znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 80/08-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne   prerokoval sťažnosť M. J., K., t. č. vo výkone trestu B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a   ods. 3 písm. b) až d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 38 ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 38/2004 a jeho rozsudkom z 11. apríla 2007 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 82/2007 a jeho uznesením z 13. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. októbra 2007   doručené   podanie   M.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   označené   ako „Sťažnosť   Proti porušeniu   základných   práv   a slobôd,   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej   zmluvy   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podanej   podľa   čl.   127   Ústavy Slovenskej republiky a Tresného poriadku“, ktorým namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) až   d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základného práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 T 38/2004 a jeho rozsudkom z 11. apríla 2007 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 82/2007 a jeho uznesením z 13. septembra 2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 1 T 38/2004 z 11. apríla 2007 uznaný vinným zo spáchania pokusu trestného činu znásilnenia podľa § 8 ods. 1 a § 241 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005   (ďalej   len   „starý   Trestný   zákon“),   trestného   činu   obmedzovania   osobnej   slobody podľa § 231 ods. 1 a 4 starého Trestného zákona a trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. d) starého Trestného zákona a bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody   nepodmienečne   v trvaní   šiestich   rokov   so   zaradením   pre   výkon   trestu   odňatia slobody   do   II.   nápravnovýchovnej   skupiny.   Sťažovateľ   bol   odsúdený   pre   to,   že   hoci spáchanie prvého skutku jednoznačne popiera a odmietol k nemu aj vypovedať, vykonaným dokazovaním   a uskutočneným   vyšetrením   DNA   bolo   preukázané,   že   došlo   k pokusu trestného činu znásilnenia. Pri druhom skutku, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, mal súd nesporne   preukázané   vykonaným   dokazovaním   a znaleckým   posudkom,   že   sťažovateľ poškodenú obmedzoval v osobnej slobode a svojím konaním jej privodil ťažkú ujmu na zdraví. Okresný súd konanie sťažovateľa právne kvalifikoval aj ako trestný čin vydierania, keďže mal za preukázané a doložené nahrávkou na magnetofónovej páske, že sťažovateľ nútil poškodenú násilím niečo konať a trpieť, pričom jej privodil ťažkú ujmu na zdraví. Uznesením krajského súdu č. k. 3 To 82/2007-876 z 13. septembra 2007 bolo odvolanie sťažovateľa podľa § 256 starého Trestného poriadku zamietnuté.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s právoplatnými   odsudzujúcimi   rozhodnutiami,   pretože   sa necíti byť vinný,   keďže sa   podľa   jeho tvrdení   nedopustil   žiadneho   trestného činu.   Tak krajskému súdu,   ako   aj okresnému   súdu   vytýka, že rozhodli   na podklade   nezákonných dôkazov   a ich   odôvodnenia   nedávajú   jasné   a zrozumiteľné   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky. Najväčšiu nespokojnosť vyjadruje sťažovateľ s nevykonaním ním   navrhovaných   dôkazov   okresným   súdom   a krajským   súdom   a manipulovaním s dôkazmi preukazujúcimi jeho vinu.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných   práv   podľa   ústavy,   listiny   a práv   podľa   dohovoru   postupom   a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 To 82/2007, požaduje aby dňom vydania nálezu ústavného súdu o porušení jeho práv bol prepustený na slobodu, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 3 To 82/2007-876 z 13. septembra 2007 a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 2 mil. Sk.

II.

Ústavný   súd   podľa   § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd preto skúmal, či postupom a rozsudkom okresného súdu a krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv.

