znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 8/05-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   P.   P.,   Ž.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   P., Advokátska   kancelária,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 77/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 77/02 p o r u š i l základné   právo   JUDr.   P.   P.,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Ct   77/02 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. P. P. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 991 Sk (slovom jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiatjeden slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť jeho právnej zástupkyni advokátke JUDr. T. P. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 13. januára   2005   č.   k.   I.   ÚS   8/05-9   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 Ct 77/02   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

1.   1.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že: «Sťažovateľ   dňa   03.   05.   2002   podal   na Okresnom   súde   v Žiline   žalobu   na   ochranu   osobnosti.   Vec   bola   vedená   pod sp. zn. 23 C 185/02. (...)

Uznesením NS SR sp. zn. Nc 106/02 z 30. 09. 2002 bola označená vec prikázaná podľa ustanovenia § 12 ods. 2 O. s. p. Okresnému súdu Bratislava III. (...)

Na   Okresnom   súde   Bratislava   III   je   vec   vedená   od   21.   11.   2002   pod sp. zn. 15 Ct 77/02. Do dňa spracovania sťažnosti v označenej veci nebol podľa poznatkov sťažovateľa vykonaný žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu súdu vo veci.

Sťažovateľ dňa 14. 07. 2004 zaslal predsedovi OS Bratislava III sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení noviel. (...) Ku dňu spracovania sťažnosti predseda OS Bratislava III na sťažnosť zo 14. 07. 2004 sťažovateľovi neodpovedal. (...)

Z hľadiska dĺžky celého súdneho konania nemožno neprihliadnuť k tomu, že samotná žaloba vo veci bola podaná 03. 05. 2002, teda pred viac ako 2 a pol rokom a samotná nečinnosť konajúceho súdu predstavuje ku dňu spracovania sťažnosti 2 roky a 2 dni. (...) Sťažovateľ je toho názoru, že postup Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Ct 77/02 porušuje jeho základné právo upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Sťažovateľ je toho názoru, že postup Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Ct 77/02 porušuje základné právo uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K základným   kritériám,   ktoré   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, sťažovateľ uvádza:

1) Predmetom konania pred okresným súdom je žaloba o ochranu osobnosti. Vec nie je právne a fakticky zložitá.

2)   Správanie   sa   sťažovateľa   žiadnym   spôsobom   nevytvorilo   situáciu,   ktorá   by odôvodňovala zbytočné prieťahy v postupe konajúceho súdu. (...)

3) Sťažovateľ zastáva názor, že zbytočné prieťahy v označenej veci boli spôsobené v podstate pretrvávajúcou nečinnosťou konajúceho súdu.

V súlade s čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa sťažovateľ domáha, aby Ústavný súd SR vyslovil, že jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. 15 Ct 77/02 porušené bolo.

V súlade s ust. čl. 127 ods. 2 druhá a tretie veta Ústavy SR sťažovateľ sa domáha výroku ústavného súdu, aby prikázal prvostupňovému súdu konať bez zbytočných prieťahov. V súlade   s ust.   čl.   127   ods.   3   Ústavy   SR   sťažovateľ   sa   domáha   primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade   s ust.   §   50   ods.   3   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   v znení   noviel   sťažovateľ primerané   finančné   zadosťučinenie   odôvodňuje   pretrvávajúcim   pocitom   neistoty,   ktorý vyplýva zo situácie, keď má faktický a právny záujem na ochrane svojej osobnosti, pričom správanie žalovanej strany nenasvedčuje tomu, že by vec mohla byť vybavená mimosúdnym spôsobom.

