znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 8/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 3 Co 235/2013 z 22. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   J.   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 4. decembra 2013 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 235/2013 z 22. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok z 22. augusta 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   rozsudkom   č.   k.   14   C   55/2010-63   zo   6.   novembra   2012   (ďalej   len   „rozsudok zo 6. novembra 2012“) zamietol návrh sťažovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 92,94 € z titulu uhradenia nákladov za odťah jeho osobného motorového vozidla Dopravnému podniku Bratislava, a. s.

Sťažovateľ   proti   rozsudku   okresného   súdu   zo   6.   novembra   2012   podal 28. januára 2013 odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že

«1. Sťažovateľ poukazoval na ústavný aspekt odťahovania vozidiel, ktoré netvoria prekážku cestnej premávky. Odťah vozidla je dočasným obmedzením vlastníckeho práva. Ako taký môže byť vykonaný iba vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a len za účelom dosiahnutia ustanoveného cieľa. Vykladať zákony ústavne konformným spôsobom pritom výslovne ukladá aj čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.

2. Ustanovenie § 40 ods. 1, 4 a 5 zák. č. 315/1996 Z. z. priznáva nárok na náhradu nákladov odstránenia vozidla správcovi komunikácie. V danom prípade však Dopravnému podniku   Bratislava,   akciová   spoločnosť   (ďalej   len   „DP“)   nárok   na   žiadnu   náhradu nevznikol,   keďže   DP   nie   je   správcom   komunikácie.   Úhrada   sumy   92,94   €   vykonaná sťažovateľom teda predstavuje plnenie bez právneho dôvodu.

3. Prvostupňový   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   mylnej   domnienke,   že   DP   je oprávnený   vykonať   odťah,   lebo   je   právnickou   osobou   založenou   obcou   a   svoj   predmet činnosti rozšíril o odťahovaciu službu a prevádzkovanie parkoviska. Sťažovateľ namietal, že neexistuje právna norma, ktorá by správcovi komunikácie dovoľovala preniesť právomoc na vykonávanie odťahu na iný subjekt.

4. Príslušník Mestskej polície nebol oprávnený nariadiť odťah podľa ust. § 40 ods. 5 zákona č. 315/1996 Z. z., nakoľko citované ustanovenie takéto oprávnenie priznáva iba policajtovi, ktorým sa na účely zák. č. 315/1996 Z. z. v zmysle ust. § 2 písm. o) rozumie výlučne príslušník Policajného zboru, nie príslušník mestskej, či obecnej polície. Takéto oprávnenie nevyplýva príslušníkom obecnej (mestskej) polície ani zo zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii. Podľa ust. § 3 zák. č. 564/1991 Zb. obecná (mestská) polícia nie je oprávnená pôsobiť na úseku správy komunikácií. S absenciou pôsobnosti je v súlade aj absencia   právomocí,   keďže   žiadne   ustanovenie   zák.   č.   564/1991   Zb.   neoprávňuje príslušníka   obecnej   (mestskej)   polície   rozhodovať   o   odstránení   vozidla,   či   na   takéto odstránenie vydávať pokyn.

5. Sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že správca komunikácie môže požadovať iba náklady, ktoré boli skutočne, preukázateľne a priamo vynaložené na odstránenie vozidla v konkrétnom   prípade.   Stanovenie   výšky   nákladov   nemôže   vychádzať   zo   znaleckého posudku,   ktorý sa nezaoberal výškou nákladov konkrétneho odťahu   vozidla   sťažovateľa a ktorý   je   navyše   vyhotovený   nesprávnou   metodikou   a   do   kalkulovaných   nákladov   sú zahrnuté aj nesúvisiace výdavky.».

