znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 80/04-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. Š. P., bytom B., G. P. a E. P., obaja bytom P., zastúpených   advokátom   Mgr.   M.   F.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Nc 38/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Nc 38/96   p o r u š i l základné   právo   Ing.   Š.   P.,   G.   P.   a E.   P.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Nc   38/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   Š.   P.,   G.   P.   a E.   P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. Š. P., G. P. a E. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 33   060   Sk   (slovom   tridsaťtritisícšesťdesiat   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť ich advokátovi Mgr. M. F., Advokátska kancelária, B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 29. apríla 2004   č.   k.   I.   ÚS   80/04-11   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Š. P., bytom B. (ďalej aj „sťažovateľ č. 1“), G. P. a E. P., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. M. F., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   III   (ďalej   aj   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Nc 38/96.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia 16. mája 1996 podali na Okresnom súde Bratislava   III   návrh   na   určenie   neplatnosti   zmluvy   a určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam.

Podľa tvrdenia sťažovateľov „V konaní... nebolo do dnešného dňa nariadené ani jedno pojednávanie... V konaní súd bezdôvodne nepokračuje a sťažovatelia sú toho názoru, že udržiavanie tohto stavu... je v rozpore s čl. 48 ods. 2 ústavy...“.

Sťažovatelia   podali   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu 29. júna 2003, ktorá neviedla k efektívnej náprave. Vo veci sa naďalej nekoná a do dňa podania ich sťažnosti ústavnému súdu na súde prvého stupňa ešte nie je rozhodnuté.Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   základného práva, prikázal okresnému súdu, aby vo veci „konal bez zbytočných prieťahov“, priznal „každému   zo   sťažovateľov   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk“ a náhradu trov konania.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania:   okresný   súd   zastúpený   jeho   predsedom   vyjadrením   sp.   zn.   Spr. 3327/2004 z 31. mája   2004   a sťažovatelia   prostredníctvom   stanoviska   svojho   právneho   zástupcu k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 13. augusta 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 14 Nc 38/96.

Sťažovatelia   a v tom   čase   žijúca   M.   L.   zdržujúca   sa   v P.   podali   10. mája   1996 „určovaciu   žalobu   v zmysle   §   80c   a   §   134   zákona   č.   38/1995   Zb. (...) na   obnovenie vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v katastrálnom území Pezinok“.

Dňa   29.   mája 1996   vyzval   okresný   súd   sťažovateľov   na   predloženie   znaleckého posudku o cene nehnuteľnosti a predloženie rozhodnutia Pozemkového úradu Bratislava – vidiek (ďalej len „pozemkový úrad“ alebo „úrad“) týkajúceho sa predmetnej veci. Súčasne si vyžiadal z tohto úradu administratívny (reštitučný) spis.

Pozemkový úrad zaslal požadovaný spis 13. júna 1996 a sťažovatelia doplnili svoju určovaciu žalobu podaním doručeným súdu 17. júna 1996 (okrem ocenenia nehnuteľnosti, lebo terajší užívatelia nepovolili znalcovi na ňu vstup). Za žalobcov konal na základe plnej moci udelenej 4. mája 1996 Ing. Š. P.

Sťažovateľ č. 1 oznámil 12. augusta 1996 okresnému súdu úmrtie žalobkyne M. L.Okresný   súd   17.   októbra   1997   zaslal   žalobu   na   vyjadrenie   žalovaným   a vyzval sťažovateľa č. 1 na odstránenie vád návrhu (presné označenie žalovaného).

Mesto Pezinok sa k žalobe vyjadrilo 17. decembra 1997.Sťažovateľ č. 1 podaním z 13. januára 1998 vzal žalobu proti československému štátu späť a upravil okruh žalovaných (k podaniu bola pripojená plná moc pre sťažovateľa č. 1 od ostatných žalobcov).

Okresný súd 4. novembra 1998 predvolal sťažovateľa č. 1 na informatívny výsluch na 24. november 1998, na ktorom (podľa úradného záznamu) bol požiadaný o doplnenie mien účastníkov za nebohú M. L a správne označenie žalovaných.

