znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 80/07-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa prerokoval   sťažnosť   Ing.   Z.   T.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   Č.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 236/1997 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti Ing. Z. T. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 80/07-9   z 30. mája   2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Z. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 236/1997.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľ v nasledovnom opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 12. mája 1997 návrh na začatie konania proti M. S., S. a D. P., T. vo veci zaplatenia 1 000 000 Sk s prísl. Predmetné súdne konanie je vedené pod   sp.   zn.   11   C   236/1997   a doteraz   nebolo   právoplatne   skončené.   Spor   sa   neúnosne preťahuje už takmer 10 rokov. Sťažovateľ uvádza, že niekoľkokrát upozorňoval okresný súd na prieťahy v konaní a požadoval rozhodnutie vo veci. Podľa jeho tvrdenia nečinnosťou okresného súdu vznikli zbytočné prieťahy v konaní hlavne v obdobiach od 22. septembra 1997 do 6. júla 1998, od 22.   septembra 1998 do   22. marca 1999, od konca   roka   1999 do 22. februára   2000,   od   9.   mája   2000   do   25. septembra   2001,   od   12. marca   2002 do 22. septembra   2003,   od   15.   marca   2004   do   21. októbra   2004,   od   4. októbra   2005 až do podania sťažnosti.

Sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní aj predsedovi okresného súdu, ktorý v odpovedi   z   9.   novembra   2006   sp.   zn.   Spr.   V 501/06   uviedol,   že   sťažnosť   považuje za dôvodnú.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základného práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 11 C 236/1997, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a náhradu trov konania.

3. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na charakter   veci nemožno od neho očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný súd   na základe   sťažnosti, k nej pripojených   písomnosti   a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 236/1997 zistil nasledovný relevantný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ v procesnom   postavení   navrhovateľa   podal   13. mája 1997 okresnému súdu žalobný návrh na začatie konania o zaplatenie 1 000 000 Sk s prísl. z dôvodu vrátenia kúpnej ceny a náhrady škody. Sťažovateľ kúpil motorové vozidlo AUDI 100, ktoré bolo následne zhabané, pretože pochádzalo z krádeže. Okresný súd žalobný návrh zaevidoval pod sp. zn. 11 C 236/1997.

Okresný súd ostatným rozsudkom sp. zn. 11 C 236/1997 z 3. júna 2005 vo veci rozhodol   a   proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   (v procesnom   postavení navrhovateľa) 15. augusta 2005 a jeho právny zástupca 24. augusta 2005 odvolanie.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) do času rozhodovania ústavného súdu o odvolaní nerozhodol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Okresný   súd   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   11 C   236/1997   rozhodol   ostatným rozsudkom   z 3.   júna   2005, proti   ktorému   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   (v procesnom postavení   navrhovateľa)   15.   augusta   2005   a   jeho   právny   zástupca   24.   augusta   2005 odvolanie.   Krajský   súd   do   času   rozhodovania   ústavného   súdu   o odvolaní   nerozhodol. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu osobne doručená 31. januára 2007.

Vydaním prvostupňového rozhodnutia a jeho doručením (ako aj úkonmi, ktoré musel okresný   súd   vykonať   v   spojitosti   s   podaním   odvolania)   vykonal   okresný   súd   všetky zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   nemohol   vykonávať,   a preto   možno   posudzovať   záležitosť   so zreteľom na čl. 2   ods. 2   ústavy   ako   vec,   v   ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (napr. III. ÚS 329/06).

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase,   keď   k namietanému   porušeniu   označeného   práva   ešte   dochádza   alebo porušenie v tom čase ešte trvá (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Sťažovateľ namietal   prieťahy   v konaní   okresného   súdu,   ktorý   vo   veci   samej   v okamihu   podania sťažnosti už nekonal.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (31. januára 2007) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom v sťažnosti označené práva. V čase doručenia jeho sťažnosti ústavnému súdu (31. januára 2007) už vo veci sťažovateľa prebiehalo konanie na krajskom súde, proti ktorému sťažnosť nesmeruje (sťažovateľ disponoval kvalifikovaným zástupcom – advokátom, pozn.).

Zo sťažnosti totiž vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   výlučne postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 11 C 236/1997.

Okrem uvedeného podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr.   I. ÚS   120/02,   I. ÚS 124/04).   Zákon o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom, keď sa sťažovateľ dozvedel o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“ voči   okresnému   súdu,   ktorého   označil   za   účastníka   tohto   konania.   Keďže   v danej   veci rozhodol okresný súd ostatným rozsudkom 3. júna 2005 a sťažovateľ proti nemu podal 15. augusta   2005   a   jeho   právny   zástupca   24.   augusta   2005   odvolanie,   sťažovateľ sa o napadnutých   zbytočných   prieťahoch   mohol   dozvedieť   najneskôr   v čase   podania odvolania. Pretože predmetná sťažnosť bola na ústavný súd osobne podaná 31. januára 2007, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov   by   bolo   potrebné   sťažnosť   posúdiť   aj   ako   návrh   podaný   oneskorene,   a preto ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom podanej sťažnosti nevyhovuje.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007