znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 8/97

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr.   Richarda   Rapanta   a   sudcov   JUDr.   Jána   Kluèku   a   JUDr.   Viery   Mrázovej o prijatej èasti podnetu Ing. F. G., bytom G., zastúpeného JUDr. J. H., advokátom, B. vo   veci   porušenia   ústavného   práva   upraveného   èl.   81   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   Národnou   radou   Slovenskej   republiky   prijatím   uznesenia   è.   482 zo 4. decembra 1996 na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 1997 takto

r o z h o d o l :

1.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   prijatím   uznesenia   è.   482   zo   4. decembra 1996, ktorým vzala na vedomie, že poslanec F. G. sa pod¾a èl. 81 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   vzdal   funkcie   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej republiky a že jeho mandát zaniká 4. decembra 1996,   p o r u š i l a   jeho ústavné právo upravené v èl. 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej èasti podnetu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ïalej   len   „ústavný   súd“)   bol 16. decembra 1996 doruèený podnet Ing. F. G., v ktorom prostredníctvom JUDr. J. H., advokáta, B. (ïalej len „navrhovate¾“), navrhol zaèatie konania pod¾a èl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ïalej len „ústava“) „vo veci porušenia mojich ústavných práv, uvedených v èl. 30, èl. 12 ods. 1 druhej vete, èl. 16 ods. 1, èl. 81 ods. 1 v spojení s èl. 1, èl. 2 ods. 2 a èl. 73 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Navrhovate¾ v òom konštatoval, že Národná rada Slovenskej republiky (ïalej len „Národná rada“) uznesením è. 482 zo 4. decembra 1996 vzala na vedomie jeho údajné vzdanie sa poslaneckého mandátu a to i napriek tomu, že sa ho nevzdal. Túto skutoènos   písomne   oznámil   jej   predsedovi,   ïalej   predsedovi   jej   Mandátového a imunitného   výboru,   ako   aj   ústne   na   schôdzi   tohto   výboru,   èím   pod¾a   neho „Národná rada SR rozhodovala v rozpore s mojou jasne prejavenou vô¾ou“.

Ako   ïalej   uviedol   „Národná   rada   predovšetkým   rozhodovala   na   základe falošného   dokumentu.   Pri   rokovaní   Mandátového   a   imunitného   výboru   Národnej rady SR som ešte nevedel o skutoènostiach, ktoré sa ukázali na schôdzi Národnej rady   4. decembra   1996.   Až   na tejto   schôdzi   citoval   poslanec   JUDr.   D. M.   obsah zmluvy, na ktorej bol môj podpis, overený dòa 27. 7. 1994 pracovníèkou verejného notára S. B. Keïže sa pamätám, že som okrem zmluvy o pôžièke podpisoval zrejme iba   jeden   dokument   týkajúci   sa   tzv.   vrátenia   mandátu,   ako   aj   po   dôkladnejšom preskúmaní   môjho   podpisu   na   vyhlásení   datovanom   26. 11.   1996,   dospel   som   k záveru, že môj podpis je falšovaný.“

Pod¾a navrhovate¾a, ak Národná rada prijala 4. decembra 1996 uznesenie è. 482, ktorým vzala na vedomie vzdanie sa jeho mandátu poslanca Národnej rady, postupovala v rozpore s ustanoveniami èl. 1, èl. 2 ods. 2 ústavy.

Navrhovate¾   na   základe   jednotlivých   skutoèností   uvedených   v   podnete navrhol, aby ho ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal na ïalšie konanie a aby   po   vykonaní   príslušného   zisovania   a   dokazovania   rozhodol   nálezom   tohto znenia:

„1. Ústavný súd SR zisuje, že uznesením Národnej rady Slovenskej republiky èíslo   482   zo   dòa   4.   12.   1996   boli   porušené   ústavné   práva   navrhovate¾a   F.   G., uvedené v ustanoveniach èl. 30, èl. 12 ods. 1 druhej vety, èl. 16 ods. 1 a èl. 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ustanoveniami èl. 1, èl. 2 ods. 2 a èl. 73 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky èíslo 482 zo dòa 4. 12. 1996 sa zrušuje.

3.   Ing.   F.   G.,   bytom   G.,   zvolený   za   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej republiky   vo   vo¾bách,   vykonaných   30.   9.   až   1.   10.   1994,   je   naïalej   poslancom Národnej rady Slovenskej republiky.“

Ústavný súd posúdil obsahové a procesnoformálne náležitosti podnetu a na neverejnom zasadnutí senátu konanom 23. januára 1997 po predbežnom prerokovaní èas podnetu, v ktorej navrhovate¾ namietal porušenie ústavných práv upravených v èl. 30, èl. 12 ods. 1 druhá veta a èl. 16 ods. 1 v spojení s èl. 1, èl. 2 ods. 2 a èl. 73 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky odmietol pod¾a § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 293/1995 Z. z.., ktorým sa mení a dopåòa tento zákon, pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenos.   Èas   podnetu,   v   ktorej   navrhovate¾   namietal porušenie ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky prijal na konanie.

Ústavný súd 23. januára 1997 písomne vyzval Národnú radu, aby sa vyjadrila k èasti podnetu prijatej na konanie pred ústavným súdom. Táto, ako úèastník konania, reagovala   až   na   jeho   opakovanú   výzvu   z   13. februára   1997.   Vo   vyjadrení z 18. februára 1997 jej predseda uviedol, že „Národná rada Slovenskej republiky sa k predmetnej   veci   po prerokovaní   vyjadrila   schválením   uznesenia   zo 4. decembra 1996 è. 482, v ktorom na návrh Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky vzala na vedomie, že poslanec F. G. sa vzdal funkcie poslanca.“

Výzvou zo 4. februára 1997 požiadal ústavný súd JUDr. D. M., podpredsedu Mandátového   a   imunitného   výboru   Národnej   rady,   aby   mu   predložil   „Zmluvu uzavretú pod¾a § 51 Obèianskeho zákonníka medzi HZDS a Ing. F. G.“ z 27. júla 1994.   Adresát   tejto   výzvy   na   òu   do   dòa   tohto   rozhodnutia   žiadnym   spôsobom nereagoval. V tej istej veci sa 13. februára 1997 ústavný súd obrátil na tajomníka Hnutia   za   demokratické   Slovensko   Ing.   P.   K..   Tento   vo   svojom liste,   ktorý   bol ústavnému súdu   doruèený   20. februára   1997 uviedol,   že   „Predmetná   zmluva   bola použitá pre potreby rokovania Národnej rady Slovenskej republiky a v súèasnosti sa nenachádza v mojej dispozícii. Vychádzajúc z uvedeného nemôžem Vašej žiadosti vyhovie.“

