znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 80/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   A.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom   Ujom, Legionárska 14, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 136/2013 z 26. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. januára 2014 doručená sťažnosť E. A. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr.   Jozefom   Ujom,   Legionárska   14,   Trenčín,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 136/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie z 26. novembra 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 15/2013 z 9. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie z 9. októbra 2013“)   bola   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   zamietnutá   ako nedôvodná.

Krajský súd uznesením z 26. novembra 2013 rozhodol o sťažovateľovej sťažnosti proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   9.   októbra   2013   tak,   že   ju   podľa   §   193   ods.   1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ   namietal,   že   uznesením   krajského   súdu   z   26.   novembra   2013   bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2013 napriek tomu, že uvedené uznesenie je podľa neho arbitrárne a absolútne nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,   pretože   okresný   súd   sa   v   rámci   neho   obmedzil   len   na   konštatovanie,   podľa ktorého   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a   c)   Trestného   poriadku   existujú v nezmenenom   rozsahu,   poukážuc   pritom   na   dôvody   uvedené   v   odôvodnení   uznesenia sp. zn.   0   Tp   61/2012   z   10.   februára   2012   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 3 Tpo 21/2012 z 29. februára 2012 (konanie o vzatí sťažovateľa do väzby).

Okrem uvedeného v odôvodnení svojho uznesenia z 26. novembra 2013 krajský súd poukázal na to, že v danom štádiu konania je potrebné vo veci okrem výsluchu svedka L. B. vypočuť aj ďalších svedkov, ktorí sa vyjadrujú k jednotlivým skutkom, vykonať aj ďalšie listinné dôkazy, a z toho dôvodu s ohľadom   na existenciu   dôvodov   väzby krajský súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú a rozhodol o jej zamietnutí. Sťažovateľ uznesenie krajského súdu z 26. novembra 2013 označil za arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože ním došlo k potvrdeniu vecnej správnosti arbitrárneho a, pokiaľ ide o odôvodnenie, nepreskúmateľného uznesenia okresného súdu z 9. októbra 2013.

Krajský súd uznesením z 26. novembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom zasiahol do sťažovateľovho práva zaručeného čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že nerozhodol spravodlivo o zákonnosti jeho väzby, pretože sa v jeho odôvodnení nevysporiadal s nedostatkami uznesenia okresného súdu z 9. októbra 2013, ktoré nespĺňalo náležitosti   požadované   §   176   ods.   2   Trestného   poriadku   (aj   vo   vzťahu   k   špecifikácii dôvodov   väzby   podľa   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku)   a   krajský   súd   tieto   nedostatky v rámci svojho rozhodnutia neodstránil.

Sťažovateľ   namietal,   že   uznesením   krajského   súdu   z   26.   novembra   2013   bola „vytvorená obligatórna väzba časovo obmedzená len ust. § 76 ods. 6 a 7 Tr. por. bez možnosti   práva   prepustenia   počas   konania,   ktorá   v   tomto   prípade   z   hľadiska ústavnoprávneho nemôže byť dôvodne považovaná za nevyhnutné dočasné opatrenie“, čím došlo k porušeniu ním označených práv.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu z 26.   novembra   2013,   v   ktorom   uvedený   súd   dôvody   tzv.   útekovej   väzby   sťažovateľa podložil   podľa   neho   len   poukázaním   na   výšku   hroziaceho   trestu,   pretože   vo   vzťahu k druhému   argumentu   tohto   súdu   týkajúceho   sa   jeho   nenastúpenia   do   výkonu   trestu predložil súdu relevantnú argumentáciu, ktorou preukázal, že sa tomuto nastúpeniu žiadnym spôsobom nevyhýbal, avšak uvedený súd tieto argumenty nevzal do úvahy a ani sa s nimi v uvedenom uznesení nevysporiadal.