Krajský súd svojím rozsudkom z 22. augusta 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu zo 6. novembra 2013, avšak podľa sťažovateľa tento rozsudok „trpí závažnými vadami odôvodnenia takej intenzity, že ich dôsledkom je porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu   v zmysle   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR“. Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   krajský   súd v odôvodnení svojho rozsudku z 22. augusta 2013 vyjadril iba k ním predloženej   druhej námietke,   avšak   §   40   ods.   1,   4   a   5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   č.   315/1996   Z. z.“) a § 3d ods.   5 písm.   d)   zákona č.   135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov vyložil v rozpore s účelom a zmyslom týchto právnych noriem, pretože uviedol, že odporca bol oprávnený vykonať   odťah   osobného   motorového   vozidla   z   toho   dôvodu,   že   ako   podnikateľ   má v predmete svojej   podnikateľskej činnosti aj odťahovú službu, a na zostávajúce námietky sťažovateľa nereagoval.

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej odťahovanie vozidiel, ktoré netvoria prekážku cestnej   premávky,   nemá   ústavnoprávny   základ,   sa   krajský   súd   vôbec   nevyjadril,   hoci uvedené konanie možno považovať podľa sťažovateľa za obmedzenie vlastníckeho práva garantovaného čl. 20 ústavy, ktoré je možné uložiť podľa čl. 13 ods. 4 ústavy len v miere potrebnej na dosiahnutie ustanoveného cieľu a zároveň sa musí dbať na podstatu a zmysel tohto práva.

Krajský   súd   sa   k   druhej   námietke   predloženej   sťažovateľom   obmedzil na odôvodnenie, že „V konaní nebolo preukázané, že by išlo o plnenie bez právneho dôvodu – právny dôvod bolo rozhodnutie o priestupku a zaplatenie pokuty v blokovom konaní a ani nebolo preukázané, že by tento právny dôvod zanikol.“. Tento záver krajského súdu   je v rozpore s § 40 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 315/1996 Z. z., z ktorého vyplýva, že právnym dôvodom   na   náhradu   nákladov   správcovi   cesty   je   oprávnený   výkon   odťahu   vozidla oprávnenou osobou – správcom cesty.

Podľa sťažovateľa   sú záruky   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl.   ústavy   zabezpečené   len   v   rámci   konania   o   priestupku,   a   preto   pokiaľ   by   sa rešpektoval uvedený stav, tak odťah osobného motorového vozidla by bol trestom uloženým bez akýchkoľvek procesných záruk. Z uvedeného následne vyplýva, že pri takejto aplikácii dotknutých   právnych   predpisov   by mohlo dôjsť   k   situácii,   v ktorej   by vodič   osobného motorového vozidla musel zaplatiť náklady za odťah vozidla napriek skutočnosti, že bol s ohľadom   na   špecifické   okolnosti   porušenia   dopravných   predpisov   spod   obvinenia zo spáchania priestupku oslobodený. Zároveň je aplikácia dotknutých právnych predpisov rozporná   aj s ohľadom   na možný nesúlad medzi vodičom   ako páchateľom   dopravného priestupku   a   prevádzkovateľom   vozidla   ako   subjektom   povinným   uhradiť   náklady na odstránenie vozidla.

V   danom   prípade   bol   podľa   sťažovateľa   odťah   osobného   motorového   vozidla vykonaný osobou, ktorá na takéto konanie nemala oprávnenie, a preto jej nemohol vzniknúť ani nárok na náhradu nákladov uskutočneného odťahu.   Sťažovateľom uplatnený nárok na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   z   titulu   neoprávnene   vybratého   poplatku za nezákonný odťah osobného motorového vozidla nie je viazaný na skutočnosť, či došlo alebo nedošlo k spáchaniu dopravného priestupku. V danom prípade odporcovi nemohol vzniknúť nárok na úhradu nákladov za odťah osobného motorového vozidla, pretože ho nemožno považovať za správcu cesty podľa § 40 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 315/1996 Z. z.