V   uvedenej   veci   sa   ústavný   súd   výzvou   zo   4. februára   1997   obrátil   na Notársky úrad, JUDr. S. B., B., aby mu predložil výpis z Osvedèovacej knihy, è. Knihy 0-II/94. Z jeho vyjadrenia zo 7. februára 1997 vyplynulo, že tento notársky úrad 27. júla 1994 osvedèil /overil/ podpis F. G., r. è. 51-01-18/225, bytom G., v kolónke è. 282 na „Zmluve uzavretej v zmysle § 51 Obèianskeho zákonníka medzi HZDS a F. G.“

Ústavný   súd   vypoèul   17.   apríla   1997 navrhovate¾a   ako úèastníka   konania o prijatej   èasti   jeho   podnetu   v   prítomnosti   jeho   právneho   zástupcu.   Pod¾a   jeho vyjadrenia, text listu z 26. novembra 1996 adresovaného Národnej rade, z ktorého táto vychádzala pri prijatí uznesenia è. 482 zo 4. decembra 1996, nenapísal a ani ho nepodpísal. Navrhovate¾ pri výsluchu uviedol, že podpis nachádzajúci sa pod textom tohto   listu   môže by   pod¾a   jeho názoru výsledkom   skenerovej   techniky   alebo   ho mohla   napísa   iná   osoba.   Ïalej   uviedol,   že   autora   listu   z   uvedeného   dòa   nemôže priamo oznaèi, avšak „moje indície smerujú k tomu, že text listu a podpis na òom napísal   niekto   z HZDS“.   Navrhovate¾   sa   pri výsluchu   ïalej   vyjadril   k   uzavretiu zmluvy   s HZDS   pod¾a   §   51   Obèianskeho   zákonníka:   „27.   júla   1994   spolu   s viacerými ïalšími kandidátmi na funkciu poslancov Národnej rady SR za HZDS som uzavrel zmluvu s HZDS pod¾a § 51 Obèianskeho zákonníka, na ktorej bol overený môj podpis poverenou pracovníèkou notára JUDr. S. B. Podpísal som vyhlásenie o vzdaní sa mandátu, èo bol samostatný dokument bez dátumu, ktorý som podpísal. Nie   som si istý,   èi   na predmetnom   vyhlásení   bol   môj podpis overený   prítomnou pracovníèkou notára. Ïalej podotýkam, že uvedené dva dokumenty neboli použité pri ukonèení môjho mandátu, pretože ich mal v úschove poslanec Národnej rady JUDr. D. M., èo je zachytené aj v stenografickom zázname z rokovania Národnej rady 4. 12. 1996.“   V tejto   súvislosti   navrhovate¾   ïalej   vypovedal,   že   „zmluvu   medzi   ním   a HZDS   podpísal   za   HZDS   vtedajší   jeho   tajomník   I.   L.   Ja,   ani   ïalší   sme   tieto dokumenty neobdržali, ani ich kópie. Vyhlásenie o vzdaní sa mandátu bolo prílohou k zmluve, avšak netvorilo jej neoddelite¾nú súèas. Bolo iba technicky pripojené k zmluve. Podpis bol overený iba na zmluve, nie na vyhlásení.“

Navrhovate¾ sa pri výsluchu na ústavnom súde 17. apríla 1997 vyjadril aj k trestnému oznámeniu, ktoré podal na neznámu osobu pre spáchanie trestného èinu poškodzovania   cudzích   práv   pod¾a   §   209   Trestného   zákona.   V   tej   súvislosti predložil ústavnému súdu uznesenie Okresnej prokuratúry v Galante è. Pr. 131/97-5 z 10.   marca   1997,   ktorým   jej   prokurátor   rozhodol   pod¾a   §   148   ods.   1   písm.   b) Trestného poriadku zamietnu sažnos poškodeného Ing. F. G. podanú proti uzneseniu policajného orgánu Obvodného oddelenia PZ Galanta è. ORP-8/97 z 27. februára 1997, ktorým pod¾a § 159 ods. 4 Trestného poriadku uložil vec, ako sažnos podanú neoprávnenou osobou.

Ústavný   súd   obstaral   toto   uznesenie,   z   ktorého   zistil,   že   policajný   orgán Obvodného   oddelenia   PZ   Galanta   požiadal   Kriminalistický   a   expertízny   ústav Policajného zboru Bratislava o podanie odborného vyjadrenia z odboru expertíznej techniky v zmysle § 105 ods. 1 Trestného poriadku. Z odborného vyjadrenia tohto ústavu   è.   p.:   VKE-1140/KEÚ-EXP-97 z 11.   februára   1997 vyplynul   jednoznaèný záver,   že   sporný   podpis   navrhovate¾a   na   liste   adresovanom   Národnej   rade z 26. novembra   1996 je vyhotovený   v   tvare   nacvièeného   podpisu   s dominantným poèiatoèným   písmenom   „G“   a   charakteristickou   koncovou   adjustáciou.   Neboli zistené   znaky   kopírovania,   prepisovania   ani   mechanických   zásahov.   Celkovým záverom tohto vyjadrenia je konštatovanie, že „sporné a porovnávacie podpisy boli vyhotovené   jedným   pisate¾om“.   Súèasou   citovaného   odborného   posudku   bola   aj analýza, popis a vzájomné porovnanie zápisu (palièkového písma) na obálke, v ktorej sa   nachádzal   a bol   Národnej   rade   doruèený   list   s   podpisom   navrhovate¾a   z   26. novembra   1996   (v ktorom   bolo   oznámenie   o   jeho   vzdaní   sa   funkcie   poslanca Národnej   rady).   Kriminalistický   a   expertízny   ústav   PZ   Bratislava   na   základe uvedených úkonov dospel k záveru, na rozdiel od hodnotenia podpisu navrhovate¾a na   tomto   liste,   že   existujú   viaceré   rozdielne   znaky   medzi   písmom   na   obálke   a palièkovým písmom napísaným rukou navrhovate¾a. Na základe ich existencie preto vo   svojom   odbornom   posudku   konštatoval,   že   „Ing.   F.   G.   s   najväèšou pravdepodobnosou   nie   je pisate¾om   sporného zápisu“ (myslí   sa   tým   palièkovým písmom   napísaná   adresa   na   obálke   listu   adresovaného   predsedovi   poslaneckého klubu   HZDS   v   Národnej   rade,   s   dátumom   vyhotovenia   26.   novembra   1996).   V záujme vykonania dôkazov potrebných na zistenie skutoèného stavu veci a získania podkladov   pre   svoje   rozhodnutie   si   ústavný   súd   obstaral   spomínané   písomné podklady od orgánov, ktoré ich vydali, resp. vypracovali.