V   rámci   odôvodnenia   tzv.   preventívnej   väzby   sťažovateľa   krajský   súd v uznesení z 26. novembra 2013 poukázal na jeho trestnú minulosť, ako aj na skutočnosť, že v súčasnosti je proti nemu vedené trestné stíhanie Okresným súdom Bratislava II v konaní pod sp. zn. 1 T 97/2011.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   vec   vedená   Okresným   súdom Bratislava   II   po   sp.   zn.   1   T   97/2011   bola   skončená   rozsudkom   tohto   súdu   vydaným 5. apríla 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 21. apríla 2012 (sťažovateľ bol odsúdený na peňažný trest v sume 250 € alebo náhradný trest vo výmere 3 mesiacov). Krajský súd nebezpečenstvo z pokračovania trestnej činnosti nezaložil na súhrne viacerých okolností, resp. dôkazov, z ktorých by bolo možné dôvodiť obavu z pokračovania v trestnej činnosti, ale len na jednom argumente spočívajúcom v počte jeho predchádzajúcich odsúdení, a ďalší argument, ktorý uviedol, nemožno považovať za relevantný.

Záver krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nemá trvalé zamestnanie, a preto u neho hrozí aj obava, že po prepustení na slobodu by mohol v páchaní majetkovej trestnej činnosti pokračovať, aby si zabezpečil finančný zdroj príjmov, je podľa sťažovateľa iba abstraktnou úvahou, pretože v tomto smere v konaní neboli vykonané žiadne dôkazy.

K namietanému porušeniu sťažovateľových základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 dohovoru malo podľa neho dôjsť v dôsledku toho,   že   krajský   súd   sa   v   predmetnom   konaní   nezaoberal   náležite   ním   predloženou argumentáciou,   nevysporiadal   sa   s   ňou   v   rámci   odôvodnenia   svojho   uznesenia   z   26. novembra   2013,   dôvody   väzby   po   23   mesiacoch   výkonu   väzby   sťažovateľom   a niekoľkonásobnom rozhodovaní o jeho väzbe, vypočutí svedka Borisa Libora na hlavnom pojednávaní 9. októbra 2013, i potom, ako sa sťažovateľ ku skutku v bode 4 – 6 obžaloby priznal, opätovne odôvodnil len formálne v podstate rovnakými okolnosťami ako v čase jeho vzatia do väzby a niektorými neaktuálnymi okolnosťami.

Sťažovateľ následne poukázal na právnu úpravu týkajúcu sa hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12, § 241, § 243, § 278 ods. 2 a 3 a § 284 ods. 2 Trestného poriadku) a následne uviedol, že rovnaká povinnosť hodnotiť dôkazy podľa neho vyplýva pre krajský súd aj pri rozhodovaní o jeho väzbe, resp. o trvaní jeho väzby, a skutočnosť, že v predmetnej veci neboli vykonané všetky navrhované dôkazy, nemôže zakladať ďalšie trvanie jeho väzby, pretože povinnosťou všeobecných súdov je podľa neho hodnotiť a verifikovať dôkazy aj počas vykonávania hlavného pojednávania, a to aj vo vzťahu k posudzovaniu dôvodov väzby   a   len   pre   posúdenie   viny   alebo   neviny   obžalovaného   sa   dôkazy   hodnotia   iba na záverečnej porade.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu uvedeným v odôvodnení uznesenia z 26. novembra 2013, podľa ktorého k zmene právnej kvalifikácie týkajúcej sa bodu   2, 4 a 6 obžaloby ani nedošlo a nezmenili sa   ani dôvody   podozrenia,   že skutky popísané v nej boli spáchané sťažovateľom. Z právnej kvalifikácie skutku potom vyplývajú aj   lehoty   trvania   väzby   v   zmysle   §   76   ods.   6   a   7   Trestného   poriadku   a   krajský   súd v odôvodnení   len   poukázal   na   skutočnosť,   že   právna   kvalifikácia   skutkov   bola prokurátorom ustálená podľa výšky spôsobenej škody a vo vzťahu ku skutku v bode 4 obžaloby,   k   spáchaniu   ktorého   sa   sťažovateľ   priznal,   nejde   iba   o   zločin   spáchaný organizovanou skupinou, ale navyše ním bola spôsobená značná škoda.