1.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   postupom a rozsudkom okresného súdu ústavný súd uvádza, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný   súd   o sťažnostiach   fyzických   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V danom prípade je takýmto súdom v systéme všeobecného súdnictva krajský súd. Rešpektujúc   subsidiárnu   právomoc   ústavného   súdu   odmietol   ústavný   súd   túto   časť sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

2.   V súvislosti   s namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľa   postupom a rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ namieta najmä to, že krajský súd sa vo svojom uznesení   nevysporiadal so zaistením dôkazov potrebných na trestné konanie, že neboli vykonané sťažovateľom navrhované dôkazy, že sa nevyjadril k pripomienkam sťažovateľa k uskutočňovaniu   konania   a hlavných   pojednávaní   na   okresnom   súde,   s   námietkami uplatnenými k vykonaným znaleckým dokazovaniam, so skutočnosťou,   že v prípravnom konaní   i v konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k porušeniu   práva   na   obhajobu   a celé konanie bolo poznamenané prieťahmi. Sťažovateľ sa domáhal zrušenia rozsudku okresného súdu v celom rozsahu.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti skúmal, či skutočnosti uvádzané sťažovateľom sú relevantné a spôsobilé porušiť sťažovateľom označené základné práva.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 To 82/2007 z 13. septembra 2007 vyplynulo, že krajský súd dokazovanie vykonané pred okresným súdom zhodnotil takto:

„... krajský súd ako súd odvolací na podklade podaného odvolania po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu na postup podľa § 253 Tr. poriadku, preskúmal podľa § 254 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc pritom i na   chyby,   ktoré   neboli   odvolaním   vytýkané   a zistil,   že   odvolanie   obžalovaného   je nedôvodné.

Okresný   súd   v súlade   s výsledkami   vykonaného   dokazovania   na   hlavnom pojednávaní   správne   zistil   skutkový   stav   tak,   ako   ho   uviedol   v napadnutom   rozsudku a dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 Tr. poriadku. V odôvodnení rozsudku v súlade   s ustanovením   §   125   Tr.   poriadku   vyložil,   ktoré   skutočnosti   a prečo   vzal   za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z výsledkov vykonaného dokazovania možno vyvodiť záver, že obžalovaný spácha skutky tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa. (...)

Preskúmaním   spisového   materiálu   na   vec   sa   vzťahujúceho   krajský   súd   zistil,   že obžalovaný je z pokusu trestného činu znásilnenia usvedčovaný predovšetkým výpoveďou poškodenej   E.   K.,   nepriamo   výpoveďami   svedkov   J.   Š.,   M.   K.   a MUDr.   Š.   D.,   ako   aj ďalšími   listinnými   dôkazmi,   ktoré   sú   súčasťou   vyšetrovacieho   spisu   (lekárska   správa MUDr.   Š.   D.   z 26.   8.   2002   -  ...,   zápisnica   o ohliadke   miesta   činu   -  ...,   výsledok kriminalisticko-expertízneho   skumania   -  ...,   Odborné   vyjadrenie   kriminalisticko- expertízneho ústavu PZ SR B.-...). (...)

Z trestného   činu   obmedzovania   osobnej   slobody   a vydierania   je   obžalovaný usvedčovaný výpoveďou poškodenej E. K., svedkov P. K., J. J., P. Š. a B. S., a listinnými dôkazmi,   ktoré   sú   súčasťou   vyšetrovacieho   spisu   (ohliadka   miesta   činu   -  ..., fotodokumentácia -..., prepis nahrávky zaistenej v motorovom vozidle obžalovaného -...). (...) Na základe uvedeného výsledky vykonaného dokazovania tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť záver, že obžalovaný sa dopustil   konania   tak,   ako   je uvedené vo výrokovej   časti   rozsudku   súdu   prvého stupňa. Taktiež pokiaľ ide o kvalifikáciu skutkov, aj krajský súd je toho názoru, že v danom prípade boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty pokusu trestného činu znásilnenia podľa § 8 ods. 1, § 241 ods. 1 Tr. zákona, trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona a vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov účinného do 1. 1. 2006.

