znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 80/06-76

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť M. C., N., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaniach   vedených pod sp. zn.   Z-2-1 T   36/90   a sp.   zn.   Z-2-1 T   90/92   (pôvodne   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 T 6/82) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 36/04 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v   Bratislave   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   Z-2-1 T   36/90 a sp. zn. Z-2-1 T   90/92   a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 To 36/04 p o r u š i l i   základné právo M. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   M.   C. p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   650   000   Sk (slovom   šesťstopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktorú   je   jej   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 36/04 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

4. M. C. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 21 745 Sk (slovom dvadsaťjedentisíc   sedemstoštyridsaťpäť   slovenských   korún),   ktorú   je Krajský   súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. L. K., B., v sume 11 991 Sk (slovom jedenásťtisíc deväťstodeväťdesiatjeden slovenských korún), a na účet jej právnej   zástupkyne   JUDr.   I.   R.,   K.,   v sume   9 754   Sk   (slovom   deväťtisíc sedemstopäťdesiatštyri slovenských korún), všetko do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 15. marca 2006   č.   k. I.   ÚS 80/06-50 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v   konaniach   vedených pod sp.   zn.   Z-2-1 T   36/90   a sp.   zn.   Z-2-1 T   90/92   (pôvodne   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 T 6/82) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 36/04.

1.1   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka,   matka   zavraždenej   Ľ.   C.,   je v procesnom postavení poškodenej účastníčkou súdnych konaní vedených krajským súdom pod sp. zn. Z-2-1 T 36/90 a sp. zn. Z-2-1 T 90/92 a konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 4 To 36/2004. Skutok, ktorý je predmetom trestného konania sa stal pred 28 rokmi a keďže   uvedené   súdy   dodnes   právoplatne   vo   veci   nerozhodli,   sťažovateľka   žiadala o prešetrenie zbytočných prieťahov v uvedených konaniach krajského súdu a najvyššieho súdu.   V   sťažnosti   poukázala   na   to,   že   krajský   súd   už   v predmetnej   veci   rozhodol odsudzujúcim   rozsudkom   sp.   zn.   1   T   6/82   z 22.   septembra   1982,   ktorý   bol   následne potvrdený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 17/83 z 25. apríla 1983. Najvyšší súd Českej   a Slovenskej   Federatívnej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd   ČSFR“)   však rozsudkom sp. zn. 2 Tzf 5/90 z 19. októbra 1990 uznesenie najvyššieho súdu z 25. apríla 1983 zrušil, pretože dospel k záveru, že uznesením a konaním, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, bol porušený zákon v neprospech obvinených. Dňa 10. decembra 1990 bolo uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu ČSFR doručené krajskému súdu, aby vec znovu prerokoval a o nej rozhodol. Vec bola na krajskom súde zaevidovaná pod sp. zn. 1 T 36/90. Predmetné konanie od roku 1990 nebolo právoplatne skončené, čím sa podľa sťažovateľky neúmerne predlžuje stav jej právnej neistoty.

1.2 Sťažovateľka podaním z 21. septembra 2005 doplnila svoju sťažnosť, v ktorom uviedla, že v „pôvodnom konaní“ si uplatnila svoj nárok na náhradu škody a ďalej dodala: „(...)   Postavenie   sťažovateľky,   resp.   ohrozenie   jej   základných   práv   a slobôd,   sa nevyčerpáva konaním o náhrade škody, či už v rámci adhézneho alebo občianskoprávneho konania. A to vzhľadom k osobitným okolnostiam tohto prípadu.

Sťažovateľka totiž netrpí, resp. neutrpela psychickú ujmu výlučne v dôsledku toho, že dodnes nebolo skončené adhézne konanie. Rovnako nemožno zúžiť jej psychickú ujmu na skutočnosť,   že   konanie   je   traumatizujúce   svojou   dĺžkou.   Mimoriadna   dĺžka   konania v spojení s inými okolnosťami viedla k tomu, že sťažovateľka už tridsať rokov čelí každý rok, každý mesiac otázkam priateľov, známych, novinárov. Príspevky v televízii, ako aj články v tlačových   médiách   by   bolo   možné   počítať   doslova   na   niekoľko   tisíc.   Minulý   rok   bol dokonca   natočený   celovečerný   film.   Všetko   o jednej   téme,   a to   okolnosti   zavraždenia sťažovateľkinej dcéry. Sťažovateľka musela čeliť aj nepríjemným telefonátom a obvineniam blízkych príbuzných obvinených, a to opakovane, rozpadlo sa jej manželstvo. Sťažovateľka uviedla v rozhovore pre televíznu stanicu, že za posledných tridsať rokov neuplynula ani jedna hodina, kedy by sa myšlienkami nevrátila k zavraždeniu jej dcéry. Neustále otváranie celej kauzy súdom vyvoláva už tridsať rokov záujem médií, televízií, tlače, rozhlasu atď. Pre sťažovateľku je každý článok a fotografia z miesta činu bolestnou záležitosťou. (...) Viac ako 29 rokov trvajúce konanie neumožnilo sťažovateľke sa psychicky zotaviť a usporiadať svoj život. Dnes je skutočnosť neprimerane dlhého konania pre sťažovateľku rovnakým zásahom do jej osobnostných práv ako bolo samotné zavraždenie jej dcéry. Zásah pričítateľný   štátu   má   už   takmer   rovnakú   intenzitu   ako   udalosť   z roku   1976   spôsobená obžalovanými. (...)“

1.3 Podaním doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2005 sťažovateľka oznámila, že ukončila právne zastúpenie v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. L. K. a zároveň v danej veci splnomocnila na právne zastúpenie advokátku JUDr. I. R.

1.4   Novozvolená   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   upresnila   pôvodné   podanie sťažovateľky, ktorého obsahu sa pridržiavala, pričom podaním doručeným ústavnému súdu 2. decembra 2005 uviedla najmä, že: „...sťažovateľka považuje za potrebné podotknúť, že vzhľadom na preukázanie skutočnosti, že si ako poškodená uplatnila právo na náhradu škody   v konaní,   v ktorom   došlo   a dochádza   k porušeniu   môjho   práva,   niet   pochybnosti o tom, že toto konanie je potrebné posudzovať ako konanie o mojich právach a záväzkoch v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. Poukazujem na rozsudok Európskeho Súdu pre ľudské práva vo veci K. a K. proti Slovensku, sťažnosť č. 56195/00. (...).

