znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 80/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. S., bytom B., t. č. Ústav na výkon väzby Nitra, zastúpenej advokátom JUDr. E. V., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   v Nitre   sp.   zn. 1 Tpr 55/00   z 19. mája   2000,   uzneseniami   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   3 To 149/00 z 31. mája 2000 a sp. zn. 1 T 2/01 z 26. januára 2001, 20. augusta 2001, 11. decembra 2001 a 1. júla 2002 a uzneseniami Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn. 5 To   5/02 zo 7. februára 2002, sp. zn. 5 To 11/01 z 8. marca 2001, sp. zn. 5 To 49/02 z 26. septembra 2002, sp. zn. 5 To 48/02 z 28. novembra 2002 a 5. februára 2003, za účasti Okresného súdu v Nitre, Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. K. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. marca 2003 doručené podanie JUDr. K. S., bytom B., t. č. Ústav na výkon väzby Nitra (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. E. V., B., označené ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR pre porušenie   práv   fyzickej   osoby   ust.   §   17   ods.   2   a 5   Ústavy   SR“.   Z obsahu   podania sťažovateľky vyplýva, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením Okresného súdu v Nitre (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tpr 55/00 z 19. mája 2000, uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 149/00 z 31. mája 2000 a sp. zn. 1 T 2/01 z 26. januára 2001, 20. augusta 2001, 11. decembra 2001 a 1. júla 2002 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   To   5/02   zo   7.   februára   2002,   sp.   zn.   5   To   11/01 z 8. marca   2001,   sp.   zn.   5 To 49/02   z 26.   septembra   2002,   sp.   zn.   5   To   48/02 z 28. novembra 2002 a 5. februára 2003.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 48/02 z 5. februára 2003, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu, bolo sťažovateľke doručené 12. februára 2003. Sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd odôvodnil toto   rozhodnutie   tým,   že   „dôvody   väzby   u všetkých   obžalovaných   trvajú   v nezmenenom rozsahu a preto ich žiadosti podľa § 72 ods. 2 Tr. por. zamietol. Ďalej dôvodil, že až po skončení odvolacieho konania a po vydaní rozhodnutia odvolacieho senátu, bude možné s istotou konštatovať, či dokazovanie bolo postačujúce, alebo či bude prichádzať do úvahy doplnenie ešte ďalšieho dokazovania. Poukazuje na zvukový záznam ako na záznam, ktorý bol vykonaný v súlade so zákonom, ktorú skutočnosť v odvolaní napádame a vyslovujeme názor, že ide o dôkaz ktorý bol získaný spôsobom porušujúcim osobnostné práva. Naviac uvedený dôkaz nespája s mojou osobou. Považujem za potrebné ešte uviesť, že zvukový záznam na ktorý sa poukazuje bol vykonaný v čase, keď som už vyše dva týždne bola vo väzbe“.

V sťažnosti sťažovateľka ďalej okrem iného uviedla:

„Je   povinnosťou   súdu   skúmať   vyváženosť   verejného   záujmu   a práva   na   osobnú slobodu. Súd nesmie pripustiť, aby bola narušená rovnováha medzi nimi a nemá právo rozhodovať tak, aby obvinený musel znášať väčšiu ujmu ako to predpokladá ústava. V priebehu   trestného konania procesné súdy   takto nepostupovali.   Nezaoberali   sa dôvodmi   uvádzanými   obžalovanou   a jej   obhajcami.   Nechali   bez   povšimnutia   klamlivé a vymyslené   dôvody   pre   predĺženie   väzby   zo   strany   vyšetrovateľa.   Naviac   uvádzali   aj dôvody väzby (ukončenie hlavného pojednávania ako aj odvolacieho konania, teda konania anonymne), ktoré pre zdôvodnenie väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b Trestného poriadku nie je možné uznať. To je vec súdov pri hodnotení dôkazov a nie je možné prípadný problém súdu riešiť na ujmu obžalovanej.

Okresnému súdu v Nitre vytýkam, že ma vzal nezákonne do väzby. Dôvody väzby, tak ako to uvádza súd vo svojom uznesení č. 1 Tpr 55/00 zo dňa 19. 5. 2000 nevychádzajú z dôkazov,   ale   len   z predpokladu   a vlastného   názoru   postaveného   na   tomto   podklade. Krajskému súdu v Nitre vytýkam paušálne zamietnutie žiadostí o prepustenie na slobodu, ako aj oneskorené rozhodovanie. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vytýkam paušálne zamietnutie sťažností, ktoré boli podávané proti uzneseniu Krajskému súdu v Nitre. Zároveň mu   vytýkam   paušálne   zamietnutie   žiadosti   o moje   prepustenie   na   slobodu,   ako   aj   tú skutočnosť, že v jeho rozhodnutiach nie je uvedený žiaden konkrétny a existujúci dôvod, odôvodňujúci ďalšie trvanie väzby.

