znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 80/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 14476/2012 a sp. zn. Rvp 14477/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Čadca sp. zn. 8 Er 226/2004 zo 16. novembra 2011 a sp. zn. 6 Er 290/2003 z 8. novembra 2011 a im predchádzajúcim postupom, ako aj namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu v Žiline   sp. zn. 3 CoE 46/2012   zo   6.   septembra   2012   a   sp.   zn.   21   CoE   131/2012   z   5. septembra 2012 a im predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14476/2012 a sp. zn. Rvp 14477/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14476/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

2. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. decembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva (ďalej len „dohovor“) a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Čadca (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   8   Er   226/2004   zo   16.   novembra   2011 a sp. zn. 6 Er290/2003   z   8.   novembra   2011   (ďalej   spolu   aj   „napadnuté   rozhodnutia okresného súdu“) a im predchádzajúcim postupom, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 46/2012 zo 6. septembra 2012 a sp. zn. 21 CoE 131/2012 z 5. septembra 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) a im predchádzajúcim postupom.

3. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolo účastníkmi zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluve   dohodnuté,   že   v prípade,   ak dlžník   neplní   svoje povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Tieto zápisnice boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny   exekútor   na   základe   poverení   udelených   okresným   súdom   začal   nútený   výkon rozhodnutí,   t.   j.   exekúciu.   V priebehu   exekučných   konaní   okresný   súd   napadnutými rozhodnutiami okresného súdu vyhlásil tie exekúcie za neprípustné a zastavil ich. Krajský súd   na   základe   odvolania   sťažovateľky   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami   potvrdil napadnuté rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.

3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej činnosti   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich   nesprávnosť   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd „... svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   a s použitím chybnej   aplikácie   a interpretácie...“,   za   súbežného   porušenia   viacerých   procesných pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla, že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje   právomocou   (takúto   právomoc   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   právneho predpisu)   umožňujúcou   mu   zasahovať   do   tejto   garancie   ovplyvňovaním   výkonu   práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania   splnenia   zákonných   predpokladov   pre   poverenie   súdneho   exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie   bol   pripojený   exekučný   titul   opatrený   potvrdením   o jeho   vykonateľnosti,   či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov   vykonateľné   tak   po   stránke   formálnej...   ako   aj   materiálnej...   V rámci   tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutými rozhodnutiami   okresného   súdu   a im   predchádzajúcim   postupom,   ako   aj   porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu   a im predchádzajúcim postupom, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru a čl. 1   dodatkového   protokolu   napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a im predchádzajúcim postupom, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a im predchádzajúcim postupom.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9. S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 14476/2012 a sp. zn. Rvp 14477/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

11.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   sťažnosť   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

15. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

16.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

17. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená   a   v prípade   vecí vedených   pod   sp.   zn.   sp. zn.   Rvp   14476/2012   a   sp.   zn.   Rvp   14477/2012   rozhodol o neprípustnosti   exekúcií   a o ich   zastavení,   mal   právomoc   skúmať prípustnosť   exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica.

18. Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu,   ktoré   považoval   za   dostatočné.   Krajský   súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. 3 CoE 46/2012 zo 6. septembra 2012 uviedol: „sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštruovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na   doplnenie   považoval   krajský   súd   za   potrebné   vysporiadať   sa   s   námietkami oprávneného vyjadrené v podanom odvolaní.

Je nevyhnutné, aby exekučné právo zabezpečovalo ochranu povinného i práva tretích osôb pred nadmernými a neopodstatnenými zásahmi vykonanými prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí. Spojenie týchto základných postulátov znamená, že exekučné konanie sa môže   vykonávať   len   na   uspokojovanie   skutočne   existujúcich   práv,   len   za   podmienok a spôsobmi,   ktoré   určuje   zákon,   iba   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   uspokojenie oprávneného, a výlučne z majetku povinného.

Porušenie ktoréhokoľvek z týchto princípov uplatňujúcich sa   v exekučnom   práve spôsobuje neprípustnosť exekúcie (úplnú alebo čiastočnú). Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon. Každý z týchto dôvodov neprípustnosti (všeobecných alebo osobitných) má za následok zastavenie exekúcie...

Zastavením   exekúcie   sa   rozumie   procesný   úkon   exekučného   súdu   smerujúci k trvalému upusteniu od vykonávania exekúcie vydaný po zistení neprípustností exekúcie, ktorá   nastala   v   dôsledku   zákonom   predvídaných   hmotnoprávnych   aj   procesnoprávnych skutočností zásadne po vydaní exekučného titulu, výnimočne aj pred jeho vydaním. O zastavení exekúcie (úplnom i čiastočnom) sa rozhoduje na návrh i bez návrhu. Exekútor   je   povinný   v   každom   štádiu   konania   skúmať,   či   sa   nevyskytli   dôvody neprípustnosti exekúcie, a ak dôjde k záveru, že takýto dôvod existuje, bez ďalšieho predloží vec exekučnému súdu na zastavenie exekúcie...

