znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 80/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, konajúcouprostredníctvom konateľa a advokáta ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a právana prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní   vedenompod sp. zn. 4 Co 121/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietanéhoporušenia základného   práva sťažovateľa   na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie veci v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konanívedenom pod sp. zn. 4 Co 121/2012.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ,   v pôvodnom   konanív právnom postavení žalobcu, podal 19. decembra 2007 na vecne a miestne príslušnom súdeOkresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie neplatnosti častipoistnej zmluvy a všeobecných poistných podmienok. Ako ďalej sťažovateľ poznamenáva,„... Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 26. marca 2009 č. k. 16 C 208/2007-79 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. marca 2009 č. k. 16 C 208/2007-79 podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Bratislave potvrdil napadnutý   rozsudok   prvého   stupňa   rozsudkom   zo   dňa   28.   októbra   2009   č.   k.   4   Co 198/2009-115.

Sťažovateľ   následne   podal   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   na Generálnu prokuratúru SR, následne dňa 15. októbra 2010 opakovaný podnet na podanie mimoriadneho   dovolania   na   Generálnu   prokuratúru   SR   a   ďalší   opakovaný   podnet   na podanie   mimoriadneho   dovolania   na   Generálnu   prokuratúru   SR,   ktorému   generálny prokurátor vyhovel a v súlade s ustanovením § 243e ods. 1 OSP dňa 22. decembra 2010 podal mimoriadne dovolanie rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. marca 2009 č. k. 16 C 208/2007-79 a rozsudku Krajského sudu v Bratislave zo dňa 28. októbra 2009 č. k. 4 Co 198/2009-115.

V predmetnej veci zároveň Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 15. februára 2012 č. k. 5 M Cdo 22/2010 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. októbra 2009 č. k. 4 Co 198/2009 a vec mu vrátila na nové konanie.“.

3. Podľa názoru sťažovateľa v predmetnej veci toho času koná krajský súd v konanívedenom pod sp. zn. 4 Co 121/2012 s tým, že dosiaľ nebolo vo veci rozhodnuté. Sťažovateľje toho názoru, že „... nečinnosťou porušovateľa... mu vznikla ujma spôsobená bezdôvodným predlžovaním   stavu   právnej   neistoty,   kedy   všeobecné   súdy   nedokázali   rozhodnúť sťažovateľovu vec v primeranej lehote.

S ohľadom na vyššie uvedené sa domnievame, že závažnosť vzniknutej ujmy a jej okolnosti sú veľmi významnej kvality a žiadame preto súd, aby prihliadol k tejto skutočnosti. Vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej   republiky   priznal   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   za   spôsobenú   ujmu vo výške 5.000,- EUR (slovom: päťtisíc eur).“.

4. V závere sťažnosti sťažovateľ upriamuje pozornosť na vyjadrenie podpredsedníčkykrajského   súdu   JUDr.   Praženkovej,   ktorá „...   v   odpovedi   na sťažnosť...   na porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, adresovanej predsedovi Krajského súdu v Bratislave, konštatovala, že táto je dôvodná“.

5. Sťažovateľ preto s poukazom na skutkové okolnosti prípadu, ako aj na ustálenúrozhodovaciu prax ústavného súdu navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnostitakto:„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.

2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co 121/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR (slovom: päťtisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov spolu s DPH) sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ v sume 355,73 EUR   (slovom:   tristopäťdesiatpäť   eur   a   sedemdesiattri   centov)   na   účet

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súdrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkýmv situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II. ÚS   19/05,III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

9. Predmetom konania ústavného súdu bolo teda preskúmanie, či postupom krajskéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 121/2012 došlo k porušeniu základného právasťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavya čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

10.   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   (II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,IV. ÚS 61/03,   II. ÚS 298/06,   II.   ÚS   250/09)   poskytuje   ochranu   základnému   právu   nakonanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosťna ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došloalebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

11.   Zjavne   neopodstatneným   návrhom   je   návrh,   ktorým   sa   namieta   taký   postuporgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoréoznačil   sťažovateľ,   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesnásituácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základnéprávo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

12. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   dozákladných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

13. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, užk prieťahom   v   konaní   označeným   porušovateľom   nemôže   dochádzať,   je   daný   dôvodna odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

14.   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať ajz toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľačl. 127   ods.   1   ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   právanečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

15.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   20.   januára   2015   (bod   1)uvádza,   že „...   v predmetnej   veci   aktuálne   koná   Krajský   súd   v Bratislave   pod   sp.   zn. 4 Co 121/2012“. Z citovanej časti sťažnosti, ako i z jej petitu (bod 5) vyplýva, že sťažovateľžiada ústavný súd o preskúmanie (iba) postupu krajského súdu v konaní vedenom podsp. zn. 4 Co 121/2012.

16.   Podľa   zistení   ústavného   súdu   konanie   vedené   krajským   súdom   pod   sp.   zn.4 Co 121/2012 skončilo vydaním rozhodnutia sp. zn. 4 Co 121/2012 z 29. októbra 2014,ktorým odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu č. k. 16 C 208/2007-79z 26. marca 2009 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Navyše, súdny spis saod 11. decembra 2014 na krajskom súde už nenachádza.

17. S ohľadom na uvedené (bod 16) považuje ústavný súd za preukázané, že konanievedené na krajskom súde pod sp. zn. 4 Co 121/2012 skončilo (pred podaním sťažnostiústavnému súdu) vydaním rozhodnutia sp. zn. 4 Co 121/2012 z 29. októbra 2014.

18. Podľa citovanej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu podľačl. 48   ods.   2   ústavy   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   časeuplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnejmoci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť boladoručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k porušovaniu označeného základnéhopráva postupom krajského súdu v namietaných konaniach, ústavný súd sťažnosť zásadneodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

19. Keďže v čase podania sťažnosti už krajský súd nedisponoval právomocou vo vecikonať (v dôsledku skončenia konania sp. zn. 4 Co 121/2012), a teda nijakým spôsobom užnemohol   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvňovať   plynulosť   priebehu   namietanéhokonania vo veci samej, respektíve ani v ňom spôsobovať prieťahy, k porušovaniu právanečinnosťou tohto orgánu dôjsť nemohlo.

20. Krajský súd teda v danej etape konania už nemôže ovplyvniť jeho priebeh a aniporušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48   ods.   2   ústavy,   čl.   38   ods.   2   listiny,   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vydaním rozhodnutia vykonal krajský súdvšetky relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa a svoju úlohu vtomto smere splnil.

21.   Možnosť   domáhať   sa   ochrany   v petite   označených   práv   zaručených   ústavou,listinou   a dohovorom   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   bola   vo   vzťahu   k   postupukrajského súdu pre sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jejveci druhostupňové konanie.

22.   V   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   považovaná   sťažnosťza zjavne neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutiaorgánu   verejnej   moci   v   rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosťporušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebnépreskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

23. Ústavný súd v neposlednom rade dodáva, že v okolnostiach posudzovanej vecisťažnosť   na   prieťahy   v konaní   krajského   súdu   (bod   4),   ktorú   sťažovateľ   doručilporušovateľovi   6.   mája   2014,   splnila   zákonom   sledovaný   účel.   Z odpovedepodpredsedníčky   krajského   súdu   z 30.   mája   2014 inter   alia vyplynulo,   že   vec „bude prevedená do režimu sledovania veci predsedom krajského súdu za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov v konaní“, pričom ako predpoklad rozhodnutia stanovila lehotu dooktóbra 2014 (pozri bod 16).

24. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaníodmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú.Po odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa ďalšíminávrhmi sťažovateľa.

25. V závere ústavný súd poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákonao   ústavnom   súde   sa   k   návrhu   na   začatie   konania   musí   pripojiť   splnomocneniena zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnenísa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súdv zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútusplnomocnenia   je,   že   sa   udeľuje   inej   osobe   v   rozsahu   vymedzenom   splnomocniteľom,pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu hosplnomocnená osoba zastupuje.

V naznačenom   rozsahu   splnomocnenie   doručené   sťažovateľom   spolu   s   ústavnousťažnosťou vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa(v konaní pred ústavným súdom) týka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2015