Sťažovateľ   primerané   finančné   zadosťučinenie   odôvodňuje   aj   pocitmi   márnosti a nespravodlivosti, ktoré ho sprevádzajú pri porušovaní jeho základného práva na konanie súdu   bez   zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   v konaní   o ochranu osobnosti   každý   právny   prostriedok   nápravy   plynutím   času   stráca   na   svojej   účinnosti. V konaní   o ochranu   osobnosti   sa   vyžaduje   v záujme   zachovania   oprávnených   záujmov a práv dotknutej osoby rýchly a účinný postup štátneho orgánu, v danom prípade súdu. Sťažovateľ je toho názoru, že navrhovaná suma primeraného finančného zadosťučinenia zodpovedá   zásadám   spravodlivosti   a je   primeraným   finančným   zadosťučinením   na zmiernenie nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla zbytočnými prieťahmi konajúceho súdu. Sťažovateľ zdôrazňuje, že právo, aby vec bola prejednaná v primeranej lehote je integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces   v zmysle   čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania, pretože neúmerné prieťahy majú za následok stratu dôkazov alebo oslabenie ich hodnoty. Neskoré rozhodnutie môže pre účastníka konania vôbec stratiť zmysel, teda doslova platí „neskorá spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť“ (justice deleyed is justice denied). Podľa názoru sťažovateľa príliš pomalá spravodlivosť stráca kredibilitu v očiach verejnosti a účastník konania je príliš dlho vystavený neistote o výsledku procesu, úzkostí a stresu s tým spojený. Všetky tieto procesy sú blízke sťažovateľovi, ktorý sa domáha svojich práv od 03. 05. 2002.

(...)   Sťažovateľ   (...)   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR   po   vykonanom   dokazovaní rozhodol o sťažnosti sťažovateľa nálezom a takto rozhodol

1) Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 77/02 porušené bolo.

2) Okresnému súdu Bratislava III prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Ct 77/02 konať bez zbytočných prieťahov.

3) JUDr. P. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- (stotisíc) Sk, ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4) Okresný súd Bratislava III je povinný v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia nahradiť trovy konania JUDr. P. P. tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.»

1. 2. Sťažovateľ 10. februára 2005 doplnil svoju sťažnosť a uviedol:„1)   Dňa   09.   02.   2005   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené   uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 8/05-9 z 13. 01. 2005. Sťažovateľ dopĺňa svoju sťažnosť z 23. 11.   2004   o aktuálne   informácie   o stave   veci   vedenej   na   OS   Bratislava   III.   pod sp. zn. 15   Ct   77/02   a oznamuje   Ústavnému   súdu   SR,   že   Okresný   súd   Bratislava   III.   je v označenej veci naďalej nečinný, pretože sťažovateľ nemá poznatky o žiadnom procesnom úkone, ktorý by v označenej veci konajúci súd vykonal.

Samotná nečinnosť konajúceho súdu teda predstavuje ku dňu 10. 02. 2005 dva roky, dva mesiace a dvadsať dní. Zároveň sťažovateľ oznamuje, že k dnešnému dňu mu nebola doručená odpoveď predsedu OS Bratislava III. na sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení noviel zo 14. 07. 2004.

2) V súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov sťažovateľ súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 8/05. (...)“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. B. T., listom z 28. februára 2005 sp. zn. Spr. 3132/2005, ku ktorému bolo pripojené aj stanovisko sudcu JUDr. M. K., a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 18. marca 2005.

2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že: „(...)   Žaloba   žalobcu:   JUDr.   P.   P.   zastúpeného:   JUDr.   L.   P.,   advokátom   proti žalovanému: JUDr. P. H. o ochranu osobnosti evidovaná pod sp. zn.: 15 Ct 77/02 bola odstúpená tunajšiemu súdu Okresným súdom v Žiline na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR 21. 11. 2002.

Vec vybavuje ako zákonný sudca JUDr. M. K.

-23. 12. 2003 súd vyzval žalobcu o zaplatenie súdneho poplatku,

-14. 2. 2005 súd zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku

Podľa môjho názoru v predmetnej veci nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie   veci   bez   zbytočného   prieťahu,   nakoľko   dôvod   nečinnosti   súdu   spočíval v neuhradení súdneho poplatku, ktorého neuhradenia musel byť sťažovateľ vzhľadom na svoje vzdelanie vedomý rovnako ako i dôsledkov neuhradenia súdneho poplatku. (...) Na ústnom prejednaní sťažnosti netrvám.