V danom prípade bola exekúcia začatá na podklade exekučného titulu, ktorý trpí závažnými vadami majúcimi za následok jeho nevykonateľnosť. V tomto smere súd prvého stupňa objasnil zmysel inštitútu zastúpenia na základe plnomocenstva, pričom uzavrel, že vôľa povinného splnomocniť Mgr. T. K. nebola prejavená slobodne. Oprávnený konal v rámci výkonu svojho podnikania, keď dlžníkovi ponúkol poskytnutie úveru, pričom zmluvné podmienky formuloval on sám v predtlačenom doklade. Súčasťou formulárovej zmluvy bolo aj udelenie plnej moci Mgr. K. Povinný tak samostatne a slobodne neprejavil vôľu byť zastúpený splnomocneným zástupcom, ale v pozícii slabšej zmluvnej strany ako spotrebiteľ prijal   predložené   zmluvné   podmienky.   Voľba   zástupcu   bola   vykonaná   oprávneným,   nie povinným. Je nutné konštatovať, že nedostatok prejavu vôle mal jednoznačne za následok neplatnosť   udeleného   plnomocenstva   a   v   dôsledku   toho   nebolo   možné   následne   ani akceptovať notársku zápisnicu (dokonca podpísanú advokátskym koncipientom Mgr. B. Ž.) ako   platný   právny   úkon,   pretože   prejav   vôle   v   nej   vyjadrený   nie   je   prejavom   vôle povinného.   Za   zmienku   tiež   stojí   fakt,   že   samotným   oprávneným   vopred   určený splnomocnenec nemôže zastupovať   povinného   aj   pre rozpor   s § 22 ods.   2 Občianskeho zákonníka (rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného).

Za   predpokladu,   že   na   podklade   vadnej   plnej   moci   bola   vyhotovená   notárska zápisnica,   je   nutné   uzavrieť,   že   táto   pre   nedostatok   prejavenej   vôle   nemôže   vyvolať vo vzťahu   k   povinnému   žiadne   právne   dôsledky.   Povinný   v   skutočnosti   neprejavil   vôľu spísať spornú zápisnicu,   táto   tak   neobsahuje   všetky potrebné náležitosti predpokladané v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku v spojitosti s § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku a z tohto dôvodu nemožno na jej základe viesť exekúciu.

Pokiaľ ide o tvrdenia oprávneného, ktorý argumentoval tým, že v danom prípade bolo možné exekúciu zastaviť len v štádiu konania.o udelenie poverenia a že súd prekročil medze preskúmavania exekučného titulu, tieto boli vyhodnotené ako nedôvodné. Spôsobilý exekučný titul je základnou podmienkou toho, aby mohol nútený výkon rozhodnutia riadne prebehnúť. Pri zistení vád exekučného titulu, ktoré majú za následok jeho nevykonateľnosť, je exekučný súd povinný na uvedené okolnosti prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania a z úradnej   povinnosti,   nielen   v   súvislosti   s   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie. Zo žiadneho   ustanovenia   Exekučného   poriadku   totiž   nevyplýva   možnosť   preskúmavať exekučný titul len v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Práve naopak, formulácia ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku umožňuje súdu ex offo v každej časti exekúcie urobiť úsudok o neprípustnosti exekúcie, k čomu došlo aj v aktuálnej veci.“

Krajský súd vo veci sp. zn. 21 CoE 131/2012 okrem iného uviedol: „V prvom rade krajský súd zdôrazňuje, že poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie nie je súdnym rozhodnutím.   Nadväzne   predmetný   úkon   súdu   nie   je   spôsobilý   vykonať   účinky právoplatného rozhodnutia o konkrétnej otázke (veci) a vytvoriť do budúcna prekážku veci rozhodnutej. Možno síce súhlasiť s odvolateľom, že súd súlad exekučného titulu – notárskej zápisnice   –   zo   zákonom   mal   exekučný   súd   skúmať   už   v   štádiu   vydania   poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), predmetná nedôslednosť však nebráni neskoršiemu posudzovaniu prípustnosti exekúcie...

Okresný   súd   neprekročil   svoju   právomoc,   keď   posudzoval   súvislosti   udelenia plnomocenstva povinným   pre Mgr.   K.   Jedným   zo základných   predpokladov   materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného tituluje súhlas povinného s obsahom tejto zápisnice a s jej vykonateľnosťou. Ak uvedené vykonáva osoba odlišná od povinného, je nutné dôsledne sa zaoberať existenciou riadneho plnomocenstva zo strany povinného pre túto   osobu.   Samotný   odvolateľ   pritom   súhlasí   s   oprávnením   exekučného   súdu   skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu.