Po   uskutočnení   hlavného   pojednávania,   resp.   vykonaní   dôkazov   na   ňom,   podľa sťažovateľa došlo   k výraznému zoslabeniu intenzity   podozrenia   o rozsahu jeho trestnej činnosti podľa obžaloby a taktiež v predmetnej veci existujú skutočnosti, ktoré by mohli viesť k miernejšej právnej kvalifikácii jeho trestnej činnosti, a tým aj k miernejšiemu trestu. Krajský   súd   sa   však   pri   rozhodovaní   o   jeho   väzbe   dôkazmi   vykonanými   na   hlavnom pojednávaní a ani úvahami o možnej zmene právneho posúdenia jeho skutku, a tým i výšky jeho trestu nezaoberal, naopak, odvolal sa na právnu kvalifikáciu skutku a hroziaci trest podľa obžaloby, ktoré označil za základný dôvod trvania jeho väzby.

Krajský   súd   v   predmetnom   konaní   pochybil,   keď   podľa   sťažovateľa   arbitrárne potvrdil uznesenie okresného súdu z 9. októbra 2013, ako aj tým, že sa formálne odvolal na skutkový stav zistený prokurátorom v obžalobe a na právnu kvalifikáciu uvedenú v nej s odkazom na lehoty trvania väzby uvedené v § 78 ods. 6 a 7 Trestného poriadku, čím porušil jeho právo byť prepustený počas konania, právo nebyť vo väzbe po dobu dlhšiu ako dôvodne nevyhnutnú, a právo, aby súd zákonným spôsobom   rozhodol   o ďalšom trvaní pozbavenia jeho osobnej slobody, ako aj právo na osobnú slobodu.

Podľa sťažovateľa tým, že sa krajský súd vyhol v predmetnom konaní „dôslednému preskúmaniu procesných a hmotných podmienok pre a proti väzbe s ohľadom na verejný záujem, preskúmanie dôkazov a právnym úvahám o možnej právnej kvalifikácii a možnej výške trestu a úvahám o výrazne zoslabenej intenzite podozrenia zo spáchania skutku v bode   2.   obžaloby“, porušil   uznesením   z   26.   novembra   2013   a   jemu   predchádzajúcim postupom jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, t. j. krajský súd sa podľa neho nevysporiadal s otázkou zákonnosti trvania jeho väzby ústavne konformným spôsobom.

V   danej   situácii   arbitrárneho   a   nepreskúmateľného   uznesenia   okresného   súdu z 9. októbra   2013   a   jemu   predchádzajúceho   postupu   podľa   sťažovateľa   požiadavky vyplývajúce z jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods.   1 písm.   c)   a ods.   4   dohovoru   vyžadovali zo   strany   krajského súdu   taký   procesný postup,   ktorý   by   mu   umožnil   osobnú   prítomnosť   v   konaní   pred   ním   vrátane   možnosti osobne sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa dôvodnosti a zákonnosti ďalšieho trvania   väzby,   avšak   krajský   súd   v   predmetnej   veci   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí v neprítomnosti   sťažovateľa,   čím   došlo   k   porušeniu   princípu   kontradiktórnosti   konania a princípu rovnosti zbraní.

Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu z 26. novembra 2013 nie je ústavne konformné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru vzhľadom na absenciu konkrétnych, relevantných a dostatočných dôvodov opodstatňujúcich ďalšie trvanie jeho väzby.

V predmetnom konaní mal krajský súd podľa sťažovateľa rešpektujúc jeho práva v rámci odôvodnenia jeho uznesenia z 26. novembra 2013 „dostatočným a preskúmateľným spôsobom (výslovne, zrozumiteľne a logicky) vysvetliť, či po zvážení doterajšej dĺžky väzby (dvadsaťjeden mesiacov), doterajšieho priebehu a stavu konania pred súdom, závažnosti usvedčujúcich dôkazov a konkrétnych skutočností odôvodňujúcich obavu v zmysle § 71 ods. 1   písm.   a)   a   c)   Tr.   por.,   možnosti   nahradenia   väzby   uložením   záruk,   dohľadu a možného uloženia primeraných obmedzení a povinností možno ďalšie trvanie väzby aj naďalej dôvodne považovať za primerané a nevyhnutné opatrenie z hľadiska spravodlivej rovnováhy   medzi   zásadou   zasahovania   do   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa   iba v nevyhnutnom rozsahu a požiadavkou verejného záujmu a zabezpečenia účelu trestného konania“.

