znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 8/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. O., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Advokátska kancelária, D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp. zn. 8   Cob/126/2010 z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   I. O.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 6. decembra 2011   doručená   sťažnosť   I.   O.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len,,ústava“) a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp. zn. 8 Cob/126/2010   z 28. septembra 2011 (ďalej len,,krajský súd“ a,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   podanou na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) domáhal zaplatenia náhrady škody voči Slovenskej republike, Ministerstvu obrany Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) vzniknutej   mu   neplnením   povinnosti   žalovaného   zo   zmluvy   o kúpe   a výhradnom obchodnom   zastúpení   č.   00280992/2   na   odpredaj   všetkého   množstva   kovového a nekovového odpadu z delaborovanej munície a z ostatných činnosti armády v evidencii a správe Vojenského útvaru... (teraz...) N. uzavretej v Prahe 28. septembra 1992 medzi ním a právnym   predchodcom   žalovaného   prostredníctvom   Federálneho   ministerstva   obrany ČSFR (ďalej len „zmluva č. 00280992/2“) a z kúpnej zmluvy č. 1/11-92 na odpredaj 70 % kovového odpadu z delaborovanej munície uzavretej medzi ním a právnym predchodcom žalovaného prostredníctvom Vojenského útvaru N... 10. novembra 1992 (ďalej len „zmluva č. 1/11-92“).   Podstata   žalobného   návrhu   sťažovateľa   spočívala   v tvrdení,   že   právny predchodca   žalovaného   porušil   označenými   zmluvami   dojednanú   zmluvnú   povinnosť používať výhradne jeho služby, čím mu vznikla škoda. Z vykonaného dokazovania pred okresným súdom sa ďalej ustálilo, že sťažovateľ 3. februára 1997 uzavrel s Ministerstvom obrany   Slovenskej   republiky   dohodu,   z obsahu   ktorej   vyplývalo,   že   doterajší   záväzok Slovenskej   republiky na   náhradu   škody   vyplývajúci   z   neplnenia   zmluvy   č. 00280992/2 a zmluvy č. 1/11-92 bol nahradený záväzkom spočívajúcim v zaplatení sumy 14 035 518 Sk s tým, že sa bude pokračovať v plnení zmluvných záväzkov v zmysle dojednaní označených zmlúv. Následne 17. decembra 1998 žalovaný vypovedal sťažovateľovi zmluvu č. 1/11-92 s účinnosťou ku koncu prvého štvrťroka 1999.

3.   Okresný   súd   žalobu   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn.   14   Cb/237/1999 z 22. marca 2010   (ďalej   aj   „rozsudok   okresného   súdu“)   zamietol.   V odôvodnení zamietajúceho rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania považoval za nepochybné, že pri uzatváraní zmluvy č. 00280992/2 mal za Federálne ministerstvo obrany ČSFR podľa úvodných ustanovení zmluvy konať a zmluvu podpísať tam označený zástupca   náčelník̶ generálmajor O. B., avšak podpis na zmluve tejto osobe nepatrí a zo žiadnych dôkazov vykonaných v priebehu konania nevyplynulo, kto za Federálne ministerstvo obrany ČSFR predmetnú   zmluvu   podpísal.   Vzhľadom   na   tieto   skutkové   zistenia, keď   nebola   zistená identita osoby konajúcej v mene Federálneho ministerstva obrany ČSFR pri podpise zmluvy č. 00280992/2, nebolo možné skúmať ani to, či takáto osoba bola oprávnená konať v mene Federálneho ministerstva obrany ČSFR a či predmetnú zmluvu bola kompetentná podpísať, a   to   s   poukazom   na   §   20   ods.   1 a 2   zákona   č.   40/1964   Občiansky   zákonník   v znení neskorších   predpisov.   Súd   prvého   stupňa   konštatoval,   že   sťažovateľ   neuniesol   dôkazné bremeno v tej časti svojich tvrdení, z ktorých by bolo možné dospieť k tomu, či osoba, ktorá podpísala predmetnú zmluvu za Federálne ministerstvo obrany ČSFR, bola jeho štatutárnym zástupcom   podľa   §   20   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   alebo   jeho   pracovníkom,   alebo členom podľa § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného okresný súd vyvodil záver, že žalobcom predložená zmluva č. 00280992/2 je pre rozpor s § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka   absolútne   neplatná, lebo   v   konaní   nebolo   preukázané,   že   ju   za   Federálne ministerstvo obrany ČSFR podpísala oprávnená osoba. Pre absolútnu neplatnosť z tejto zmluvy nevznikli žiadne práva a povinnosti vo vzťahu k bývalej ČSFR, a preto ani nemohli prejsť na Slovenskú republiku. Súd prvého stupňa zdôraznil, že vzhľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy č. 00280992/2 je právne irelevantné uzavretie dohody z 3. februára 1997 medzi Ministerstvom obrany Slovenskej republiky a sťažovateľom, v ktorej sa okrem iného konštatovalo   aj   to,   že   v   dôsledku   neplnenia   zmlúv č.   00280992/2   a č.   1/11-92   vznikla sťažovateľovi   škoda   a   že   ďalej   sa   bude   podľa   týchto   zmlúv   pokračovať. Absolútnu neplatnosť   zmluvy   č.   00280992/2   týmto   spôsobom   totiž   nebolo   možné   napraviť,   preto z tejto zmluvy v rokoch 1997 až 2008 žalobcovi nemohli vzniknúť práva z jej domnelého porušenia.