Ústavný súd pod¾a § 29 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993   Z. z.   vyzval   úèastníkov   konania,   aby   sa   v   urèenej   lehote   písomne vyjadrili, èi trvajú na ústnom pojednávaní, alebo èi súhlasia s upustením od neho. Navrhovate¾   v liste   doruèenom   ústavnému   súdu   10. februára   1997   uviedol,   že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci jeho podnetu. Takisto i Národná rada Slovenskej republiky svojím listom z 18. februára 1997 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní.

II.

Pre rozhodovanie ústavného súdu o podnete navrhovate¾a boli rozhodujúce tie   právne   pramene,   skutkové   zistenia,   právne   úvahy,   vyhodnotenie   získaných dôkazov a ich právne posúdenie, ktoré sú uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia.

Ústava Slovenskej republiky upravuje nieko¾ko spôsobov ukonèenia mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Je to uplynutím funkèného obdobia /èl. 73   ods.   1/,   stratou   mandátu   v   dôsledku   odmietnutia   s¾ubu   alebo   s¾ubu   s výhradou /èl. 75 ods. 2/, zánikom mandátu, ak bol poslanec právoplatne odsúdený za obzvláš   závažný   úmyselný   trestný   èin   /èl.   81 ods.   2/, a   tiež   vzdaním   sa   funkcie poslanca /èl. 81 ods. 1/.

Navrhovate¾ v petite podnetu okrem iného žiadal, aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že došlo k porušeniu ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo, pod¾a jeho názoru, dôjs prijatím uznesenia Národnej rady è. 482   zo   4. decembra   1996.   V   tejto   èasti   bol   podnet   prijatý   na   konanie   pred ústavným súdom; v èasti, v ktorej navrhovate¾ namietal porušenie iných ústavných práv citovaným uznesením, bol odmietnutý pod¾a § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z.

Podstata   sporu   medzi   navrhovate¾om   a   Národnou   radou   sa   sústredila   na otázku, èi   sa   navrhovate¾   hodnoverne   a   právne   relevantnou   formou   vzdal,   resp. nevzdal   funkcie   poslanca   Národnej   rady   so zrete¾om   na znenie   ústavného   práva upraveného v èl. 81 ods. 1 ústavy. Ústavný súd zistil, že skutoènosti súvisiace so zánikom   jeho   mandátu   poslanca   sú   obsahom   celkom   troch   písomných   vyjadrení adresovaných navrhovate¾om Národnej rade.

Sú to tieto písomné vyjadrenia:

1. V   poradí   prvé   písomné   vyjadrenie súvisiace   s   ïalším   trvaním   funkcie poslanca bolo doruèené Kancelárii Národnej rady 26. novembra 1996. Navrhovate¾ v òom expresis   verbis vyhlásil,   že   sa   svojho mandátu   nevzdáva   a   zároveò   s tým vylúèil   akýko¾vek   protichodný   prejav   svojej   vôle,   ktorý   by   bol   v   budúcnosti doruèený   Národnej   rade.   Z   tohto   vyjadrenia   vyplynulo,   že   nielen   akýko¾vek protichodný   prejav   jeho vôle   vyluèuje, ale   aj to, že   ak   by   predsa   bol   takýto   list (prejav vôle) doruèený Národnej rade, treba ho považova vo vzahu k jeho osobe a k jeho mandátu poslanca Národnej rady za bezpredmetný.

2. V poradí druhé písomné vyjadrenie navrhovate¾a adresované predsedovi poslaneckého   klubu HZDS v   Národnej   rade,   bolo doruèené   sekretariátu   predsedu Národnej   rady   28.   novembra   1996   a   obsahovalo   vyjadrenie   o   vzdaní   sa   funkcie poslanca pod¾a èl. 81 ods. 1 ústavy. Toto vyjadrenie (prejav vôle) vzala Národná rada uznesením è. 482   zo 4. decembra 1996 na vedomie s právnymi dôsledkami spoèívajúcimi v zániku mandátu poslanca. Pravos tohto vyjadrenia, vrátane podpisu na òom, ako aj písma na obálke, v ktorej bol doruèený Národnej rade (k obom bol vypracovaný odborný posudok) navrhovate¾ viackrát poprel, oznaèiac ho za podvrh tak pred rokovaním Národnej rady o tejto veci, ako aj po prijatí jej uznesenia è. 482, ktorým ku dòu 4. decembra 1996 zanikol jeho mandát poslanca Národnej rady.

3. V poradí tretie písomné vyjadrenie bolo doruèené Kancelárii Národnej rady 4. decembra 1996. Obsahovalo negáciu formy i obsahu druhého písomného vyjadrenia, doruèeného Národnej rade 28. novembra 1996 a zároveò potvrdilo právnu relevantnos prvého písomného vyjadrenia. V tomto písomnom vyjadrení navrhovate¾   vyhlásil,   že   list,   ktorého   obsahom   je   jeho vyhlásenie   o   vzdaní   sa mandátu poslanca Národnej rade neposlal a opätovne vyhlásil, že mandátu poslanca sa dobrovo¾ne nevzdá.

4. V   poradí   štvrté,   piate   a   šieste   vyjadrenie odznelo   v   rokovacej   sále Národnej rady 4. decembra 1996 na jej 21. schôdzi. Tieto verejné ústne vyjadrenia navrhovate¾a jednak pred mandátovým a imunitným výborom   (štvrté vyjadrenie), neskôr   na   zaèiatku   rozpravy   Národnej   rady   o   tejto   otázke   (piate   vyjadrenie)   a napokon i v jej priebehu (šieste vyjadrenie) možno považova za písomné v tom zmysle, že boli zachytené v zázname tejto schôdze Národnej rady, ktorý sa stal po publikácii verejne prístupný. Vo všetkých svojich parlamentných vystúpeniach na 21.   schôdzi   Národnej   rady   4.   decembra   1996   navrhovate¾   vyjadril   jednoznaènú vô¾u vykonáva mandát a funkciu poslanca i naïalej (štvrté až šieste vyjadrenie), resp. že sa ich dobrovo¾ne nevzdá.

