znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 80/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. augusta 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. M., bytom Ž., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného súdu   v Žiline vo veci   vedenej   pod sp.   zn. D 1893/97, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. M. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. júna 2002 doručené podanie Ing. R. M., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Návrh na začatie konania pre porušenie základných ľudských práv vo veci D 1893/97“. Sťažovateľ namieta prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. D 1893/97.

Podanie   sťažovateľa   nespĺňalo   náležitosti   ustanovené   zákonom   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vrátane splnomocnenia pre advokáta alebo komerčného právnika na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd listom z 8. júla 2002 vyzval sťažovateľa na doplnenie podania v lehote 21 dní od doručenia výzvy. Zároveň ho upozornil na možnosť odmietnutia podania podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prípade jeho nedoplnenia o požadované zákonné náležitosti. Výzvu sťažovateľ prevzal 11. júla 2002.

Podaním z 23. júla 2002 došlým ústavnému súdu 26. júla 2002 doplnil sťažovateľ údaje, ktoré ústavný súd požadoval. Naproti tomu v súvislosti s výzvou ústavného súdu, aby splnomocnil   na   svoje   zastupovanie   niektorého   advokáta   alebo   komerčného   právnika, sťažovateľ uviedol, že túto výzvu ústavného súdu považuje za protiústavnú s poukazom na čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý právo na právnu pomoc v konaní   pred   súdmi,   nie   je   však   povinnosťou   dať   sa   zastupovať.   Navyše,   požiadavka ústavného súdu je podľa sťažovateľa v protiklade aj s „Princípmi Záverečného dokumentu viedenskej následnej schôdzky KBSE“. Tieto normy sú vyššími právnymi normami než zákonné ustanovenie, na ktoré sa odvoláva ústavný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ak ústavný súd navrhovateľa na takéto nedostatky návrhu upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Keďže sťažovateľ vyhovel výzve ústavného súdu iba čiastočne a odmietol dať sa zastupovať v konaní advokátom alebo komerčným právnikom, ústavný súd jeho podanie odmietol pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd na povahu povinnosti byť v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom   alebo   komerčným   právnikom   už   sťažovateľa   upozornil   v uznesení   sp.   zn. I. ÚS 61/00 zo 16. novembra 2000, a to v súvislosti s obdobnými dôvodmi, ktoré uviedol v tejto   sťažnosti.   Ústavný   súd   v danej   veci   nezistil   žiadny   dôvod   pre   to,   aby   sa   od uvedeného uznesenia odchýlil, preto na jeho dôvody v plnom rozsahu odkazuje.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2002