znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 8/03-79

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na verejnom zasadnutí 13. októbra 2003 prerokoval prijatú sťažnosť J. K., bytom Ž., zastúpeného ustanoveným advokátom Mgr. V. L.,   P.   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 274/96 a 10. novembra 2003 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Považská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   274/96 p o r u š i l   právo J. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

2. Okresnému súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 274/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Považská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia J. K. v sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún) advokátovi Mgr. V. L., P. B., na účet vedený vo Všeobecnej úverovej banke, a. s., pobočke P. B.

5. Okresný súd Považská Bystrica j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia   v sume   13   200   Sk   (slovom   trinásťtisícdvesto   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

6.   J.   K. p r i z n á v a   náhradu   hotových   výdavkov   v sume   353 Sk   (slovom tristopäťdesiattri slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Považská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 8/03-39 z 25. apríla 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   J.   K.,   bytom   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného ustanoveným   advokátom   Mgr.   V.   L.,   P.   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   aj „okresný   súd“)   v konaní   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam,   zaplatenie reštitučnej náhrady, určenie povinnosti zamerania odobratej pôdy a povinnosti vykonania určitých prác, resp. uvedenia veci do pôvodného stavu vedenom pod sp. zn. 6 C 274/96 na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti konkretizoval jednotlivé obdobia konania okresného súdu so zbytočnými prieťahmi nasledovne:

-   od   2.   februára   1995   do   22.   februára   1996   (okresný   súd   mal   podľa   názoru sťažovateľa žiadať doplnenie návrhu už 2. februára 1995, keď ho vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a nie postupne viacerými výzvami až do 22. februára 1996);

-   od 7. augusta 1996 (resp. od 10. februára 1997) do 27. apríla 1998 (keď mal okresný   súd   omylom   posúdiť   jeho   doplnenie   návrhu   ako   nový   návrh,   o ktorom   začalo konanie pod sp. zn. 9 C 318/96. Od 10. februára 1997 zákonný sudca nekonal a čakal na skončenie tejto veci, v ktorej bolo konanie zastavené uznesením z 5. júna 1997, ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa nadobudlo právoplatnosť 3. januára 1998. Dňa 27. apríla 1998 bol sťažovateľovi ustanovený právny zástupca, hoci o jeho ustanovenie žiadal už 7. februára 1997.);

-   od 12. februára 1999 do 10. apríla 1999 (okresný súd dva mesiace nekonal); od 12. mája 1999 do 25. januára 2000 (okresný súd vo veci „osem a pol mesiaca nekonal“); od 11. decembra 2000 do 27. marca 2001 (okresný súd tri a pol mesiaca nekonal); od 5. apríla 2001 do 20. septembra 2001 (od 5. apríla 2001 do 6. júna 2001 okresný súd dva mesiace nekonal; po doručení upraveného návrhu 12. júna 2001 okresný súd nariadil pojednávanie až 23. júla 2001, teda o jeden a pol mesiaca, a toto pojednávanie podľa názoru sťažovateľa nedôvodne odročil; taktiež nariadenie pojednávania až na 20. september 2001, hoci súdu bolo   oznámené   1.   augusta   2001,   že   sťažovateľ   trvá   na   návrhu,   toto   obdobie   považuje sťažovateľ za konanie s prieťahmi);

-   odročenie pojednávania (20.   septembra 2001) na neurčito   za účelom   vypočutia účastníkov   konania   v zahraničí   kvalifikuje   sťažovateľ   za   konanie   s prieťahmi,   lebo   títo mohli byť vypočutí po doručení jeho upraveného návrhu z 15. januára 1999. Nariadenie ďalšieho pojednávania na 4. júl 2002, t. j. po desiatich mesiacoch, považuje sťažovateľ za oneskorené, lebo okresný súd mohol v čase čakania na doručenie záznamov o vypočutí v zahraničí vypočúvať účastníkov zo Slovenskej republiky;

- ďalší postup súdu [odročenie pojednávaní 12. septembra 2002, 1. októbra 2000 (ohliadka) na neurčito, komplikované zisťovanie pobytu jeho matky od 8. októbra 2002 do 19. februára 2003] považuje sťažovateľ za konanie so zbytočnými prieťahmi.

Podľa   názoru   sťažovateľa   „...od   12.   februára   1999   až doteraz   priebežne   vo   veci dochádzalo a dochádza k zbytočným prieťahom v konaní“.

Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   žiadal,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia porušenia   označeného   práva   prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať   bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie 100 000 Sk a napokon priznal sťažovateľovi náhradu „všetkých trov konania“, ktoré tvorili trovy jeho právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil v sume 65 633 Sk, a výdavky v sume 733 Sk.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   Považská   Bystrica,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením č. Spr. 381/03   zo   6.   júna   2003   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   právnym   zástupcom, stanoviskom zo 4. júla 2003.

K dôvodnosti ústavnej sťažnosti sa okresný súd vyjadril konštatovaním, že: „... Pri vybavovaní sťažnosti J. K...neboli zistené žiadne subjektívne prieťahy zo strany sudcu.“ Zároveň okresný súd oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu uviedol,   že   „Okresný   súd  ...sa   vo svojom   vyjadrení...vôbec k podstate mojej sťažnosti...nevyjadril, vyjadril sa len tak, že pri vybavovaní mojej sťažnosti neboli zistené žiadne subjektívne   prieťahy   zo   strany   súdu.   Okresný   súd   však   zbytočné   prieťahy   v konaní nepoprel.

...Mojím   správaním   som   nedal   príčinu   k zbytočným prieťahom   v konaní...chcem poukázať na to, že súdne konanie vo veci 6 C 274/96 začalo dňom 1. 2. 1995...a vec je stále na súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej, pričom ku dnešnému dňu konanie trvá   viac   ako   8   rokov.   Táto   dĺžka   konania   je   podľa   môjho   názoru   neprimerane   dlhá a nezodpovedá zásadám efektívneho, plynulého a čo najrýchlejšieho konania...

...Z vyjadrenia okresného súdu je zrejmé, že tento nemá žiadny argument, ktorým by zdôvodnil prieťahy v konaní a doterajšiu neprimeranú dĺžku konania“.

Sťažovateľ podaním z 3. júla 2003 nesúhlasil s „upustením od ústneho pojednávania“ a navrhol, „aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyžiadal úmrtné listy, prípadne správu z Obecného   úradu   v Lysej   pod   Makytou,   o tom,   kedy   zomreli   občania   v Lysej   pod Makytou, ktorých chcel v konaní pred Okresným súdom v Považskej Bystrici 6 C 274/96 navrhnúť na vypočutie ako svedkov, a to V. J., F. K. a M. J., a aby potom Ústavný súd Slovenskej republiky na pojednávaní tento listinný dôkaz analogicky podľa § 129 ods. 1 O. s. p. vykonal“.

V dôsledku   neudelenia   súhlasu   na   upustenia   od   ústneho   pojednávania   o prijatej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd predmetnú sťažnosť prerokoval na ústnom pojednávaní konanom   13.   októbra   2003.   Na   pojednávaní   sa   zúčastnil   právny   zástupca   sťažovateľa. Predseda   okresného   súdu   svoju   neúčasť   na   ústnom   pojednávaní   písomne   ospravedlnil. Právny zástupca sťažovateľa na ústnom pojednávaní zotrval na obsahu sťažnosti a doteraz predložených písomný prejavoch (stanoviskách).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal na okresnom súde 1. februára 1995 návrh na určenie vlastníctva k nehnuteľnosti s prísl.

Sťažovateľ   2.   marca   1995   vzniesol   námietku   zaujatosti   proti   zákonnej   sudkyni (dôvody vyplývajú zo súdnych sporov z minulosti). Spis bol predložený Krajskému súdu Banská Bystrica (ďalej len „krajský súd“) 6. marca 1995.

Za výroky sťažovateľa proti zákonnej sudkyni v podaní zo 6. novembra 1995, ktorým urgoval konanie vo veci, mu okresný súd uznesením z 15. novembra 1995 uložil poriadkovú pokutu.

Krajský   súd   uzneseniami   z 28.   decembra   1995   vylúčil   zákonnú   sudkyňu z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci a zrušil uznesenie o poriadkovej pokute uloženej sťažovateľovi. Súdny spis bol vrátený okresnému súdu 11. januára 1996.

Dňa 11. januára 1996 bola vec pridelená inému zákonnému sudcovi.Na výzvu okresného súdu doplnil sťažovateľ návrh 14. februára 1996, na ďalšiu výzvu z 20. februára 1996 doplnil návrh 6. marca 1996. Okresný súd 25. septembra 1996 žiadal pod hrozbou zastavenia konania upresniť návrh (sťažovateľ 28. októbra 1996 žiadal predĺžiť lehotu na vybavenie).

