znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 8/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. K., R., zastúpeného advokátkou JUDr. M. S., K., vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 94/2006 z 24. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. D. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2007 doručená sťažnosť Mgr. D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 94/2006 z 24. mája 2007 (sťažovateľ nesprávne uvádzal v sťažnosti aj v navrhovanom petite namietaný rozsudok krajského súdu z 5. mája 2007, pozn.).

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   napadnutým   rozsudkom   krajský   súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 28 C 391/03-36 z 9. januára 2006, ktorým okresný súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa) o neplatnosť výpovede danej žalobcovi listom žalovaného z 1. októbra 2003 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ako aj o uplatnenom nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd rozhodol arbitrárne, keď zmätočnú výpoveď danú žalobcovi listom z 1. októbra 2003 považoval za platnú. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd zmenili (pôvodne) označený výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, hoci také konvalidovanie výpovede nie je dovolené ani žalovanému a tobôž nie je dovolené súdu.

Ďalej sťažovateľ namietal tvrdenie krajského súdu, že doručenie výpovede žalobcovi nebolo   sporné,   hoci   v odvolaní   výslovne   tvrdil,   že   doručenie   výpovede   považuje za neúčinné, lebo mu nebolo doručené do vlastných rúk, tak ako to má na mysli § 38 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Rozporuplné je potom aj konštatovanie krajského súdu, že samotné nedodržanie zákona nerobí takýto právny úkon neplatným. Aj preto sťažovateľ považuje rozsudok súdu za arbitrárne nezákonný.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 5. mája 2007 č. k. 1 Co 94/2006-54 základné právo   Mgr.   D.   K.   na   súdnu   a   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v konaní porušené bolo. Zrušuje rozsudok Krajského súdu... zo dňa 5. mája 2007 č. k. 1 Co 94/2006-54 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd... je povinný uhradiť trovy konania Mgr. D. K. v sume 6.296.- Sk na účet jeho právnej zástupkyne do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé   súdne   konanie   zaručuje   každému   právo   na   prístup   k súdu,   ako   aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   súdom   a nemožno   ho   účelovo chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v takomto   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   najskôr   poukázal   na   obsah   odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý zamietol žalobu (sťažovateľa). Okrem iného uviedol, že okresný súd „rozsudkom (zamietajúcim výrokom) rozhodol o nároku žalobcu na určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   výpoveďou   zo   strany   žalovaného, ktorá mu bola daná listom zo dňa 1. 10. 2003 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ako aj nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že... po... vykonanom dokazovaní... mal... za preukázané, že výpoveď, ktorá bola daná žalobcovi žalovaným, spĺňala všetky obsahové a formálne náležitosti... Súd prvého stupňa vychádzal jednak z výpovede žalobcu, ako aj z výpovede svedkov H. P. a J. Š., z obsahu ktorých uzavrel, že u zamestnávateľa došlo k rozhodnutiu, ktorým   bola zrušená R.   v K...,   na   ktorú neskôr nadväzovalo   rozhodnutie o   nevydávaní denníka N., do ktorého žalobca prispieval... Mal za to, že samotné nesprávne citovanie zákonného   ustanovenia   pod   písm.   b),   pri   splnení   skutkového   vymedzenia   výpovedného dôvodu   tak,   ako   to   stanovuje   §   61   ods.   2   Zák.   práce,   nemá   za   následok   neurčitosť výpovedného dôvodu.

Keďže si žalobca uplatnil aj nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, vzhľadom na to, že základ nároku nebol daný, súd žalobu ako celok čo do neplatnosti výpovede a náhrady mzdy zamietol...“

Následne krajský súd poukázal na svoje zistenia a právne závery: „Odvolací súd... dospel   k   záveru,   že   odvolanie   žalobcu   nie   je   dôvodné,   a   preto   rozsudok   súdu   prvého stupňa... potvrdil... ako vecne správny... Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v súlade   s   ust.   §   120   ods.   1   O.   s.   p.,   keď   vykonal   všetky   dôkazy,   ktoré   účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili. Svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli, keďže vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v ust. § 132 O. s. p. a prihliadol aj na všetky skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Zároveň súd prvého stupňa použil správny predpis a tento aj správne aplikoval na zistený skutkový stav. Presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,   s   ktorými   sa   odvolací   súd   stotožňuje,   keďže   ani   počas   odvolacieho   konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvého stupňa.