Doplnený návrh predložil sťažovateľ č. 1 okresnému súdu 3. decembra 1998.Od uvedeného úkonu sa v súdnom spise sp. zn. 14 Nc 38/96 nachádzajú len úradné záznamy z 15. februára 1999 a 13. augusta 2003, podľa ktorých sťažovateľ č. 1 nahliadol do súdneho spisu.

V súdnom spise sa nachádza odpoveď predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 2166/03 z 31.   mája 2004   na sťažnosť sťažovateľa   č.   1   na prieťahy   v konaní (z   29.   júna 2003), v ktorej   po   chronologickom   popise   úkonov   okresného   súdu   jeho   predseda   konštatoval: „... Dňa 3. 12. 1998 ste predložili súdu obsiahly doplnený návrh na začatie konania. Je pravdou, že odvtedy sa vo veci nekonalo, konštatujem teda prieťah v konaní, ktorý trvá doposiaľ.

Zároveň   však   musím   konštatovať,   že   príčinou   tohto   nekonania   bola   jednoznačne pracovná preťaženosť sudcu JUDr. S., ktorý pracuje vo svojom súdnom oddelení s viac ako 600 nevybavenými vecami registra „C“, z toho je viac ako 170 vecí starších ako päť rokov, okrem toho jeho súdne oddelenie obsahuje aj veci zapísané rovnako ako Vaša v registri „Nc“. Okrem počtu nevybavených vecí však treba zdôrazniť i náročnosť vecí v súdnom oddelení, ide o množstvo majetkových vecí, podobne ako Vaša vec...“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyššie   uvedenom   vyjadrení   vykonal chronologický prehľad úkonov a k opodstatnenosti sťažnosti uviedol: „Dňa 3. 12. 1998 Ing. Š. P. predložil doplnenie návrhu. Od tohto posledného podania súd vo veci neučinil žiaden úkon.

K sťažnosti: Predmetné podanie ale i podania nasledujúce učinené zo strany oprávnených osôb sú napriek svojej rozsiahlosti vadnými podaniami. Vzhľadom na čo bola vec vybavovaná ako neúplný návrh, ktorý podľa môjho názoru je i ku dnešnému dňu. Posledné podanie vo veci učinil len jeden zo žalobcov. V konaní pred súdom možno konštatovať nečinnosť od posledného úkonu súdu t. j. 3. 12. 1998, od ktorého dátumu súd vo veci neučinil žiaden úkon, hoci bolo potrebné opakovať poučenia adresované oprávneným osobám za účelom odstránenia   vád   návrhu,   resp.   pri   neodstránení   týchto   vád   pod   následkom   zastavenia konania. V prípade, že by nedošlo k želanej oprave a doplneniu žaloby súd mal konanie zastaviť.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   v určitej   miere   konštatovať   spoluzavinenie účastníkov konania na neprejednaní veci vzhľadom na ich nekvalifikované podanie. K nečinnosti súdu môžem konštatovať len toľko, že stav jednotlivých oddelení čo do počtu vecí pripadajúcich na jedného sudcu je vysoko nepriaznivý, predstavuje pri úplných návrhoch 495 nevybavených civilných vecí z čoho vyplýva, že pri takomto objeme vecí, ku ktorému je nutné pripočítať i stav neúplných návrhov (stav na jedno oddelenie predstavuje priemerne asi 80 vecí/ zákonite musí dôjsť k časovým sklzom pri vybavovaní agendy.“

Právny   zástupca   sťažovateľov   v stanovisku   k predmetnému   vyjadreniu   okresného súdu zaujal nasledovné stanovisko: „... Okresný súd Bratislava III vytýka sťažovateľom najmä vady v podaniach, na základe čoho usúdil, že si účastníci konania prieťahy v konaní spoluzavinili. Považujeme za potrebné v súvislosti s týmto tvrdením poukázať na § 43 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej O. s. p.), kde zákon ukladá predsedovi senátu vyzvať účastníkov, aby nesprávne neúplné alebo nezrozumiteľné podanie v určenej   lehote   opravili   alebo   doplnili,   zároveň   poučuje   účastníkov   o tom,   ako   treba opravu alebo doplnenie urobiť. Pokiaľ bol súd toho názoru, že podanie sťažovateľov nie je úplné alebo zrozumiteľné mal sťažovateľov vyzvať, príp. ak podanie nebolo opravené alebo doplnené a v konaní nemožno pokračovať, mal súd konanie zastaviť (§ 43 ods. 2 O. s. p.). Považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 100 ods. 1 prvú vetu O. s. p., ktoré súdu   ukladá   povinnosť   postupovať   i bez   ďalších   návrhov   (!)   tak,   aby   bola   vec   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Súd celkom zjavne nepostupoval v súlade s týmto ustanovením O. s. p. (...)