Okresný súd 31. januára 1997 vyzval sťažovateľa na ďalšie doplnenie návrhu.Sťažovateľ podaním z 10. februára 1997 vyjadril nespokojnosť s neustálymi ďalšími požiadavkami na doplnenie jeho návrhu (sťažovateľ uviedol, že doručil 7. augusta 1996 okresnému   súdu   doplnenie   návrhu,   ktoré   tento   nesprávne   posúdil   ako   nový   návrh a registroval ho pod sp. zn. 9 C 318/96. Sťažovateľ tvrdil, že od 10. februára 1997 zákonný sudca   nekonal,   čakal   na   právoplatné   skončenie   veci   sp.   zn.   9   C   318/96,   v ktorej   bolo konanie zastavené uznesením z 5. júna 1997 práve z dôvodu prekážky veci začatej pod sp. zn. 6 C 274/96. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. januára 1998).

V čase od 14. februára 1997 (pokyn pre súdnu kanceláriu na pripojenie spisu sp. zn. 9 C 318/96) do 15. decembra 1997 (úradný záznam, že vec sp. zn. 9 C 318/96 ešte nie je právoplatne   skončená)   okresný   súd   čakal   na   právoplatnosť   skončenia   tejto   veci.   Ďalší procesný úkon urobil okresný súd 22. apríla 1998, keď priznal sťažovateľovi oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky a ustanovil mu právneho zástupcu.

Doplnenie návrhu urgoval okresný súd 29. júna 1998 (po predĺžení lehoty doplnenie návrhu predložené okresnému súdu 27. januára 1999). Ďalšie dôkazy požadoval okresný súd 10. februára 1999 (predložené 12. februára 2002), 10. apríla 1999 (predložené 12. mája 2000), 21. januára 2000 (po predĺžení lehoty oznámené 13. apríla 2000).

V mesiaci júl 2000 okresný súd zisťoval adresy odporcov č. 1 a č. 2 a uznesením z 25. júla 2000 im ustanovil opatrovníka. Toto uznesenie doručil odporcom č. 3 až 18 do Českej   republiky.   V mesiacoch   september   2000   až   máj   2001   zisťoval   okresný   súd v spolupráci so sťažovateľom okruh pozostalých po zomrelých odporcoch.

Sťažovateľ 13. júna 2001 predložil okresnému súdu upravený návrh (31 odporcov).Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 23. júla 2001. Po pripustení zmeny návrhu a vypočutí   prítomných   (sťažovateľa   a odporcu   č.   5)   bolo   pojednávanie   odročené   na neurčito.

Na pojednávaní konanom 20. septembra 2001 boli vypočutí prítomní odporcovia (spolu 28). Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vypočutia odporcov žijúcich v zahraničí.

Po doručení protokolov o výsluchu odporcov v zahraničí (v Českej republike) vytýčil okresný súd 11. júna 2002 pojednávanie na 4. júl 2002. Na tomto pojednávaní boli vypočutí prítomní (sťažovateľ a odporca č. 21).

Na pojednávaní konanom 12. septembra 2002 boli vypočutí odporcovia č. 11 a č. 12. Pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   znaleckého   dokazovania   a vykonania   ohliadky pozemkov.

Uznesením z 20. septembra 2002 bol ustanovený znalec z odboru zememeračstvo a stanovený   termín   ohliadky   (na   ohliadke   nehnuteľnosti   1.   októbra   2002   sa   zúčastnili sťažovateľ, znalec a 8 odporcovia).

V mesiacoch   október   2002   až   február   2003   zisťoval   okresný   súd   adresu   pobytu (domov dôchodcov, nemocnica) matky sťažovateľa, ktorú chcel vypočuť ako svedka (podľa oznámenia Miestneho úradu v Púchove táto zomrela 15. januára 2003 v Považskej Bystrici).Na pojednávaní konanom 7. apríla 2003 boli vypočutí predvolaní svedkovia M. J., F. K.,   A.   B.   a A. D.   Pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   ohliadky   nehnuteľnosti   za prítomnosti svedkov a účastníkov konania. Sťažovateľovi bolo uložené predložiť 31 opisov upraveného návrhu (splnené 9. apríla 2003).

Ohliadka bola vykonaná 16. mája 2003 za prítomnosti sťažovateľa, svedkov F. K, A. B., A. D a F. S. a odporcov č. 14, č. 18, č. 21 a č. 31 (starosta obce).

Okresný súd 27. mája 2003 nariadil na 4. jún 2003 výsluch odporkyne č. 6, ktorá však   podľa   oznámenia   Obecného   úradu   Lúky   pod   Makytou   z 28.   mája   2003   zomrela 21. mája 2003.

Súdny   spis   sp.   zn.   6   C   274/96   bol   12.   júna   2003   predložený   ústavnému   súdu a vrátený späť 14. júla 2003.