Z uvedených troch písomných vyjadrení navrhovate¾a, ako aj jeho priamych osobných   vyjadrení   na   21.   schôdzi   Národnej   rady   v   rámci   rozpravy,   ktoré   sú zachytené v oficiálnom zázname z tejto schôdze, predložil podpredseda mandátového a imunitného   výboru   Národnej   rady   na   tej   istej   schôdzi   Národnej   rady   iba   to navrhovate¾ove   písomné   vyjadrenie,   ktorého   obsahom   malo   by   jeho   vzdanie   sa mandátu, na ktorom pôvodne chýbali (boli vynechané) miesto a dátum. Toto písomné vyjadrenie bolo pod¾a tvrdenia podpredsedu mandátového a imunitného výboru na schôdzi   Národnej   rady   4.   decembra   1996   overené   notárom.   Pod¾a   vyjadrenia navrhovate¾a,   ktoré   uviedol   pri   výsluchu   úèastníka   konania   na   ústavnom   súde 17. apríla 1997, sa uvedené tvrdenie podpredsedu spomenutého výboru nezakladalo na   pravde,   pretože   bolo   výsledkom   falošnej   argumentácie   a   úèelového vysvet¾ovania situácie v Národnej rade. K tomu došlo tým, že pravos podpisu a jeho overenie   notárom   na   liste   navrhovate¾a   z   26.   novembra   1996   (vyjadrenie   è.   2) preukazoval iným písomným dokumentom (zmluvou, ktorú navrhovate¾ uzavrel s HZDS 27. júla 1994, na ktorej bol jeho podpis skutoène notárom overený).

Ústavný   súd   jednoznaène   vychádza   zo   skutoènosti,   ktorej   nepochybnú existenciu si osobitne, opakovane a viacerými spôsobmi preveril, že ani na jednom z troch   písomných   vyjadrení   (ale   ani v   ústnych   vyjadreniach), ktoré   navrhovate¾ v dòoch 26. novembra až 4. decembra 1996 doruèil Národnej rade, nebol jeho podpis overený notárom. Tento bol overený, ako už bolo predtým uvedené, výluène iba na zmluve uzavretej s HZDS z 27. júla 1994.

Ak teda na žiadnom z uvedených písomných vyjadrení navrhovate¾a nebol jeho podpis overený notárom, potom ústavný súd, hodnotiac uvedený stav, musel logicky   a bez   akýchko¾vek   pochybností   dospie   k   záveru,   že   ak   napriek   tomu podpredseda mandátového a imunitného výboru Národnej rady 4. decembra 1996 v rokovacej sále poèas svojho vystúpenia tvrdil, že Národná rada rokuje o písomnom vzdaní sa funkcie poslanca, na ktorom je podpis jej autora (navrhovate¾a) overený notárom, mohol   toto   tvrdenie   preukazova   (spoza   reèníckeho   pultu)   iba   tou   èasou zmluvy (pravdepodobne jej posledným listom), ktorú navrhovate¾ uzavrel s HZDS 27. júla 1994, na ktorej bol jeho podpis skutoène overený   notárom. Túto zmluvu nemožno však považova za formu prejavu vôle navrhovate¾a smerujúcu k realizácii ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1 ústavy, t.j. k vzdaniu sa funkcie poslanca Národnej rady.

Ústava   upravuje   nieko¾ko   spôsobov   zániku   (straty)   mandátu   poslanca Národnej rady. Patrí sem aj odmietnutie zloži s¾ub alebo zloženie s¾ubu s výhradou, prípadne právoplatné odsúdenie poslanca za obzvláš závažný úmyselný trestný èin. Mandát môže zaniknú aj tým, že poslanec sa ho vzdá na základe prejavu jeho vôle.Prejav   vôle   poslanca   Národnej   rady,   spojený   s   uskutoèòovaním   ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1 ústavy, a to tak prejav pozitívny, ktorým poslanec vyjadruje   svoju vô¾u   vzda   sa   funkcie   poslanca,   tak   aj prejav   negatívny,   ktorým poslanec   vyjadruje   svoju   vô¾u   nevzda   sa   funkcie   poslanca,   sú   prejavom   jeho subjektívneho práva na výkon funkcie poslanca. Zvolením za poslanca Národnej rady vzniká poslancovi nielen právo poslancom by, ale aj právo vykonáva túto funkciu, t.j. mandát a to osobne, pod¾a svojho presvedèenia a svedomia, prièom nie je viazaný   príkazmi (reprezentatívny   mandát).   Mandát   (t.j.   právo   vykonáva funkciu poslanca) môže poslanec „strati“ priamo (odmietnutím s¾ubu poslanca alebo vykonanie s¾ubu s výhradou (èl. 75 ods. 2 ústavy). Mandát poslanca Národnej rady zaniká aj vtedy, keï sa poslanec svojej funkcie poslanca v celom rozsahu vzdá.

Konkrétny následok upravený objektívnym právom, ktorý má takéto konanie subjektu vyvola (spôsobi), predpokladá kvalifikovanos tohto konania. Inými slovami, konanie subjektu, s ktorým objektívne právo spája právny následok, t. j. právny úkon, je vlastne kvalifikovaný prejav vôle, ktorý je schopný vyvola právom predpokladaný právny následok. Kvalifikovanos vôle spoèíva nielen v jej vážnosti a v slobodnom prejavení, ale aj v tom, že musí by prejavená urèitým spôsobom. Prejav vôle musí by zrozumite¾ný a urèitý, a ak to upravuje zákon, musí by vykonaný aj v urèitej forme. Formálnos   prejavu   vôle   sa   spája   jednak   s   obsahom   právneho   úkonu   (obsahové náležitosti právneho úkonu) a jednak s jeho spôsobom vyjadrenia (písomný, ústny, konkludentný). Ak má právny úkon vyvola právne následky pre ïalšieho úèastníka vzahu, musí mu by doruèený (adresný právny úkon). Ak tieto následky vyvolá aj bez oh¾adu na jeho vô¾u, t. j. na vô¾u druhého úèastníka vzahu, ide o právny úkon jednostranný. Proces doruèovania musí však zaèa uskutoèòova ten subjekt, ktorého právny úkon má vyvola konkrétny (želaný) právny následok (najmä vznik, zmenu alebo zánik právneho vzahu).

Kvalitatívnymi   znakmi   právneho   úkonu   ako   celku   sú   reálna   možnos   jeho uskutoènenia   (faktická   realizácia   -   právny   úkon   je možný)   a   dovolenos   takéhoto konania, t. j. svojím obsahom alebo úèelom neodporuje zákonu alebo ho neobchádza alebo sa neprieèi dobrým mravom, t.j. právny úkon je dovolený.

Ak právny úkon jednoznaène nemá niektorý z kvalitatívnych znakov, èo pre potreby ústavného   práva   je v   zmysle èl. 124 ústavy   oprávnený   posúdi   jedine ústavný súd, je neplatný, a ako taký nemôže vyvola tie úèinky, ktoré s ním verejné právo, t.j. ústavné právo spája.