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej aj keď odporca má v rámci svojho predmetu podnikania v obchodnom registri zapísanú aj odťahovú službu, nie je správcom cesty ani nebol   založený   pre   účeloy   správy   miestnych   komunikácií,   treba   uviesť,   že   správu predmetných komunikácií vykonáva hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, ktoré je ako správca komunikácie pri výkone svojej právomoci viazané čl. 2 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého orgány verejnej moci môžu konať iba to, čo im zákon dovoľuje. Podľa sťažovateľa neexistuje právna norma, ktorá by mestu Bratislava ako správcovi komunikácie umožňovala preniesť výkon jeho právomoci na odťah osobných motorových vozidiel na iný subjekt.

Krajský   súd   svoj   záver   vo   vzťahu   k   štvrtej   námietke   sťažovateľa,   podľa   ktorej príslušník mestskej polície nie je oprávnený nariadiť odťah osobného motorového vozidla, v rozsudku   krajského   súdu   z   22.   augusta   2013   založil   na   domnienke,   podľa   ktorej «odstránenie vozidla ako úradný akt je odlišné od „samotného technického výkonu“, ktorý je vykonávaný na základe rozhodnutia Mestského policajta. Zák. č. 315/1996 Z. z. však v ust. § 40 ods. 5 priznáva právomoc „rozhodnúť“ o odstránení iba príslušníkovi PZ.».

Znenie   §   40   ods.   4   zákona   č.   315/1996   Z.   z.   zveruje   správcovi   komunikácie právomoc odstrániť vozidlo, t. j. nerozlišuje fázu rozhodovaciu a fázu vykonávaciu, ale zachováva   jej   jednotu,   a   preto   prenesením   právomoci   samotného   technického   výkonu odťahu   vozidla   dôjde   aj   k   preneseniu   celej   spomínanej   právomoci   zverenej   mestu Bratislava.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Názor o dualite výkonu právomoci a jej technickej realizácie by pritom viedol k ústavne neprípustným dôsledkom a priamo by odporoval čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Zasahovať do práv fyzických a právnických osôb by totiž mohli súkromné subjekty, ktoré zákon na takéto zásahy nesplnomocnil, ani ich činnosť nijako neupravuje a štátna moc fakticky na ne nemá dosah. Keby sme záver súdu aplikovali na iné situácie, dospeli by sme k záveru, že napríklad príslušník PZ by svoje oprávnenie podľa ust. § 19 zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore zaistiť fyzickú osobu mohol realizovať tak, že by pred   zaisťovanou   osobou   vyhlásil   „zaisťujem   vás“   a   následne   by   „technický   výkon“ zaistenia   realizovala   súkromná   bezpečnostná   služba   na   základe   „zmluvy   o   výkone zaisťovacej   služby“   uzatvorenej   s   príslušným   krajským   riaditeľstvom   PZ.   Rovnako oprávnenie podľa § 23 zákona č. 171/1993 Zb. na zastavovanie a prehliadku dopravného prostriedku by príslušník PZ vykonal tak, že by stojac pri ceste vyhlásil „zastavujem vás“, avšak následný „technický výkon“ zastavenia, t. j. zdvihnutie zastavovacieho terčíku, by už vykonala súkromná bezpečnostná služba. V prípade odstránenia vozidla sťažovateľa teda zrejme príslušník Mestskej polície na mieste vyhlásil „odstraňujem vozidlo“ a následne DP vozidlo   „technicky   odstránil“.   Takýto   postup   však   znamená,   že   vozidlo   odstránil   DP a príslušník   Mestskej   polície   sa   iba   zdržiaval   na   mieste,   prípadne   zdokumentoval priestupok, čo však už nie je súčasťou odstránenia.».