K súdnemu spisu sp. zn. 6 C 274/96 bol pripojený súdny spis sp. zn. 9 C 318/96 o návrhu sťažovateľa zo 7. augusta 1996 týkajúcom sa tej istej veci (ako v sp. zn. 6 C 274/96). Konanie bolo zastavené uznesením z 5. júna 1997.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   vyššie   označeného základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a náhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľ podal   opakovane sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažnosti a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, no tieto neviedli k náprave.

2. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu.   Ústavný   súd   (obdobne   ako   Európsky   súd   pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

2.1.   Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   rozhodovanie   o návrhu   na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, zaplatenie reštitučnej náhrady, určenie povinnosti zamerania odobratej pôdy a povinnosti vykonania určitých prác, resp. uvedenia veci do pôvodného stavu, ktoré sa začalo 1. februára 1995 a doteraz nie je skončené.

Podľa názoru ústavného súdu možno hodnotiť predmetnú vec ako zložitú, a to tak po stránke   právnej   (kumulatívny   petit),   ako   aj   po   stránke   faktickej.   Neustále   zisťovanie rozširujúceho   sa   okruhu   účastníkov   –   31   účastníkov   na   strane   odporcu   (a   miesta   ich pobytu), výsluch účastníkov dožiadanými súdmi v zahraničí (v Českej republike), postupné spresňovanie   návrhu   sťažovateľom   a vykonanie   znaleckého   dokazovania   boli skutočnosťami,   ktoré   spôsobili   nárast   faktickej   zložitosti   prejednávanej   veci,   ktorá   sa významnou mierou podieľala na doterajšej dĺžke konania.

2.2. Pri posudzovaní správania sťažovateľa v konaní o predmetnej veci ústavný súd poukazuje na dôsledky nedostatkov návrhu na začatie konania predloženého okresnému súdu   sťažovateľom   (1.   mája   1995)   na   dĺžku   konania,   ktorých   odstraňovanie   požadoval okresný súd fakticky počas celého doterajšieho priebehu konania výzvami a žiadosťami o predloženie potrebných dôkazných materiálov (napr. 2. februára 1995, 20. februára 1995, 25.   januára   1996,   20.   februára   1996,   25.   septembra   1996   výzva   s hrozbou   zastavenia konania, 31. januára 1997, 29. júna 1998, 10. februára 1999, 10. apríla 1999, 21. januára 2000, 27. marca 2001, 31. mája 2001, 15. októbra 2002, 7. apríla 2003), čo významnou mierou prispelo spolu s konaním o sťažovateľovej námietke predpojatosti   voči zákonnej sudkyni (od 3. marca 1995 do 11. januára 1996) k podstatnému predĺženiu celkovej doby konania,   v ktorom   sa   okresný   súd   zaoberal   predovšetkým   riešením   procesných   otázok (najmä zabezpečovaním doplňovania okruhu účastníkov konania a zisťovaním ich adries).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že na ťarchu sťažovateľa treba pripísať skutočnosť, že sa na okresný súd obrátil s návrhom na začatie konania, ktorý nemal všetky predpísané náležitosti, pričom odstraňovanie týchto nedostatkov napriek vyššie uvedenej snahe okresného súdu   trvalo v podstate až do 13. júna 2001, keď sťažovateľ predložil okresnému súdu upravený návrh. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval (pozri I. ÚS 40/02), že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. na konanie v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti.

V súlade s uvedeným ústavný súd uzavrel, že postupné dopĺňanie návrhu na začatie konania,   resp.   odstraňovanie   jeho   nedostatkov   podľa   požiadaviek   súdu   bolo   takým správaním sťažovateľa, ktoré významnou mierou ovplyvnilo dĺžku konania, t. j. prispelo k predĺženiu konania vo veci samej.

2.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Je síce skutočnosťou, že okresný súd po 13. júni 2001, keď mu sťažovateľ predložil upravený návrh, nariadil vo veci päť pojednávaní (23. júla 2001, 20. septembra 2001, 4. júla 2002,   12.   septembra   2002,   7.   apríla   2003),   ustanovil   znalca   z odboru   zememeračstvo (20. septembra   2002),   vykonával   dokazovanie   účastníkov   konania   na   strane   odporcu žijúcich   v zahraničí   prostredníctvom   tam   dožiadaných   súdov,   uskutočnil   dve   ohliadky nehnuteľnosti   (1.   októbra   2002,   16.   mája   2003),   pričom   mu   nemožno   vyčítať   ani nedostatočné úsilie o zisťovanie podkladov potrebných na ďalší postup v konaní (najmä pri zisťovaní   adries   neustále   sa   zvyšujúceho   počtu   účastníkov   konania),   no   podľa   názoru ústavného   súdu   bolo   v   postupe   okresného   súdu   jedno   významné   obdobie   nečinnosti. Konkrétne išlo o obdobie od 31. januára 1997 (výzva sťažovateľovi na doplnenie návrhu) do 22. apríla 1998 (uznesenie o oslobodení sťažovateľa od súdnych poplatkov a ustanovení mu právneho zástupcu) v trvaní necelých štrnástich mesiacov, keď okresný súd nekonal v dôsledku čakania na rozhodnutie vo veci sp. zn. 9 C 318/96 (ktorej predmetom bolo konanie o podaní sťažovateľa – doplnení jeho návrhu na výzvu súdu).