Ústavný súd po preskúmaní jednotlivých stránok konania Národnej rady, ako aj prejavov vôle vykonaných navrhovate¾om v súvislosti so zánikom jeho mandátu poslanca Národnej rady dospel k záveru, že ten prejav vôle, ktorý Národná rada vzala na   vedomie   a   posúdila   ho   ako   platné   (právne   relevantné)   vzdanie   sa   funkcie poslanca, nemal jednoznaène tie kvalitatívne znaky konania (právneho úkonu), ktoré by mohli objektívne vies k platnému vzdaniu sa funkcie poslanca Národnej rady.

Napriek   existencii   celkom   piatich   písomne   a   verejne   prezentovaných a dokumentovaných   prejavov   vôle,   ktorými   navrhovate¾   dal   jednoznaène   najavo (predovšetkým   Národnej   rade),   že   sa   nevzdáva   a   do   konca   funkèného   obdobia Národnej rady sa ani nevzdá svojho mandátu poslanca Národnej rady, táto vzala na vedomie   len   jediné   jeho   vyjadrenie   (prejav   vôle)   a   to   vyjadrenie   è.   2,   ktorého obsahom bolo vzdanie sa funkcie poslanca, a ktoré naviac navrhovate¾ v ïalších svojich   vyjadreniach   oznaèil   za   podvrh,   resp.   falzifikát.   Tým   Národná   rada akceptovala iba jediný prejav vôle navrhovate¾a (vyjadrenie è. 2) a len tento prejav vôle   uznala   za   právne   relevantný,   t.   j.   taký,   s   ktorým   objektívne   právo   spája následky. Zároveò týmto postupom odmietla uzna právnu relevanciu tých prejavov vôle navrhovate¾a, ktoré boli obsahom vyjadrení è. 1, 3, 4, 5 a 6, a to i napriek tomu, že u týchto vyjadrení nemohli v žiadnom prípade nasta akéko¾vek pochybnosti o hodnovernosti   týchto   prejavov   vôle,   na   rozdiel   od   vážnych   výhrad   týkajúcich   sa práve vyjadrenia è. 2.

Vzdanie   sa   funkcie   poslanca   pod¾a   èl.   81   ods.   1   ústavy   je   jednostranný právny úkon poslanca, vyvolávajúci následok v práve verejnom, ktorý môže vykona len osobne a výluène len na základe slobodne a vážne prejavenej vôle. Rozhodova o vzdaní   (nevzdaní   sa)   funkcie   poslanca   je   výluèným   právom   poslanca,   keïže poslanec   pod¾a   èl.   73   ods.   2   ústavy   vykonáva   mandát   osobne   pod¾a   svojho svedomia   a presvedèenia   a   nie   je   viazaný   príkazmi.   Preto   sa   ho   môže   vzda   len osobne,   na   základe   vlastného   a   predovšetkým   nespochybnite¾ného   prejavu   vôle. Navrhovate¾   viackrát   opakovane,   jednoznaène   a   bez   akýchko¾vek   podmienok popieral, že prejav vôle, ktorý je obsahom písomného vyjadrenia è. 2 je prejavom jeho vôle.   Ústavný súd berúc pritom do   úvahy   všetky   fakty, ktoré   v danej veci obstaral a podrobne sa s nimi oboznámil, dospel k záveru, že vyjadrenie è. 2 (list navrhovate¾a Národnej rade z 26. novembra 1996, ktorým jej oznámil, že sa vzdáva funkcie   poslanca)   nie   je svojím   obsahom prejavom   jeho slobodnej a   vážnej vôle, považuje ho na   základe   viacerých   skutoèností   iba   za   fiktívny   prejav   vôle.   Tento záver   považuje   ústavný   súd   za   opodstatnený   i   napriek   skutoènosti,   že   podpis   na uvedenom liste (vyjadrenie è. 2) hodnotí ako skutoèný (pravý) podpis navrhovate¾a, k   èomu   ho   vedie   predovšetkým   výsledok   skúmania   a   z   toho   vyplývajúci   záver Kriminalistického   a   expertízneho   ústavu   Policajného   zboru   Bratislava   v   jeho odbornom   vyjadrení   z   11.   februára   1997.   Pod¾a   neho   identifikaèná   hodnota zistených   zhodných   znakov   viedla   k   nepochybnému   záveru,   že   sporný   podpis   a porovnávacie   podpisy   navrhovate¾a   boli   vyhotovené   jedným   pisate¾om.   Svoje pochybnosti o skutoènej vôli navrhovate¾a vzda sa funkcie poslanca na základe jeho vyjadrenia   è.   2   opiera   ústavný   súd   o   iné   skutoènosti,   ktoré   s týmto   fiktívnym prejavom vôle súviseli, a to predovšetkým napísanie adresy na obálke, v ktorej bol list doruèený Národnej rade s ve¾kou pravdepodobnosou iným pisate¾om ako bol navrhovate¾ a dopísanie miesta a dátumu napísania tohto listu v inom èase a iným typom písacieho stroja, ako bol napísaný text listu. Ústavný súd pri rozhodovaní o prijatej èasti podnetu vychádzal z vysokého stupòa pravdepodobnosti, že prejav vôle nachádzajúci sa vo vyjadrení è. 2 nebol prejavom vôle navrhovate¾a a že preto teda išlo   o   „prejav   vôle“   iného   subjektu,   ktorý   však   nie   je   známy   (nebol   zistený   ani orgánom   èinným   v   trestnom   konaní   a   ani   orgánom   prokuratúry).   Týmto   iným subjektom nebol (a ani nemohol by) „zástupca“ navrhovate¾a v tom èase, t. j. od 26. novembra   do   4. decembra   1996 poslanca   Národnej   rady.   Zastúpenie   poslanca Národnej rady vyluèuje èl. 73 ods.   2 ústavy   tým, že prikazuje vykonáva mandát poslanca osobne (vykonávanie mandátu je nezastupite¾né).

Tým,   že   Národná   rada   odmietla   vzia   do   úvahy   iné   slobodné,   vážne a predovšetkým právne relevantné vyjadrenia vôle navrhovate¾a ako jej poslanca (najmä jeho písomné vyjadrenie è. 3) nielenže nemienila rešpektova èl. 73 ods. 2 ústavy,   èím   súèasne   neuznala   právo   navrhovate¾a   vykonáva   mandát   poslanca osobne, ale neuznala ho ani ako právnu osobnos, subjekt práva spôsobilý vykonáva právne   úkony a   vyjadrova   svoju vô¾u, ktorú ak vyhovuje požiadavkám   platného práva, je nevyhnutné rešpektova.