Sťažovateľova väzba trvá od 7. februára 2012, vykonáva ju v Ústave na výkon väzby Bratislava a jeho žiadosť   o prepustenie z väzby na slobodu   bola naposledy   zamietnutá uznesením okresného súdu sp.   zn. 4 T 15/2013 z 20. júna 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 75/2013 z 8. júla 2013.

Sťažovateľ poukázal na to, že v prípade podľa neho možnej úvahy o zmene právneho posudzovania jeho skutku je jeho väzba, a tým pozbavenie osobnej slobody neprimerané povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň možno uložiť, a uplynuli maximálne zákonom ustanovené lehoty väzby. Krajský súd sa podľa neho v uznesení z 26. novembra 2013 „vyhol   zvažovaniu   či   výkon   väzby   môže   byť   nahradený   uložením   alternatívnych opatrení   s   odkazom   na   právnu   kvalifikáciu   v   obžalobe   (OZZ)   a   nezistenie   existencie mimoriadnych okolností prípadu podľa § 80 Tr. por“.

Podstatným   problémom   uznesenia   krajského   súdu   z   26.   novembra   2013   podľa sťažovateľa   nie   je   len   argumentácia   týkajúca   sa   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania stíhaného trestného činu (odkazom na obžalobu), ale aj odôvodnenie jeho držania vo väzbe z titulu § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pretože nie je podložené konkrétnymi dôkazmi preukazujúcimi existenciu týchto dôvodov.

Podľa názoru sťažovateľa sú skutkové a právne závery uvedené v uznesení krajského súdu z 26. novembra 2013 zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie ním označených práv.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,   v   ktorom   vysloví,   že   uznesením   krajského   súdu   z   26.   novembra   2013   došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 v   spojení   s   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zruší   uvedené   uznesenie,   prikáže   sťažovateľa neodkladne prepustiť na slobodu, uloží Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej   len „kancelária   ústavného   súdu“)   uhradiť mu trovy   právneho zastúpenia   v sume 284,08 € na účet jeho právneho zástupcu a krajský súd zaviaže uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 454,96 € na účet kancelárie ústavného súdu.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 1 a 5, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 26. novembra 2013. K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že

- krajský súd mal sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2013 vyhovieť, pretože uvedené uznesenie je nepreskúmateľné a arbitrárne;

-   krajský   súd   sa   v   odôvodnení   uznesenia   z   26.   novembra   2013   nevysporiadal s nedostatkami arbitrárneho a nepreskúmateľného uznesenia okresného súdu z 9. októbra 2013;

-   dôvody   útekovej   väzby   krajský   súd   založil   len   na   výške   hroziaceho   trestu a k argumentácii, ktorou sťažovateľ popieral svoje vyhýbanie sa nástupu na výkon trestu odňania slobody uloženému mu v inej veci, sa nevyjadril;

-   čo   sa   týka   dôvodov   preventívnej   väzby,   krajský   súd   poukázal   len   na   trestnú minulosť sťažovateľa a jeho nezamestnanosť, a preto je záver krajského súdu o možnom pokračovaní trestnej činnosti sťažovateľa len abstraktnou úvahou, ktorá nie je založená na žiadnych dôkazoch;

- krajský súd v odôvodnení uznesenia z 26. novembra 2013 nesprávne konštatoval, že je proti nemu vedené ďalšie trestné stíhanie vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 1 T 97/2014, pretože v čase rozhodovania krajského súdu už toto konanie bolo právoplatne skončené;