4.   Ďalej   sa   okresný   súd   v odôvodnení   rozsudku   zaoberal   aj   sťažovateľom uplatneným   nárokom   na   náhradu   škody   z   kúpnej   zmluvy č.   1/11-92.   Na   základe   tejto zmluvy   sa   predávajúci   zaviazal   sťažovateľovi   predávať   70   %   kovového   odpadu vzniknutého z delaborovanej munície, pričom množstvo malo byť dohodnuté a upresňované dodatkami k zmluve vždy v posledný mesiac kalendárneho štvrťroka na obdobie ďalšieho štvrťroka. Záväzky z predmetnej zmluvy posúdil okresný súd podľa ustanovení § 289 a nasl.   zákona   č. 513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   a vychádzajúc z jej obsahu vyvodil záver, že nejde o kúpnu zmluvu, lebo záväzok účastníkov nespočíval   v predaji   a   kúpe   presne   špecifikovaného   tovaru,   ale v   povinnosti   štvrťročne uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu s dojednaním presného množstva a ceny kovového odpadu z delaborovanej munície. Predmetom dojednania zmluvných strán v zmluve č. 1/11-92 bol teda vzájomný záväzok opakovane uzavrieť v určenej dobe kúpne zmluvy s presne určeným predmetom   plnenia, ktorý   v   zmluve č.   1/11-92   bol   určený   len   všeobecným   spôsobom. Pokiaľ   ide   o plnenie   záväzkov   z   predmetnej   zmluvy,   súd   prvého   stupňa   považoval z vykonaného dokazovania za preukázané, že hoci predávajúci. ju mohol v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka vypovedať, neurobil tak, a v období rokov 1993 až 1996 z nej   neplnil   svoje   povinnosti   voči   sťažovateľovi   ako   kupujúcemu,   v   dôsledku   čoho sťažovateľ za uvedené obdobie požadoval od žalovaného náhradu škody. Okresný súd ďalej ustálil,   že   na základe   dohody   z 3.   februára 1997   medzi   sťažovateľom   a   Ministerstvom obrany   Slovenskej   republiky   doterajší   záväzok   Slovenskej   republiky   na   náhradu   škody vyplývajúci   z   neplnenia   zmluvy   č.   1/11-92   bol   nahradený   záväzkom   spočívajúcim   v zaplatení sumy 14 035 518 Sk s tým, že sa bude pokračovať v plnení zmluvných záväzkov v zmysle platných   záväzkových   dojednaní.   Predmetnú   dohodu   súd prvého   stupňa posúdil podľa § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako dohodu o urovnaní a s prihliadnutím na jej obsah dospel k záveru, že po dátume jej uzavretia dňom 3. februára 1997 zostali obsahom vzájomných   vzťahov   žalobcu   a   žalovaného   výlučne   záväzky   zo zmluvy   č.   1/11-92 vzniknuté po tomto dátume, ktoré trvali do konca prvého štvrťroka 1999, keď v dôsledku výpovede zo strany žalovaného podľa   § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka záväzkový vzťah   medzi   účastníkmi   zanikol.   Z   predložených   listinných   dôkazov   ďalej   súd   prvého stupňa   zistil,   že   v   období   od prvého   štvrťroka   1997   až do   prvého   štvrťroka   1999   boli účastníkmi uzavreté dodatky v súlade s dohodou zo zmluvy č. 1/11-92, z ktorých vyplynulo, že v obdobiach jednotlivých štvrťrokov nebolo možné žalobcovi ako kupujúcemu odpredať žiaden kovový odpad. Súd prvého stupňa uzavrel, že uzavretím týchto dodatkov v danom období došlo k plneniu záväzku zo zmluvy č. 1/11-92, a preto žalobcovi nemohla vzniknúť škoda.

5. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorého dôvody založil na nesprávnom   právnom   posúdení   veci   spočívajúcom   v   tom,   že   súd   prvého   stupňa na záväzkový vzťah účastníkov zo zmluvy č. 00280992/2 neaplikoval § 261 ods. 2 a § 15 a § 16 Obchodného zákonníka platnom v čase uzavretia zmluvy, že nesprávne vyhodnotil právne účinky dohody o urovnaní z 3. februára 1997 a v dôsledku nesprávneho posúdenia veci nevykonal ďalšie ním navrhované dôkazy na ustálenie výšky náhrady škody zo zmluvy č. 00280992/2   a zmluvy   č.   1/11-92.   Krajský   súd   vyhodnotil,   že   odvolanie   sťažovateľa nebolo   dôvodné,   a preto   napadnutým   rozsudkom   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne správny potvrdil, pričom v odôvodnení poukázal predovšetkým na argumentáciu uvedenú v rozsudku okresného súdu.

6. Sťažovateľ namieta závery rozsudku krajského súdu, považuje napadnutý rozsudok za   arbitrárny,   pričom   podľa   jeho   názoru „arbitrárnosť   rozhodnutia   súdu   spočíva v svojvoľnom použití ust. § 38 ods. 1 Obč. zák., ust. § 585 a nasl. Obč. zák. a § 261 ods. 2 Obch. zák. pre zistenie absolútnej neplatnosti zmluvy č. 00280992/2 a neúčinnosti dohody o urovnaní zo dňa 03.02.1997“. Svoju ústavnú sťažnosť sťažovateľ odôvodnil v podstatnom takto: „Pod ľ a ko m e nt á r a k u s t a n ove niu § 3 8 o d s. 1 O b č. zá k. s p ôso bil osť n a pr áv n e úkony nemá:   1. m a l o l etá   os ob a   v   z m ys le § 9   Ob č. z ák.,   2.   oso b a,   kt or á b o l a   o bm e d ze n á v s pô s obil os ti na pr áv n e úk o n y v rozsa hu, kt orý j e u ve d e n ý v s údn o m roz hodnu tí, 3. oso b a, kto r á b o l a p oz ba ve n á s p ôs obilo st i n a pr áv n e ú ko n y v ce l om rozsa h u ; aj v tomto p rí p a d e sa vyc h á d za z výrok u p rávo pl a tn é h o sú d ne h o roz h od nu tia.

Tý m to výk l a do m j e p re u káza n á ar b i tr á m osť p ri pou ž it í záko nn é ho u st a nove ni a § 38 ods. 1 O b č. zák. Po ru š o vateľ v n a p a dn uto m r oz h o dn u t í n ez i sti l, že b y skúma nú Zm lu vu č. 00280992/2 p o dp ísa l a m a l o l etá o s ob a, a l e bo os ob a, ktor á bola o bm e d ze n á,   res p. po z b avená   spôsob il os ti   n a p ráv n e úkon y.   A r bitrámosť   sa   prejav il a   a j v t o m, že v n a p a dnu to m roz h od nu tí   po ru šovateľ be z lo g ického z dôvo dn e ni a n ea pliko va l u st. § 1 5 O bch. zá k., k to r é   sa   na   s k úma nú z ml uvu vzť ahuje   a   obmedz il sa l e n   n a   a plik ác iu u sta n ove ni a   §   20   o d s. 1 Obč. zák., p o d ľa   kto r é h o   právne ú ko n y   p r áv n i ck ej o so b y vo vše t kýc h vec i ac h ro bi a t í, kto r í s ú na to o pr ávnení z m lu vo u o z r ia d en í práv n ickej oso b y, zak l a d a cou l is t i n o u a l e b o zákono m (štat u tá rn e o r gány).