Ústavný súd, ako už bolo predtým uvedené, považuje podpis navrhovate¾a pod textom listu doruèeného Národnej rade 28. novembra 1996 (vyjadrenie è. 2), za jeho   skutoèný   (pravý)   podpis.   Zároveò   však   opätovne   konštatuje,   že   v   podstate všetky iné dôležité skutoènosti súvisiace s jeho vyhotovením a odoslaním Národnej rade (písmo na obálke, v ktorej bol list poštou doruèený, na rozdiel od písomného vyjadrenia è. 1 a 3, nebol napísaný na liste s oznaèením „Poslanec Národnej rady Slovenskej   republiky   F.   G.“,   iný   typ   písma,   ktorým   bolo   napísané   miesto   jeho vyhotovenia a dátum a predovšetkým opakované verejné tvrdenia navrhovate¾a, že tento list nenapísal a ani neodoslal Národnej rade) ho viedli k presvedèeniu, že list z 26. novembra   1996   (písomné   vyjadrenie   è.   2)   ako   celok   nemožno   považova   za právne   relevantný   prejav   vôle   navrhovate¾a   vzda   sa   funkcie   poslanca   Národnej rady. Ústavný súd ho nemôže považova za skutoène, slobodne a vážne prejavenú vô¾u toho, kto ho síce podpísal, ale neodoslal adresátovi (a ani taký úmysel nemal). Napriek   tomuto   konštatovaniu   zaujíma   svoje   stanovisko   k   problematike,   èi   v spojitosti s ústavným právom poslanca vzda sa funkcie poslanca pod¾a èl. 81 ods. 1 ústavy, môže poslanec skorší prejav svojej vôle odvola, resp. vzia spä a najmä v akom èase (lehote) môže tak urobi.

Príslušné právne predpisy kladú na formu prejavu vôle celý rad všeobecných a v jednotlivostiach   aj   osobitných   podmienok.   Pri   uskutoèòovaní   ústavného   práva upraveného   v   èl.   81   ods.   1   ústavy   pod¾a   §   9   zákona   Slovenskej   národnej   rady è. 45/1989 Zb. o poslancoch Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov, takouto osobitnou podmienkou je forma právneho úkonu, t. j. že poslanec sa môže svojej funkcie vzda len písomne. Ak teda platí, že poslanec sa môže funkcie poslanca vzda iba písomne, je zrejmé, že tento skorší prejav svojej vôle môže odvola (vzia spä) tiež len písomne, ak právny predpis neupravuje, že tak možno urobi aj inou formou (napr. ústne).

Ústava   ani   zákon   è.   45/1989   Zb.   neustanovujú   žiadnu   právnu   skutoènos, v dôsledku ktorej by mohlo zaniknú právo poslanca odvola skorší prejav vôle vzda sa funkcie   poslanca.   Citované   ustanovenie   zákona   è.   45/1989   Zb.   upravuje   zánik mandátu,   ktorý   zanikne,   ak   Národná   rada   vzala   na   vedomie   vzdanie   sa   funkcie poslanca.   Z   toho   vyplýva, že   poslanec   môže   ustanoveným   spôsobom   vzia   spä skorší prejav vôle len do momentu ukonèenia rozpravy predchádzajúcej hlasovaniu o prijatí   uznesenia,   ktorým   Národná   rada   berie   na   vedomie   vzdanie   sa   funkcie poslanca   pod¾a   èl.   81   ods.   1   ústavy.   Ak   by   teda   ústavný   súd   vychádzal   z domnienky,   že   vyjadrenie   è.   2 (list   doruèený   Národnej   rade   28.   novembra   1996, ktorým   jej   navrhovate¾   oznámil,   že   sa   vzdáva   svojej   funkcie   poslanca)   bolo vyjadrením vôle navrhovate¾a, potom však tento poslanec mal aj právo toto svoje vyjadrenie vzia spä neskorším právne rovnako relevantným vyjadrením, a to až do ukonèenia rozpravy Národnej rady o správe mandátového a imunitného výboru o nastúpení náhradníkov na uprázdnené mandáty poslancov Národnej rady 4. decembra 1996. Inak povedané, ak poslanec najskôr písomnou formou prejavil svoju vô¾u vzda sa funkcie, ale neskôr (až do ukonèenia rozpravy Národnej rady k tejto veci), právne relevantnou   formou,   prejavil   novú   slobodnú,   vážnu   a   urèitú   vô¾u,   ktorou   svoj predchádzajúci prejav vôle menil tak, že sa mandátu nevzdáva, treba takýto prejav vôle uzna a rešpektova ho každým subjektom, vrátane Národnej rady. Opaèný prístup v   tejto veci   sa pod¾a   názoru ústavného súdu prieèi   samotnej podstate   práva   a v širších súvislostiach aj podstate právneho štátu. Ústavný súd si je vedomý, že žiaden právny predpis neupravuje lehotu, dokedy môže poslanec vzia spä svoje vyhlásenie (prejav   vôle)   o   vzdaní   sa   funkcie   poslanca,   resp.   nahradi   ho   iným   neskorším. Rovnako však v žiadnom právnom predpise nie je upravená podmienka, ktorá by bránila   ktorémuko¾vek   poslancovi   Národnej   rady   vzia   spä   svoj   predchádzajúci prejav vôle v spojení s uplatòovaním ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1 ústavy, z èoho možno logicky odvodi záver, že vzatie spä predtým deklarovaného prejavu   vôle   sa   môže   vykona   dovtedy,   kým   Národná   rada   nevezme   uznesením vzdanie sa funkcie poslanca na vedomie. Na základe predchádzajúcich úvah dospel ústavný   súd   k   záveru,   že   ak   by   aj   písomné   vyjadrenie   è.   2   bolo   skutoèným vyjadrením vôle navrhovate¾a (za také ho 4. decembra 1996 považovala Národná rada), potom je logicky nespochybnite¾né, že toto vyjadrenie (prejav vôle) bolo právne relevantným spôsobom vzaté spä tým istým, k tomu jedine oprávneným subjektom, a   to   jeho   písomným   vyjadrením   è.   3 (list   navrhovate¾a   adresovaný Národnej   rade   z   3.   decembra   1996).   Toto   vyjadrenie   spåòalo   bez   akýchko¾vek pochybností náležitosti vôle subjektu (slobodná a vážna) i náležitosti prejavu vôle (zrozumite¾nos, urèitos, forma), v danom prípade poslanca Národnej rady, na rozdiel od viacerých sporných skutoèností evidentne existujúcich a viažúcich sa k vyjadreniu è.   2,   ktoré   i   napriek   tomu   však   Národná   rada   uznala   4. decembra   1996   prijatím uznesenia è. 482 za jediný, òou akceptovate¾ný prejav vôle navrhovate¾a, negujúc pritom jeho iné, neskoršie uskutoènené prejavy vôle.