K   dôvodom   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   s   prihliadnutím   aj   na   námietky odvolateľa odvolací súd len dodáva:

Vzhľadom k tomu, že žalobcovi bola daná výpoveď z pracovného pomeru listom zo dňa 1. 10. 2003, platnosť tejto výpovede bolo potrebné posudzovať podľa právnej úpravy účinnej   v   čase   dania   výpovede   t.   j.   podľa   zák.   č.   311/2001   Z.   z.   v   znení   neskorších predpisov...

Súd   prvého   stupňa   a   to   vychádzajúc   z   vykonaného   dokazovania,   založil   svoje rozhodnutie na tom závere, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zák. práce, t. j. z dôvodov jeho zrušenia.

Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa pri posudzovaní výpovedného dôvodu vychádzal z obsahu   výpovede   -   jej dôvodov (nie   z právnej kvalifikácie,   ktorú   žalovaný vo výpovedi   uviedol).   Takýto   postup,   považuje   odvolací   súd   vzhľadom   aj   na   ďalšie skutočnosti, ktoré z obsahu výpovede vyplývajú za správny.

Podľa   ust.   §   61   ods.   2   Zák.   práce   v   znení   účinnom   ku   dňu   1.   10.   2003... zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov uvedených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Z citovaného ust. vyplýva, že je povinnosťou zamestnávateľa pri dávaní výpovede zamestnancovi   výpovedný   dôvod   skutkovo   vymedziť   tak,   aby   nebol   zameniteľný   s   iným výpovedným dôvodom. Skutkovo vymedzený dôvod je taký, v ktorom sú uvedené okolnosti, ktoré ako celok možno subsumovať pod niektorú zo skutkových podstát ust. § 63 ods. 1 Zák. práce. Z toho teda vyplýva, že zamestnávateľ nemá za povinnosť výpovedný dôvod aj právne kvalifikovať, teda uviesť konkrétne ustanovenie § 63 ods. 1 písm. a) - e).

Z obsahu výpovede datovanej dňom 1. 10. 2003 vyplýva, že žalovaný výpovedný dôvod skutkovo vymedzil tak, že na základe rozhodnutia P. a. s. R. zo dňa 20. 8. 2003 došlo k racionalizačným opatreniam v redakcii N., na základe ktorého sa ku dňu 30. 10. 2003 ruší R. v K. cieľom zvýšiť efektívnosť práce a že zamestnávateľ nemá možnosť žalobcu ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve.

Z   takéhoto   obsahu   možno   vyvodiť   záver,   že   žalovaný   výpovedný   dôvod   vymedzil skutkovo jednoznačne tak, že týmto dôvodom je zrušenie časti zamestnávateľa, t. j. R. v K., kde bol žalobca zamestnaný... Tým, že došlo k zániku časti zamestnávateľa, tento nemohol objektívne ani realizovať svoju ponukovú povinnosť v mieste výkonu práce, resp. v mieste bydliska   žalobcu,   tak   ako   to   vymedzuje   ust.   §   63   ods.   2   Zák.   práce.   Takéto   skutkové vymedzenie možno ako výpovedný dôvod podriadiť pod ust. § 63 ods. 1 písm. a) Zák. práce v znení ku dňu dania výpovede...

