znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 80/2010-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31.   marca   2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   a   na   súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE 146/2009 z 26. novembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 21 Er 211/2009-29 z 1. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2010   elektronickou   poštou   (doplnená   podaním   z 11.   marca   2010)   doručená   sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“) a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   13 CoE/146/2009   z 26. novembra   2009   (ďalej   aj „napadnuté   rozhodnutie“)   v   spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Zvolen   (ďalej   len „okresný   súd“)   č.   k.   21   Er   211/2009-29   z 1.   októbra   2009   (ďalej   aj   „prvostupňové rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   ktorým   bolo   vyhovené   námietkam povinného   proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie   z 10.   júla   2009   vykonávanej   súdnou exekútorkou na návrh oprávnenej (t. j. sťažovateľky, pozn.) z 29. apríla 2009 a poverenia okresného   súdu   č.   5611027760   z 20.   mája   2009.   Exekučným   titulom   bolo   právoplatné a vykonateľné   rozhodnutie   –   platobný   výmer   vydaný   správcom   konkurznej   podstaty poisťovne P. v konkurze, B. (ďalej len „úpadca“), č. 1194/2001 z 5. novembra 2009 proti povinnému P. (ďalej aj „povinný“) o vymoženie sumy 145 172,64 € s príslušenstvom ako poplatok z omeškania z dlžnej sumy zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení. Túto pohľadávku   proti   povinnému   spolu   s   inými   pohľadávkami   úpadcu   voči   platiteľom a samoplatcom poistného zmluvne nadobudla sťažovateľka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok úpadcu zo 7. júla 2005. V podaných námietkach povinný vzniesol námietku premlčania voči právu vymáhať poplatok z omeškania z vykonateľného exekučného titulu na peňažné plnenie.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „OS ZV... a následne KS BB... rozhodovali nad   rámec   kompetencií,   ktoré   im   zveruje   právny   poriadok   a Ústava...,   čím   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na... sťažovateľ má za to, že OS ZV a KS BB za daných podmienok neboli oprávnené posudzovať nulitu exekučného titulu... uznesenie 1 a následne uznesenie 2 (t. j. sťažnosťou napadnuté uznesenia, pozn.) sú arbitrárne a ako také   ústavne   neudržateľné,   ako   vyplýva   z ich   odôvodnenia...   OS   ZV   koncipoval   svoje rozhodnutie na právnych záveroch, ktoré v rámci slovenského právneho poriadku nebol oprávnený   posudzovať   (...   preskúmavacia   právomoc   rozhodnutí   v správnom   súdnictve prislúcha výlučne Krajským súdom...)“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:„1. Uznesením Krajského súdu... sp. zn. 13 CoE 146/2009-80 zo dňa 26. 11. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 21 Er 211/2009-29 zo dňa 1. 10. 2009 došlo   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   ochranu,   k porušeniu   práva Sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   ako   aj   k porušeniu   vlastníckeho   práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy..., ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny... a ust. čl. 6 ods. 1... dohovoru...

2. Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 13 CoE 146/2009-80 zo dňa 26. 11. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 21 Er 211/2009-29 zo dňa 1. 10. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie náhrady trov konania.

5. Sťažovateľka pripojila k sťažnosti uznesenie okresného súdu č. k. 21 Er 211/2009-29 z 1. októbra 2009 a napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 13 CoE 146/2009 z 26. novembra   2009,   ktoré   podľa   vyznačenej   doložky   nadobudli   právoplatnosť 14. decembra 2009.

6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 21 Er 211/2009.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený).

8.   O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa   čl. 46 ods.   4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký zákonný obsah a ochranu... Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

10. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľkina sťažnosť z 29. septembra 2009 analogického skutkového a právneho obsahu bola predmetom jeho posudzovania vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 359/09, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením z 25. novembra 2009. Z odôvodnenia tohto uznesenia, v ňom uvedených právnych úvah a prijatých záverov ústavný súd pri posudzovaní aktuálnej sťažovateľkinej sťažnosti vychádzal.