K dôvodom odvolania obžalovaného krajský súd uvádza, že preskúmaním spisového materiálu   na   vec   sa   vzťahujúceho   nezistil   také   pochybenie   orgánov   činných   v trestnom konaní,   ktoré   by   odôvodňovalo   tvrdenie   obžalovaného,   že   výrok   o jeho   vine   sa   opiera o nezákonné dôkazy. (...)

Skutočnosti   nezodpovedá   ani   tvrdenie   obžalovaného,   že   súd   nevykonal   ním navrhované   dôkazy.   Prvostupňový   súd   v súlade   s ustanovením   §   2   ods.   5   Tr.   poriadku vykonal dokazovanie aj výsluchom svedkov navrhovaných obžalovaným. V tejto súvislosti boli na hlavnom pojednávaní vypočutí svedkovia MUDr. Š. D., S. B., M. K., P. K., P. J., M. R., J. J., Z. H. Okresný súd odmietol vykonať dokazovanie výsluchom svedkov A. Š., R. B., T.,   ako   aj   odmietol   návrh   obžalovaného   na   vypracovanie   nového   znaleckého   posudku o duševnom stave obžalovaného. Krajský súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že výsluch obžalovaným uvádzaných svedkov, ktorí neboli prítomní pri páchaní skutkov kladúcich   sa   mu   za   vinu,   po   vykonaní   dokazovania   v rozsahu   nevyhnutnom   na rozhodovanie,   nebol   potrebný.   Vo   vzťahu   k namietanému   znaleckému   posudku vypracovanému znalcom MUDr. Z. A. a MUDr. M. E. krajský súd uvádza, že nevznikli pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti týchto znalcov.

Obžalovaný   ďalej   namietal   skutočnosť,   že   poškodená   E.   K.   nebola   vypočutá   na hlavnom pojednávaní. Ani toto tvrdenie obžalovaného nezodpovedá skutočnosti. Poškodená bola k obom skutkom kladúcim sa obžalovanému za vinu vypočutá v prípravnom konaní dňa 26. 8. 2002... a dňa 7. 1. 2004..., na hlavnom pojednávaní dňa 7. 4. 2004....Znalec MUDr.   J.   C.   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa   23.   11.   2005   však   neodporučil poškodenú ďalej vypočúvať, nakoľko každé pripomínanie prežitých zážitkov by vzhľadom na jej zdravotný stav viedlo k jeho zhoršeniu.... Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd v súlade s ustanovením § 211 ods. 2 písm. a) Tr. poriadku zápisnicu o výpovedi poškodenej prečítal.

K námietke obžalovaného, že prvostupňový súd jeho vec neprejednal bez zbytočných prieťahov   krajský   súd   poznamenáva,   že   práve   obštrukciami   zo   strany   obžalovaného   sa konanie nepodarilo skončiť skôr.

Na základe uvedeného potom prvostupňový súd správne vyhodnotil dôkaznú situáciu a v tejto súvislosti ani odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že sa skutok stal tak ako je popísané a právne kvalifikované vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Výrok o vine obžalovaného v napadnutom rozsudku zodpovedá stavu veci a zákonu.“

Ústavný súd považuje zdôvodnenie krajského súdu uvedené v napadnutom uznesení za dostatočné na to, aby potvrdenie rozsudku okresného súdu nemalo znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti. Podľa názoru ústavného súdu uviedol krajský súd   vo svojom odôvodnení ucelenú reťaz priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bolo možné vyvodiť záver o správnosti rozhodnutia okresného súdu. V súlade s doterajšou judikatúrou (II. ÚS 78/05, II.   ÚS   256/05)   ústavný   súd   uvádza,   že   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodu   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava v odvolacom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom a rozhodnutím   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľom   označených ústavnoprocesných pravidiel, ktoré by signalizovalo možnosť vyslovenia porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd v nadväznosti na to, že nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzavrel, že nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   ostatných   sťažovateľom   označených   základných   práv, a preto   sťažnosť   odmietol   aj   vo   zvyšnej   časti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti. Vzhľadom   na   uvedené   bolo   už   potom   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008