V súvislosti so svojou piatou námietkou týkajúcou sa nemožnosti určenia paušálnej sumy   ako   úhrady   za   výkon   núteného   odťahu   vozidla   sťažovateľ   poukázal   na   závery rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 6 M Cdo   22/2010 z 20. decembra 2011 a sp. zn. 3 Cdo 70/03 z 1. januára 2006, v ktorom tento súd uviedol: «Dovolací súd poukazuje na to, že § 40 zákona o premávke na pozemných komunikáciách v každom prípade (t. j. v odsekoch 1, 4 a 5) predpokladá odtiahnutie   vozidla na náklady   jeho prevádzkovateľa,   pretože výška   týchto nákladov   je individuálna   v   každom   jednotlivom   prípade   odtiahnutia   toho   –   ktorého   vozidla   (závisí od vzdialenosti z miesta, z ktorého sa odtiahnutie uskutočňuje, do miesta, kam sa vozidlo odťahuje a tiež dopravných technológií a prostriedkov, ktoré sú použité na odtiahnutie), nemožno v žiadnom prípade aplikovať paušálne určenie „sadzieb ceny za výkon núteného odťahu   vozidla“,   ale   je   potrebné   zisťovať   individuálne   náklady,   ktoré   boli   skutočne, preukázateľne   a   v   konkrétnom   prípade   priamo   vynaložené   na   odstránenie   vozidla   (viď rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 108/01).»

Sťažovateľ poukázal na účel a zmysel § 40 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 315/1996 Z. z., a to   nahradiť   správcovi   cesty   náklady,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   jeho   zásahu   pri odstraňovaní   prekážky   v   cestnej   premávke,   a   nie   zachovanie „rentability   podnikania právnickej osoby, ktorá mimo svoju hlavnú činnosť (hromadná doprava osôb) prevádzkuje aj odťahovú službu. Najmä ak si do výpočtu svojich paušálnych nákladov zahŕňa aj zjavne nesúvisiace položky a výsledná suma je vyššia ako požadujú odťahové služby fungujúce otvorene na komerčnej báze ak by si ich DP na odťah objednal.“.

Sťažovateľ   v   predmetnom   konaní   poukazoval   na   skutočnosť,   že   reálne   náklady na odťah   jeho   vozidla   môže   preukázať   iba   odporca,   pričom   rozdiel   v   takto   zistených nákladoch a sumou ním zaplatenou v sume 92,94 € predstavuje bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, ak by bol odťah vozidla zákonný. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci však   podľa   sťažovateľa   vôbec   neprejavili   snahu   o   zistenie   reálnych   nákladov   odťahu vozidla a na jeho námietku nijako nereagovali.

Krajský   súd   sa   tiež   svojím   rozhodnutím   odchýlil   od   konštantnej   judikatúry najvyššieho súdu, t. j. konal v rozpore s princípom právnej istoty sťažovateľa, ktorý svoju žalobu   podal   na   základe   poznania   konštantnej   rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu a v očakávaní, že aj v jeho prípade budú právne normy aplikované v súlade s konštantnou judikatúrou.

V závere sťažovateľ uviedol, že právne posúdenie veci krajským   súdom odporuje účelu a zmyslu aplikovanej právnej normy a nesie zjavné znaky svojvôle a arbitrárnosti. Nedostatočné a v časti chýbajúce odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2013 spôsobuje vážny zásah do práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Rovnako svojvoľný odklon od konštantnej judikatúry predstavuje zásah do práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Proti rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2013 podal sťažovateľ 31. októbra 2013 dovolanie, o ktorom „doposiaľ nebolo rozhodnuté, ale vzhľadom na hodnotu predmetu sporu a nejednotnú judikatúru NS SR sťažovateľ očakáva odmietnutie jeho dovolania podľa ust. § 238 ods. 5 OSP“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 22. 08. 2013, č. k. 3Co/235/2013-93 porušil základné práva J. K. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 08. 2013, č. k. 3Co/235/2013-93 sa zrušuje.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania J. K. na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.  

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   z   22.   augusta   2013,   ktorý   je   podľa   neho poznačený nedostatočným a arbitrárnym odôvodnením.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal na najvyššom súde dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný   súd   dospel   vo   veciach   napr.   m.   m.   III.   ÚS   114/2010,   III.   ÚS   199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie v predmetnej veci ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2013 odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému   rozsudku   krajského   súdu   z   22.   augusta   2013   (porovnaj   tiež   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014