znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 80/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. T. a M. T., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 19/2010 z 26. mája 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 248/2010 z 23. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. T. a M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2011 doručená sťažnosť R. T. a M. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 7 Co 19/2010 z 26. mája 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 248/2010 z 23. júna 2011.

2.   Sťažovatelia   uviedli,   že   boli   účastníkmi   konania vedeného   na Okresnom   súde Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   17   C   55/2009,   v ktorom   sa   ako navrhovatelia domáhali, aby súd zaviazal Slovenskú republiku – Ú. (ďalej len „odporca“), zaplatenia sumy 66,39 € s príslušenstvom. Právnym titulom ich nároku mal byť nesprávny úradný postup odporcu, pretože o ich návrhu na vklad záložnej zmluvy nebolo rozhodnuté v zákonnej 30-dňovej lehote (do 22. novembra 2007), ale až o ďalších 80 dní (12. februára 2008). O návrhu sťažovateľov rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 55/2009 z 10. septembra   2009,   ktorým   uložil   odporcovi   zaplatiť   sťažovateľom   spoločne   a nerozdielne sumu 66,39 € s príslušenstvom, ako aj náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu z 10. septembra   2009   podal   odporca   odvolanie.   O jeho   odvolaní   rozhodol   krajský   súd rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   19/2010   z 26.   mája   2010   tak,   že   zmenil   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   a návrh   sťažovateľov   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu podali   sťažovatelia   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 6 Cdo 248/2010 z 23. júna 2011 tak, že dovolanie sťažovateľov odmietol.

3. Ako z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 26. mája 2010 vyplýva, dôvodom na zmenu rozsudku okresného súdu a zamietnutie návrhu sťažovateľov bolo to, že sťažovatelia neoznačili a nepreukázali splnenie predpokladov potrebných na vznik nároku na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch.   Podľa   sťažovateľov   však   krajský   súd interpretoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o zodpovednosti   za   škodu“)   svojvoľne   a v rozpore   s ich   účelom   a zmyslom, a vybočil tým z medzí ústavnosti. Uvedené pochybenie krajského súdu malo za následok vadu v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), na ktorú mal prihliadnuť   najvyšší   súd   pri   prerokovaní   dovolania   sťažovateľov „ex   offo“ a rozsudok krajského súdu z 26. mája 2010 zrušiť. Tým krajský súd a aj najvyšší súd porušili základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol takýmto nálezom: „1.   Krajský   súd   v   Bratislave   svojím   rozsudkom   zo   dňa   26.05.2010,   č.   k. 7Co/19/2010-83 porušil základné práva sťažovateľov zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave svojím rozsudkom zo dňa 26.05.2010, č. k. 7Co/19/2010-83 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší súd SR   svojim uznesením zo dňa 23.06.2011,   sp.   zn.   6Cdo/248/2010 porušil základné práva sťažovateľov zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.06.2011, sp. zn. 6Cdo/248/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

5.   Krajský   súd   v Bratislave   a Najvyšší   súd SR   sú povinní zaplatiť   sťažovateľom náhradu trov konania na účet ich právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

7.   Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecných súdov môže byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

8. Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podstatou sťažnosti je ich tvrdenie, že krajský súd interpretoval ustanovenia   zákona   o zodpovednosti   za   škodu   svojvoľne   a v rozpore   s jeho   účelom, v dôsledku   čoho   rozsudkom   z 26.   mája   2010   bolo   porušené   označené   základné   právo sťažovateľov.   Tieto   nedostatky   mal   identifikovať   najvyšší   súd,   ktorý   rozhodoval   o ich dovolaní, a rozsudok krajského súdu z 26. mája 2010 mal zrušiť. Najvyšší súd preto tým, že dovolanie sťažovateľov odmietol a vecou   sa   ďalej nezaoberal, porušil   tiež ich   základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.  

9.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   tiež   uvádza,   že   obsahom   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.   II. ÚS   88/01,   III.   ÚS   362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vyvodené   právne   a   skutkové   závery   krajského   súdu nemožno   považovať   za   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené.   Krajský   súd   v odôvodnení rozsudku z 26. mája 2010 presvedčivo a zrozumiteľne odôvodnil svoj právny názor, prečo považuje rozsudok okresného súdu z 10. septembra 2009 za nesprávny, čo malo za následok jeho zmenu a zamietnutie návrhu sťažovateľov. Rovnako výklad zákona o zodpovednosti za škodu   a jeho   aplikáciu   na   konkrétnu   situáciu   sťažovateľov   považuje   ústavný   súd za ústavne konformné, čo je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúcou skutočnosťou. To, že sa sťažovatelia so závermi krajského súdu nestotožňujú, nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu vyjadrený v rozsudku z 26. mája 2010 svojím vlastným. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutia porušenia tohto ústavného práva ústavnou sťažnosťou (m. m. II. ÚS 3/97).

10. Obdobné stanovisko zastáva ústavný súd aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 23. júna 2011, ktorým bolo dovolanie sťažovateľov odmietnuté. Predmetom konania bolo   zaplatenie   sumy   66,39   €   s príslušenstvom   z   titulu   nesprávneho   úradného   postupu odporcu. Z toho dôvodu najvyšší súd posúdil dovolanie v súlade s § 238 ods. 5 OSP ako neprípustné,   pretože   išlo   o bagateľnú   vec.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   ak Občiansky   súdny   poriadok   vylučuje   u bagateľných   vecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky presunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy   iba   v prípadoch   extrémneho   vybočenia   zo   štandardov,   ktoré   sú   pre   postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08). Inak povedané,   v prípade   ústavných   sťažností,   v ktorých   ide   o bagateľnú   čiastku,   by   išlo o bezúčelné využívanie právomoci ústavného súdu na úkor konaní, v ktorých reálne hrozí zásadné porušenie základných práv a slobôd (uznesenie Ústavního soudu České republiky sp. zn. II. ÚS 360/11 z 23. februára 2011). Najvyšší súd však starostlivo preskúmal podané dovolanie   sťažovateľov   a neobmedzil   sa   iba   na   konštatovanie   neprípustnosti   dovolania podľa   §   238   ods.   5   OSP,   ale   rozsudok   krajského   súdu   z 26.   mája   2010   preskúmal z hľadiska, či nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP. Najvyšší súd sa pritom osobitne zameral na sťažovateľmi zdôraznenú vadu podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Najvyšší   súd   však   ani s osobitným   zreteľom   na   túto   vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom takéto pochybenie v postupe krajského súdu   nezistil.   Ústavný   súd   preto   považuje   postup   najvyššieho   súdu   pri   preskúmavaní rozsudku krajského súdu z 26. mája 2010 za plne legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

11. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Dospel totiž k záveru, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu nesignalizujú žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 15. februára 2012