Podotýkam, že sťažovateľka samotná predmetné konanie vnímala už od roku 1981 ako   súčasť   konania   týkajúceho   sa   jej   súkromného   a rodinného   života,   keď   v podaní obsiahnutom na čl. 1957 a 1958 upozorňuje na to, ako výrazne a nenapraviteľne zasiahla smrť dcéry do jej života, aj do života celej jej rodiny. (...)“

1.5 Sťažovateľka napokon navrhla, aby ústavný súd po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky

- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR,

- na prejednanie veci v primeranej lehote zakotveného v čl. 6. ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,(...)

-   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Bratislave   pôvodne   pod   sp.   zn.   1   T   6/82, v súčasnosti   pod   sp.   zn.   Z-2-1 T   36/90   a sp.   zn.   Z-2-1 T   90/92   a na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 To 36/2004 bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v Bratislave a Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   pokračovať   v porušovaní   vyššie   uvedených právach sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 5.000.000,- Sk.

Odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie písomne vyjadril zástupca krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu:

a) krajský súd, zastúpený JUDr. T. K., ktorý bol poverený riadením krajského súdu listom sp. zn. Spr. 3154/2005 z 22. februára 2005,

b)   najvyšší   súd   zastúpený   jeho predsedom   JUDr.   M.   K.   listom   sp. zn. KP   8/05 z 9. marca 2005.

2.1 JUDr. T. K. okrem prehľadu procesných úkonov vykonaných krajským súdom v napadnutých konaniach, uviedol najmä, že:

„(...) Dňa 10. 12. 1990 bolo tunajšiemu súdu zaslané rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSFR   sp.   zn.   2 Tzf   5/90,   ktorým   bola   trestná   vec   obžalovaného   R.   B.   a   spol.   zrušená a vrátená   Krajskému   súdu   v   Bratislave   na   nové   prejednanie   a   rozhodnutie   a vec   bola zapísaná pod sp. zn. 1 T 36/90 a následne pridelená predsedovi senátu V. V. (...)

...treba uviesť, že v predmetných trestných veciach došlo k prieťahom v konaní hneď po zrušení právoplatného rozsudku Najvyšším súdom ČSFR. To bolo zapríčinené jednak námietkami   zaujatosti   obvinených   voči   predsedovi   senátu   V.   V.,   neoznámením   mien obhajcov, ale aj nečinnosťou sudcu V. V. (...)

Došlo k prieťahom aj po tom, ako vec bola pridelená na vybavenie JUDr. Š. G., ktorý   v uvedenom   období   mal   aj   dlhodobú   práceneschopnosť,   mal   pozastavenú   funkciu sudcu pre trestné stíhanie.

Vedenie súdu však určilo (iných) predsedov senátov, ktorí (á) však v merite veci vzhľadom na dôkladnú potrebu štúdia spisu neurobili žiadne dôležité úkony (...). Posledné pojednávanie malo byť v marci 2003, ktoré ale pre hospitalizáciu a operáciu prísediaceho člena senátu bolo odročené a termín pojednávania je určený jednak na september 2003 a október 2003. (...)

...dňa   20.   januára   2004   senát   Krajského   súdu   v Bratislave   vyniesol   odsudzujúci rozsudok.   Po   vypracovaní   rozsudku   a doručení   jeho   písomných   vyhotovení   procesným stranám, bol spisový materiál koncom apríla 2004 predložený z dôvodu podania odvolania obžalovaných, ale i krajského prokurátora Najvyššiemu súdu SR.

(...) Je však pravdou, že po 28-ich rokoch od spáchania žalovaného skutku, vec nie je právoplatne skončená, ako aj to, že táto tragická udalosť mimoriadne poznamenala život celej rodiny poškodenej, pričom smrť mladého dievčaťa (ľudský život) sa nedá vyčísliť ani peniazmi.

V poslednom období súdneho konania tunajší krajský súd vo veci plynule konal, bol vynesený aj odsudzujúci rozsudok, ktorý však doposiaľ nie je právoplatný (...).“

2.2 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol najmä, že:

„(...)   V   konaní   o   odvolaní   pred   Najvyšším   súdom   SR   obžalovaní   a   obhajcovia sedemkrát   dopĺňali   dôvody   odvolania   obžalovaných   v   dobe   od   28.   apríla   2004   do 8. novembra 2004.

Spis študovali dvakrát obhajcovia a jedenkrát obžalovaný. Trestné   kolégium   Najvyššieho   súdu   SR   je   od   začiatku   roku   2004   trvalo poddimenzované   v   dôsledku   čoho   nie   je   spôsobilé   v   primeraných   lehotách   rozhodovať o riadnych opravných prostriedkoch. Prednostne vybavuje väzobné veci, vrátane agendy Špeciálneho súdu a sťažnosti pre porušenie zákona podané v neprospech obvinených. Z týchto dôvodov nebolo v predmetnej veci doteraz rozhodnuté. Predseda senátu, ktorý má vec podľa Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR pridelenú predpokladá, že vo veci bude nariadený termín verejného zasadnutia v druhom polroku 2005.“

3.   K prijatej   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   sa   písomne   vyjadrili   všetci   účastníci konania:

a)   krajský   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou   JUDr.   D.   K.   listom sp. zn. Spr. 3154/05 z 29. mája 2006,

b) najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M. K. listom sp. zn. KP 8/05-10 z 31. mája 2006,

c) právna zástupkyňa sťažovateľky listom z 29. júna 2006.

3.1 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že k vecnej stránke prijatej sťažnosti sa v súčasnej dobe nevie vyjadriť, pretože celý spisový materiál sa od 22. apríla 2004 nachádza na najvyššom súde. Dňa 29. júna 2006 oznámila ústavnému súdu, že krajský súd súhlasí s upustením od verejného pojednávania o predmetnej sťažnosti.

3.2 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol najmä, že: „...po vecnej stránke sa v celom rozsahu stotožňujeme s našim vyjadrením z 9. marca 2005, sp. zn. KP 8/05...

Vzhľadom na plynutie času dodávame, že verejné zasadnutie, ktoré bolo určené na 3. mája 2006 muselo byť odročené vzhľadom na to, že obvinený A. vypovedal plnú moc obhajcovi   Dr.   K.,   zvolil   si   nového   obhajcu   Dr.   K.,   ktorý   sa   ale   na   uvedené   verejné zasadnutie (3. mája 2006) bez ospravedlnenia nedostavil.