Z vyjadrenia zákonného sudcu zo 14. februára 2005 vyplýva:«Rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   SR   bolo   prikázaných   Okresnému   súdu Bratislava III   z dôvodu   vhodnosti   asi   30   vecí   ochrany   osobnosti   žalobcu   proti   rôznym subjektom ako žalovaným. Keďže som veci ochrany osobnosti vybavoval špecializovane, všetky uvedené veci napadli do môjho súdneho oddelenia.

Doposiaľ   som   rozhodol   desať   vecí,   niektoré   boli   odvolacím   súdom   potvrdené, niektoré   zmenené,   niektoré   zrušené.   V ďalších   veciach   sú   nariadené   pojednávania, v ďalších som robil iné procesné úkony. Je pravdou, že v týchto veciach som nekonal, ale od roku 2000 som konal a konám v ostatných veciach JUDr. P., pričom išlo a ide o náročné veci, ktorých predmetom sú zásahy do osobnostných práv žalobcu vedené médiami alebo fyzickými osobami prostredníctvom médií. V týchto veciach žalobca uplatňoval priznanie náhrad   nemajetkovej   ujmy   v miliónoch   Sk.   Náročnosti   vecí   zodpovedali   aj   rozsudky. Rozsudok vo veci sp. zn. 27 C 11/00 mal v konečnej počítačovej podobe 183 strán, rozsudok vo veci sp. zn. 27 C 31/00 mal 54 strán, rozsudok vo veci sp. zn. 27 C 27/00 mal 47 strán atď.

Venoval   som   sa   veciam   žalobcu,   ktoré   som   považoval   z jeho   pohľadu   za naliehavejšie ako tieto dve, ktorých predmetom je skutočnosť vedená policajtom v úradnom zázname,   ktorý   je   súčasťou   preverovacieho   spisu   a výrazy   JUDr.   P.   H.,   predsedu Okresného súdu Žilina použité na pracovnej porade voči žalobcovi: „Hovoríte drísty“. „Drístate“.   Samozrejme   nechcem   ich   tým   zľahčovať,   ale   sú   neporovnateľné   s vecami žalobcu, v ktorých sa konalo a koná.»

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedla:

«1)   (...)   Sťažovateľ   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   vyjadrenie   podpísané predsedom Okresného súdu   Bratislava III   z 28.   02.   2005 obsahuje   dôležitý   údaj,   ktorý nezodpovedá skutočnosti, pretože podľa tohto vyjadrenia „23. 12. 2003 súd vyzval žalobcu o zaplatenie súdneho poplatku“. Toto tvrdenie je nepravdivé, pretože konajúci súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku výzvou z 23. 12. 2004, ktorá bola doručená sťažovateľovi 08. 01. 2005. (...)

Z objektívnych príčin (operácia a následná práceneschopnosť) sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok v lehote určenej vo výzve, na čo reagoval Okresný súd Bratislava III tak, že uznesením č. k. 15 Ct 77/02-21 zo 14. 02. 2005 konanie zastavil. Sťažovateľ proti uzneseniu o zastavení konania podal dňa 02. 03. 2005 odvolanie a zaplatil zároveň súdny poplatok. O týchto   skutočnostiach   informoval   sťažovateľ   Ústavný   súd   SR   už   písomným   podaním z 02. 03. 2005.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so záverom predsedu OS Bratislava III, ktorý prezentuje vo vyjadrení z 28. 02. 2005, a podľa ktorého dôvod nečinnosti súdu spočíval v neuhradení súdneho poplatku. Sťažovateľ môže uznať vlastnú nečinnosť len v období od 08. 01. 2005, kedy mu bola doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku do 02. 03. 2005 kedy súdny poplatok   zaplatil,   pričom   táto   nečinnosť   sťažovateľa   bola   spôsobená   jeho   zdravotnými problémami. Táto skutočnosť však nič nemení na tom, že sťažovateľ je pripravený toto obdobie vlastnej nečinnosti akceptovať.