Z uznesení Okresného súdu v Nitre, Krajského súdu v Nitre, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   tak   ako   som   to   hore   uvádzala,   je   vidieť,   že   podmienku   Ústavy Slovenskej   republiky   všeobecné   súdy   nerešpektovali.   Ani   z jedného   rozhodnutia   nie   je zrejmý   konkrétny   dôvod   mojej   väzby.   Súdy   nerozhodovali   na   základe   dôkazov,   ale rozhodovali   len   na   základe   predpokladov   a abstraktných   úvah,   resp.   uvádzali   dôvody, ktorým ust. § 67 ods. 1 písm. b Trestného poriadku neposkytuje ochranu, resp. na mňa sa nevzťahujú. Z uvedeného je zrejmé, že nesiem väčšiu obetu pre naplnenie záujmov štátu, ako   je   možné   odo   mňa   požadovať   (bola   narušená   primeraná   a spravodlivá   rovnováha medzi   záujmami   štátu   a právom   na   osobnú   slobodu)   a tým   došlo   k porušeniu   môjho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, súdmi Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   17   ústavy   nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (odsek 2 prvá veta). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (odsek 5).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nie   je   ústavný   súd   príslušný,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

1. Pretože vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tpr 55/00 z 19. mája 2000, uzneseniam krajského súdu sp. zn. 3 To 149/00 z 31. mája 2000 a sp. zn. 1 T   2/01   z 26.   januára   2001,   20.   augusta   2001,   11.   decembra   2001   a 1.   júla   2002 a uzneseniam najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 5/02 zo 7. februára 2002, sp. zn. 5 To 11/01 z 8. marca   2001,   sp.   zn.   5   To   49/02   z 26.   septembra   2002,   sp.   zn.   5   To   48/02 z 28. novembra   2002   bola   už   sťažnosť   sťažovateľky   uznesením   ústavného   súdu   č.   k. IV. ÚS 33/03-12 zo 6. marca 2003 odmietnutá ako podaná oneskorene, bolo potrebné v tejto časti   predmetnú   sťažnosť   odmietnuť   pre   neprípustnosť   podľa   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom   súde.   V každom   prípade   bola   sťažnosť   v tejto   časti   podaná   v čase,   keď   už uplynula lehota dvoch mesiacov ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2.   Naproti   tomu   sťažovateľka   podala   včas   predmetnú   sťažnosť   proti   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 48/02 z 5. februára 2003. Ústavný súd teda konštatuje, že len vo   vzťahu   k tomuto   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sa   mohol   zaoberať   námietkami sťažovateľky   o porušení   jej   práv   podľa   označeného   článku   ústavy.   Ďalej   ústavný   súd konštatuje,   že   sťažovateľka   tieto námietky   odôvodnila rovnako ako   pri   predchádzajúcej sťažnosti vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 33/03, že podstata týchto námietok spočíva v tvrdení sťažovateľky   „o   paušálnom   zamietnutí“   jej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu a v jej tvrdení, že v napadnutom rozhodnutí „nie je uvedený žiaden konkrétny a existujúci dôvod, odôvodňujúci ďalšie trvanie väzby“.

Z napadnutého uznesenia, ktorým najvyšší súd podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku žiadosti   obžalovaných   vrátane sťažovateľky   zamietol,   vyplýva,   že   rozsudkom   krajského súdu sp. zn. 1 T 2/01 z 1. júla 2002 bola sťažovateľka spolu s ďalšími obžalovanými uznaná za vinnú z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1 a 5 Tr. zák. a bol   jej za to uložený trest   odňatia slobody,   že proti   tomuto rozsudku   podali odvolanie všetci obžalovaní, ako aj krajský prokurátor, že na verejnom zasadnutí konanom na najvyššom   súde   9.   januára 2003,   predmetom   ktorého   bolo rozhodnúť o odvolaniach krajského prokurátora a všetkých obžalovaných, vzniesol obhajca sťažovateľky námietku zaujatosti   voči   predsedovi   senátu   a členom   senátu   a že   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. Ndt 3/03 zo 16. januára 2003 rozhodol o ich nevylúčení.

Z napadnutého uznesenia ďalej vyplýva, že na verejnom zasadnutí 9. januára 2003 obžalovaní   vrátane   sťažovateľky   „prostredníctvom   svojich   obhajcov   podali   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pričom (...) čo sa týka dôvodu tzv. kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. v podstate všetci obžalovaní zhodne uvádzali, že v konaní pred súdom pri rozhodovaní o otázke ďalšieho trvania ich väzby neboli konkretizované žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by u nich zakladali obavu, že sa budú navzájom ovplyvňovať. Všetci   zhodne   tvrdili,   že   takáto   obava   u nich   od   počiatku   neexistovala   a len   sa predpokladala (...)“.

Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   ďalej   uviedol,   že   „Vzhľadom   k tomu,   že v priebehu   trestného   konania   bolo   dôkazmi   bez   akýchkoľvek   pochybností   preukázané opakované ovplyvňovanie medzi obžalovanými navzájom, dôvod kolúznej väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. u všetkých obžalovaných teda naďalej trvá. (...) zo zvukových záznamov telefónnych hovorov účastníckych staníc patriacich obžalovaným A. V. a N. K. (...) vyplýva, že všetci obžalovaní sa už po začatí trestného stíhania navzájom ovplyvňovali a informovali tak v smere, ktorý z nich čo bude resp. čo vypovedal, alebo sa dohovárali na vzájomnom postupe pri niektorých procesných úkonoch, ktoré mali byť ešte vykonané (...) Z tohto pohľadu potom skutočne existuje reálna obava, že by obžalovaní v takomto konaní pokračovali   v snahe ovplyvniť aj   v odvolacom konaní   postoj   a vyjadrenia   obžalovaného N. K.,   naviac   keď   všetci   z nich   ešte   navrhli   doplniť   dokazovanie   aj   o ďalšie   dôkazy, o potrebe   vykonania   ktorých   môže   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   odvolací   súd rozhodnúť až po vykonaní verejného zasadnutia v rámci záverečnej porady senátu“.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   nezistil   „paušálne   zamietnutie“   žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd taktiež nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľka uvádzala v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť   právne   závery   najvyššieho   súdu   o existencii   a relevantnosti   uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra). Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil na základe obsahu námietok sťažovateľky uvedených v jej sťažnosti žiadnu možnosť porušenia označenej základnej slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, predmetnú sťažnosť, pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2003, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2003