Predseda senátu určil nový termín verejného zasadnutia na 27. septembra 2006, pričom zároveň (aby zamedzil prípadnej technickej obštrukcii) ustanovil obvinenému A. aj náhradného obhajcu.

Zároveň oznamujeme, že súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

3.3 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam súdov medzi inými uviedla, že:

„(...) Sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v jej veci. (...) Z vyjadrení Krajského súdu v Bratislave je zrejmé, že tento súd nespochybňuje skutočnosť, že v konaní sp. zn. Z-2-1 T 36/90 a sp. zn. Z-2-1 T 90/92, pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 6/86, došlo k prieťahom a že toto konanie trvá neprimerane dlho.

Vecou, ako som na to už poukázala v predchádzajúcich konaniach, sa ústavný súd na základe sťažnosti obžalovaných zaoberal a vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 32/03 zo dňa 12. 11. 2003 rozhodol, že právo obžalovaných na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR bolo postupom Krajského súdu v Bratislave porušené. Krajskému   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   každému z obžalovaných, s výnimkou R. B., po 300.000,- Sk, pričom R. B. priznal primerané finančné odškodnenie vo výške 500.000.- Sk.

Sťažovateľka   sa   plne   stotožňuje   so   skutkovými   a   právnymi   dôvodmi   tohto rozhodnutia ústavného súdu, ku ktorým navyše považuje za potrebné uviesť nasledujúce skutočnosti:

Ústavný   súd   v   citovanom   rozhodnutí   uviedol,   že   sťažovatelia   samotní   neprispeli k dĺžke konania, aj keď je pravdou, využívajúc svoje procesné práva, robili úkony, ktoré síce   objektívne   vyplývali   na   celkovú   dĺžku   napadnutých   konaní,   ale   vzhľadom   na   ich charakter a dobu potrebnú na ich vyriešenie, tieto považoval za zanedbateľné a v žiadnom prípade nie   za postačujúce ako   dostatočné   argumenty   na   ospravedlnenie   terajšej   dĺžky konania v obidvoch napadnutých konaniach.

V   tejto   súvislosti   chcem   zdôrazniť,   že   sťažovateľka   nijakým   spôsobom,   ani využívaním svojich procesných práv, neprispela k predĺženiu konania, ani svojimi úkonmi nevyvolala žiadnu prekážku plynulosti konania.

Krajský súd v Bratislave dňa 20. 1. 2004 vyniesol vo veci sp. zn. Z-2-1 T 36/90 rozsudok,   ktorým   uznal   obžalovaných   za   vinných   zo   spáchania   trestného   činu   vraždy, znásilnenia a obmedzovania osobnej slobody, ktorého sa dopustili voči dcére sťažovateľky. Pokiaľ   ide   o   vec   proti   obžalovanému   R.   B.   sp.   zn.   Z-2-1 T   90/92,   konanie   bolo prerušené   a dňa   1.   4.   2003 bol   spis odovzdaný   znaleckému   ústavu -   Lekárskej   fakulte Univerzity   Komenského   z   dôvodu   zistenia,   či   je   obžalovaný   spôsobilý   chápať   zmysel trestného konania, kde sa v súčasnosti podľa vyjadrenia Krajského súdu v Bratislave spis nachádza.

(...) Ako je zrejmé z vyjadrení súdov, od apríla 2004 sa spis nachádza na Najvyššom súde SR. K dnešnému dňu, teda ani po dvoch rokoch a dvoch mesiacoch, nebolo o odvolaní v predmetnej veci rozhodnuté. Sťažovateľka považuje za potrebné uviesť, že citovaný nález ústavného súdu bol vydaný dňa 12. 11. 2003. Už v tom čase bolo teda zrejmé, že konanie trvá   neprimerane   dlho   a   vznikajú   v   ňom   zbytočné   prieťahy.   Napriek   tomu,   že   príkaz ústavného   súdu   v   predmetných   veciach   konať   bez   zbytočných   prieťahov   bol   uložený Krajskému   súdu   v   Bratislave,   nie   je   možné   posudzovať   postup   odvolacieho   súdu,   teda Najvyššieho súdu SR bez zreteľa na uvedené skutočnosti. Najvyššiemu súdu SR totiž v čase, keď mu vec bola Krajským súdom v Bratislave postúpená, bolo z obsahu spisu zrejmé, aký dlhý čas konanie trvá a ako postupovalo. Napriek tomu, ani po viac než dvoch rokoch, o odvolaniach, (...) nerozhodol.

Sťažovateľka je presvedčená, že skutočnosti uvádzané vo vyjadreniach Najvyššieho súdu SR zo dňa 9. 3. 2005 a 31. 5. 2006 nie sú takými, ktoré by boli spôsobilé ospravedlniť viac   než   dva   roky   trvajúce   konanie   na   odvolacom   súde.   Podľa   názoru   sťažovateľky je nepodstatné, koľkokrát dopĺňali obžalovaní odvolanie, ani to, koľkokrát študovali spis obhajcovia a obžalovaní. Žiadna táto okolnosť nemá vplyv na dĺžku odvolacieho konania. Ako je zrejmé z vyjadrenia zo dňa 9. 3. 2005, najvyšší súd v tom čase, teda ani po roku vo veci ani len nenariadil verejné zasadnutie o odvolaní.

V ďalšom svojom vyjadrení zo dňa 31. 5. 2006 Najvyšší súd SR opäť neuviedol žiadne   relevantné   skutočnosti   okrem   toho,   že   za   celý   čas   dvoch   rokoch   bolo   vo   veci nariadené jedno verejné zasadnutie, ktoré muselo byť odročené vzhľadom na to, že jeden z obvinených vypovedal plnú moc svojmu obhajcovi.

Vzhľadom na charakter a obsah odvolacieho konania, sťažovateľka považuje jeho dĺžku za neprimeranú a za nepochybné, že v ňom dochádza k prieťahom. So zreteľom na prv zdôraznené   skutočnosti,   považuje   takýto   postup   odvolacieho   súdu   za   ničím neospravedlniteľný a v rozpore s článkom 6 ods. i vety prvej Dohovory a s článkom 48 ods. 2 Ústavy SR.