11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla postup   a rozhodnutie   okresného   súdu   v posudzovanej   veci.   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný zákonom ustanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľka využila, keď proti uzneseniu okresného súdu   č.   k.   21   Er   211/2009-29   z 1.   októbra   2009   podala   22.   októbra   2009   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 146/2009 z 26. novembra 2009 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

12.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   13   CoE   146/2009 z 26. novembra   2009,   možno zo   sťažnosti   vyvodiť,   že sťažovateľka   vidí   porušenie ňou označených základných práv v tom, že „... súdy (teda aj krajský súd, pozn.) vyslovili právne závery na ktoré ich právny poriadok neoprávňoval (preskúmanie právoplatného správneho rozhodnutia,   navyše   po   uplynutí   prekluzívnej   lehoty   v rámci   ktorej   bolo   preskúmanie možné)...“ (pozri tiež bod 3).

13.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   najprv   tou   časťou   sťažnosti   sťažovateľky,   v   ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny tým, že vo veci konajúce súdy vyhoveli námietkam povinného, hoci podľa jej názoru na takého rozhodnutie „ich právny poriadok neoprávňoval... sa nenáležite vysporiadali   s otázkou   posúdenia   nulity   Platobného   výmeru...   v konaní   dospeli k rozhodnutiu   na   základe   preskúmania   skutočností,   ktoré   bolo   v rozpore   s explicitnou právnou úpravou...“. Krajskému súdu najmä vytýka, že pri vydaní napadnutého uznesenia ňou prednesené argumenty odôvodňujúce zrušenie prvostupňového rozhodnutia ignoroval, a najmä,   že   svoje   rozhodnutie „tiež   koncipoval...   na   základe   skutočností,   v ktorých   mu zákon nezveril preskúmavaciu právomoc... Sťažovateľ na navyše za to, že súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami ani so skutočnosťami zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie veci... a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne zdôvodnili.“.

14.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o potvrdení prvostupňového rozhodnutia (o vyhovení námietkam povinného a vyhlásení exekúcie za neprípustnú)   uznesením   sp.   zn.   13   CoE   146/2009   z 26.   novembra   2009   sú   zlúčiteľné s označeným článkom ústavy (resp. listiny).

15. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 13 CoE 146/2009 z 26. novembra 2009 v podstatnom uviedol:

„Proti uzneseniu (okresného súdu, pozn.) včas podal odvolanie oprávnený. Z jeho odvolania   vyplýva   najmä,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   podľa   neho   vychádza z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Podľa   jeho   názoru   platobný   výmer   je právoplatný a   vykonateľný   a   jeho   správoplatnenie   bolo   uskutočnené   zákonným predpísaným spôsobom s dátumom, ktorý je vyznačený správnym orgánom na platobnom výmere. Má za to, že SKP bol oprávnený vydať platobný výmer, ktorý je platným exekučným titulom   v zmysle   ust   §   41   EP  ...   orgány   štátnej   moci   sú   oprávnené   rozhodovať,   resp. posudzoval   právne   vzťahy   len   v rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   je v súlade s Ústavou...   a zákonmi a nie sú oprávnené rozširovať svoju pôsobnosť nad rámec Ústavy... Po nariadení exekúcie súd skúma vecnú legitimáciu účastníkov výlučne z pohľadu titulu pre exekúciu, bez toho, aby sa zaoberal jeho správnosťou, t. j. tým, či odráža skutočné hmotnoprávne vzťahy účastníkov. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd konal nad rámec svojej vecnej príslušnosti a nebol oprávnený za daných podmienok dodatočne preskúmavať platobný výmer... Krajský súd... uznesenie okresného súdu potvrdil... ako vo výroku vecne správne. Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov.

Nosnou   myšlienkou odvolateľa...   je,   že v exekučnom   konaní   nemožno   skúmať,   či vymáhané právo bolo priznané orgánom na to oprávneným. Dospel k záveru, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať, či vymáhaný exekučný titul mohol vzniknúť ak rozhodnutie, na základe   ktorého   sa   exekúcia   vedie,   nevydala   osoba   na   to   povolaná.   Podľa   záverov odvolateľa na preskúmanie v takomto prípade je oprávnený iba súd konajúci v správnom konaní.