Sťažovateľ   však   poukazuje   na   to,   že   konajúci   súd   k dnešnému   dňu   nedoručil sťažovateľovi rozhodnutie o odvolaní z 02. 03. 2005 napriek tomu, že v tomto prípade ide o jednoduché procesné rozhodnutie, ktorým pri splnení zákonných podmienok konajúci súd zruší vlastné uznesenie o zastavení konania.

Sťažovateľ v závere vyjadrenia pripomína, že k dnešnému dňu mu nebolo doručené žiadne vyjadrenie k jeho sťažnosti na prieťahy v konaní zo 14. 07. 2004. (...)

2) Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR o trovách konania rozhodol takto: Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   v lehote   3   dní   od   právoplatnosti   nálezu Ústavného súdu SR zaplatiť sťažovateľovi JUDr. P. P. trovy konania vo výške 15.622,- Sk na účet právnej zástupkyne JUDr. T. P.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 15 Ct 77/02:

Dňa 3.   mája 2002   podal   sťažovateľ   na Okresnom   súde   Žilina žalobu o   ochranu osobnosti proti JUDr. P. H., predsedovi Okresného súdu Žilina (ďalej len „odporca“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 23 C 185/02.

Dňa 31. mája 2002 doručil sťažovateľ Okresnému súdu Žilina návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Bratislava III.

Dňa 3. júna 2002 zákonný sudca Mgr. M. Š. oznámil predsedovi Okresného súdu Žilina námietku svojej zaujatosti.

Dňa   12.   júla   2002   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Žiline   na   rozhodnutie o vylúčení sudcov Okresného súdu Žilina.

Dňa 19. júla 2002 konajúci sudca Krajského súdu v Žiline dal úpravou kancelárii pokyn, aby predložila spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky z dôvodu, že v spise sa nachádza návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti.

Dňa 25. júla 2002 Krajský súd v Žiline predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby rozhodol o návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti.

Dňa 30. októbra 2002 bolo Okresnému súdu Žilina doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Nc 106/02, ktorým vec bola prikázaná okresnému súdu.Dňa 30. októbra 2002 Okresný súd Žilina oznámil účastníkom konania postúpenie veci okresnému súdu.

Dňa 21. novembra 2002 bol spis doručený okresnému súdu a ďalej bola vec vedená pod sp. zn. 15 Ct/77/02.

Dňa 23. decembra 2004 dal sudca úpravou kancelárii pokyn, aby vyzvala sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v lehote 15 dní.

Dňa 14. februára 2005 okresný súd vydal uznesenie č. k. 15 Ct 77/02-21, ktorým zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o ochranu osobnosti vedenom pod sp. zn. 15 Ct 77/02, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   ochrana   osobnosti,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   si   vyžaduje osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o ochrane   osobnosti   môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s   náročným zisťovaním skutkového stavu. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu alebo konajúci sudca vo svojom vyjadrení nepoukázali na skutkovú alebo právnu zložitosť danej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci,   treba   poukázať   na   to,   že   základom   obrany   okresného   súdu   proti   námietkam sťažovateľa o porušení označeného základného práva bolo tvrdenie, že „dôvod nečinnosti súdu spočíval v neuhradení súdneho poplatku, ktorého neuhradenia musel byť sťažovateľ vzhľadom   na   svoje   vzdelanie   vedomý   rovnako   ako   i dôsledkov   neuhradenia   súdneho poplatku“.