Vo   vzťahu   ku   konaniam   na   obidvoch   stupňov   súdov   (...)   aj   keď   sa   jurisdikcia ústavného súdu vzťahuje až na obdobie po 15. 2. 1993, je potrebné prihliadať na celkovú dĺžku konania... Možno teda skonštatovať, že konanie, ktoré začalo 10. 12. 1990, nie je doposiaľ ani po 15 a pol roku právoplatne skončené. (...)“

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv - ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j.   rozhodnutie o tom,   či   namietaným postupom   súdu   bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu spisu ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   32/03, ústavný   súd   zistil   nasledovný priebeh a stav napadnutých konaní vedených krajským súdom pod sp. zn. Z-2-1 T 36/90 a sp. zn. Z-2-1 T 90/92 a najvyšším súdom pod sp. zn. 4 To 36/04 najmä po 15. februári 1993, pretože ústavný súd chráni ústavnosť (ratione temporis) spôsobom, ktorý upravuje ústava   a zákon   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie   konať a rozhodovať o porušení   práv   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03).

1. Chronológia úkonov vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. Z-2 1 T 36/90

- 10. december 1990 - trestná vec obžalovaného R. B. a spol. bola krajskému súdu vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, vec bola zapísaná pod sp. zn. 1 T 36/90 a pridelená predsedovi senátu V. V.,

- 19. december 1990 - krajský súd vyzval obžalovaných, aby do 15 dní oznámili, či ich budú naďalej obhajovať tí obhajcovia, ktorí ich obhajovali na verejnom zasadnutí na najvyššom súde ČSFR. Kancelária súdu prípis obžalovaným expedovala toho istého dňa,

- 8. február 1991 - predseda senátu krajského súdu zaslal Úradovni pre pasovú a cudzineckú agendu B. vyjadrenie, že nemá námietky proti vydaniu cestovných pasov obžalovaným R. B., Ing. M. K., Ing. M. A., S. D. a Ing. F. Č.,

- 13. marec 1991 - predsedu senátu krajského súdu prípis obžalovaného R. B. z 2. marca 1991 postúpil Krajskej prokuratúre Bratislava. Toho istého dňa boli požiadaní obhajcovia JUDr. V. V., JUDr. I. K., JUDr. J. Z., JUDr. V. V. a JUDr. Z. P. o zaslanie vyjadrenia, či naďalej budú zastupovať obžalovaných. Kancelária prípisy expedovala 13. marca 1991,

- 10. apríl 1991- krajský súd vyzval obžalovaného Ing. P. B., aby oznámil, či ho naďalej bude zastupovať JUDr. V. V.,

- 25. apríl 1991 - predseda senátu krajského súdu požiadal ÚZNV MS ČR B. a ÚZNV B. o zistenie   dátumov   narodenia   svedkov   a   ich   adries.   Spis   bol   do   kancelárie   predložený (podľa pečiatky) 25. júna 1991 a kancelária žiadosti expedovala 26. júna 1991,

- 25. apríl 1991 - krajský súd ustanovil obžalovanému Ing. P. B. obhajcu,

- 25. apríl 1991- krajský súd nariadil termín hlavného pojednávania na 13. - 31. máj 1991. (hlavné pojednávanie bolo odročené z dôvodu vznesenia námietky zaujatosti obžalovaným S. D. proti predsedovi senátu),

- 13.   máj 1991 -   krajský   súd uznesením rozhodol, že predseda   senátu, nie je vylúčený z vykonávania procesných úkonov,

- 22. máj 1991- krajský súd oznámil svedkom a znalcom, že pojednávanie sa ruší. Súčasne boli cestou obecných úradov zisťované adresy svedkov,

- 22. máj 1991- uznesením boli do konania pribratí znalci Doc. MUDr. J. F. a MUDr. Ľ. K. na vypracovanie znaleckého posudku obžalovaného R. B.,

- 29. júl 1991 - predseda senátu oznámil Mestskej prokuratúre B., že hlavné pojednávanie bolo   z   dôvodu   nutnosti   vykonania   znaleckého   dokazovania   odročené   na neurčito. Kancelária prípis expedovala 15. augusta 1991,

- 12.   september   1991-   znalec   MUDr.   J.   F.   oznámil   predsedovi   senátu,   že   pozorovanie obžalovaného R. B. na Psychiatrickej klinike LFUK v B. začalo 6. septembra 1991,

- 5. marec 1992 - krajskému súdu bol zaslaný znalecký posudok z odvetvia psychiatrie o psychickom stave obžalovaného R. B.,

- 17. apríl 1992 - úprava sudcu V. V., „spis sa nemôže zapožičať Mestskej prokuratúre B. dôvodu, že vec nebola právoplatne skončená“,

- 20. august 1992 - predseda senátu nariadil termín hlavného pojednávania na 14. september 1992 - 2. október 1992,

- Na č. l. 225 trestného spisu sa nachádza vyjadrenie advokáta JUDr. I. K., ktorý zastupuje obžalovaného   J.   L.   s   tým,   že   menovaný   ide   na   kúpeľnú   liečbu   od 9. septembra   1992. V trestnom   spise   sa   nachádza   obálka, na   ktorej   je napísané: „zrušenie   termínu   HP   od 14. septembra - 2. októbra 1992“,

- 27.   október   1992   -   krajský   súd   nariadil   nový   termín   hlavného   pojednávania na 17. november - 7. december 1992,

- 3. december 1992 - pokračovalo sa v hlavnom pojednávaní, ktoré však bolo z dôvodu neprítomnosti   prísediaceho   (telefonicky   ospravedlnený   z   dôvodu   práceneschopnosti) odročené na neurčito,

- 7.   december   1992   -   bolo   vypracované   uznesenie   o prerušení   trestného   stíhania obžalovaného R. B., kancelária rozhodnutie opísala a expedovala 10. decembra 1992;

- 6. júl 1993 - termín hlavného pojednávania určený na 6. september - 17. september 1993 bol odročený na neurčito,

- 7.   február   1994   -   predseda   senátu   nariadil   termín   pojednávania   na   21. február   1994

-25. február 1994,

- 25.   február   1994   -   pojednávanie   bolo   z   dôvodu   neprítomnosti   súdneho   znalca Doc. MUDr. V., CSc., odročené na neurčito,

- 28. november 1994 - termín hlavného pojednávania bol nariadený na 13. - 14. február 1995. Pojednávanie bolo odročené z dôvodu neprítomnosti svedkov M. a J. H. na neurčito,

- 21. júl 1995 - krajským súdom bolo nariadené pojednávanie na 16. októbra 1995,

- 9. október 1995 - JUDr. E. J. obhajkyňa obžalovaného Ing. M. A. oznámila krajskému súdu, že približne do 31. marca 1996 bude na materskej dovolenke, a preto sa nemôže zúčastniť pojednávania,