V prejednávanej veci teda výpoveď daná žalobcovi spĺňala požiadavku dostatočnej konkretizácie výpovedného dôvodu v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. a) Zák. práce, platného v čase   dania   výpovede,   čo   má   za   následok   aj   platnosť   výpovede,   z   dôvodu   ktorého aj odvolací súd námietku žalobcu o tzv. neurčitosti výpovede nepovažoval za dôvodnú. Pokiaľ žalobca namietal vo svojom odvolaní, že výpoveď daná mu žalovaným nebola doručovaná zásielkou doručovanou do vlastných rúk, ani nebola doručená do vlastných rúk, tak ako to ukladá ust. § 61 ods. 1 Zák. práce, odvolací súd ani túto námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú...

Podľa   ust.   §   61   ods.   1   Zák.   práce   výpoveďou   môže   skončiť   pracovný   pomer zamestnávateľ, aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Z   citovaného   ust.   vyplýva,   že   výpoveď   je   jednostranný   právny   úkon,   smerujúci k ukončeniu pracovného pomeru bez súhlasu druhej strany, pričom vypovedať pracovný pomer môže tak zamestnávateľ ako aj zamestnanec. Výpoveď je teda adresným právnym úkonom, ktorého právne účinky nastávajú bez ohľadu na vôľu druhej strany momentom jeho doručenia.   Práve   doručenie   robí   právny   úkon   perfektným,   podmieňuje   jej   platnosť a má význam z hľadiska plynutia výpovednej doby.

Aj   keď   v   súdnom   spore   je   dôkazné   bremeno   preukázania   doručenia na zamestnávateľovi, odvolací súd má za to, vychádzajúc aj z obsahu spisu, že samotné doručenie výpovede žalobcovi nebolo sporné. Samotné nedodržanie zákonom predpísaného spôsobu   doručovania   nerobí   takýto   úkon   neplatný,   keďže   samotný   zákon   ani   žiadny osobitný predpis takýto následok výslovne neustanovuje (§ 17 ods. 2 ZP).

Za takejto situácie teda možno uzavrieť, že žalobcovi bola výpoveď riadne doručená a pokiaľ žalovaný ako zamestnávateľ výpovedný dôvod vo výpovedi dostatočne skutkovo vymedzil tak, že ho nemožno zamieňať s iným výpovedným dôvodom, treba túto výpoveď z tohto   pohľadu   považovať   za   platnú   bez   ohľadu   na   to,   že   žalovaný   výpovedný   dôvod vo výpovedi   nesprávne   právne   kvalifikoval.   Tento   jeho   nesprávny   postup   totiž   nemá za následok neplatnosť výpovede...

Záverom   odvolací   súd   dáva   do   pozornosti,   a   to   s   prihliadnutím   na   námietku odvolateľa, ohľadne výpovednej doby, ktorú žalovaný vymedzil na 2 mesiace, je výpoveď v tejto časti platná, čo vyplýva z ust. § 62 ods. 1 Zák. práce, v znení účinnom ku dňu dania výpovede...,   keďže   výpovedná doba je rovnaká pre zamestnávateľa   aj   pre zamestnanca a je najmenej   2   mesiace   a   len   ak   je   daná   výpoveď   zamestnancovi,   ktorý   odpracoval u zamestnávateľa najmenej 5 rokov, je výpovedná doba najmenej 3 mesiace, čo sa však vzhľadom na uzavretý pracovný pomer žalobcu (rok 2002) na daný prípad nevzťahuje. Aj keď prvostupňový súd v tomto smere pochybil, tento jeho nesprávny záver nemá vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej.“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol,   alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu   sťažnosti   vzťahujúceho   sa   na   túto   jej   časť   vyplýva,   že   jej   podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci.

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co   94/2006   z 24.   mája   2007   bol   svojvoľný   a   že   by   jeho   právne   závery   zasahovali do základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Po   oboznámení   sa   s obsahom napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   ustanovení Zákonníka   práce,   ako   aj   procesného ustanovenia   o potvrdení   vecnej   správnosti   prvostupňového   rozsudku   odvolacím   súdom je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s namietaným   rozsudkom krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1   ústavy a   práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru nie je záruka,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto   časti   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   ako celku sa   ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009