znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 8/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   14.   januára 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   Fridrich   Paľko,   s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 7298/2014,   sp. zn.   Rvp 7963/2014   a   sp. zn. Rvp 11293/2014 až sp. zn. Rvp 11295/2014 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn.   23 CoE 126/2013   z 18.   decembra   2013   (sp. zn.   Rvp 7298/2014   a   sp. zn. Rvp 7963/2014), sp. zn. 6 CoE 390/2013 z 27. mája 2014 (sp. zn. Rvp 11293/2014), sp. zn. 5 CoE 244/2013   z 22.   apríla   2014   (sp. zn.   Rvp 11294/2014)   a   sp. zn.   24 CoE 309/2013 zo 4. júna 2014 (sp. zn. Rvp 11295/2014) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 7298/2014,   sp. zn.   Rvp 7963/2014   a   sp. zn.   Rvp 11293/2014   až   sp. zn. Rvp 11295/2014 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 7298/2014.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 7298/2014 o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. júna 2014, 4.   júla   2014   a   10.   septembra   2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 126/2013 z 18. decembra 2013, sp. zn. 6 CoE 390/2013 z 27. mája 2014, sp. zn. 5 CoE 244/2013 z 22. apríla 2014 a sp. zn. 24 CoE 309/2013 zo 4. júna 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Senica (ďalej len „okresný   súd“)   jej   uzneseniami   sp. zn.   14   Er   22/2007   zo 7.   decembra   2012   (sp. zn. Rvp 7298/2014 a sp. zn. Rvp 7963/2014), sp. zn. 6 Er 895/2006 zo 6. júla 2013 (sp. zn. Rvp 11293/2014), sp. zn. 7 Er 4/2009 z 21. januára 2013 (sp. zn. Rvp 11294/2014) a sp. zn. 11   Er   539/2010   zo 17.   januára   2013   (sp. zn.   Rvp 11295/2014)   (ďalej   len   „uznesenia okresného súdu“) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok „za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.). Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že potvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohla stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   a   krajský   súd   postupom   v   napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami porušili „... jeho základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme, že Okresný súd Malacky a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené   čl.6   ods.   1   Dohovoru   tým,   že   svoje   rozhodnutie   formulovali   na   základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho,   aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky   o   ústavnosti,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná   rozhodnutím   o   abstraktnej   kontrole ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: „...   vôbec   nie   je   zrejmé,   ktoré   podania   súd   vyhodnotil   ako   také,   ktoré   tvoria spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu   v   prospech   poplatníka,   ale   len   ak   je   to   v   sadzobníku   výslovne   uvedené.   V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom   v ten istý   deň...   či   spoplatnené podanie   je   vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „... porušovateľ alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“,   a opísala,   v   čom   spočíva   podľa   jej názoru   rozpor položky č. 20 b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v konaniach vedených pod   sp. zn.   23 CoE 126/2012,   sp. zn.   6 CoE 390/2013,   sp. zn.   5 CoE 244/2013   a   sp. zn. 24 CoE 309/2013 a napadnutými uzneseniami bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci mu vráti na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade   s   citovaným   §   31a   zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia, z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z obsahu   sťažností   sťažovateľky   síce   vyplýva,   že   nimi   namieta   porušenie   ňou označených práv zaručených ústavou a dohovorom, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia   okresného   súdu   o   uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za hromadné podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov, avšak z obsahu napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že nimi krajský súd nerozhodoval vo veci uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok za hromadné podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov, ale rozhodoval nimi vo veci uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh podľa položky č. 21 Sadzobníka súdnych poplatkov.

Vzhľadom   na   uvedené   zistenie   o   rozpore   medzi   obsahom   napádaných   uznesení a odôvodnením   sťažností,   ktoré   spolu   nekorešpondujú,   dospel   ústavný   súd   k   záveru o nedostatku   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu a odôvodnením   porušenia   označených   práv   zaručených   v   ústave   a   dohovore,   a   preto sťažnosti sťažovateľky ako zjavne neopodstatnené odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015