatostiproti sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

16. Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavnéhosúdu zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých rozhodnutiach primeranereagoval   na námietky   sťažovateľky   uvedené   v odvolaniach   proti   prvostupňovýmrozhodnutiam   okresných   súdov.   Okresné   súdy   určili   výšku   súdneho   poplatku   „podľapoložky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež vec správne právne posúdili podľapríslušných ustanovení zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).Okresné   súdy   a krajský   súd   tvrdenia   uvádzané   sťažovateľkou   v odôvodneniach   svojichrozhodnutí   vyhodnotili   tak,   že v okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o námietkuzaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje za zákonný a ústavne akceptovateľný,pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskehosúdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, ževšeobecné   súdy   neakceptovali   sťažovateľkinu   interpretáciu   dotknutých   ustanoveníObčianskeho   súdneho   poriadku,   ešte   sama   osebe   nezakladá   porušenie   sťažovateľkouoznačených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy a krajský súdústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

17. Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. ÚS 124/2011), na čo poukazoval ajkrajský súd v odôvodnení svojich napadnutých rozhodnutí.

18. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozdielnosti prístupu iných všeobecnýchsúdov v skutkovo totožných veciach (pozri bod 3) ústavný súd pripomína svoj ustálenýprávny názor, z ktorého vyplýva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúruvšeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď muokrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   prejav   svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenostinezistil, nepovažoval v daných prípadoch argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, abylen na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutia krajského súdu hodnotiť ako ústavneneakceptovateľné a neudržateľné.

19. Ústavný súd zároveň v tejto súvislosti taktiež poukazuje na svoj právny názor,podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samejnemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

20.   Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beianv. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,prípadne   podobných   veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňochpráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Z rozdelenia súdnejmoci   v ústave   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   ktorý   je   definovaný   akonezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, však nie je možné odvodiť postavenie ústavnéhosúdu   ako   orgánu,   ktorého   úlohou   by   bolo   zjednocovať   stanoviská   najvyššieho   súdu(m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciuprax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

21. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu akoodvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúcez limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sa sťažovateľka s názoromkrajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľaústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne III. ÚS 498/2014,I. ÚS 310/2014, I.   ÚS 309/2014, II.   ÚS 468/2014, I.   ÚS 446/2013, III. ÚS 402/2013či III. ÚS 462/2013).

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

23.   Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnickáosoba má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetkus výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

24.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   dospelk záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsťk neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavya do   práva   na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   krajský   súdv posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval   a aplikovalpríslušné právne normy.

25.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutýmirozhodnutiami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právompodľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledkučoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol akozjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

26. Vzhľadom na odmietnutie sťažností sťažovateľky bolo už bez právneho významuzaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   uvedenými   v podaných   sťažnostiach   (napr.návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2014