- 10. október 1995 - hlavné pojednávanie bolo úpravou predsedu senátu zrušené s tým, že spis treba dať na lehotu do 31. marca 1996,

- 15. apríl 1996 - krajským súdom bol nariadený termín pojednávania na 3. júl 1996,

- 27.   máj   1996   -   hlavné   pojednávanie   bolo   predsedom   senátu   zrušené   z   dôvodu, že JUDr. E. J.   prípisom   z   23.   mája   1996   oznámila   krajskému   súdu,   že   vypovedala obžalovanému Ing. M. A. plnú moc. Súčasne bol obžalovaný Ing. M. A. vyzvaný, aby súdu predložil plnú moc nového obhajcu,

- 20. november 1996 - obhajkyňa obžalovaného S. D. JUDr. L. H. oznámila krajskému súdu, že obžalovaného už nebude ďalej obhajovať, vzhľadom na zánik splnomocnenia,

- 1. január 1997- zákonný sudca V. V. prešiel vykonávať sudcovské povolanie na Krajský súd v Trnave,

- 21.   február   1997   -   vec   bola   pridelená   predsedovi   senátu   JUDr. Š. G.   ako   zákonnému sudcovi   a   z   dôvodu   ustanovenia   nových   sídiel   a obvodov   súdov bola evidencia   spisu upravená tak, že pred číslami konania bola vsunutá značka Z-2, t. j. Z-2-1 T 36/90,

- 11. február 1998 - predseda senátu JUDr. Š. G. dal dotazy na obhajcov obžalovaných, kancelária dotazy expedovala 26. februára 1998,

- 4. marec 1998 - krajský súd vyzval obžalovaného S. D., aby si zvolil obhajcu. Kancelária prípis expedovala 5. marca 1998,

- 21. máj 1998 - krajský súd opätovne žiadal vyjadrenia od obžalovaných, ich obhajcov a zisťoval pobyt obžalovaného S. D. Kancelária prípisy expedovala 22. mája 1998,

- 20. október 1998 - opatrením sp. zn. Spr. 3044/98 bola trestná vec pridelená JUDr. P. Š. Súčasne   bol   určený   člen   senátu   JUDr.   M.   P.   z   dôvodu   dlhodobej   práceneschopnosti predsedu   senátu   JUDr.   Š.   G.   Toto   opatrenie   však   bolo   zrušené   z dôvodu   ukončenia práceneschopnosti zákonného sudcu,

- 5. november 1998 - obžalovaný Ing. M. A. podal žiadosť na zmenu senátu - námietka zaujatosti senátu,

- 17. február 1999- k námietke zaujatosti obžalovaného sa vyjadril JUDr. Š. G.,

- 3.   marec 1999   -   spis   bol   predložený   najvyššiemu   súdu   z   dôvodu   námietky   zaujatosti obžalovaného Ing. M. A.,

- 31. marec 1999 - spis bol z najvyššieho súdu vrátený (JUDr. Š. G. nebol najvyšším súdom vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania),

- 2. august 1999 - trestný spis sp. zn. Z-2-1 T 36/90 bol z dôvodu rozhodnutia ministra spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o   dočasnom   zastavení   výkonu   funkcie   sudcu JUDr. Š. G. (od 20. júla 1999) pridelený predsedovi senátu JUDr. P. H. a bola určená aj členka senátu JUDr. I. Z. (JUDr. P. H. vo veci nevykonal žiadny úkon pričom bol od 1. mája 2000 preložený na výkon funkcie sudcu na najvyšší súd),

- 2. máj 2000 - trestná vec bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr. J. S.,

- 5. september 2000 - JUDr. J. S. sa vzdala funkcie predsedu senátu,

- 3. október 2000 - trestná vec bola opätovne pridelená zákonnému sudcovi JUDr. Š. G.,

- 7. február 2002 - opatrením predsedníčky   krajského súdu sp. zn. Spr. 3048/2002 boli trestné   veci   sp. zn.   Z-2-1   T   36/90   a   sp. zn.   Z-2-1   T   90/92   pridelené   zákonnej   sudkyni JUDr. S.   S.   (v   čase   pridelenia   bola   trestná   vec   obvineného   R.   B.   stále   vylúčená   na samostatné konanie),

- 26. apríl 2002 - termín hlavného pojednávania bol krajským súdom nariadený na 25. - 28. jún 2002, 10. - 13. september 2002 a 1. - 4. október 2002,

- Hlavné pojednávanie nariadené na 25. - 28. jún 2002 bolo odročené pre kolíziu záujmov (obhajca obvineného Ing. M. K. JUDr. K. B. sa na hlavné pojednávanie nedostavil s tým, že splnomocnil na zastupovanie obhajcu obvineného Ing. P. B. - JUDr. V. K. Dôvody kolízie boli tie, že obvinený Ing. M. K. v prípravnom konaní obvineného Ing. P. B. usvedčoval, takéto   zastúpenie   nebolo   možno   akceptovať.   Obhajcovi   bola   daná   pokuta   vo   výške 30 000 Sk). Ďalším dôvodom odročenia bolo to, že obvinený Ing. M. K. dňa 26. júna 2002 splnomocnil   obhajcu   JUDr.   I.   K.   na jeho   zastupovanie,   ktorý   však   nemal   možnosť oboznámiť   sa   s   rozsiahlym   spisovým   materiálom,   čím   by   došlo   k   porušeniu   práva   na obhajobu,

- V mesiaci august 2002 boli urobené opatrenia za účelom zisťovania adries svedkov,

- 4.   september   2002   -   tlmočníčke   bolo   zaslané   dožiadanie   do   Francúzska   -   doručenie predvolania pre svedkyne z Francúzska S. a L. C. Očakávaná odpoveď bola stanovená na koniec roka 2002, preto bol ďalší termín hlavného pojednávania určený na 14. - 17. január 2003 a 4. - 7. február 2003,

- 10. - 13. september 2002 - hlavné pojednávanie prebiehalo výsluchmi obžalovaných,

- 1. - 4. októbra 2002 – sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, na ktorom krajský súd vypočul časť svedkov (28),

- 21. október 2002 - krajský súd pribral do konania súdnu znalkyňu MVDr. F., za účelom vyjadrenia sa k zaisteným pachovým stopám,

- 14. - 17. január 2003 - na hlavnom pojednávaní krajský súd vypočul ďalších 16 svedkov,