Sťažovateľom nemôže byť na ujmu ak svoje podanie doplnili a súd vo veci nekoná. O tom, či doplnené podanie je úplné a zrozumiteľné si musí urobiť názor príslušný sudca. Z nekonania Okresného súdu Bratislava III nemohli sťažovatelia vedieť, či sa ich doplnené podanie považuje za úplné a zrozumiteľné alebo nie. Ak bol súd toho názoru, že ich podanie je potrebné znovu doplniť, mal súd sťažovateľov opäť vyzvať na doplnenie. Poukazujeme aj na ustanovenia § 5 ods. 1 O. s. p., ktoré ukladá súdom povinnosť poskytovať účastníkom konania   poučenie   o ich   procesných   právach   a povinnostiach   pokiaľ   nie   sú   zastúpení advokátom. Sťažovatelia neboli zastúpení advokátom, preto súd bol povinný ich poučovať o právach ako účastníkov konania.

Po tom, ako sťažovatelia doplnili svoje podanie 03. 12. 1998, nevykonal súd žiadny úkon. Z vyjadrenia Okresného súdu Bratislava III je zrejmé, že dôvodom nekonania súdu boli nedostatočné personálne a administratívne kapacity. (...)

Posledné podanie vo veci učinil len jeden zo žalobcov – p. Š. P. a to dňa 03. 12. 1998, ale súd vo svojom vyjadrení opomenul tú skutočnosť, že táto fyzická osoba mala od ostatných účastníkov konania plnú moc na zastupovanie v súdnom konaní, preto úkony, ktoré vykonal Š. P. sú zároveň úkonmi ostatných dvoch účastníkov konania.... Dôležitá je činnosť, resp. nečinnosť príslušného orgánu, ktorým je v tomto prípade súd, a nie to, či všetci   účastníci   svojimi   podaniami   nahrádzali   nečinnosť   súdu.   Cieľom   poučovacej povinnosti súdu a aktívneho prístupu súdu k prejednávanej veci (viď napr. § 100 ods. 1 prvú vetu O. s. p.) je ochrana práv účastníkov konania na spravodlivý súdny proces tak, ako im to zaručuje Ústava SR v čl. 46 až 50. Prieťahy v konaní vo veci 14 Nc 38/96 skonštatoval aj samotný   Okresný   súd   Bratislava   III   vo   svojej   odpovedi   na   sťažnosť   Š.   P.   zo   dňa 29. 06. 2003.“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Nc   38/96,   v ktorom   sťažovatelia vystupujú   ako   navrhovatelia,   došlo   k porušeniu   ich   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec môže byť sporom, ktorý by bolo potrebné považovať za zložitú vec, no táto zložitosť vzhľadom   na postup   okresného   súdu   v doterajšom   konaní   nie   je   skutočnosťou,   ktorá ovplyvňovala, resp. odôvodňovala doterajšiu dĺžku konania.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľov v preskúmavanej veci) ústavný súd konštatoval, že k doterajšej dĺžke konania prispelo (najmä v počiatočnej fáze konania do 3. decembra 1998) aj správanie sťažovateľov. V tejto súvislosti (zbytočné prieťahy   v konaní)   už   ústavný   súd   viackrát   konštatoval,   že   ak   si   sťažovateľ   nesplní povinnosť uloženú príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) týkajúcu sa všeobecných, príp. osobitných náležitostí návrhu na začatie konania (napr. § 42 ods. 2, § 79 ods. 1 a 2 OSP) a nepredloží okresnému súdu kvalifikovaný návrh na začatie konania, významnou mierou prispeje k predĺženiu celkovej doby konania o jeho návrhu (pozri napr. I. ÚS 100/02, I. ÚS 25/04).

