znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 80/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47   ods.   2   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 222/2008, 5 Cdo 226/2008 z 8. októbra 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 114/2008 z 30. mája 2008 a uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 17 C 182/2005 zo 14. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2008 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 5 Cdo 222/2008, 5 Cdo 226/2008 z 8. októbra 2008 (ďalej aj „uznesenie z 8. októbra 2008“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 114/2008 z 30. mája 2008 (ďalej aj „uznesenie z 30. mája 2008“) a uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 182/2005-148 zo 14. marca 2008 (ďalej aj „uznesenie zo 14. marca 2008“).

Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   žalobou doručenou   krajskému   súdu   4.   marca   2005   domáhali   vydania   rozhodnutia,   ktorým   súd zaviaže odporcu – Obec S. – zaplatiť im sumu 4 136 Sk s prísl. a úrok z omeškania vo výške 13 % od 19. júna 2003 do zaplatenia. Krajský súd uznesením sp. zn. 10 S 41/2005 z 31. marca 2005 postúpil vec na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd o veci rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 182/2005-76 zo 17. januára 2007, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia 1. marca 2007 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 150/2007 z 9. októbra 2007 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   13.   marca   2008   dovolanie (ďalej len „dovolanie proti rozsudku krajského súdu“), požiadali o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za dovolanie a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Okresný súd uznesením zo 14. marca 2008 sťažovateľom nepriznal oslobodenie od platenia súdneho poplatku   a neustanovil   im   zástupcu   z radov   advokátov.   Proti   označenému   uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia 9. apríla 2008 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 114/2008 z 30. mája 2008 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Aj   proti   tomuto   rozhodnutiu   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   30.   júla   2008 dovolanie (ďalej len „dovolanie proti uzneseniu krajského súdu“).

Uznesením okresného súdu č. k. 17 C 182/2005-218 z 31. júla 2008 boli sťažovatelia v súvislosti s podaným dovolaním proti rozsudku krajského súdu poučení, že podľa § 241 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) musia byť v dovolacom konaní   zastúpení   advokátom.   Okresný   súd   zároveň   vyzval   sťažovateľov,   aby   si   pre dovolacie   konanie   zvolili   advokáta   a v určenej   lehote   doručili   splnomocnenie   na   ich zastupovanie   pred   dovolacím   súdom.   Sťažovatelia   si   advokáta   pre   dovolacie   konanie nezvolili.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   17   C   182/2005-222   z 18.   augusta   2008   boli sťažovatelia v súvislosti s podaným dovolaním proti uzneseniu krajského súdu poučení, že podľa § 241 ods. 1 druhej vety OSP musia byť v dovolacom konaní zastúpení advokátom. Okresný súd zároveň vyzval sťažovateľov, aby si pre dovolacie konanie zvolili advokáta a v určenej   lehote   doručili   splnomocnenie   na   ich   zastupovanie   pred   dovolacím   súdom. Sťažovatelia si advokáta pre dovolacie konanie nezvolili.

Najvyšší súd uznesením z 8. októbra 2008 konanie o dovolaní sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 150/2007 z 9. októbra 2007 zastavil a súčasne týmto uznesením ďalšie dovolanie sťažovateľov smerujúce proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 Co 114/2008 z 30. mája 2008 odmietol.

Sťažovatelia vyjadrujú názor, že k porušeniu ich základných práv a slobôd „... došlo aj   zo   strany   súdov,   zamietavým   rozsudkom   Okresného   súdu   a následne   rozsudkom Krajského súdu v Žiline, ktorými bola zamietnutá žaloba na ochranu práv s náhradou škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   obce,   len   preto   a na   tom   základe,   že z nevedomosti sťažovateľov, nakoľko nemajú právnické vzdelanie a právna pomoc im bola súdmi zamietnutá, uviedli v žalobe nesprávnu právnu normu na čo mali podľa § 43 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb., byť súdom upozornení a vyzvaní, aby podanie opravili resp. doplnili, čo však súd neurobil a žalobu zamietol i keď táto vada mu nebránila rozhodovať v zmysle svojej právomoci podľa správnej zákonnej normy - OZ...

základné   práva   a slobody   sťažovateľov,   boli   porušené   aj   rozhodovaním   NS   SR, ktorým   znemožnili   sťažovateľom   konať   pred   súdom   z tých   istých   dôvodov,   ktoré   boli citované   v rozsudkoch,   ako   aj   zamietnutím   oslobodenia   od   platenia   súdnych   poplatkov s pridelením bezplatného zástupcu...“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Odmietnutím   žaloby   sťažovateľov   a zastavením   konania   vo   veci   preskúmania konania   obce   S.   s náhradou   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   pri spoplatňovaní odobratej vody z obecného vodovodu neprítomnej dcéry sťažovateľov, došlo k porušeniu ich základného práva na plnenie si povinností v medziach zákona a na základe zákona a súdnej ochrany ich základných práv a slobôd upravených v čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 13 ods. 1 písm. a, č. 46 ods. 1, 2, 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Rozhodnutím NS SR v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline a Okresného súdu v Žiline sa zrušujú.