Krajský súd považoval za vecne správny záver okresného súdu o neakceptovateľnej kolízii   záujmov   Mgr.   K.   pri   zastupovaní   povinného   v   procese   spisovania   notárskej zápisnice/exekučného titulu. V súdenej veci je nepochybné, že pri spísaní zápisnice, resp. v štádiu bezprostredne pred prikročením k tomuto úkonu Mgr. K. bol v kontakte výlučne s oprávneným.   Stav,   kedy   zástupca   konal   v   mene   povinného,   ale   pri   úkone   komunikuje výhradne   s oprávneným,   pričom   tento   mu   uhradí   i   súvisiace   výdavky,   nie   je   prípustné posúdiť inak, ako kolíziu na strane zástupcu, ktorá vo svojom dôsledku vylučuje platnosť takéhoto právneho úkonu. Na uvedenom závere nič nemení fakt, že na dotknutom spôsobe zastupovania   sa   dohodli,   v   rámci   všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru   (bod   0.6) veriteľ (oprávnený) a dlžník (povinný). Týmto dojednaním sa jednak obchádzajú kogentné ustanovenia,   týkajúce   sa   zákazu   zastupovania   dvoch   strán,   ktorých   záujmy   navzájom kolidujú (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 18 ods. 1 a § 21 písm. a) zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii). Krajský súd zhodne so súdom prvého stupňa nepovažuje notársku zápisnicu zo dňa 22. 05. 2003 za exekučný titul súladný so zákonom, keďže v mene povinného   koná   niekto,   kto   takéto   oprávnenie   (vzhľadom   na   rozobratú   kolíziu)   nemal. Predmetný   fakt   predstavuje   skutočnosť/dôvod,   pre   ktorý   existujúci   exekúciu   nemožno vykonať.

Ale odvolací súd poukazuje aj na rozpor so zásadami na ochranu spotrebiteľov, keďže   je   nesporné,   že   v   predmetnom   prípade   sa   jednalo   o   spotrebiteľský   vzťah.   Pri uzatváraní   zmluvy   povinný   nemal   možnosť   voľby   výberu   zástupcu,   pretože   zo   zmluvy o úvere, ktorý povinný uzatvoril, je zrejmé, že v tejto zmluve bola použitá už predtlač, ktorá sa používala pri uzatváraní zmlúv a už teda obsahovala meno splnomocnenca Mgr. T. K. Týmto spôsobom vznikla značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, keďže povinný musel pri uzavretí zmluvy o úvere súčasne udeliť plnú moc advokátovi, ktorý v tom čase poskytoval právne služby oprávnenému. Povinný teda nemal žiadnu možnosť zvoliť si pre uvedený úkon vlastného zástupcu. Teda aj bez ohľadu   skúmania   okolnosti   udelenia   plnej   moci   (skutočnosť   kolízie   záujmov),   je   daná okolnosť   spôsobujúca   neprípustnosť   exekúcie   –   ide   o   neprijateľnú   podmienku   v spotrebiteľskej zmluve.

Taktiež, z daného dôvodu správne okresný súd uzavrel, že v danom štádiu konania nemohol   pripustiť   zmenu   v   osobe   súdneho   exekútora.   Predmetný   záver   činí neopodstatneným ďalší odvolací dôvod oprávneného. Pokiaľ je plnomocenstvo neplatným úkonom, nemá žiaden vplyv na prejednávaný prípad, že povinný toto plnomocenstvo nikdy nevypovedal, inými slovami, nemožno vypovedať niečo, čo je neplatné a teda nespôsobuje predpokladané právne účinky...“

19.   Ústavný   súd   preskúmal   výklad   krajského   súdu   a jeho   úvahy   vo   vzťahu k notárskej zápisnici, ktorá bola následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi, a správne ju vyhodnotil, že nie je spôsobilým exekučným titulom.

20.   Krajský   súd   v rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu preskúmal   v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   napadnuté rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania   pred   udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

21.   Záver   krajského   súdu   o oprávnení   okresného   súdu   preskúmavať   súlad exekučného   titulu   so   zákonom   v ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania,   a nielen pred vydaním   poverenia,   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným aj v iných   ustanoveniach   Exekučného   poriadku,   a nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo

bez   toho,   aby   sa   exekučný   titul   stal   vykonateľným §   57   ods.   1   písm.   a)   Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je   podkladom   na vykonanie   exekúcie,   bolo   po   začatí   exekúcie   zrušené   alebo   sa   stalo neúčinným §   57   ods. 1   písm.   b)   Exekučného   poriadku,   alebo   ak   v prebiehajúcom

exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1   písm.   f)   Exekučného   poriadku,   alebo   ak   už   začatú   exekúciu   súd   vyhlásil

za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

23.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v rozsudku   sp.   zn.   3 Cdo   164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov   Slovenskej   republiky   pod   č. R   58/1997   uviedol,   že „súdna   exekúcia   môže   byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutých rozhodnutí okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

25. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

26. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali   príslušné   právne   normy   (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom a rozhodnutiami krajského súdu (tak aj rozhodnutiami okresného súdu vzhľadom na ich potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a právom   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

28. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013