znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 8/06-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť D. B., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. R. Ž., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 25 C 372/1999 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 372/1999 p o r u š i l základné právo D. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   D.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie v   sume   40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. D. B. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 196 Sk (slovom osemtisíc   stodeväťdesiatšesť   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. R. Ž., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. januára 2006   č.   k.   I.   ÚS   8/06-10   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohoda“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 372/1999.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 5. mája 1999 podala na okresnom súde žalobu o vypratanie časti bytu a umožnenie vstupu do bytu proti bývalému manželovi P. K., bytom K. (ďalej len „žalovaný“). Podľa sťažovateľky okresný súd koná v jej veci so zbytočnými prieťahmi, čím sa predlžuje stav jej právnej neistoty.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Pretože súd vo veci sťažovateľky nekonal, podala predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú predseda súdu uznal za dôvodnú listom zo 14. 2. 2001. Súd rozsudkom zo dňa 22. 1. 2002 č. k. 25 C 372/99-43 vyhovel návrhu sťažovateľky, avšak na základe odvolania žalovaného bývalého manžela zo dňa   8.   3.   2002   bol   rozsudok   súdu   odvolacím   súdom   zrušený,   ktorý   nebol   sťažovateľke doručený,   nakoľko   v čase   doručovania   sa   sťahovala   do   ďalšieho   podnájmu.   Posledné pojednávanie súd zasa odročil, až na deň 21. 10. 2005, čo vzhľadom na 7. rok trvania sporu a na povahu sporu nie je konanie bez zbytočných prieťahov.

Pretože   konanie   na   súde   trvá   už   7   rok   a teda   neprimerane   dlho,   nepokračovalo plynulo   ani   po   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorú   ešte   v roku   2001   uznal   predseda   súdu   za dôvodnú a naďalej súd nepostupuje bez zbytočných prieťahov, lebo pojednávania nariaďuje v dlhých časových odstupoch, sťažovateľka má za to, že takým postupom súdu, v rozpore s § 6, § 100, § 114 a § 157 ods. 2 O. s. p., je naďalej porušované jej právo na prejednanie jej veci bez zbytočných prieťahov, zaručené jej čl. 48 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo na prejednanie   veci   v primeranej   lehote,   zaručené   jej   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a preto sa domáha ochrany svojho práva na ústavnom súde.“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 372/1999 porušil základné právo D. B. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručené jej čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie jej veci v primeranej lehote zaručené jej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému   súdu   Košice   I prikazuje   konať   vo   veci   D.   B.   vedenej   pod sp. zn. 25 C 372/1999 bez zbytočných prieťahov.

D. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 120.000,- Sk, ktoré je jej povinný Okresný súd Košice I vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Košice I je povinný vyplatiť D. B. 5.302,- Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. R. Ž., K.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania:   za   okresný   súd   jeho   predseda   JUDr.   A.   M.   listom   sp.   zn.   Spr.   2310/01 z 10. februára 2006 a právny zástupca sťažovateľky listom z 27. februára 2006.

Okresný súd vo svojom vyjadrení okrem prehľadu procesných úkonov uviedol: „(...) Po právnej stránke vec nie je zložitá. Na zistenie skutkového stavu však bolo potrebné vykonať rozsiahlejšie dokazovanie. Dĺžku konania   ovplyvnili   aj samotní   účastníci,   ktorí   sa   niekoľkokrát nezúčastnili pojednávaní. Žalobkyňa dvakrát menila petit žaloby.

Jediný úsek nečinnosti súdu je od 2. 7. 1999 do 8. 2. 2001, ktorý bol zapríčinený značnou zaťaženosťou oddelenia 25 C.

Súhlasím, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, pretože od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol:

„(...) na ústnom prejednaní právnej veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky netrváme.

S poukazom   aj   na   samotné   stanovisko   porušiteľa   práva   (...),   kde   tento   uznáva prieťahy v konaní sp. zn. 25 C 372/99, ktoré boli spôsobené z dôvodu značnej zaťaženosti súdov,   žiadame,   aby   našej   sťažnosti   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyhovel   v celom rozsahu.

Pre prípad úspechu vo veci zároveň súdu aj vyčísľujem trovy právnej pomoci, ktorú som sťažovateľke poskytol. (...).

Vo   veci   som   vykonal   tri   úkony   právnej   pomoci   a síce   prevzatie   veci,   podanie písomnej sťažnosti súdu, písomná odpoveď na výzvu súdu. (...)“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 25 C 372/1999:

- 5.   máj   1999   –   sťažovateľka   podala   na   okresnom   súde   proti   žalovanému   žalobu o vypratanie časti bytu a umožnenie vstupu do bytu;

- 2. júl 1999 – okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu a doručil rovnopis žaloby na vyjadrenie žalovanému;

- 19. júl 1999 – sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za žalobu;

- 26. júl 1999 – žalovaný predložil okresnému súdu vyjadrenie k žalobe;

- 8. február 2001 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. apríl 2001;

- 20. apríl 2001 – žalovaný doručil okresnému súdu protinávrh;

- 25. apríl 2001 – sťažovateľka predložila okresnému súdu návrh na zmenu a doplnenie žaloby;

- 26. apríl 2001 – uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom boli vypočutí účastníci konania a ktoré   bolo   odročené   na   31.   máj   2001   za   účelom   predloženia   listinných   dokladov účastníkmi konania;