NS SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý   návrh   (sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením okresného súdu zo 14. marca 2008, uznesením krajského súdu z 30. mája 2008 a uznesením najvyššieho súdu z 8. októbra 2008.

1. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 17 C 182/2005 zo 14. marca 2008

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody využitím mu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   prislúcha   ústavnému   súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a ktorý   jej   umožňuje odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie,   o čom   vedeli, odvolanie   aj   podali   a krajský   súd   o ňom   svojím   uznesením rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu   svojich   práv,   o ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv uznesením okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu z 30. mája 2008

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu,   ktorým   malo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Zmeškanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   III.   ÚS   124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Ústavný súd v okolnostiach prípadu zistil, že namietané uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 24. júla 2008.

Nadobudnutím   právoplatnosti   predmetného   uznesenia   krajského   súdu   začala sťažovateľom plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,   keďže   v uvedenom   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   sa   výslovne   uvádza,   že „sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia“, pričom z príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcich   inštitút   dovolania vyplýva,   že   samotné   podanie   dovolania,   ktoré   najvyšší   súd   v okolnostiach   prípadu   ako neprípustné   odmietol,   nemá   žiadny   vplyv   na   právoplatnosť   rozhodnutia   napadnutého dovolania, a teda ani na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažnosť sťažovateľov bola podaná na poštovú prepravu 8. decembra 2008 a doručená ústavnému súdu 10. decembra 2008.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd skonštatoval, že sťažnosť sťažovateľov bola v časti týkajúcej sa namietaného uznesenia krajského súdu ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 8. októbra 2008

a) Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 Co 114/2008 z 30. mája 2008

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho   konania. Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu   a   tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Citovaný čl. 46   ods. 1 ústavy   je primárnym východiskom   pre   zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany   ústavou   garantovanej   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl. 46   až čl.   50 ústavy).

V predmetnej veci, ako už bolo uvedené, krajský súd uznesením z 30. mája 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu zo 14. marca 2008, ktorým tento sťažovateľom nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní a neustanovil im zástupcov z radov advokátov, keď sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, že pomery   sťažovateľov   neodôvodňujú   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   a tým   ani podmienky na ustanovenie zástupcov z radov advokátov. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia   dovolanie,   ktorým   vyčítali   krajskému   súdu,   že   nezohľadnil   náležitým spôsobom ich nepriaznivé pomery.

Najvyšší súd predovšetkým skúmal, či je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu,   ktorým   nebolo   vyhovené   žiadosti   sťažovateľov   o oslobodenie   od   platenia súdnych   poplatkov   a o   ustanovenie   právneho   zástupcu,   pričom   konštatoval,   že: „i   keď dovolatelia v konaní o (druhom) dovolaní nie sú zastúpení advokátom a nemajú právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O. s. p.), povaha napadnutého rozhodnutia vylučuje, aby v prípade tohto dovolania bol nedostatok podmienky povinného zastúpenia považovaný za dôvod pre zastavenie konania. Za situácie, kedy je predmetom dovolacieho prieskumu rozhodnutie súdu o nevyhovení žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, by trvanie na podmienke povinného zastúpenia popieralo cieľ, ktorý sledoval účastník konania. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Pokiaľ   dovolanie   smeruje   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   je   tento   opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 O. s. p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa   o návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté (druhým) dovolaním, nevykazuje znaky niektorého z týchto uznesení, nemožno prípustnosť   dovolania   žalobcov   1),   2)   vyvodiť   z ustanovenia   §   239   ods.   1   a 2   O.   s.   p. Potrebné   je   uviesť   aj   to,   že   vzhľadom   na   výšku   uplatňovaného   nároku   je   dovolanie neprípustné aj s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p.

S prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1,   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka,   riadneho   zastúpenia   procesne nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne   rozhodnutej   alebo   už   prv   začatého konania, ak sa nepadal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo   nesprávne   obsadeným   súdom).   Existencia   niektorej   z vyššie   uvedených   vád   však odvolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na žalobcami 1), 2) tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f) O. s. p.