Z petitu   podnetu   ústavný   súd   zistil,   že   navrhovate¾   ho žiadal,   aby   okrem vyslovenia   toho,   že   uznesením   Národnej   rady   è.   482   zo   4.   decembra   1996   bolo porušené jeho ústavné právo upravené v èl. 81 ods. 1 ústavy, toto uznesenie aj zrušil a ïalej, aby v prijatom náleze rozhodol, že je i naïalej poslancom Národnej rady.

V predchádzajúcej èasti odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd uviedol viacero   argumentov,   ktoré   pod¾a   jeho právneho   názoru tvoria   právne   relevantný základ pre prijatie rozhodnutia o vyhovení prvej èasti petitu podnetu. S oh¾adom na túto èas petitu to teda znamená zistenie a konštatovanie, že uznesením Národnej rady è. 482 zo 4. decembra 1996 bolo porušené ústavné právo navrhovate¾a spoèívajúce v možnosti   vzda   sa   funkcie   poslanca   právne   relevantným   spôsobom,   upravené v èl. 81 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd, z dôvodov uvedených v ïalšom texte odôvodnenia, nemohol však vyhovie petitu podnetu v celom rozsahu. Vychádzal pritom z § 31a ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   è.   38/1993 Z.   z.,   pod¾a   ktorého   na   konanie a rozhodovanie   o   prijatom   podnete   sa   primerane   použijú   ustanovenia   tretej   èasti druhej hlavy štvrtého oddielu tohto zákona (konanie o ústavných sažnostiach). Obsah týchto   ustanovení   (§ 49 a   nasl.)   priamo vyluèuje možnos vyhovie   tej   èasti   petitu podnetu,   v ktorej   navrhovate¾   žiadal,   aby   ústavný   súd zrušil   uznesenie   Národnej rady è. 482 zo 4. decembra 1996. Je tomu tak preto, lebo v danom prípade nejde o rozhodnutie   orgánu   uvedeného   v   èl.   127   ústavy   (§   49   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   è.   38/1993   Z.   z.).   Uznesenie   Národnej   rady   è.   482   zo   4. decembra 1996 (ale ani žiadne iné uznesenie tohto orgánu štátnej moci) nemá vôbec povahu rozhodnutia v zmysle èl. 127 ústavy. Okrem toho pod¾a   § 51 citovaného zákona   úèastníkmi   konania   pred   ústavným   súdom   sú okrem   sažovate¾a   aj orgán štátnej správy alebo orgán územnej samosprávy, proti ktorému sažnos smeruje, za ktorý však Národná rada (pod¾a èl. 72 ústavy jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky) nemôže by považovaná.

Rovnako   nebolo   možné   vyhovie   ani   tej   èasti   petitu,   v   ktorej   navrhovate¾ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o tom, že „je naïalej poslancom Národnej rady“. Ústavný súd, ktorý je pod¾a èl. 130 ods. 3 ústavy oprávnený preskúmava konanie každého subjektu, ktorý svojím konaním môže poruši ústavné právo iného subjektu, a v tom smere ho aj posúdi, nemôže však jeho protiprávne konanie napravi svojím konaním, resp. rozhodnutím. Povinnos napravi svoje protiprávne konanie má ten subjekt,   ktorý   takto   konal,   t.   j.   ktorý   svojím   protiprávnym   konaním   vyvolal nežiadúci následok. V danom prípade je ním Národná rada.

Ústavný súd na základe zistených a vyhodnotených skutoèností týkajúcich sa tak konania a postupu Národnej rady, ako aj navrhovate¾a v súvislosti so sporom o zánik   jeho   mandátu   poslanca   Národnej   rady,   deduktívne   odvodil   nasledujúce právne závery, resp. konštatovania.

1. Jedným zo základných znakov a predpokladov právneho štátu a zároveò i právnej istoty ako jeho základného atribútu, je také usporiadanie štátu, v ktorom každý, t. j. fyzická i právnická osoba môže ma dôveru v právo. Podstata právnej istoty   v   jej   najvšeobecnejšom   vyjadrení   spoèíva   v   tom,   že   ktoko¾vek   sa   môže spolieha na to, že mu štát (predovšetkým nezávislé súdy) poskytne efektívnu ochranu jeho práv, že mu štátna moc dopomôže realizova jeho subjektívne právo, ak mu v tom bude niekto neoprávnene bráni, ako aj v tom, že ho nepostihne sankcia alebo iný neodôvodnený dôsledok v prípade, ak všeobecne záväzný právny predpis neporušil.Takéto konanie sa celkom oprávnene a predovšetkým oèakáva od ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti vtedy, ak sa na neho obráti fyzická   alebo   právnická   osoba   s   návrhom,   aby   rozhodol   o   spore   vzniknutom v dôsledku realizácie niektorého ústavného práva.

2. Ústavný súd je pod¾a èl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.   Do   rámca   tejto   ochrany   nesporne   patrí   aj   ochrana   ústavného   práva poslanca   Národnej   rady   upraveného   v   èl.   81   ods.   1   ústavy,   ktorého   porušenie   v podnete   namietal   navrhovate¾   konaním   Národnej   rady   tým,   že   akceptovala   iba jeden prejav vôle, ktorý v súvislosti so vzdaním sa funkcie poslanca jej bol doruèený (naviac taký prejav vôle o právnej relevantnosti ktorého objektívne existujú vážne pochybnosti), a súèasne negovaním najmenej jedného, neskoršie (ale vèas) uèineného a v plnej miere akceptovate¾ného prejavu vôle.

3.   Cie¾om,   ale   samozrejme   aj   podstatou   konania   pred   ústavným   súdom o predmetnom   podnete   bola   ochrana   ústavnosti   s   oh¾adom   na   zachovanie dovtedajšieho stavu, t.j. trvania mandátu poslanca Národnej rady, resp. vyslovenie záveru   o   jeho   nezaniknutí   prijatím   uznesenia   è.   482   zo   4.   decembra   1996. Ustanovenie   èl.   81   ods.   1   ústavy   o   práve   poslanca   Národnej   rady   vzda   sa   tejto funkcie, s následkami spojenými s trvaním, resp. zánikom právneho vzahu medzi ním a Národnou radou je nepochybne ústavným základom existencie tohto práva. Preto je logicky možné namieta porušenie ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1 ústavy v spojení   s   konkrétnymi   prejavmi   vôle   navrhovate¾a   ním   uskutoènenými od 20. novembra do 4. decembra 1996 a s nimi spojené následné konanie Národnej rady.