- 4. február 2003 - na hlavnom pojednávaní boli vypočuté svedkyne z Francúzska a súdny znalec z odboru zdravotníctva (pojednávanie v dňoch 5. - 7. februára 2003 sa nekonalo pre práceneschopnosť predsedníčky senátu). Hlavné pojednávanie bolo odročené na 18. - 21. marec 2003. Toto však muselo byť odročené z dôvodu hospitalizácie prísediaceho,

- V dňoch 23. – 26. septembra 2003, 21. - 24. októbra 2003, 1. - 2. decembra 2003 a 15. - 16. januára 2004 sa uskutočnili na krajskom súde hlavné pojednávania,

- 20. január 2004 - krajský súd vo veci vyniesol odsudzujúci rozsudok,

- 23.   apríl   2004 -   na základe odvolania   obžalovaných a krajského   prokurátora   bola vec predložená najvyššiemu súdu na rozhodnutie.

2. Chronológia úkonov vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. Z-2-1 T 90/92

- 20.   november   1992   -   na   neverejnom   zasadnutí   bolo rozhodnuté   o   prerušení   trestného stíhania   ohľadne   obžalovaného   R.   B.   Súčasne   v   zápisnici   z   hlavného   pojednávania zo 7. novembra   -   7.   decembra   1992   sa   trestná   vec   obžalovaného   R.   B.   vylúčila na samostatné konanie a bola zapísaná pod sp. zn. 1 T 90/92 (predseda senátu V. V.),

- 7. december 1992 - krajským súdom bolo vypracované uznesenie o prerušení trestného stíhania obžalovaného R. B., kancelária rozhodnutie opísala a expedovala 10. decembra 1992,

- 24. február 1997 - úradný záznam predsedu senátu JUDr. Š. G., v ktorom konštatuje, že vo veci od roku 1997 konal predseda senátu V. V., ktorý začiatkom roku 1997 odišiel pracovať na Krajský súd v Trnave,

- 19. jún 1997 - úradný záznam predsedu senátu, v ktorom konštatuje, že od 20. marca 1997 do   18.   júna   1997   bol   práceneschopný   a súčasne   požiadal   trestnú   kanceláriu o zažurnalizovanie spisu,

- 16. október 1997 - úradný záznam predsedu senátu, podľa ktorého sa telefonicky spojil s Doc. MUDr. J. F. za účelom dohodnutia termínu konzultácie otázky ďalšieho postupu voči obžalovanému   R.   B.,   najmä   na   závery   znaleckého   posudku   z   odvetvia   psychiatrie vypracovaného 20. februára 1992, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie krajského súdu z 20.   novembra   1992   a   vec   obžalovaného   R.   B.   bola   vylúčená   na samostatné   konanie a vzhľadom na 5-ročný časový odstup navrhol vypracovať nový znalecký posudok,

- 16.október 1997 - úprava predsedu senátu, aby bol na informatívny výsluch na 23. október 1997 predvolaný obžalovaný R. B.,

- 23. október 1997 - obžalovaný R. B. sa dostavil na informatívny výsluch. Toho istého dňa je aj úprava predsedu senátu adresovaná Doc. MUDr. J. F. Kancelária prípis expedovala 28. októbra 1997. Správa bola urgovaná predsedom senátu 17. decembra 1997 a kanceláriou expedovaná 22. decembra 1997,

- 7. január 1998 - znalec Doc. MUDr. J. F. zaslal vyjadrenie predsedovi senátu,

- 23.január 1998 - predseda senátu vyzval znalca Doc. MUDr. F.,

- 21. máj 1998 - predseda senátu opätovne vyzval znalca Doc. MUDr. F.,

- 21.   máj   1998   -   krajský   súd   ustanovil   obhajcu   obžalovanému   R.   B.,   kanceláriou expedované 22. mája 1998,

- 20. október 1998 - opatrením predsedníčky krajského súdu Spr. 3044/98 bola trestná vec pridelená predsedovi senátu JUDr. P. Š. (za člena senátu bol určený sudca JUDr. M. P.),

- 5.   november   1998   -   predseda   senátu   JUDr.   P.   Š.   nariadil   neverejné   zasadnutie na 10. november 1998,

- 10.   november   1998   -   na   pojednávaní   bolo   nariadené   skúmanie   duševného   stavu obžalovaného R. B.,

- 10.   november   1998   -   krajský   súd   ustanovil   súdnych   znalcov   z   odboru   psychiatrie o podanie znaleckého posudku o duševnom stave obžalovaného R. B.,Opatrenie   na   č.   l.   126   bolo   zrušené   a trestná   vec   bola   pridelená   zákonnému   sudcovi JUDr. Š. G.,

- 8. apríl 1999 - trestný spis bol zaslaný súdnym znalcom MUDr. Ľ. K. a Doc. MUDr. J. F. na vypracovanie znaleckého posudku,

- 16. február 2000 - trestný spis bol vrátený súdnymi znalcami po vypracovaní znaleckých posudkov,

- Od júna 1999 bola trestná vec, vzhľadom na pozastavenie sudcovskej funkcie JUDr. Š. G., pridelená predsedovi senátu JUDr. P. H., ktorý bol od 15. apríla 2000 preložený na najvyšší súd,

- 2. máj 2000 - trestná vec bola pridelená JUDr. J. S., ktorá sa ku 30. septembra 2000 vzdala funkcie   predsedníčky   senátu   (vec   bola   opätovne   pridelená   JUDr.   Š.   G.,   ktorý   však   do februára 2002 neurobil v merite veci žiadny úkon a vec bola pridelená JUDr. S. S.),

- 5. apríl 2002 - krajský súd zisťoval miesto pobytu súdneho znalca MUDr. Ľ. K. Po zistení jeho pobytu ho 24. apríla 2002 vyzval, aby sa skontaktoval so znalcom Doc. MUDr. F.,

- 16. máj 2002 - súdnemu znalcovi Doc. MUDr. F. bol zaslaný prípis, aby krajskému súdu oznámil,   či   sa   stretol   so   súdnym   znalcom   MUDr.   Ľ.   K. Krajský   súd   zároveň   vyzval obžalovaného R. B., aby oznámil mená ošetrujúcich lekárov,

- 30. máj 2002 - krajský súd vyzval súdneho znalca MUDr. Ľ. K., aby sa skontaktoval s predsedníčkou senátu,