- v rámci odôvodnenia uznesenia z 26. novembra 2013 sa krajský súd nezaoberal sťažovateľom predloženou argumentáciou, najmä jeho právnymi úvahami o možnej zmene právnej kvalifikácie jeho skutku na prečin pre podľa neho zoslabenie intenzity podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je trestne stíhaný, čoho dôsledkom by bola aj zmena zákonnej lehoty   jeho   väzby   a jeho   prípadné   prepustenie   z väzby,   ako   aj   s tým   súvisiaca   otázka zvažovania možnosti nahradenia jeho väzby inými miernejšími prostriedkami,

-   krajský   súd   mal   v   predmetnej   veci   rozhodovať   v   jeho   prítomnosti,   v   záujme dodržania zásady kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti strán.

Z   uvedeného   vyplýva, že podstatou   všetkých   námietok   sťažovateľa   je namietané nedostatočné a arbitrárne odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 26. novembra 2013. Úlohou   ústavného   súdu   v   tejto   veci   bolo   posúdiť,   či   uznesenie   krajského   súdu z 26. novembra 2013 spĺňa požiadavku ústavnej konformnosti.

Ústavný súd preto preskúmal uznesenie krajského súdu z 26. novembra 2013, ktorým tento   súd   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   podanej   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 9. októbra 2013, v ktorom krajský súd v podstatnom uviedol:

«Sťažnostný súd podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výroku   uznesenia   proti   ktorému   podal   sťažovateľ   sťažnosť   ako   aj   konanie   ktoré   mu predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť obžalovaného nie je nedôvodná.

Ako z obsahu spisového materiálu vyplýva, prokurátorom Generálnej prokuratúry SR   bola   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   dňa   18.   02.   2013   podaná   obžaloba   na obžalovaného E. A. pre obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b), ods. 5 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. a s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods.   1,   ods. 2 písm. a) Tr. zák. na skutkovom základe ako je popísaný v bode 2 obžaloby a za pokračovací zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák. v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák., s prečinom poškodzovania   cudzej   vecí   podľa   §   245   ods.   1,   ods.   2   písm.   a)   Tr.   zák.,   s   prečinom neoprávneného vyrobenia o používania platobného prostriedku elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe ako je popísaný v bodoch 4 až 6 obžaloby.   V   skutku pod bodom 2 obžaloby,   je   obžalovanému   kladené za vinu spáchanie obzvlášť závažného zločinu krádeže spoločne s obžalovanými M. K., T. K. a   s   ďalším   minimálne   jedným   doposiaľ   nestotožneným   páchateľom,   ako   členmi organizovanej   skupiny   odcudzenie   vecí   po   predchádzajúcom   naplánovaní   príprave   vecí zakrývajúcich stopy trestného činu, rozdelení úloh zameraných najmä na disponovanie s odcudzenými vecami, s použitím technických prostriedkov na prekonanie prekážok. K   námietkam uvedeným v   sťažnosti obžalovaného   a v jej   doplnkoch   je   potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o väzbe súdy nehodnotia dôkazy priebežne počas dokazovania na hlavnom pojednávaní a k jednotlivým dôkazom nevyvodzujú závery k vine. Zhodnotiť dôkazy môže súd až po vykonaní všetkých na vec sa vzťahujúcich dôkazov jednotlivo aj v ich vzájomných súvislostiach...

K   zmene   právnej   kvalifikácie   týkajúcej   sa   bodu   2   ani   k   bodom   4   až   6   nedošlo a nedošlo ani k zmene dôvodov na podozrenie, že skutky popísané v obžalobe boli spáchané obžalovaným E. A. Z tejto právnej kvalifikácie potom plynú aj lehoty trvania väzby v zmysle § 76 ods. 6, ods. 7 Tr. por.

Sťažnostný súd k tomu iba dodáva, že právna kvalifikácia skutkov bola prokurátorom ustálená   podľa   výšky   spôsobenej   škody   a   teda   aj   ohľadom   skutku   v   bode   4,   kde   sa obžalovaný doznal, nejde len o zločin pre organizovanú skupinu, ale tiež pre značnú škodu. Za taký zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák. obžalovanému hrozí trest odňatia slobody v rozpätí od 3 rokov do 10 rokov.