Podľa u s t. § 20 od s. 2 Obč. zák. za právnickú o s obu môžu robiť prá v ne úkon y aj iní jej   pracovníci   alebo   členovia,   pokiaľ   je   to   určené   vo   vnútorných   predpisoch právnickej   osoby   alebo   je   to   vzhľadom   na   ich   pracovné   zaradenie   obvyklé.   Ak   tieto osoby   prekročia   svoje   oprávnenie,   vznikajú   práva   a   povinnosti   právnickej   osobe,   len pokiaľ   sa   právny   úkon   týka   predmetu   činnosti   právnickej   osoby   a   len   vtedy,   ak   ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť.

Sťažovateľ   v   konaní   podrobne   popísal   spôsob   uzavretia   Zmluvy   č.   00280992/2, z ktorého je zrejmé, že k podpisu na strane štátnej organizácie došlo tak, že po procedúre dohody a po podpise zo strany žalobcu bola zmluva predložená na podpis funkcionárovi bývalého   Ministerstva   obrany   ČSFR   genmjr.   Ing.   O.   B., CSc.   Pre   zaneprázdnenosť náčelníka HSVTZ/GŠ túto zmluvu podpísal za genmjr. Ing. O. B., CSc. jeho zástupca. Postup pri uzatváraní zmlúv s organizáciami, ktoré boli štátnymi organizáciami, pri ktorom   pri   vyhotovení   zmluvy   figurovala   iná   osoba   ako   pri   jej   podpise,   bol   v čase uzatvárania   Zmluvy   č.   00280992/2   obvyklý   a   je   obvyklý   aj   v   súčasnosti   vzhľadom na personálnu štruktúru Federálneho ministerstva obrany ČSFR a personálnu štruktúru rezortu Ministerstva obrany SR....

Porušovateľ   sa   v   napadnutom   rozhodnutí   nedôsledne   zaoberal   vyhodnocovaním dodatkov ku Kúpnej zmluve č. 1 / 11-92...

Tieto zistenia porušovateľa ako aj súdu prvého stupňa sú zavádzajúce a neúplné, pretože rok 1998 nebol podložený zmluvnými dodatkami a na prvý štvrťrok 1999 nebol ani dodatok nikým deklarovaný. Neplnenie zmluvných povinností zo strany žalovaného bolo na obdobie od 03.02.1997 do 31.12.1997 zakrývané nepravdivými tvrdeniami uvádzanými v dodatkoch Kúpnej zmluvy č. 1 / 11-92. Súd prvého stupňa konštatoval, že ak bol žalobca v domnienke, že mu žalovaný na základe dodatku k zmluve odmieta predať kovový odpad, mohol sa v tomto období domáhať svojich práv podľa § 290 ods. 2 Obch. zák....

Porušovateľ   a   tiež   súd   prvého   stupňa   sa   pri   svojom   rozhodovaní   neriadil rešpektovaním práva na prístup na súd a jednotlivých aspektov práva na spra v odlivé s údne konanie, keď rozhodol o zamietnutí žaloby sťažovateľa a nerešpektoval pri tom u s t. § 585 a na s l. Obč. zák i napriek tomu, že kvalifikoval dohodu zo dňa 03.02.1997 ako dohodu o urovnaní,   ktorú   bezdôvodne   a   arbitrárne   kvalifikoval   ako   neúčinnú,   čím   nechránil a negarantoval základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 od s. 1 dohovoru v rámci aplikácie noriem Občianskeho zákonníka.