4.   Vzh¾adom   na   závažné   ústavnoprávne   dôsledky,   ktoré   má   vzdanie   sa funkcie poslanca Národnej rady (osobitne s oh¾adom na èl. 73 ods. 1 ústavy), musí ís o jeho jednoznaèný a nepochybný (nespochybnite¾ný) prejav vôle vzda sa funkcie poslanca v zmysle èl. 81 ods. 1 ústavy. Takému prejavu vôle vzda sa výkonu svojej funkcie zodpovedá stav, kedy poslanec Národnej rady v období od zaslania svojho písomného oznámenia o tom, že sa svojej funkcie vzdáva až do príslušného úkonu Národnej rady, ktoré toto vzdanie má vzia na vedomie neprejavil aj opaènú vô¾u, prípadne nespochybnil skutoènos, že v danom prípade nejde o prejav jeho slobodnej a vážnej vôle smerujúci k vzdaniu sa funkcie poslanca, ale o prejav vôle niekoho iného. V prípade, ak poslanec Národnej rady však jednoznaène popiera, resp. spochybòuje, že v konkrétnom prípade nejde o jeho slobodne, vážne a zrozumite¾ne prejavenú vô¾u, táto potom nie je prejavená jednoznaèným a nespochybnite¾ným spôsobom. Z takto prejavenej vôle nemôžu preto vzniknú ústavou predvídané úèinky, upravené v èl. 81 ods. 1. Vzh¾adom na to, že ústavné právo upravené v tomto ustanovení patrí výluène   poslancovi,   musí   by   jednoznaène   preukázané,   že   v   konkrétnom   prípade poslanec   vyjadril   slobodnú,   vážnu,   urèitú   a   zákonom   predpísaným   spôsobom prejavenú vô¾u vzda sa funkcie poslanca. Inými slovami, pod pojmom „poslanec sa môže   funkcie   poslanca   vzda“   je   potrebné   (vzh¾adom   na   mimoriadny   význam dôsledkov   realizácie   uvedeného   ustanovenia)   chápa   jedine   výslovný,   vážne   a slobodne myslený prejav vôle poslanca Národnej rady, ktorý svoj úmysel (vyjadrený písomnou formou) nespochybòuje, èi dokonca popiera, a to až do momentu, kým Národná rada tento jeho jednostranný prejav vôle nezoberie na vedomie a nedoplní poèet poslancov Národnej rady na stav urèený èl. 73 ods. 1 ústavy.

5.   Rozhodujúcou   skutoènosou   pre   prijatie   rozhodnutia   ústavného   súdu o podnete   navrhovate¾a   bolo   uznanie   opodstatnenosti   iba   takých   prejavov   vôle, ktoré sú uskutoènené slobodne, vážne, urèite a zákonom upravenou formou, ktoré svojím obsahom neodporujú alebo neobchádzajú zákon a ktoré sa neprieèia dobrým mravom.   Rozhodnutie   o   vzdaní   sa   funkcie   poslanca   Národnej   rady   je   jeho jednostranným, verejnoprávnym a výluèným ústavným právom, v ktorom ho nemôže nikto nahradi, pretože každý poslanec pod¾a ústavy vykonáva mandát osobne, bez viazania sa príkazmi, a preto sa ho môže iba osobne vzda, a to na základe jeho právne nespochybite¾ného písomného prejavu vôle. V spojitosti s tým, logicky a bez výhrad musí plati, že ak sa poslanec môže platne vzda   funkcie poslanca iba písomne, je potom nepochybné, že svoj skorší písomný prejav vôle (o vzdaní sa tejto funkcie) môže odvola (vzia spä, nahradi) tiež iba písomne. Nikto, ani Národná rada (a to bez oh¾adu na formu a spôsob jej konania a postupu), nemôže poslanca svojvo¾ne, t. j. bez jeho osobne uskutoèneného a právne relevantného prejavu vôle zbavi mandátu poslanca. Takýto postup, ak k nemu dôjde, hodnotí ústavný súd ako taký, ktorý je v rozpore so samými základmi práva a súèasne i právneho štátu.

6. V konaní o podnete navrhovate¾a neboli zistené také skutkové okolnosti, ktoré by mohli vyvola opodstatnené pochybnosti o jeho vôli dobrovo¾ne sa nevzda funkcie   poslanca   Národnej   rady.   Práve   naopak,   ním   uskutoènené   prejavy   vôle jednoznaène potvrdili, že bezprostredne pred prijatím uznesenia Národnej rady è. 482 zo 4. decembra 1996 opakovane, slobodne, zrozumite¾ne a urèitým spôsobom, ako i zákonom   upravenou   formou   jasne   a   nespochybite¾ne   prejavil   svoju   vô¾u   by i naïalej poslancom Národnej rady.

7. Nad rámec už predtým uvedeného, považuje ústavný súd uvies svoj názor na existenciu a uplatòovanie osobitných zmlúv (záväzkov), tzv. reverzov (reverzných zmlúv)   v   súvislosti   so   zaraïovaním   vybraných   kandidátov   na   kandidátnu   listinu príslušného politického subjektu kandidujúceho vo vo¾bách do Národnej rady.

Reverz   zabezpeèovaný   vo   forme   osobitných   zmlúv   (záväzkov)   medzi politickým   subjektom   a   ním   navrhovanými   kandidátmi   vo   vo¾bách   je v   rozpore s ústavou,   pretože   prostredníctvom   neho   môže   príslušný   politický   subjekt   trvale a úèinne   vyžadova   od   bývalého   kandidáta   (po   vo¾bách   poslanca),   ktorý   s   ním uzavrel tzv. reverznú zmluvu výkon mandátu výluène pod¾a straníckych príkazov a na základe predchádzajúceho písomného vyjadrenia kandidáta o vzdaní sa funkcie poslanca v budúcnosti pod¾a èl. 81 ods. 1 ústavy.

Zákaz reverzu vyplýva z èl. 75 ods. 2 ústavy, pod¾a ktorého s¾ub poslanca s výhradou   má   za   následok   stratu   mandátu.   Okrem   toho reverz   je neprípustný   aj pod¾a èl. 73 ods. 2 ústavy, ktorý upravuje jedine reprezentatívny a nie imperatívny mandát a nie je ani v súlade s èl. 75 ods. 1 ústavy, t.j. s obsahom s¾ubu poslanca Národnej   rady.   Ústavný   dôsledok   s¾ubu ktoréhoko¾vek   poslanca   Národnej   rady uskutoèneného s výhradou nachádzajúcou sa v tzv. reverze pred zložením s¾ubu by mal ma nevyhnutne za následok stratu jeho mandátu.

Na   základe   predchádzajúceho   konštatovania,   Ústavný   súd   Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia s tým, že po jeho doruèení obom úèastníkom   konania nastávajú jeho úèinky iba do budúcnosti (ex nunc).

P o u è e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno poda opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 1997

  JUDr. Richard Rapant

  predseda senátu