Je skutočnosťou, tak ako to ústavný súd zistil zo spisu okresného súdu, že sťažovateľ súdny poplatok zaplatil až v marci 2005. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ si nesplnil riadne   a včas   svoju   poplatkovú   povinnosť,   čo   je   okolnosť,   na   ktorú   ústavný   súd   musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť   vo   veci   samej,   a tým   aj   splniť   účel   tohto   základného   práva,   ktorým   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 55/02, II. ÚS 10/01). A fortiori musel ústavný súd túto okolnosť zohľadniť   v danej   veci   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   je   právne   vzdelaný,   a preto   si skutočne   musel   byť   vedomí   i dôsledkov   nezaplatenia   súdneho   poplatku. Na   uvedené správanie sťažovateľa nemohol ústavný súd neprihliadnuť pri úvahe o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   nečinný   v   období   od   21.   novembra   2002   do 23. decembra   2004.   Okresný   súd   teda   počas   viac   ako   dvoch   rokov   vo   veci   nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca   vo   veci   ochrany   osobnosti   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným účelom   práva   zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr. I. ÚS 41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   a iba   čiastočne z dôvodu správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Obranu okresného súdu, podľa ktorého súd nekonal pre neuhradenie súdneho poplatku, nemožno akceptovať, pretože podľa § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú mu určí; ak poplatok nebol zaplatený ani v lehote určenej súdom, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník poučený. Ústavný súd už vo svojej judikatúre   týkajúcej   sa   otázky   vzťahu   nedostatkov   žaloby   (návrhu   na   začatie   konania) a práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   v čl.   48   ods.   2 ústavy zdôraznil, že s týmto základným právom je málo zlučiteľný taký postup štátneho orgánu   (súdu),   ktorého   výsledkom   je,   že   až po   niekoľkých   rokoch   od   začatia   konania (v danom   prípade   po   viac   ako   dvoch   rokoch)   súd   pristupuje   k   výzve   žalobcu (navrhovateľa), aby odstránil nedostatky svojho návrhu v občianskom súdnom konaní, teda k výzve,   ktorá   svojou   povahou   patrí   k úkonom   vykonávaným   spravidla   na   začiatku občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01). Táto okolnosť (nedostatky návrhu) teda sama osebe nemôže ospravedlniť nečinnosť okresného súdu ani urobiť sťažovateľa zodpovedným za vzniknutý prieťah (pozri napr. I. ÚS 47/96).

Pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nebolo   možné   prihliadnuť   ani   na skutočnosti uvedené zákonným sudcom, totiž že vybavuje 30 vecí sťažovateľa, z ktorých sú ostatné naliehavejšie. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Za takéto opatrenia nemožno považovať postup konajúceho sudcu, ktorý uviedol, že „venoval som sa veciam žalobcu, ktoré som považoval z jeho pohľadu za naliehavejšie“. Ústava v čl. 48 ods. 2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).  

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 11 991 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony   právnej   služby   (prípravu   a prevzatie   zastúpenia,   podanie   sťažnosti   26.   novembra 2004 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 22. marca 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena dvakrát po 4 534 Sk a režijný paušál dvakrát po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), teda spolu za úkony vykonané v roku 2004 prislúcha sťažovateľovi suma 9 340 Sk, a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk a režijný paušál 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 11 991 Sk.Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk, ktoré odôvodnil „aj pocitmi márnosti a nespravodlivosti, ktoré ho sprevádzajú pri   porušovaní   jeho   základného   práva   na   konanie   súdu   bez   zbytočných   prieťahov. Sťažovateľ poukazuje na to,   že v konaní   o ochranu osobnosti každý právny prostriedok nápravy plynutím času stráca na svojej účinnosti. (...)“

Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy a z citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde   vyplýva,   že   ústavný   súd   môže,   avšak   nemusí   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v danom   prípade   neprichádza   do   úvahy priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   K tomuto   záveru   dospel   ústavný   súd preto,   lebo   sťažovateľ   sa   výraznou   mierou   podieľal   na   vzniku   zbytočných   prieťahov v konaní, pretože si včas nesplnil svoju významnú zákonnú povinnosť, ktorá v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým aj splniť účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri bod 2 časti III tohto nálezu).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázanie okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia sú v okolnostiach prípadu dostatočnými opatreniami na nápravu stavu spôsobeného porušením označených základných práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2005