S   takýmto   záverom   sa   odvolací   súd   nestotožňuje.   Exekúciu   v   žiadnom   prípade nemožno viesť na podklade nulitného rozhodnutia (paakt) aj keď oficiálne v rámci riadneho konania nebolo nulitné rozhodnutie vyhlásené za neplatné. Je totiž rozdiel medzi nulitným rozhodnutím (ktoré nemá základné náležitosti spočívajúce v procesnom oprávnení vydať rozhodnutie osobou, ktorá rozhodnutie vydala) a preskúmavaním správnosti rozhodnutia. Treba tiež vidieť, že existuje rozdiel aj v právnej terminológii, kde sa rozlišuje medzi nulitným rozhodnutím, neplatným rozhodnutím a nezákonným rozhodnutím. Povinnosťou každého orgánu štátu povolaného na riešenie konfliktov z právnych vzťahov vzniknutých medzi   účastníkmi,   je   vždy   posúdiť   otázku,   či   uplatňované   alebo   vymáhané   právo   je skutočným právom, ktoré mohlo vzniknúť predpísaným spôsobom na základe zákona, alebo spoločnosťou uznávaným alebo predpokladaným spôsobom. Pripustenie opačného výkladu by bolo popretím základov spravodlivosti.

Nemožno viesť exekúciu na základe rozhodnutia, ktoré bolo vydané niekým, kto na vydanie takéhoto rozhodnutia nie je oprávnený, aj keď toto obsahuje doložku právoplatnosti a vykonateľnosti.

K námietke, že rozhodnutie SKP bolo možné preskúmavať iba v správnom konaní, treba   uviesť   iba   toľko.   Odvolateľ   poukazuje   na   ust.   §   244   ods.   2   až   4   OSP.   Z   tohto ustanovenia   vyplýva   čo   v   správnom   súdnictve   prekúmavajú   súdy   a   čo   sa   rozumie rozhodnutiami   správnych   orgánov.   Už   z   textu   tohto   ustanovenia   vyplýva,   že   súdy preskúmavajú rozhodnutia orgánov. Ustanovenie nehovorí o preskúmavaní aktov, ktoré boli vydané niekým, kto si bez zmocnenia zákona právomoci orgánu prisvojuje. Rozhodnutie SKP preto nemuselo byť vôbec predmetom konania pred súdom v správnom konaní. Opačný záver nevyplýva ani z rozhodnutí, ktorých sa oprávnený dovoláva.“

16. K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutí vo veci konajúcich   súdov   ústavný   súd   poznamenáva,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

17.   Vychádzajúc   z   týchto   ústavne   významných   úvah   zaoberal   sa   ústavný   súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so   všetkými   okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam   a   ktoré   dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol   postup,   akým dospel   k   svojmu   rozhodnutiu.   Ako   vyplýva   z   podanej   sťažnosti, sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu (a aj okresného súdu), podľa ktorého rozhodnutie (exekučný titul) bol vydaný na to neoprávneným subjektom, že toto rozhodnutie   bolo   nulitným   a že   vo   veci   konajúce   súdy   mali   právomoc   preskúmavať zákonnosť rozhodnutia správcu konkurznej podstaty aj mimo správneho súdnictva.

18. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a aj okresný súd) vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti   opakovane   vyslovil,   že   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, II. ÚS 1/09).

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody.

20. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho i skutkového podstatné argumenty sťažovateľky   obsiahnuté   v   jej   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o vyhovení námietkam   povinného   a vyhlásení   exekúcie   za   neplatnú.   Takéto   odôvodnenie   považuje ústavný   súd   za   dostatočné,   ústavne   konformné   a spôsob   aplikácie   dotknutých   noriem krajským súdom za zlučiteľný s ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Zo záverov krajského súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Výklad dotknutých právnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov. Závery krajského súdu, pokiaľ ide o existenciu dôvodov na povolenie odkladu exekúcie, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

21. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 36 ods. 1 listiny (keďže ide o obsahovo identickú právnu úpravu) ako zjavne neopodstatnenú.

22.   Sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy („každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu...“), ku ktorému malo dôjsť tým, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutia vo veci konajúcich   všeobecných   súdov „predstavujú   nezákonný   zásah   do   vlastníckeho   práva sťažovateľa“.

23. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

24. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a   ani oprávnenie   na prehodnocovanie   záverov   tohto   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľky   preto podľa   názoru   ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

25. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

26.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (body 22 až 25) rovnako z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

27. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona, podľa ktorého „ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou...“. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním   porušenia   konkrétneho   základného   práva   uvedeného   v   listine,   v   danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu interpretačného pravidla zakotveného v tejto právnej norme. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

28. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznanie náhrady trov konania.

29. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4 ústavy (pozri bod 4 I. časti odôvodnenia, t. j. petit sťažnosti), ústavný súd poznamenáva, že obsahom tohto ustanovenia ústavy nie je základné právo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákona.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010