P or u š o va t e ľ na s tran e 8 ods. 2 napadnut é ho r o zs ud k u b e z pr áv n ej a r g umentác ie sv oj voľ n e za uj a l n es pr áv n y n áz or aj ohľadom účinku dohod y zo dňa 03. 02. 19 9 7. M e d z i z mlu v n ý m i   s tr a n a m i podpi s ujúcimi   dohodu   zo   dňa   0 3.02. 1997   nebolo s porné,   že id e o do h odu o ur ov n a ní.

Vysve tl i vk y k   u s t. § 585   Ob č. zá k. uvádzajú, že u r o v nani e   ( tran s a c tio ), r es p. pokonávka je doh o d a ú č a s tníko v záv ä z ko vé ho pr áv neho vz ťahu, ktorou ú č a st n íc i od s tr a ňujú s po r no s ť a l e b o p o ch y bno sť vzá jomn ý ch pr áv a po v inností. Z m ys lom u rov nani a j e o d strá ni ť medzi ú čast níkmi z á v ä z k o vého prá v n e ho vzť ahu spornosť s kutko v ú, či pr áv nu a pr e dís ť t a k p r í p a dn é mu s údn e mu s poru. U ro v naním mô že dôj sť k u s pori a d a niu ak ý ch k oľ ve k s po r n ý ch a p oc h y bn ýc h prá v a po v inností, ktor ý mi ú č astníci pokoná v k y mô ž u dispono v a ť. Úče lom uro v n a ni a j e odst r ánenie doter ajšej pr áv n e j n e isto ty. Táto neistota môže spočívať napr. v tom, že je sporné, či nastali všetky skutočnosti potrebné k vzniku práva a l e bo na opak, č i n e n as t a l a sk uto č nosť, ktor á spôsobila j e ho z ánik, a lebo s a mô že vzť aho v a ť a j n a in é s p o rn é sk u točnost i, na p r. n a výš ku poh ľ adá v k y a pod....

Ust. § 35 ods. 2 OZ sa týka najmä výkladu písomných právnych úkonov. Jediným obmedzením,   ktoré   tu   vyplýva   z   osobitnej   formy   takéhoto   právneho   úkonu,   je,   že v ýkladom nemožno dopĺňať to, čo v príslušnej listine nie je obsiahnuté. Vôľa vtelená do zmluvy   je   prejavená   určite   a   zrozumiteľne (§ 37   ods.   1   OZ),   ak   je   výkladom objektívne pochopiteľná.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   pôvodná   Zmluva   č.   00280992/2   je   zrušená a nahradená v plnom rozsahu platnou Dohodou o urovnaní zo dňa 03.02.1998, ktorá záväzky z pôvodnej zmluvy preberá odo dňa jej podpísania, t. j. od 03.02.1998. Nejasný podpis na pôvodnej zmluve sa dňom uzatvorenia Dohody o urovnaní stal irelevantnou skutočnosťou,   pretože   záväzky   z   pôvodnej   zmluvy   sa   pretransformovali   do   obsahu Dohody o urovnaní s použitím odkazu na pôvodnú zmluvu. (§ 35 ods. 2 Obč. zák.). Arbitrámosť   rozhodovania   porušovateľa   je   zrejmá   aj   z   toho, že   pou ž il vý klad u s t. § 2 61 ods. 1 Obch. zák. kde ustálil názor, že pre tento prípad nedošlo k naplneniu podmienok pr e j e ho aplikáciu, ale z odôvodnenia nevyplýva, aký význam má toto jeho konštato v anie. Z o dô v odnenia nie je možné zistiť, či to malo vplyv na pasívnu legitimáciu žalovaného alebo n a platno sť r es p. neplatnosť právnych úkonov. Sťa ž ovateľ v odôvodnení opono v al ná z oru ž al o b c u b ez u v edenia následkov iného názoru a logického odôvodnenia dopadov takéhoto z á v eru o n e pou ž ite ľ nosti ust. § 2 61 od s. 2 Obch. z á k....