Pri skúmaní dôvodov, pre ktoré obžalovaný bol podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. por. na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. 02. 2012 sp. zn. 0Tp/61/12 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 02. 2012 sp. zn. 3Tpo/21/2012 vzatý do väzby, sťažnostný súd zistil, že dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. bol už uznesením Okresného súdu Bratislava I z 06. 03. 2013 sp. zn. 4T/15/2013   v spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   Bratislava   z   18.   03.   2013 sp. zn. 2Tos/29/2013 vypustený.

Väzba obžalovanému plynie od 07. 02. 2012 a vykonáva ju v Ústave na výkon väzby v Bratislave.   Posledne   bola   žiadosť   obžalovaného   o   prepustenie   z   väzby   na slobodu zamietnutá uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. 06. 2013 sp. zn. 4T/15/2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 28. 07. 2013 sp. zn. 2Tos/75/2013. Čo sa týka dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. aj podľa názoru sťažnostného súdu obava, že obžalovaný by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemá stále bydlisko, alebo ak mu hrozí vysoký trest a tiež obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti aj naďalej trvá. Obava tzv. útekovej väzby je založená najmä charakterom trestnej činnosti, za ktorú obžalovanému   hrozí   uloženie   vysokého   trestu.   Ako   už   bolo   v   predchádzajúcich rozhodnutiach súdov konštatované, obžalovaný sa v inej jeho trestnej vecí vyhýbal nástupu do   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   prečo   musel   súd   vydať   3   príkazy   na   jeho   dodanie do výkonu trestu.

Obava tzv. preventívnej väzby vyplýva z kriminálnej minulosti obžalovaného, ktorý bol už 10 krát súdne trestaný a v súčasnosti je proti nemu vedené trestné stíhanie vo veci Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 1T/97/2011.

Keďže   obžalovaný   nemá   trvalé   zamestnanie   hrozí   aj   obava,   že   po   prepustení na slobodu   by   mohol   v   páchaní   majetkovej   trestnej   činnosti   pokračovať,   aby   si   tak zabezpečil finančný zdroj príjmov.

Na   základe   uvedeného   krajský   súd   nezistil   dôvody   pre   zrušenie   prípadne   zmenu uznesenia, preto sťažnosť obžalovaného zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.»

Sťažovateľ   namietal,   že   uznesenie   krajského   súdu   z   26.   novembra   2013   je neodôvodnené   a   arbitrárne,   pretože   v   ňom   krajský   súd   nereagoval   na   ním   predloženú argumentáciu   týkajúcu   sa   u   neho   neexistujúceho   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania skutku, z neexistencie dôvodov jeho väzby a neobsahujúce odkaz na konkrétne okolnosti odôvodňujúce jeho väzbu.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 26. novembra 2013, ako aj s   obsahom   predchádzajúcich   uznesení   vydaných   pri   rozhodovaní   o   zákonnosti   väzby sťažovateľa, na ktoré krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia z 26. novembra 2013 odkazuje,   ústavný   súd   zistil,   že   zákonnosť   väzby   sťažovateľa   bola   preskúmavaná v predmetnom konaní v pomerne pravidelných intervaloch, napr. uznesením okresného súdu o vzatí do väzby sp. zn. 0 Tp 61/2012 z 10. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 21/2012 z 29. februára 2012, uznesením okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby sp. zn. 0 Tp 314/2012 zo 7. augusta 2012 v spojení s uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tpo   73/2012   z   22.   augusta   2012,   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 0   Tp   386/2012   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tpo   102/2012 z 5. decembra 2012, uznesením okresného súdu o predĺžení väzby a o žiadosti o prepustenie z väzby sp. zn. 0 Tp 521/2012 z 20. decembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 107/2012 z 8. januára 2013, uznesením okresného súdu o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby sp. zn. 4 T 15/2013 zo 6. marca 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 29/2013 z 18. marca 2013, ako aj uznesením okresného súdu o žiadosti o prepustenie   na   slobodu   sp.   zn.   4   T   15/2013   z   20.   júna   2013   v   spojení   s   uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 75/2013 z 8. júla 2013, a napokon i uznesením okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. októbra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu z 26. novembra 2013.