Dovolatelia 1), 2) tvrdili, že súdy im pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku a o návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie odňali právo na spravodlivý súdny proces a možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. ide   najmä   vtedy,   ak   súd   v konaní   postupoval   v rozpore   so   zákonom,   prípadne   ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Pri posudzovaní (druhého) dovolania žalobcov 1), 2) podľa obsahu je zrejmé, že podstatnou je v ňom námietka žalobcov 1), 2), že súdy nesprávne posúdili zistený skutkový stav   a pri   aplikácii   ustanovenia   §   138   ods.   1   O.   s.   p.   dospeli   k nesprávnemu   záveru o nesplnení podmienok pre oslobodenie od súdneho poplatku a pre ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie. Dovolatelia 1), 2) teda namietali, že týmto dovolaním napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne   posúdenie   veci   je   relevantný   dovolací   dôvod   (možno   ním   odôvodniť   procesne prípustné dovolanie), nesprávnosť právneho posúdenia ale nezakladá žiadnu z vád v zmysle § 237 O. s. p.

Treba dodať, že pre vyhovenie návrhu účastníka na oslobodenie od súdneho poplatku (a pre vyhovenie jeho návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov) je v zmysle § 138 ods. 1 O. s. p. potrebné, aby súčasne boli splnené dve podmienky, a to že: 1) oslobodenie je odôvodnené pomermi žiadateľa a 2) nejde o prípad svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva. ak z týchto podmienok nie je splnená čo i len jedna nemožno žiadosti vyhovieť. V danom prípade súdy nevyhoveli žiadosti dovolateľov 1), 2) z dôvodu nesplnenia prvej podmienky, keď dospeli k záveru, že pomery dovolateľov 1), 2) neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Takisto nebolo možné vyhovieť žiadosti dovolateľov 1), 2) na ustanovenie zástupcu z radov advokátov, pretože v zmysle § 30 O. s. p. podmienkou   na   vyhovenie   tejto   žiadosti   je   existencia   predpokladov   na   oslobodenie   od platenia súdnych poplatkov, ktoré u dovolateľov 1), 2) splnené neboli. Dovolateľmi 1), 2) uvádzané skutkové okolnosti teda v ničom nepotvrdzujú, že by procesným postupom súdov bola znemožnená realizácia niektorého z ich procesných oprávnení.

V danom   prípade   bol   postup   súdov   oboch   nižších   stupňov   v súlade   so   zákonom a nemal   za   následok   odňatie   možnosti   žalobcov   1),   2)   pred   súdom   konať.   Za   odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. nemožno považovať samotné rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené návrhu žalobcov 1), 2) na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a na ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie. Vzhľadom na námietku žalobcov 1), 2) o porušení zásad spravodlivého procesu dovolací súd uvádza, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručuje každému právo na spravodlivé konanie a prístup k súdu,   nezaručuje žiadnemu účastníkovi   súdneho   konania   bezvýhradné   právo   na   bezplatné   súdne   konanie   a na zastúpenie advokátom. Tak oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov je v občianskom súdnom konaní viazané na určité podmienky (viď vyššie), ktoré však v prípade žalobcov 1), 2) splnené neboli.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O.   s.   p.   prípustné a vady   uvedené   v § 237   O.   s.   p.   neboli   zistené,   Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov 1), 2) ako neprípustné podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.“

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný   súd   v spojitosti   s uvedeným   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie prípustnosti   dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia zastávajú iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky   nevykazuje.   Naopak,   ním   vyslovené   závery   sú   súčasťou   konštantnej   súdnej praxe všeobecných súdov.

Pokiaľ sa   sťažovatelia   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   nimi   podaného   dovolania   nestotožňujú,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľmi označeného základného práva.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľov   odôvodňujúcu   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy   ako   nedostatočnú   na to,   aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením označeného základného práva. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj preto, že toto   porušenie sa   nedá   vyvodiť   iba   z určitého   výkladu   a   aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

b) Vo vzťahu k zastaveniu konania o dovolaní sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 150/2007 z 9. októbra 2007

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu,   avšak   iba   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom   prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Najvyšší súd ako súd dovolací skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci dovolania sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 150/2007 z 9. októbra 2007, pričom zistil, že nie je splnená podmienka ich povinného zastúpenia kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   V súvislosti   s tým   najvyšší   súd   poukázal na ustanovenie § 241 ods. 1 druhej vety OSP, podľa ktorého musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

V okolnostiach   danej   veci   najvyšší   súd   skonštatoval,   že   sťažovatelia   nemajú právnické vzdelanie a pri podaní dovolania neboli zastúpení advokátom. Ďalej vychádzal z toho,   že   sťažovatelia   boli   na   doručenie   splnomocnenia   oprávňujúce   advokáta   na   ich zastupovanie   pred   dovolacím   súdom   okresným   súdom   vyzvaní,   avšak   túto   výzvu nerešpektovali. Preto dovolaciemu súdu nezostalo iné, ako dovolacie konanie zastaviť podľa § 104 ods. 2 OSP v spojení s § 243c OSP.