- 14.   jún 2002 - súdny   znalec MUDr.   Ľ. K. sa dostavil   na krajský   súd   a po osobnom telefonickom   dohovore   s Doc.   MUDr.   J.   F.   súdni   znalci   prisľúbili   aktualizovať závery znaleckého   posudku   ohľadne   spôsobilosti   obžalovaného   R.   B.   chápať   zmysel   trestného konania,

- 19. august 2002 - krajskému súdu bol doručený aktualizovaný znalecký posudok súdnych znalcov MUDr. Ľ. K. a Doc. MUDr. J. F. so záverom, že obžalovaný R. B. naďalej trpí psychickou poruchou, ktorá mu znemožňuje účasť na hlavnom pojednávaní,

- 27. február 2003 - uznesením krajského súdu bol do konania pribratý znalecký ústav - Lekárska fakulta Univerzity Komenského B. (ďalej len „ústav“) za účelom zistenia, či je obvinený spôsobilý chápať zmysel trestného konania,

- 1. apríl 2003 - spis bol krajským súdom odoslaný ústavu, kde sa aj v súčasnosti nachádza.

Od 1. apríla 2003 krajský súd vo veci nevykonal žiadne úkony.

3. Chronológia úkonov vo veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 4 To 36/2004

- 23.   apríl   2004   -   spis   bol   predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní obžalovaných a krajského prokurátora proti rozsudku krajského súdu sp. zn. Z-2-1 T 36/90 z 20. januára 2004,

- od 28. apríla 2004 do 8. novembra 2004 - obžalovaní a obhajcovia sedemkrát dopĺňali dôvody odvolania obžalovaných,

- 3.   máj   2006   -   pojednávanie   bolo   odročené,   pretože   obvinený   Ing.   M.   A.   vypovedal splnomocnenie   obhajcovi   JUDr.   K.   a zvolil   si   nového   obhajcu   JUDr. K.,   ktorý   sa   na pojednávanie nedostavil. Následne bol určený termín pojednávania na 27. september 2006.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. Z-2-1 T 36/90 a sp. zn. Z-2-1 T 90/92 a postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   To   36/04   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľky, v procesnom postavení poškodenej, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú   zásadu   uznávanú   aj   v judikatúre   ESĽP,   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetných závažných trestných činov   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania, vrátane poškodenej strany.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o predmetných trestnoprávnych záležitostiach predstavuje určitý stupeň faktickej zložitosti súvisiaci   najmä   s rozsahom   potrebného   dokazovania,   nevyhnutnosťou   znaleckého dokazovania a najmä už z dôvodu odstupu času viac ako tridsiatich rokov, ktorý uplynul od spáchania skutku. Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutých konaní však ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej zložitosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavaných veciach, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v týchto   konaniach   k zbytočným   prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutých   konaní nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v predmetnej veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na celkovú   dĺžku   konania a   všetky   okolnosti   daného prípadu.   Predovšetkým   poukazuje na to,   že   nemohol   prehliadnuť,   že   skutky,   pre   ktoré   bola   podaná   obžaloba,   ktorá je predmetom posudzovaných konaní sa stali v roku 1976, teda pred tridsiatimi rokmi, ale aj napadnuté konania sa začali skôr, ako začal ústavný súd zabezpečovať individuálnu ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb (15. február 1993) a skôr ako sa stal pre Slovenskú republiku záväzný dohovor (18. marec 1992), keď ČSFR ratifikovala dohovor   a uznala   právo   na   individuálnu   ochranu   podľa   čl.   25   dohovoru   (Slovenská republika, ako nástupnícky štát prevzala tento záväzok s účinnosťou od 1. januára 1993).

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľkou označené súdne konania, ktoré v dôsledku postupu   krajského   súdu   trvali   tak   dlho,   ako   je   tomu   v danom   prípade,   možno   už   len na základe   jeho   posúdenia   ako   celok   považovať   za   nezlučiteľné   s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (I. ÚS 66/03, I. ÚS 73/06).

3.1   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   krajského   súdu   predovšetkým vo veci   vedenej   pod sp. zn. Z-2-1 T 36/90 a konštatuje, že konanie v tejto veci od roku 1990, keď bola vec vrátená krajskému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie do vydania meritórneho rozhodnutia (rozsudku) 20. januára 2004, trvalo viac ako trinásť rokov. Táto dĺžka konania je zjavne neprimeraná.

Krajský súd pritom v danej veci bol opakovane aj dlhodobo nečinný, a to napr. od 15.   februára   1993   do   7.   februára   1994   (dvanásť   mesiacov),   od   25.   februára   1994 do 28. novembra 1994 (deväť mesiacov), od 27. mája 1996 do 11. februára 1998 (dvadsať mesiacov)   a od   31.   marca   1999   do   26.   apríla   2002   (tridsaťsedem   mesiacov).   Uvedená nečinnosť   krajského   súdu   nie   je   ničím   ospravedlniteľná,   pretože   počas   najmenej sedemdesiatosem mesiacov krajský súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   účastníci   tohto   trestného   konania,   vrátane poškodenej   sťažovateľky   nachádzali,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02).

Uvedené obdobia najmenej 6,5 rokov nečinnosti krajského súdu bez akýchkoľvek zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú z ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné   a   netolerovateľné,   keďže   svojimi dôsledkami   v kontexte   tridsiatich   rokov   od   spáchania   obžalobného   skutku   môžu nadobudnúť charakter   odopretia   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae). K týmto zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Okrem uvedeného ústavný súd osobitne prihliadol na to, že vo svojom rozhodnutí II. ÚS 32/03 z 12. novembra 2003 už prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať v tomto konaní bez zbytočných prieťahov,   napriek   tomu   postup   v danej   veci   nebol   organizovaný   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená.