Tento   zistený   prieťah   s prihliadnutím   na   okolnosti   danej   veci,   dĺžku   konania a skutočnosť,   že   okresný   súd   neuviedol   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by   bolo   možné   tento prieťah ospravedlniť, ústavný súd považoval za zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil, že okresný súd v predmetnom konaní porušil právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl. 48 ods.   2   ústavy, tak ako to je uvedené v bode   1 výrokovej   časti   tohto rozhodnutia.

3. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutí   vyše   ôsmich   rokov   a sedem   mesiacov   od   podania   návrhu   okresný   súd   ešte meritórne nerozhodol, považoval ústavný súd za potrebné v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona   o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby nedochádzalo k porušovaniu základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal z dôvodu, že „...od začatia konania...uplynulo viac ako 8 rokov a o mojich nárokoch doteraz nebolo rozhodnuté, moja právna neistota nebola   odstránená   a stále   pretrváva.   Ja   pociťujem   psychickú   i fyzickú   ujmu   následkom zdĺhavého konania súdu...som už v pokročilom veku, môj zdravotný stav je nepriaznivý...a zdĺhavé súdne konanie znamená pre mňa zvýšenú psychickú i fyzickú náročnosť“, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy (napr. I. ÚS   15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie označeného práva, najmä na správanie sťažovateľa ako účastníka konania (pozri body 2.1. a 2.2. tejto časti rozhodnutia) uznal podľa   zásad   spravodlivosti   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľa   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľa   v konaní pred   ústavným   súdom,   ktoré   vyčíslil   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v celkovej   sume   65   633   Sk   podľa   „nasledovnej špecifikácie:

- prevzatie a príprava zastúpenia dňa 27. 1. 2003, vrátane prvej porady s klientom dňa 7. 2. 2003 § 16 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 163/2002 Z. z. (ďalej len „AT“)4 270,- Sk

- ďalšia porada a rokovanie s klientom dňa 26. 2. 2003 (§ 16 ods. 1 písm. b) AT) 4 270,- Sk

- ďalšia porada a rokovanie s klientom dňa 11. 4. 2003 (§ 16 ods. 1 písm. b) AT) 4 270,- Sk

- ďalšia porada a rokovanie s klientom dňa 15. 4. 2003 k spísaniu sťažnosti   (§ 16 ods. 1 písm. b) AT)4 270,- Sk

- spísanie sťažnosti zo dňa 15. 4. 2003 proti porušovaniu základného práva   vyplývajúceho z Ústavy SR podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky   (§ 16 ods. 1 písm. c) AT)4 270,- Sk

- ďalšia porada a rokovanie s klientom dňa 3. 7. 2003 k vyjadreniu Okresného   súdu v Považskej Bystrici č. Spr. 381/03 zo dňa 6. 6. 2003 a k spísaniu stanoviska   k tomuto vyjadreniu (§ 16 ods. 1 písm. b) AT)4 270,- Sk

- spísanie stanoviska zo dňa 4. 7. 2003 k vyjadreniu Okresného súdu v Považskej   Bystrici č. Spr. 381/03 zo dňa 6. 6. 2003 (§ 16 ods. 1 písm. c) AT)4 270,- Sk

- ďalšie rokovanie s klientom dňa 7. 10. 2003 v rámci prípravy klienta na pojednávanie   pred Ústavným súdom SR na deň 13. 10. 2003 (§ 16 ods. 1 písm. b) AT)4 270,- Sk

- zastupovanie na pojednávaní pred Ústavným súdom SR v Košiciach dňa   13. 10. 2003 (§16 ods. 1 písm. d) AT)4 270,- Sk

- cestovné za cestu z Pov. Bystrice do Košíc a späť dňa 13. 10. 2003 (§ 18 AT)1 094,- Sk

- náhrada za stratu času za cestu z Pov. Bystrice do Košíc a späť 10 hod., t. j.   20 polhodín á 540,- