znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 8/04-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   T.   C.,   bytom   G.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   B., Advokátska kancelária, T., vo veci porušenia základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. Ntv–II 107/03 a takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn. Ntv-II 107/03 a uznesením sp. zn. Ntv–II 107/03 z 1. októbra 2003   n e p o r u š i l   základné práva   T.   C.   vyplývajúce   z čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a z čl.   5   ods.   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 8/04–13 zo 14. januára 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť T. C., bytom G., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. B., Advokátska kancelária, T.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   zaručeného   v čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a v čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Ntv–II 107/03.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 18. februára 2004,   ako   aj   najvyšší   súd   v podaní   z 12.   februára   2004   vyslovili   súhlas   s tým,   aby   sa upustilo od   ústneho pojednávania. Ústavný   súd pritom   vychádzal z písomných   dôkazov nachádzajúcich sa v jeho spise.

Z prijatej časti sťažnosti a z jej doplnenia doručeného ústavnému súdu 23. decembra 2003   vyplýva,   že   sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil porušenie   čl.   17   ods.   2   ústavy   a čl.   5   ods.   3   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp.   zn.   Ntv-II   107/03   z 1.   októbra   2003,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o predlžení   väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku do 4. marca 2004.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   uznesením   Okresného   súdu   v Trnave   (ďalej   len „okresný   súd)   sp.   zn.   Tpr   104/01   zo   6.   októbra   2001   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby s účinnosťou   od   4.   októbra   2001   z dôvodu   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku v súvislosti   s trestným   stíhaním   pre   trestný   čin   podvodu   v spolupáchateľstve   podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona, ako aj trestného činu neplnenia odvodovej povinnosti podľa § 267 ods. 1 Trestného zákona. Viaceré žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu boli zamietnuté. Obžaloba bola podaná okresnému súdu ešte 15. februára 2002, pričom bola vedená pod sp. zn. 6 T 81/02. Prvé hlavné pojednávanie sa malo konať až 16. júla 2002, avšak pre neúčasť obhajcu spoluobžalovaného bol tento termín zrušený. Ďalší termín hlavného pojednávania určený na 3. október 2002 sa odročil pre neprítomnosť iného obžalovaného.   Pre   čerpanie   dovolenky   sudkyne   sa   hlavné   pojednávanie   určené na 14. november   2002   odročilo.   Bez   uvedenia   dôvodu   a bez   udania   nového   termínu bol telegramom   zrušený   termín   hlavného   pojednávania   určený   na   19.   december   2002. Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   podal   18.   decembra   2002   sťažnosť na nečinnosť zákonnej sudkyne a s tým súvisiace prieťahy vo väzobnej veci. Na základe sťažnosti   bola   trestná   vec   sťažovateľa   pridelená   inému   sudcovi,   ktorý   19.   júna   2003 vyniesol rozsudok. Obžalovaní podali proti rozsudku odvolanie. Vzhľadom na to okresný súd 8. septembra 2003 predložil spis Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd navrhol najvyššiemu súdu predĺženie väzby sťažovateľa do 4. októbra 2004 s poukazom na zložitosť veci a na to, že prepustením sťažovateľa na slobodu hrozí, že bude zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Najvyšší   súd si osvojil názor krajského súdu a uznesením sp. zn. Ntv-II 107/03 z 1. októbra 2003 predĺžil väzbu   nad   2   roky,   a to   do   4.   marca   2004.   Termín   verejného   zasadnutia   o odvolaní na krajskom súde bol určený na 22. január 2004.

Podľa názoru sťažovateľa on nedal príčinu na predlžovanie väzby, keďže nepodával námietky   voči   sudcom,   ale   ani   iným   spôsobom   konanie   nemaril.   Naopak,   snažil sa ho urýchliť. Dôvodom na predĺženie väzby nad hranicu dvoch rokov v zmysle § 71 ods. 2 Trestného   poriadku   nemôže   byť   nečinnosť   a zdĺhavé   konanie   okresného   súdu od 15. februára 2002 do 18. februára 2003, keď úplne zbytočne uplynul jeden rok väzby, pričom sa tak nestalo pre zložitosť prípadu. Sťažovateľ považuje sa podstatné, že týmito skutočnosťami sa najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. Ntv–II 107/03 z 1. októbra 2003 vôbec nezaoberal.

Z vyjadrenia podpredsedu najvyššieho súdu sp. zn. KP 8/04 z 5. januára 2004 (správne má byť zrejme datované 5. februára 2004) doručeného ústavnému súdu 11. februára 2004 vyplýva, že vzhľadom na zákonom vymedzené úlohy orgánu štátnej správy najvyššieho súdu   ako tieto   vyplývajú   z ustanovení   §   15   až   19   zákona   č.   335/1991   Zb.   o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, nemôže sa orgán štátnej správy najvyššieho súdu s výnimkou   postupu   v zmysle   §   19   citovaného   zákona   vyjadrovať   k právoplatnému rozhodnutiu   najvyššieho   súdu.   Dôvody   predĺženia   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa vyplývajú   z obsahu   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ntv–II   107/03 z 1. októbra 2003, a to najmä z argumentácie vo vzťahu k podmienkam predĺženia lehoty trvania   väzby   v zmysle   § 71   ods.   2   Trestného   poriadku,   pokiaľ   ide   o obťažnosť   veci (str. 4 až 5 uznesenia).

II.

Z listu advokátky JUDr. K. B. ako obhajkyne sťažovateľa doručeného okresnému súdu 18. decembra 2002 vyplýva, že sťažovateľ ako obžalovaný vytýka prieťahy v konaní v jeho väzobnej veci. Z odpovede predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 1618/02 zo 7. februára 2003 vyplýva, že sudkyňa H. mala v oddelení T v decembri 2002 nevybavených 149   vecí.   Tento   nepriaznivý   stav   vznikol   prerozdelením   vecí   v dôsledku   pozastavenia výkonu   funkcie   jedného   sudcu.   Keďže   navyše   sudkyňa   odchádza   vo   februári   2003   do starobného dôchodku, bola trestná vec sťažovateľa pridelená na vybavenie sudcovi JUDr. B. Predsedníčka okresného súdu považuje sťažnosť za čiastočne dôvodnú.

Z úradného   záznamu   z 13.   februára   2004   vyplýva,   že   na   základe   telefonického dopytu   ústavného   súdu   bolo   kanceláriou   To   krajského   súdu   oznámené,   že   trestná   vec sťažovateľa   sa   v odvolacom   konaní   viedla   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   3   To   232/03 a na verejnom zasadnutí o odvolaní konanom 22. januára 2004 bolo odvolanie sťažovateľa proti   rozsudku   okresného   súdu   zamietnuté   a sťažovateľ   ešte   22.   januára   2004   nastúpil do výkonu trestu. Trestná vec vedená proti jednému zo spoluobžalovaných sťažovateľa bola vylúčená na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 3 To 12/04 a nie je dosiaľ ukončená. Preto je spis stále na krajskom súde.

Z prípisu sudkyne krajského súdu JUDr. W. zo 17. februára 2004 v odpovedi na otázky ústavného súdu vyplývajú nasledovné skutočnosti:

Trestná vec voči sťažovateľovi a   ďalším   obžalovaným napadla na okresný súd 6. marca 2002. Termín hlavného pojednávania bol vytýčený 11. júna 2002 na 16. júl 2002. Dňa 10. júla 2002 však bol termín hlavného pojednávania zrušený z dôvodu ospravedlnenia sa obhajcu a svedkov. Ďalší termín hlavného pojednávania bol určený na 3. október 2002. Pre neprítomnosť predsedníčky senátu bolo hlavné pojednávanie odročené na 14. november 2002.   Dňa   12.   novembra   2002   bol   termín   hlavného   pojednávania   telegraficky   zrušený a zároveň   oznámený   nový   termín   na   19.   december   2002.   Dňa   16. decembra   2002 predsedníčka senátu zrušila termín hlavného pojednávania určeného na 19. december 2002 a súčasne   predložila   spis   predsedníčke   okresného   súdu   na rozhodnutie   o odňatí   veci vzhľadom na to, že pre jej rozsah túto nemôže do   svojho odchodu do   dôchodku a pre čerpanie dovolenky rozhodnúť. Opatrením predsedníčky okresného súdu z 27. decembra 2002   bola   trestná   vec   sťažovateľa   odňatá   zákonnej   sudkyni   a pridelená   na   prejednanie a rozhodnutie   inému   sudcovi   okresného   súdu.   Nový   sudca   vytýčil   termín   hlavného pojednávania na 18. február 2003. Hlavné pojednávanie bolo odročené na 1. až 3. apríl 2003 a potom   ešte   na   13.   až   15.   máj   2003   a aj   na   29.   máj   2003   až   napokon   na   hlavnom pojednávaní   konanom   19.   júna   2003   bol   vyhlásený   rozsudok.   K odročovaniam   došlo z dôvodu   neprítomnosti   niektorých   svedkov,   resp.   zadovažovania   ďalších   listinných dôkazov.

Zo   spisu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ntv–II   107/03   vyplýva,   že   predseda   senátu krajského súdu   požiadal   v zmysle § 71 ods.   3 Trestného poriadku   18.   septembra 2003 najvyšší súd o predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do 4. októbra 2004. Uviedol, že proti   rozsudku   okresného   súdu   z 19.   júna   2003   boli   podané   odvolania   viacerých obžalovaných vrátane sťažovateľa, ako aj okresného prokurátora a spis bol krajskému súdu ako   odvolaciemu   súdu   predložený   8.   septembra   2003.   Keďže   dvojročná   lehota   trvania väzby u sťažovateľa skončí 4. októbra 2003 a keďže ide o rozsiahlu trestnú vec s viacerými páchateľmi, z ktorých je väzobne stíhaný iba sťažovateľ, odvolacie konanie si vyžaduje naštudovanie   obsiahleho   trestného   spisu   a nie   je   možné   odvolacie   konanie   ukončiť do 4. októbra 2003. Prípadným prepustením sťažovateľa z väzby by došlo k podstatnému sťaženiu účelu trestného konania, a preto predseda senátu navrhuje predĺžiť lehotu väzby sťažovateľa z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku do 4. októbra 2004.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ntv–II   107/03   z 1.   októbra   2003   vyplýva, že podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 4. marca 2004. Podľa názoru najvyššieho súdu boli splnené všetky zákonné podmienky na predĺženie lehoty trvania väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 2 Trestného poriadku. Najvyšší   súd   si   pritom   osvojil   názor   predsedu   senátu   krajského   súdu,   podľa   ktorého predmetnú trestnú vec sťažovateľa nebude možné právoplatne skončiť do 4. októbra 2003, keď   uplynie   dvojročná   lehota   trvania   väzby   sťažovateľa,   pretože   po   vyhlásení odsudzujúceho   rozsudku   okresného   súdu   19.   júna   2003   okresný   prokurátor,   sťažovateľ a ďalší štyria obžalovaní podali odvolanie. V dôsledku toho bola vec 8. septembra 2003 predložená krajskému súdu ako súdu odvolaciemu. Vzhľadom na rozsah a obťažnosť tejto trestnej   veci   jej   naštudovanie   a určenie termínu odvolacieho konania si   vyžaduje určitý potrebný časový   priestor.   Zároveň   si   najvyšší   súd   osvojil   aj ten   záver   predsedu   senátu krajského súdu, podľa ktorého dôvody ďalšieho trvania väzby sťažovateľa podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku i naďalej trvajú, a taktiež i záver, že prepustením sťažovateľa na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Vzhľadom na uvedené dôvody najvyšší súd podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku predĺžil   lehotu   trvania   väzby sťažovateľa   do   4.   marca   2004,   teda   na kratšiu   dobu,   ako to navrhoval   predseda   senátu   krajského   súdu,   lebo   túto   dobu   považuje   za   dostatočnú na vykonanie odvolacieho konania a právoplatné skončenie veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...)

„Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie,   ak je táto nezákonná; právo   nebyť vo   väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou“ (III. ÚS 7/00).

„Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú   dobu,   vyžaduje   preveriť   nielen   existenciu   a relevantnosť   dôvodov   väzby, ale aj doterajší   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní.   Právo   na   osobnú   slobodu zaručené   v čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   môže   byť   totiž   porušené   aj   tým,   že   orgány   činné v trestnom   konaní   nepostupujú   v trestnom   konaní   v čase,   keď   je   obvinený   vo   väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (II. ÚS 55/98).

Podľa   čl.   5   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý   (...)   v súlade   s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže   podmieniť   zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Lehota pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru začína zadržaním, zatknutím alebo vzatím do väzby a končí sa, pokiaľ nedošlo ku skoršiemu prepusteniu na slobodu, vyhlásením rozsudku súdu I. stupňa, ktorým bol uložený trest odňatia slobody, bez ohľadu na to, že tento rozsudok nie je ešte v čase svojho vyhlásenia právoplatný (Wemhoff c.   Spolková   republika   Nemecko   z 22.   júna   1968,   séria   A č.   7,   §   9   a B.   c.   Rakúsko z 28. marca 1990, séria A č. 185, § 38).

Z doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že pozbavenie slobody   zákonným   zatknutím   za   účelom   predvedenia   pred   príslušný   súdny   orgán   pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu podľa   čl. 5 ods.   1 písm. c)   dohovoru v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo byť prepustený počas konania v zmysle čl. 5 ods.   3 dohovoru   trvá do   vyhlásenia rozsudku   súdu   I.   stupňa, ktorým   je uložený trest odňatia slobody, pokiaľ nedošlo ku skoršiemu prepusteniu uväznenej osoby. Po   tomto   čase   treba   obmedzenie   osobnej   slobody   považovať za   zákonné uväznenie po odsúdení   príslušným   súdom   v zmysle   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru,   na   ktoré   sa ustanovenie čl. 5   ods. 3 dohovoru nevzťahuje.

Vzhľadom   na   uvedený   právny   názor   v danom   prípade   postupom   a uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže v čase konania a rozhodovania najvyššieho súdu   bol už sťažovateľ   neprávoplatne   odsúdený   okresným   súdom   na   nepodmienečný   trest   odňatia slobody. Preto ani nebolo možné vysloviť porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu v čase od podania obžaloby 6. marca   2002   do   3.   októbra   2002,   keď   bolo   hlavné   pojednávanie   odročené   pre neprítomnosť   predsedníčky   senátu   na   14.   november   2002,   treba   považovať   z hľadiska rýchlosti za primeraný. Naproti tomu však ďalší priebeh konania od 4. októbra 2002 do

27.   decembra   2002,   keď   predsedníčka   okresného   súdu   trestnú   vec   sťažovateľa   odňala zákonnej sudkyni a pridelila ju inému zákonnému sudcovi, sa vyznačuje prieťahmi. Hlavné pojednávania určené na 14. november 2002 a na 19. december 2002 sa nekonali z príčin, ktoré boli na strane okresného súdu, resp. zákonnej sudkyne. Ide o dobu v trvaní 2 mesiacov a 23 dní.

Treba tiež uviesť, že po pridelení veci novému zákonnému sudcovi sa už plynulo konalo, a to na štyroch   hlavných pojednávaniach,   ktoré napokon   vyústili do   vyhlásenia rozsudku 19. júna 2003.

Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že najvyšší súd pri rozhodovaní o návrhu predsedu senátu   krajského   súdu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   u sťažovateľa   nad   dva   roky sa vôbec nezaoberal dovtedajším priebehom konania na okresnom súde z hľadiska vyššie uvádzaných   skutočností,   hoci   tieto   z trestného   spisu,   ktorý   bol   najvyššiemu   súdu predložený,   nepochybne   vyplývali.   Najvyšší   súd   sa   v uznesení   sp.   zn.   Ntv–II   107/03 z 1. októbra 2003 zameral iba na časť skutočností, ktoré boli pre posúdenie návrhu predsedu senátu krajského súdu podstatné, a to na zložitosť a rozsah veci a na existenciu väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Napriek tomu podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu nemožno dospieť k názoru, že by postupom a uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy, teda k nedôvodnému predĺženiu lehoty väzby sťažovateľa. Ústavný   súd   pritom   vychádza   zo   skutočnosti,   že   vzhľadom   na   skutkovú   zložitosť a obsiahlosť veci čas, ktorý mal odvolací súd k dispozícií od 8. septembra 2003, keď mu bola   trestná   vec   predložená,   do   skončenia   lehoty   väzby   4.   októbra   2003,   objektívne nemohol   postačovať   na   preštudovanie   spisu   a na   rozhodnutie   o podaných   odvolaniach. Pritom treba uviesť, že hoci najvyšší súd lehotu väzby predĺžil až do 4. marca 2004, krajský súd už 22. januára 2004 trestnú vec vedenú proti sťažovateľovi zamietnutím jeho odvolania právoplatne   ukončil,   čím   došlo   zároveň   aj   ku   skončeniu   väzby   v dôsledku   nariadenia výkonu trestu.   Vzhľadom na tieto skutočnosti podľa názoru ústavného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 17 ods. 2 ústavy nedošlo.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2004