- 11. máj 2001 – sťažovateľka predložila okresnému súdu zmluvu o podnájme;

- 31.   máj   2001   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie   odročené   za   účelom   vyriešenia   sporu mimosúdnou cestou na 6. september 2001;

- 6. september 2001 – uskutočnilo sa pojednávanie, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť sťažovateľky a jej právnej zástupkyne a na základe ich žiadosti na 9. november 2001;

- 3. október 2001 – pojednávanie nariadené na 9. november 2001 bolo odročené na neurčito;

- 6. november 2001 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 17. január 2002;

- 17. január 2002 – uskutočnilo sa pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom vyhlásenia rozhodnutia na 22. január 2002;

- 22.   január   2002   –   na   pojednávaní   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   vo   veci a aj o protinávrhu žalovaného;

- 20. február 2002 – okresný súd doručoval rozsudok účastníkom konania;

- 12. marec 2002 – žalovaný podal odvolanie proti rozsudku z 22. januára 2002;

- 25.   marec 2002   –   okresný   súd   vyzval   žalovaného na zaplatenie   súdneho   poplatku   za odvolanie a zaslal odvolanie žalovaného na vyjadrenie sťažovateľke;

- 6. jún 2002 – okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní žalovaného;

- 21. novembra 2002 – krajský súd uznesením č. k. 13 Co 216/2002-58 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie;

- 16. január 2003 – spis bol vrátený okresnému súdu;

- 21. január 2003 – okresný súd doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom konania;

- 2. september 2003 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 22. január 2004;

- 2. január 2004 – okresný súd zisťoval miesto pobytu sťažovateľky v Mestskej evidencii obyvateľov K.;

- 22.   január   2004   –   pojednávanie   bolo   po   vypočutí   žalovaného   za   neprítomnosti sťažovateľky, ktorej sa nepodarilo doručiť predvolanie, odročené na 20. máj 2004;

- 25. február 2004 – žalovaný predložil okresnému súdu stanovisko k predmetu sporu;

- 20. máj 2004 – pojednávanie bolo na žiadosť sťažovateľky odročené na 28. október 2004 z dôvodu porady s právnym zástupcom ohľadom petitu;

- 4. jún 2004 – sťažovateľka predložila okresnému súdu návrh na zmenu petitu žaloby;

- 28.   október   2004   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočutí   účastníci konania a okresný súd pripustil zmenu petitu žaloby a ktoré bolo odročené na 3. marec 2005 za účelom predvolania a vypočutia svedkov;

- 3. marec 2005 – pojednávanie bolo odročené na základe žiadosti žalovaného na 2. jún 2005.Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 2. júna 2005, 21. októbra 2005, 2. februára 2006 a 7. februára 2006, keď okresný súd vo veci rozhodol.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 372/1999 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu ( I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd je toho názoru, že doterajšia dĺžka namietaného konania nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že na celkovej dĺžke konania má sťažovateľka podiel a svojím konaním prispela k doterajšej dĺžke konania.

Sťažovateľka   sa   nezúčastnila pojednávaní 6. septembra 2001 a 22.   januára 2004, ktoré   boli   z toho   dôvodu   odročené.   Pojednávanie   20.   mája   2004   muselo   byť   odročené z dôvodu, že sťažovateľka nevedela uviesť presné znenie petitu, teda nevedela formulovať, čoho sa v konaní domáha.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania a všetky okolnosti daného prípadu.

Vychádzajúc   zo   skutočností   uvádzaných   v sťažnosti,   jej   príloh,   z   vyjadrení účastníkov konania a zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol vo veci nečinný:

- od 26. júla 1999 (žalovaný predložil okresnému súdu vyjadrenie k žalobe) do 8. februára 2001   (okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   26.   apríl   2001),   t. j.   viac   ako 18 mesiacov;

- od   21.   januára   2003   (doručovanie   uznesenia   krajského   súdu   účastníkom   konania) do 2. septembra   2003   (okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   22.   január   2004), t. j. viac ako 7 mesiacov.

Celková doba nečinnosti okresného súdu ustálená ústavným súdom predstavuje viac ako 25 mesiacov. Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   neboli   spôsobené zložitosťou veci a v podstate ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu, podľa ktorého „jediný úsek nečinnosti súdu (...) bol zapríčinený značnou zaťaženosťou oddelenia 25 C“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol   (pozri   napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 28/01,   I.   ÚS   50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   za   tým   účelom   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods. 2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že príslušné oddelenie okresného súdu bolo „zaťažené“ nemôže byť pripočítaná   na   ťarchu   účastníka   konania   a nemá   povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   Keďže   v posudzovanej   veci   už   bolo   7.   februára   2006   meritórne   rozhodnuté, nepripadalo   do   úvahy   rozhodnúť   v zmysle   ustanovenia   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   sa   domáhala   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 120 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   ale   i podiel   sťažovateľky   na celkovej dĺžke konania, považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnému súdu) vo výške 5 002 Sk a dvojnásobok režijného paušálu vo výške 300 Sk a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 (vyjadrenie z 27. februára 2006) vo výške 2 730 Sk a režijný paušál vo výške 164 Sk v zmysle ustanovení z § 1 ods. 3 a § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho zastúpenia v celkovej výške 8 196 Sk, tak ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2006