Pri   hodnotení   správania   sťažovateľov   v období   po   3.   decembri   1998   (doplnenie žaloby na základe výzvy súdu) ústavný súd už nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto   konaní   k zbytočným   prieťahom.   Sťažovatelia   sa   o priebeh   konania   zaujímali (nahliadnutia do súdneho spisu 15. februára 1999 a 13. augusta 2003, sťažnosť na prieťahy v konaní).

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatoval,   že   okresný   súd   bol   od   3.   decembra   1998   (predloženie   doplnenej   žaloby sťažovateľom č. 1) do 26. marca 2004 (podanie sťažnosti ústavnému súdu), t. j. v trvaní vyše 5 rokov a 3 mesiacov bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, pričom táto nečinnosť   trvá   doteraz.   V uvedenom   období   neboli   vykonané   vo   veci   žiadne   úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia počas súdneho konania nachádzali.   Vzhľadom   na   uvedenú   jednorázovú   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu. V tejto súvislosti poukazuje aj na vyjadrenie predsedu okresného súdu, v ktorom konštatoval, že: „... možno konštatovať nečinnosť od posledného úkonu súdu t. j. 3. 12. 1998, od ktorého dátumu   súd   vo   veci   neučinil   žiaden   úkon,   hoci   bolo   potrebné   opakovať   poučenia adresované oprávneným osobám za účelom odstránenia vád návrhu, resp. pri neodstránení týchto vád pod následkom zastavenia konania. V prípade, že by nedošlo k želanej oprave a doplneniu   žaloby   súd   mal   konanie   zastaviť“. Ústavný   súd   k uvedenému   vyjadreniu dodáva, že v zmysle § 43 ods. 2 OSP v platnom znení súd (za splnenia tam uvedených podmienok) konanie nezastaví, ale podanie odmietne.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   nemožno   akceptovať.   Vysoká   zaťaženosť   jednotlivých sudcov   nemôže   byť   na   ťarchu   účastníkov   konania   a   nemá   povahu   okolností,   ktoré   by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vychádzajúc z postupu okresného súdu v predmetnom konaní (zisteného z obsahu súdneho   spisu   sp.   zn.   14   Nc   38/96)   ústavný   súd   neakceptoval   názor   (spoluzavinenie sťažovateľov)   predsedu   okresného   súdu   vyjadrený   v jeho   stanovisku   k opodstatnenosti sťažnosti   (z   31.   mája   2004),   ale   akceptoval   názor   právneho   zástupcu   sťažovateľov z 13. augusta 2004 označujúci dôvody dĺžky prieťahov v konaní.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   žiadali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   z dôvodu dlhodobého pretrvávania právnej neistoty vo výške po 100 000 Sk pre každého z nich. Keďže   iba   konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva   nie   je   dostatočným zadosťučinením   pre   sťažovateľov,   ústavný   súd   uznal   za   dôvodné   priznať   im   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu (najmä vzhľadom na dlhodobú a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu a správanie sa sťažovateľov, pozri bod 3.2 tejto časti) považuje pre každého z nich za primerané vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov odmenu za tri úkony právnej služby,   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   vypracovanie   sťažnosti   a vypracovanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Výšku odmeny pri zohľadnení skutočnosti, že išlo o zastupovanie troch sťažovateľov, stanovil podľa ustanovení § 13 ods. 8, § 16, § 17 ods. 2 a § 18 s aplikáciou § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) spolu vo výške 33 024 Sk (podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   roku   2003   bola   priemerná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk, teda odmena za jeden úkon krátená o 20 % je 3 627,2 Sk a režijný paušál je 136 Sk). Celkové trovy konania za tri úkony teda predstavujú 10 881,6 Sk za jedného účastníka, spolu za troch účastníkov (vrátane troch paušálov) 33 052,8   Sk   po   zaokrúhlení (§   25   vyhlášky)   33 060   Sk.   Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že v danom prípade je odôvodnená aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia zodpovedá platným právnym predpisom. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2004