SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 800/2014-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu17. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 9712/2014 a sp. zn. Rvp 9713/2014,sp. zn. Rvp 10457/2014 až sp. zn. Rvp 10460/2014, sp. zn. Rvp 10726/2014 ažsp. zn. Rvp 10740/2014, sp. zn. Rvp 12028/2014 a sp. zn. Rvp 12549/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žilinesp. zn. 9 Co 314/2014 z 15. mája 2014 (sp. zn. Rvp 9712/2014), sp. zn. 9 Co 309/2014z 15. mája 2014 (sp. zn. Rvp 9713/2014), sp. zn. 9 Co 305/2014 z 15. mája 2014(sp. zn. Rvp 10457/2014), sp. zn. 9 Co 313/2014 z 15. mája 2014 (sp. zn. Rvp 10458/2014),sp. zn. 9 Co 306/2014 z 15. mája 2014 (sp. zn. Rvp 10459/2014), sp. zn. 5 Co 408/2014z 30. júna 2014 (sp. zn. Rvp 10460/2014), sp. zn. 9 Co 307/2014 z 15. mája 2014(sp. zn. Rvp 10726/2014), sp. zn. 9 Co 311/2014 z 15. mája 2014 (sp. zn. Rvp 10727/2014),sp. zn. 9 Co 310/2014 z 15. mája 2014 (sp. zn. Rvp 10728/2014), sp. zn. 9 Co 312/2014z 15. mája 2014 (sp. zn. Rvp 10729/2014), sp. zn. 5 Co 229/2014 z 30. apríla 2014(sp. zn. Rvp 10730/2014), sp. zn. 5 Co 227/2014 z 30. apríla 2014(sp. zn. Rvp 10731/2014), sp. zn. 5 Co 222/2014 z 30. apríla 2014(sp. zn. Rvp 10732/2014), sp. zn. 5 Co 224/2014 z 30. apríla 2014(sp. zn. Rvp 10733/2014), sp. zn. 5 Co 226/2014 z 30. apríla 2014(sp. zn. Rvp 10734/2014), sp. zn. 5 Co 228/2014 z 30. apríla 2014(sp. zn. Rvp 10735/2014), sp. zn. 5 Co 179/2014 z 30. apríla 2014(sp. zn. Rvp 10736/2014), sp. zn. 5 Co 230/2014 z 30. apríla 2014(sp. zn. Rvp 10737/2014), sp. zn. 5 Co 221/2014 z 30. apríla 2014(sp. zn. Rvp 10738/2014), sp. zn. 5 Co 225/2014 z 30. apríla 2014(sp. zn. Rvp 10739/2014), sp. zn. 5 Co 180/2014 z 30. apríla 2014(sp. zn. Rvp 10740/2014), sp. zn. 6 Co 402/2014 z 30. júna 2014 (sp. zn. Rvp 12028/2014)a sp. zn. 5 Co 232/2014 z 30. apríla 2014 (sp. zn. Rvp 12549/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené podsp. zn. Rvp 9712/2014 a sp. zn. Rvp 9713/2014, sp. zn. Rvp 10457/2014 ažsp. zn. Rvp 10460/2014, sp. zn. Rvp 10726/2014 až sp. zn. Rvp 10740/2014,sp. zn. Rvp 12028/2014 a sp. zn. Rvp 12549/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9712/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedenépod sp. zn. Rvp 9712/2014 o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli11. augusta 2014, 25. augusta 2014, 16. septembra a 25. septembra 2014 doručené sťažnostiobchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo vecinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 9 Co 314/2014 z 15. mája 2014, sp. zn. 9 Co 309/2014 z 15. mája 2014,sp. zn. 9 Co 305/2014 z 15. mája 2014, sp. zn. 9 Co 313/2014 z 15. mája 2014,sp. zn. 9 Co 306/2014 z 15. mája 2014, sp. zn. 5 Co 408/2014 z 30. júna 2014,sp. zn. 9 Co 307/2014 z 15. mája 2014, sp. zn. 9 Co 311/2014 z 15. mája 2014,sp. zn. 9 Co 310/2014 z 15. mája 2014, sp. zn. 9 Co 312/2014 z 15. mája 2014,sp. zn. 5 Co 229/2014 z 30. apríla 2014, sp. zn. 5 Co 227/2014 z 30. apríla 2014,sp. zn. 5 Co 222/2014 z 30. apríla 2014, sp. zn. 5 Co 224/2014 z 30. apríla 2014,sp. zn. 5 Co 226/2014 z 30. apríla 2014, sp. zn. 5 Co 228/2014 z 30. apríla 2014,sp. zn. 5 Co 179/2014 z 30. apríla 2014, sp. zn. 5 Co 230/2014 z 30. apríla 2014,sp. zn. 5 Co 221/2014 z 30. apríla 2014, sp. zn. 5 Co 225/2014 z 30. apríla 2014,sp. zn. 5 Co 180/2014 z 30. apríla 2014, sp. zn. 6 Co 402/2014 z 30. júna 2014a sp. zn. 5 Co 232/2014 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv právnych veciach vedených Okresným súdom Martin a Okresným súdom Žilina (ďalej len„okresné súdy“), ktorých predmetom je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmyspôsobenej nesprávnym úradným postupom okresných súdov v exekučných konaniach,v ktorých sťažovateľka vystupovala ako oprávnená a v ktorých sú okresné súdy zároveňtými orgánmi súdnej moci, ktoré sťažovateľke ňou požadovanú náhradu škodya nemajetkovej ujmy spôsobili. Skutočnosti deklarované sťažovateľkou v jej jednotlivýchžalobných návrhoch doručených okresným súdom a vychádzajúce z jej nesúhlasuspočívajúceho v tom, že „... súd, ktorý poškodil sťažovateľa, má byť súdom, ktorý rozhodne o náhrade tejto škody...“, okresné súdy vyhodnotili ako námietky zaujatosti podané protijednotlivým sudcom zaradeným na tieto súdy a v ďalšom postupe rozhodli o uloženípovinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za vznesené námietky zaujatosti v sume66 €, a to „podľa položky č. 17 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“.
Proti tomuto postupu okresných súdov sa sťažovateľka bránila v odvolacom konanípred krajským súdom dôvodiac inter alia aj to, že «... upovedomenie sťažovateľa obsiahnuté v žalobe nebolo... možné posúdiť ako vznesenie námietky zaujatosti v zmysle ust. § 15a OSP, pretože dané upovedomenie neobsahuje také prvky, ktoré by mohli napĺňať zákonom definované náležitosti námietky zaujatosti sudcu (§ 15a ods. 3 OSP, „na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne“)». Tým, že krajský súdna základe sťažovateľkou podaných odvolaní rozhodnutia okresných súdov potvrdil, takpodľa jej názoru „... neposkytol súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, ... dezinterpretoval skutkový stav, ignoroval tvrdenia sťažovateľa a nesprávne aplikoval ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, všetko z dôvodu, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti a v podanom odvolaní... výslovne uviedol, že jeho podanie nepredstavuje námietku zaujatosti podľa ust. § 15a OSP.“.
3. Porušenie svojich označených práv sťažovateľka teda nachádza v postupekrajského súdu, ktorý podľa jej názoru „(a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;(b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; (c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti; (d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva, (e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“. Podľa názoru sťažovateľky mal teda krajský súdnapadnuté uznesenia založiť na nesprávnom právnom posúdení jej návrhov predostretýchv podaných žalobách ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania neboli dostatočne určitéa nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v zmysle dikcie ustanovenia § 15azákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj„OSP“ alebo „Občiansky súdny poriadok“). Zároveň krajský súd svojím postupom konalv rozpore so samotným prejavom vôle sťažovateľky a jej výslovnej požiadavky, aby„... vo veci náhrady škody nerozhodoval súd, ktorý škodu spôsobil“.