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa vymedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   a   k nej   pripojených   príloh,   predovšetkým z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 8. októbra 2008 dospel ústavný súd k záveru, že sťažovatelia nesplnili zákonom ustanovené podmienky na poskytnutie súdnej ochrany v dovolacom konaní. Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by postup najvyššieho súdu, výklad právne relevantných   zákonných   ustanovení   alebo   namietané   rozhodnutie   vykazovali   také nedostatky, ktoré by umožňovali prijatie záveru o existencii príčinnej súvislosti s odňatím (prípadne obmedzením) základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu.

Ak   najvyšší   súd   dovolacie   konanie   zastavil   (z   dôvodu   nesplnenia   zákonnej podmienky   dovolacieho   konania),   vykonal   tým   svoju   právomoc,   ktorá   vo   všeobecnosti vyplýva   z   čl. 142   ods. 1   ústavy,   osobitne   tiež   zo zákona   č. 757/2004   Z. z   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z Občianskeho súdneho poriadku.

Výkonom tejto právomoci však najvyšší súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 8. októbra 2008

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   s obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy treba uviesť, že ustanovenie tohto článku v podstate upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Ide vlastne skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo. Je teda evidentné, že medzi uvedeným článkom ústavy a sťažovateľom napadnutými rozhodnutiami neexistuje žiadna relevantná súvislosť, a preto aj v tejto časti treba sťažnosť kvalifikovať ako zjavne neopodstatnenú.

5. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 8. októbra 2008

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   má   každý   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených aj v čl. 46 ods. 3 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Takýmto zákonom je (s účinnosťou od 1. júla 2004) zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a (do 30. júna 2004) zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom.   Takýto   prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Na   základe uvedených   skutočností   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov aj v časti   namietajúcej   porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože dospel k záveru,   že   ním   najvyšší   súd   nemohol   v   žiadnom   prípade   zasiahnuť   do   označeného základného   práva   sťažovateľov.   Namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemá   žiadnu vecnú súvislosť s týmto základným právom a ani nevytvára žiadnu prekážku pre uplatnenie tohto základného práva za splnenia predpokladov ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z.

Keďže   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o porušení   základného   práva   alebo slobody je daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy (napr. III. ÚS 32/03), ústavný súd dodáva, že sťažnosť v tejto časti možno odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

6. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 8. októbra 2008

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovatelia v podanej sťažnosti nekonkretizovali, porušenie ktorého z tam (čl. 48 ods. 2   ústavy)   uvedených   základných   práv   namietajú.   Vychádzajúc   z postupu   vo   veci konajúceho   súdu   a z obsahu   jeho   rozhodnutia   ústavný   súd   konštatuje   zjavnú neopodstatnenosť namietania porušenia základných práv upravených čl. 48 ods. 2 ústavy. Procesné   aktivity   sťažovateľov   (návrhy,   opravné   prostriedky)   a konanie   a rozhodovanie súdu   o nich   svedčia   o umožnení   sťažovateľom   realizovať   ich   právo   na   súdnu   ochranu v rozsahu upravenom všeobecne záväznými právnymi predpismi. Taktiež skutočnosť, že sťažovatelia   neprezentovali   (nepredložil)   svoje   písomné   námietky   (resp.   sťažnosti) adresované   vo   veci   konajúcemu   súdu   vyjadrujúce   nespokojnosť   s jeho   postupom   pri aplikácii právnych predpisov v rozsahu stanovenom obsahom a rozsahom práv upravených čl.   48   ods.   2   ústavy,   potvrdzuje   neopodstatnenosť   domáhania   sa   ochrany   týchto   práv podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

7. K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 8. októbra 2008

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Ako   to   vyplýva   z obsahu   už   citovaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   tento   sa žiadosťou sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu, resp. dovolaním proti uzneseniu krajského   súdu,   ktorým   nebol   sťažovateľom   ustanovený   právny   zástupca,   zaoberal a rozhodol   v rámci   ním   zisteného   skutkového   stavu   v zmysle   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   ľudských   práv.   Za   porušenie základného práva nemožno považovať ani nevyhovenie návrhu (neúspech) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96). Ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

8. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy uznesením najvyššieho súdu z 8. októbra 2008

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   sú   ľudia   slobodní   a   rovní   v dôstojnosti   a právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru   a   náboženstvo,   politické,   či   iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,   rod   alebo   iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z   týchto   dôvodov   poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy písm. a) povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietaný   postup   najvyššieho   súdu   v konaní nesignalizuje možnosť vyslovenia   porušenia čl. 12   ods. 1,   2   a 4 a čl. 13   ods. 1   písm.   a) ústavy,   pretože   chýba,   resp.   z argumentácie   sťažovateľov   nevyplýva,   príčinná   súvislosť medzi označenými článkami ústavy a postupom najvyššieho súdu v konaní.

Vzhľadom na uvedené vyhodnotil ústavný súd namietané porušenie týchto článkov ústavy ako zjavne neopodstatnené.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009