Súd prvého stupňa a následne aj odvolací súd sa vôbec nezaoberali listinou Dodatok č. 1 ku Zmluve o kúpe a výhradnom obchodnom zastúpení 00280992/2 zo dňa 28.09.1992. Tento citovaný dodatok, špecifikoval subjekty, ktoré mali realizovať práva a povinnosti vyplývajúce   z   Dohody o   urovnaní   zo   dňa   03.02.1997,   ktorá   odkazovala   na zmluvu č. 00280992/2 zo dňa 28.09.1992. Súd prvého stupňa tendenčne hodnotil výpoveď svedka Ing. J. S. a nevykonal dôkaz oboznámením sa s rozhodujúcou listinou, ktorá špecifikovala presne a určito práva a povinnosti zmluvných strán. Súdy neposkytli ochranu subjektívnemu právu žalobcu. Zamietacím rozsudkom, ktorý bol potvrdený, bol porušený právny poriadok, ktorý nedovoľuje svojvoľný výklad právnych noriem. Došlo k zneužitiu práva odopretím prístupu   k spravodlivosti   denegatio   iustitiae.   Odopretie prístupu   k spravodlivosti   bolo spôsobené svojvôľou pri vykonávaní dokazovania a následnou nedôslednosťou pri právnom posúdení veci zo strany odvolacieho súdu. Odvolací súd nenapravil vytknuté nedostatky súdu   prvého stupňa,   ale naopak svojvôľu   pri   aplikácii   právnej   normy   zo   strany prvostupňového súdu svojím arbitrárnym rozhodnutím potvrdil. Právna argumentácia u oboch   súdov bola arbitrárna, bez   ohľadu   na   platnú   právnu   normu.   Dokazovanie   súdu prvého stupňa   bolo z rejme úmyselne   nedôsledné   a   túto   nedôslednosť   nenapravil   ani odvolací súd. Pre súdy bolo pohodlnejšie venovať sa neplatnosti pôvodnej zmluvy, hoci možné   rozpory boli odstránené Dohodou   o   urovnaní   zo   dňa   03.02.1997   a práva   a povinnosti zo záväzkového vzťahu boli podrobne špecifikované Dodatkom č. 1 k zmluve č. 00280992/2   zo   dňa 28.09.1992, ktorá sa   stala   jeho   neoddeliteľnou súčasťou.   Uvedený postup súdov pri v y konávaní   a   hodnotení   dôkazov   je   porušením základného   princípu kontradiktórnosti   civilného   procesu   a   porušením   princípu   rovnosti   strán   v   civilnom procese.“

7. Okrem už citovanej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti pomerne obsiahlo opisuje vykonané   dokazovanie   pred   všeobecnými   súdmi,   najmä   listinné   dôkazy   a výsluchy svedkov,   ktoré   z jeho   pohľadu   konajúce   súdy   nesprávne   vyhodnotili,   a tým   dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam.

8. Na základe už uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu,   napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil,   priznal   sťažovateľovi   primerané   zadosťučinenie   v sume   3 000   €   a   náhradu   trov konania.   Požadované   primerané   zadosťučinenie   sťažovateľ   odôvodnil   dlhodobou nečinnosťou krajského súdu.  

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

10.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05 alebo IV. ÚS 136/05).

13.   V   súlade   s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

16. Porušenie citovaných článkov ústavy a dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd nesprávne a ústavne nekonformne vyhodnotil, že zmluva č. 00280992/2 je neplatná, a to aj s prihliadnutím na dodatok č. 1 k tejto zmluve, a zároveň podľa sťažovateľa krajský súd nesprávne   uzavrel,   že   sťažovateľovi   nevznikol   nárok   na   náhradu   škody   namietaným porušením zmluvy č. 1/11-92. Ústavnú nezlučiteľnosť záverov krajského súdu sťažovateľ odvodzuje   jednak   svojvoľnou   interpretáciou   označených   ustanovení   Občianskeho zákonníka   a Obchodného   zákonníka   zo   strany   konajúcich   súdov,   ale   predovšetkým nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov.