V rámci odôvodnenia uvedených uznesení súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci k dôvodom väzby sťažovateľa konštatovali skutočnosti, na základe ktorých dospeli k záveru, že tento je dôvodne podozrivý zo spáchania skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu, a v   súvislosti   s   týmto   podozrením   odkázali   na   v   konaní   vykonané   dôkazy,   výpovede poškodených   a   svedkov,   ako   aj   na   listinné   dôkazy   nachádzajúce   sa   v   spise   (výsledky obhliadky,   znalecké   posudky   a   pod).   O   tom,   že   k   oslabeniu   uvedeného   dôvodného podozrenia   nedošlo,   svedčí   predovšetkým   fakt,   že   v   predmetnej   veci   bola   proti sťažovateľovi a ďalším jeho spoluobvineným za skutky, z ktorých boli obvinení, podaná obžaloba.

Vo   vzťahu   k   dôvodom   tzv.   útekovej   väzby   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní o zákonnosti väzby sťažovateľa poukázali predovšetkým na skutok právne kvalifikovaný v obžalobe ako pokračujúci obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b) a ods.   5 písm. a) Trestného zákona, za ktorý sťažovateľovi hrozí trest odňatia   slobody   v   trvaní   od   10   až   do   15   rokov,   taktiež   poukázali   na   skutočnosť, že sťažovateľ sa vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 8/2000 vyhýbal nástupu na výkon krátkodobého trestu odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov a nastúpil naň až po tom, ako okresný súd vydal trikrát rozkaz na jeho dodanie do výkonu trestu.

Vo   vzťahu   k   dôvodom   tzv.   preventívnej   väzby   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní o zákonnosti   väzby   sťažovateľa   poukázali   na   skutočnosť,   že   cieľom   trestnej   činnosti sťažovateľa a jeho v súčasnosti už spoluobžalovaných bolo získať majetkový prospech, t. j. že k páchaniu trestnej činnosti ich viedli zištné dôvody a cena nimi odcudzených vecí mala predstavovať sumu 510 907,61 €, ďalej aj na fakt, že v minulosti bol sťažovateľ už 10-krát súdne trestaný, okrem iného aj pre majetkovú trestnú činnosť, z čoho vyplýva dôvodná obava, že by i po prepustení na slobodu v páchaní tejto trestnej činnosti pokračovali. Súdy v tejto súvislosti poukázali taktiež na organizovaný spôsob páchania tejto trestnej činnosti a aj na dĺžku doby, počas ktorej bola trestná činnosť páchaná.

V   predmetnej   veci   už   bola   18.   februára   2013   podaná   obžaloba   a   začalo   hlavné pojednávanie,   ktoré   bolo   niekoľkokrát   odročené   a   na   ktorom   bolo   vykonané   rozsiahle dokazovanie, ktoré dosiaľ nie je ukončené. Väzba sťažovateľa bola uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 521/2012 z 20. decembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 107/2012 z 8. januára 2013 predĺžená do 5. apríla 2014.

Sťažovateľ v argumentácii týkajúcej sa porušenia zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti   zbraní   namietal,   že   krajský   súd   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   bez   jeho prítomnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustanovenia § 301 a nasl. Trestného poriadku,   z   ktorých   vyplýva,   že   v   prípade   rozhodovania   o   sťažnosti   obvineného   proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o ponechaní obvineného vo väzbe po podaní obžaloby, o zamietnutí   žiadosti   obvineného   o   prepustenie   z   väzby,   o   neprijatí   písomného   sľubu obvineného,   ako   aj   o   rozšírení   (zmene)   väzobných   dôvodov   na   ďalšie   skutky   nie   je druhostupňovému súdu zákonom uložená povinnosť rozhodovať o sťažnosti na verejnom zasadnutí.