4. Sťažovateľka v rámci svojej širšej argumentácie „... napáda aj legitímnosť cieľa vyrubovať súdny poplatok za podanie, ktoré nie je námietkou zaujatosti... Námietku zaujatosti totiž podľa § 15a ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. uplatniť iba voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. To je podstatná obsahová náležitosť, bez splnenia ktorej logicky nemôže ísť o námietku zaujatosti. Ak sa uplatňuje procesné podanie smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému súdu podľa § 12 ods. 1 OSP z dôvodu, že jeho sudcovia sú vylúčení, nemožno takéto podanie považovať za námietku zaujatosti, pretože nesmeruje výlučne proti sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, ale smeruje proti všetkým sudcom príslušného súdu. V dôsledku toho nie je potrebné osobitne rozhodovať o zaujatosti sudcu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, ale sa spolu rozhoduje o jednom prípadne viacerých dôvodoch pochybnosti o nezaujatosti u všetkých sudcov príslušného súdu, z ktorých len jeden má prejednávať a rozhodovať vec.... Je... úplne neprípustné, aby sa o vylúčení všetkých sudcov rozhodovalo na základe umelo vyrobenej námietky zaujatosti, keďže tá môže ipso facto smerovať iba proti sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.“.Sťažovateľka sa domnieva, že predostretou argumentáciou sa jej podarilo dostatočnespochybniť nielen legalitu, ale aj „... prípadnú legitimitu cieľa spoplatnenia podania smerujúceho k delegácii z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov, vylúčenie nastáva vždy zo zákona, súdy ho iba deklarujú, tak v námietke zaujatosti (sudcu, ktorý má vec rozhodnúť a prejednať), ako aj v prikázaní veci inému súdu (všetkých sudcov príslušného súdu)“.Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka načrtla ústavnému súdu aj rozhodovaciu praxNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v jeho jednotlivýchrozhodnutiach a taktiež rozhodovaciu prax iných všeobecných súdov nižšieho stupňa akonapr. Krajského súdu v Žiline, taktiež v jeho konkrétnych rozhodnutiach a dožadovala saprávneho posúdenia jej argumentácie v súlade s predostretou judikatúrou všeobecnýchsúdov.
5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorýmvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniamikrajského súdu, ktoré zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľkeprizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSPv záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňhozačali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnomsúde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosťv osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodolústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohtouznesenia.
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, aknamietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 78/03).
11. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Tútoochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovenýchzákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenýmiorgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho vecitým sudcom, ktorého určuje zákon.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00,II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
13. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavnýmsúdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť hopred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02).
14. Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, žeokresné súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciachrozhodovať a súčasne sú orgánmi, ktoré svojimi nesprávnymi úradnými postupmi spôsobilisťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti prenesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP. Podľa názoru sťažovateľky krajský súdnapadnutými rozhodnutiami, ktorými v odvolacom konaní potvrdil prvostupňovérozhodnutia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru, pretože (ako vyplýva z jej písomných podaní) v konaniach pred okresnýmisúdmi, ako aj z odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietkuzaujatosti nevzniesla. Práve naopak, sťažovateľka očakávala/predpokladala, že dôjde nielenk vylúčeniu jednotlivých sudcov okresných súdov, ale celkovo, že jednotlivé právneveci/spory budú prikázané iným vecne príslušným okresným súdom v obvode pôsobnostikrajského súdu.
15. Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach,pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu... Podľa § 15a ods. 1 OSPúčastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatostiproti sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
16. Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavnéhosúdu zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých rozhodnutiach primeranereagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti prvostupňovýmrozhodnutiam okresných súdov. Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku „podľapoložky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež vec správne právne posúdili podľapríslušných ustanovení zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).Okresné súdy a krajský súd tvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojichrozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietkuzaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje za zákonný a ústavne akceptovateľný,pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskehosúdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, ževšeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkouoznačených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy a krajský súdústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
17. Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. ÚS 124/2011), na čo poukazoval ajkrajský súd v odôvodnení svojich napadnutých rozhodnutí.
18. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozdielnosti prístupu iných všeobecnýchsúdov v skutkovo totožných veciach (pozri bod 3) ústavný súd pripomína svoj ustálenýprávny názor, z ktorého vyplýva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúruvšeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď muokrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých rozhodnutí krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenostinezistil, nepovažoval v daných prípadoch argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, abylen na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutia krajského súdu hodnotiť ako ústavneneakceptovateľné a neudržateľné.
19. Ústavný súd zároveň v tejto súvislosti taktiež poukazuje na svoj právny názor,podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samejnemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
20. Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beianv. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňochpráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Z rozdelenia súdnejmoci v ústave medzi všeobecné súdy a ústavný súd, ktorý je definovaný akonezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, však nie je možné odvodiť postavenie ústavnéhosúdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu(m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciuprax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
21. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu akoodvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúcez limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sa sťažovateľka s názoromkrajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľaústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne III. ÚS 498/2014,I. ÚS 310/2014, I. ÚS 309/2014, II. ÚS 468/2014, I. ÚS 446/2013, III. ÚS 402/2013či III. ÚS 462/2013).
II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
23. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnickáosoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetkus výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
24. Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospelk záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsťk neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavya do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súdv posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikovalpríslušné právne normy.
25. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutýmirozhodnutiami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právompodľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledkučoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol akozjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
26. Vzhľadom na odmietnutie sťažností sťažovateľky bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v podaných sťažnostiach (napr.návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2014