17.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   námietky   uplatnené   sťažovateľom v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a v samotnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu   sú   v   zásade   identické,   a   preto   ústavný   súd   v   ďalšom   poukazuje   na   tie   časti namietaného rozsudku   najvyššieho   súdu,   v   ktorom   sa   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   s týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

18. Ako už bolo uvedené, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku odkázal predovšetkým na argumentáciu uvedenú v rozsudku okresného súdu, zároveň však ďalej zdôraznil: „Z ustanovenia § 261 ods. 2 Obch. zák. v znení účinnom ku dňu 28.09.1992, kedy bola   podľa   tvrdenia   žalobcu   uzavretá   zmluva   č.   00280992/2,   vyplýva,   že   touto   časťou zákona sa upravujú takisto záväzkové vzťahy medzi štátom alebo samosprávnou územnou jednotkou   a   podnikateľmi   pri   ich   podnikateľskej   činnosti,   ak   sa   týkajú   zabezpečovania verejných potrieb. Na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi,   pri   uzavieraní   zmlúv,   z   ktorých   obsahu   vyplýva,   že   ich   obsahom   je uspokojovanie   verejných   potrieb.   Z   citovaného   ustanovenia   je   zrejmé,   že   na   to,   aby záväzkový   vzťah   podliehal   režimu   Obch.   zák.,   musí   byť   okrem   požiadaviek   kladených na subjekty záväzkového vzťahu splnená aj ďalšia požiadavka, a to, aby sa záväzkový vzťah týkal zabezpečenia verejných potrieb. K tomu dochádza pri použití predmetu plnenia pre potreby verejnosti   napr. stavby mostov, ciest alebo budov slúžiacich verejným účelom ̶ (školy,   divadlá   a   pod.),   resp.   ich   oprava,   údržba   alebo   úprava.   Vzhľadom   na   takto vymedzenú aplikáciu ust. § 261 ods. 2 Obch. zák. sa odvolací súd nestotožňuje s tvrdením žalobcu,   že   zmluva   č.   00280992/2,   predmetom   ktorej   bola   kúpa   a   výhradné   obchodné zastúpenie   týkajúce   sa   kovového   a   ne   kovového   odpadu   z   delaborovanej   munície a z ostatných činností armády v evidencii a správe VÚ... N., sa týkala zabezpečenia potrieb verejnosti.

Oporu v právnych predpisoch nemá ani argumentácia žalobcu týkajúca sa aplikácie ust. § 15 a § 16 Obch. zák. v súvislosti s posúdením spôsobilosti osoby konajúcej za bývalé Federálne ministerstvo obrany ČSFR. Súd prvého stupňa správne vychádzal z ustanovení § 20 ods. 1, 2 Obč. zák. upravujúcich okruh osôb oprávnených konať za štátnu organizáciu

- bývalé Federálne ministerstvo obrany ČSFR. Použitie § 15, § 16 Obch. zák., ktorého sa domáhal žalobca, neprichádzalo do úvahy, lebo táto právna úprava sa týka prevádzkovania podniku   v   obchodnom   styku,   keď   sa   poverenie   určitou   činnosťou   pokladá   súčasne za splnomocnenie   konať   v   mene   podnikateľa   právne   úkony,   ku   ktorým   pri   výkone   tejto činnosti obvykle dochádza (§15), resp. keď konanie inej osoby v prevádzkarni podnikateľa zaväzuje tohto podnikateľa, ak tretia osoba nemohla vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená. O taký prípad však v prejednávanej veci nejde. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil obsah žalobcom predloženej zmluvy č. 00280992/2 keď konštatoval, že hoci ako osoba oprávnená zastupovať Federálne ministerstvo obrany ČSFR bol v zmluve uvedený náčelník   HSVZT/GŠ   genmjr.   O.   B.,   ten   zjavne predmetnú   zmluvu nepodpísal.   Následne vyvodil správne záver, že nakoľko v priebehu konania nebola zistená totožnosť osoby, ktorá zmluvu podpísala a s poukazom na ust. § 20 ods. 1, 2 Obč. zák. nebolo možné zistiť, či išlo o osobu, ktorá bola štatutárnym zástupcom Federálneho ministerstva obrany ČSFR alebo jeho povereným pracovníkom alebo členom, zmluva č. 00280992/2 je neplatná podľa § 38 ods. 1 Obč. zák., v zmysle ktorého neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Odvolací súd je zhodne s prvostupňovým súdom názoru, že len ak by bola zistená totožnosť osoby, ktorej podpis sa na spornej zmluve nachádza, bolo by možné ustáliť, či ide o osobu, ktorá bola podľa štatútu, stanov, organizačného poriadku, či iného obchodného predpisu bývalého Federálneho ministerstva obrany ČSFR oprávnená podpísať predmetnú zmluvu v mene ministerstva.