3.2 Pokiaľ   ide   o vec   vedenú   pod   sp.   zn.   Z-2-1 T   90/92   (vec   obžalovaného R. Brázdu),   konanie   bolo   20.   novembra   1992   právoplatne   prerušené.   V tejto   súvislosti ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený [podľa § 224 ods. 1, v spojení s § 173 ods. 1 písm. c) v tom čase platného a účinného Trestného poriadku (ďalej len „Trestný poriadok“)] a je potrebné ho posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizovalo, a k posúdeniu ktorej majú zásadne lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd, ohliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah   k všeobecným   súdom   a ktorému   viac   zodpovedá,   aby   ústavný   súd,   pokiaľ   je   to nevyhnutné,   sám   neposudzoval   vhodnosť   a účelnosť   zvoleného   procesného   postupu. To však   neznamená,   že   táto   voľnosť   je   bez   obmedzenia   a ústavným   súdom nekontrolovateľná. Aj uvedené ustanovenie § 224 ods. 1, v spojení s § 173 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Keďže zo žiadneho ustanovenia ústavy   nemožno   vyvodiť,   že prerušením   konania jeho účastník stráca   právo na to,   aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, musí sa všeobecný súd pri uplatňovaní procesného postupu podľa uvedeného ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 173 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku spravovať preto aj požiadavkou, ktorá je obsiahnutá v článku 48 ods. 2 ústavy a ktorá tak, ako to bolo už vyššie uvedené, ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote,   aj   keď prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, ešte nepominula (I. ÚS 21/00, I. ÚS 23/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napriek   rešpektovaniu   rozhodnutia   krajského   súdu o prerušení napadnutého konania, ktoré k dnešnému dňu trvá už takmer 14-rokov, nebolo možné   v daných   súvislostiach   neprihliadnuť   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   skutočnosť, či prekážka, pre ktorú sa napadnuté konanie prerušilo ešte nepominula, skúmal v prvom prípade až po takmer piatich rokoch (od 7. decembra 1992 až 16. októbra 1997 vykonal vo veci relevantný úkon). Okrem toho krajský súd síce opakovane ustanovil vo veci znalca a 1. apríla   2003   zaslal   spis   ústavu   za   účelom   vykonania   znaleckého   dokazovania, do dnešného   dňa   však   ani   po   viac   ako   troch   rokoch   neurgoval   realizovanie   svojho rozhodnutia.

Podľa   názoru ústavného súdu   aj uvedené obdobia nečinnosti krajského súdu   bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú aj   v kontexte   tohto   nesmierne   dlhotrvajúceho   konania   z ústavnoprávneho   aspektu neospravedlniteľné a netolerovateľné. K týmto zbytočným prieťahom pritom tiež nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

3.3   Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   v   konaniach   krajského   súdu   vedených   pod   sp.   zn.   Z-2-1 T   36/90 a sp. zn. Z-2-1 T 90/92 tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3.4 Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 36/04.

Ako to z chronológie úkonov v uvedenej veci (pozri 3. bod II. časti tohto nálezu) vyplýva, spis bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní obžalovaných a krajského prokurátora 23. apríla 2004. Po opakovanom doplnení odvolaní a naštudovaní spisu   členmi   zákonného   senátu   najvyššieho   súdu   bolo   vo   veci   nariadené   pojednávanie na 3. máj   2006,   ktoré   však   bolo   odročené   pre   neprítomnosť   obhajcu   obž.   Ing.   M.   A. V záujme zamedzenia prípadnej technickej obštrukcii, najvyšší súd ustanovil menovanému obžalovanému aj náhradného obhajcu.

Ústavný súd   konštatuje,   že nedostatky   plynulosti   (nariadenie   pojednávania až po dvoch   rokoch)   tohto   skutkovo   náročného   konania   na   najvyššom   súde   by   samy   osebe neznamenali porušenie základného práva sťažovateľky   zaručeného najmä v čl. 6 ods.   1 dohovoru, ale charakter porušenia tohto základného práva nadobudli v kontexte celkovej takmer   šestnásťročnej   dĺžky   tohto   konania   po   zrušení   rozsudku   v predmetnej   veci 19. októbra 1990, ktorá je vzhľadom na čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj čl. 48 ods. 2 ústavy zjavne neprimeraná.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 36/04, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3 prikázal najvyššiemu súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 4 To 36/04 konať bez zbytočných prieťahov.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 5 000 000 Sk, ktoré odôvodnila aj tým, že „viac ako 29 rokov trvajúce konanie neumožnilo sťažovateľke sa psychicky zotaviť a usporiadať svoj život. Dnes je skutočnosť neprimerane dlhého konania pre sťažovateľku rovnakým zásahom do jej osobnostných práv ako bolo samotné zavraždenie jej dcéry. Zásah pričítateľný štátu má už takmer rovnakú intenzitu ako udalosť z roku 1976 spôsobená obžalovanými“.

5.1   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu,   nie   je   pre   sťažovateľku   dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, a najmä s prihliadnutím aj na povahu veci a celkovú dĺžku namietaného konania, považuje za primerané vo výške 650 000 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil a ktorý bol zaviazaný na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia (t. j. v danom prípade   krajský   súd),   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

5.2   Vo   vzťahu   k najvyššiemu   súdu   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   vzhľadom k okolnostiam danej veci, najmä na náročnosť prejednávanej veci a doterajšiu dĺžku konania pred najvyšším súdom, je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením aj konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   prikázanie najvyššiemu   súdu   vo   veci   konať bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto sťažovateľke vo vzťahu k napadnutému konaniu najvyššieho súdu nepriznal finančné zadosťučinenie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   uplatnených   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, podľa ktorého odmena za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 je 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu je 136 Sk. Podľa ustanovení §   1   ods. 3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. odmena za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2005 je 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu je 150 Sk a odmena za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 je 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk.

Sťažovateľke   patrí   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   za   úkony,   ktoré   vykonala advokátka JUDr. L. K., a to dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2004 (prevzatie a príprava   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu),   vo   výške   9 068 Sk a dvojnásobok režijného paušálu vo výške 272 Sk a za jeden úkon uskutočnený v roku 2005 (vyjadrenie z 21. septembra 2005) vo výške 2 501 Sk a režijný paušál vo výške 150 Sk, t. j. spolu vo výške 11 991 Sk. Sťažovateľke patrí náhrada trov aj za úkony, ktoré vykonala advokátka JUDr. I. R., a to za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2005 (prevzatie a príprava   zastúpenia   a   podanie   doplnenia   sťažnosti)   vo   výške   5 002   Sk   a dvojnásobok režijného paušálu vo výške 300 Sk, a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 (vyjadrenie z 29. júna 2006) vo výške 2 730 Sk a režijný paušál vo výške 164 Sk, plus 19 % DPH, t. j. spolu vo výške 9 754 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a pretože   ťažisko   porušenia   označených základných   práv   tkvelo   predovšetkým   v postupe   krajského   súdu,   ústavný   súd   priznal sťažovateľke   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v uplatnenej   výške   celkovo   v sume 21 745 Sk tak, ako je to uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006