Sťažovateľ mal v danom prípade možnosť predložiť svoju argumentáciu v konaní tak pred okresným súdom, ako aj v rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2013   a   vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   mal   zákonom   poskytnutú   možnosť   rozhodnúť o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uvedenému   uzneseniu   bez jeho prítomnosti   na neverejnom zasadnutí,   nemožno   uvedený   postup   považovať   za   porušenie   sťažovateľom   označených práv, resp. zásady kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní.

Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorý by ho usvedčoval zo spáchania obzvlášť závažného zločinu krádeže, a v tejto súvislosti predložil súdom rozhodujúcim v jeho veci svoju argumentáciu týkajúcu sa možnej zmeny právnej kvalifikácie   uvedeného   skutku   na   prečin   z   dôvodu   podľa   neho   zoslabenia   intenzity podozrenia,   že ho   spáchal,   v   dôsledku   čoho   by sa   následne   v   jeho   prípade   zmenila aj zákonná doba trvania jeho väzby, a dĺžka ním vykonanej väzby by tak presiahla lehotu uvedenú v § 71 ods. 6 alebo 7 Trestného poriadku.

V súvislosti s uvedenou argumentáciou krajský súd v uznesení z 26. novembra 2013 poukázal na skutočnosť, že k zmene právnej kvalifikácie skutku v predmetnej veci nedošlo. Sťažovateľom opísanú situáciu rieši § 71 ods. 9 Trestného poriadku, avšak v danom prípade musí v konaní dôjsť k upozorneniu na zmenu právnej kvalifikácie skutku, obžalovaný môže byť   následne   prepustený   z   väzby   na   základe   písomného   príkazu   predsedu   senátu. S ohľadom na skutočnosť, že vo veci sťažovateľa v konaní nedošlo k upozorneniu na zmenu právnej   kvalifikácie   skutku,   zo   spáchania   ktorého   je   obžalovaný   aj   sťažovateľ,   a   preto uvedené úvahy sťažovateľa nemajú žiadnu právnu relevanciu a podľa názoru ústavného súdu v danom prípade ani nebolo potrebné, aby sa nimi krajský súd podrobnejšie zaoberal.

Z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   z   26.   novembra   2013,   ako   aj   obsahu predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe sťažovateľa, na ktoré toto uznesenie odkazuje, podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že tento súd, resp. súdy zúčastnené na rozhodovaní o jeho väzbe, sa argumentáciou predloženou sťažovateľom zaoberali. Z uznesenia z 26. novembra 2013   vyplýva,   že   krajský   súd   dospel   k   záveru   o   pretrvávaní   dôvodného   podozrenia sťažovateľa zo spáchania skutkov, pre ktoré bola aj proti nemu podaná obžaloba, týmto súdom   uvedené   dôvody   väzby   sťažovateľa   založené   na   hrozbe   vysokého   trestu, predchádzajúcom správaní sťažovateľa spočívajúcom vo vyhýbaní sa nástupu do výkonu trestu odňatia slobody v inej trestnej veci, ako aj trestnej minulosti sťažovateľa vo svojom súhrne stále možno považovať v danom štádiu trestného konania za dostatočné a relevantné. Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   z   26.   novembra   2013   spočívajúce   v   odkaze na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe sťažovateľa možno síce považovať za krajné, ale s ohľadom na pravidelné intervaly preskúmavania zákonnosti väzby sťažovateľa, náročnosť uvedenej veci z hľadiska charakteru trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ obžalovaný, a z toho   vyplývajúcu   časovú   náročnosť   vykonávania   dokazovania   a predovšetkým s ohľadom   na   súčasné   štádium   trestného   konania   v   jeho   veci   ešte   stále   ústavne akceptovateľné riešenie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu z 26. novembra 2013 považovať za ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia, t. j. nemožno ho označiť za arbitrárne alebo nedostatočné.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014