Pokiaľ   žalobca   ďalej   vo   svojom   odvolaní   poukázal   na   obsah   dohody   zo   dňa 03.02.1997 a túto pokladal za nováciu záväzku s tým, že Ministerstvo obrany SR prevzalo obsah zmluvy č. 00280992/2 do budúcna za svoj záväzok, odvolací súd sa s takým výkladom nestotožnil.   Zmluva č.   00280992/2 je absolútne neplatná,   takže žiadne z jej ustanovení nemohlo byť podkladom pre nový záväzok. Novácia záväzku nemôže vychádzať z odkazu na neplatný   právny   úkon.   Je   potrebné   zdôrazniť,   že   dohoda   zo   dňa   03.02.1997   okrem odkazu na spornú zmluvu neobsahuje špecifikáciu záväzkov, ktoré sa v budúcnosti mali plniť. V tejto časti, týkajúcej sa záväzkov z absolútne neplatnej zmluvy č. 00280992/2, je dohoda o urovnaní zo dňa 03.02.1997 právne neúčinná.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj obsah dodatkov ku kúpnej zmluve č. 1/11- 92, uzavretých na obdobie prvého štvrťroka 1997 zo dňa 03.02.1997, na obdobie druhého štvrťroka 1997 zo dňa 27.03.1997, na obdobie tretieho štvrťroka 1997 zo dňa 30.06.1997, na obdobie štvrtého štvrťroka 1997 zo dňa 29.09.1997 a obdobie každého štvrťroka celého roku 1998 (ktorých uzavretie nespochybnil   žiaden z účastníkov   a   v ktorých sa zmluvné strany   dohodli,   že   zmluvu   č.   1/11-92   nemožno   z   objektívnych   dôvodov   plniť,   keďže predávajúcemu   nevznikol   kovový   odpad),   keď   vyvodil   záver,   že   uzavretím   uvedených dodatkov   k   zmluve   č.   1/11-92   došlo   k   plneniu   povinnosti   zo   strany   žalobcu   ako predávajúceho. Žalovaný bol povinný dodať žalobcovi kovový odpad, len ak taký odpad mal a   pokiaľ   žalobca   za   uvedené   obdobie   uzavrel   podľa   zmluvy   vyššie   uvedené   dodatky, nevzniklo   mu   za   uvedené   obdobie   právo   na   náhradu   škody   z   porušenia   zmluvy spočívajúceho v nedodaní kovového odpadu.“

19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné   garancie   v   súdnom   konaní.   Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavnému   súdu   neprislúcha   hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti   (obdobne napr. II. ÚS   1/95,   II.   ÚS   71/07,   III.   ÚS   26/08).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

20.   Z predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   podstate   požaduje   revíziu rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bolo   zamietnuté   jeho   odvolanie   voči   zamietajúcemu rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ sa zameral na vykonané dokazovanie a nepriamo aj na   niektoré   svedecké   výpovede,   ktoré   napokon   v   sťažnosti   vyhodnotil   z   pohľadu   ich (ne)hodnovernosti, príp. účelovosti, pritom dospel k opačným záverom ako všeobecné súdy.

21. Ústavný   súd   ďalej   zdôrazňuje,   že   mu   v intenciách   uvedeného   zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, listinné dôkazy a iné), tak ako to požaduje   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti.   Takýto   postup   ústavného   súdu   by   bol   nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti   a základnú   zásadu   bezprostrednosti   súdneho   konania,   ktoré   vytvárajú   najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

22. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje,   že   v   ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti   právnych   záverov   alebo   ktoré   by   spočívali   v   nedostatočnom   odôvodnení záverov   krajského   súdu.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   svoje   rozhodnutie, ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny,   náležite   odôvodnil, dostatočne sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery tak, ako sú citované v bode 18 tohto uznesenia.

23.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdzujúci   závery   okresného   súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ   sa   s názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci   samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

24. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013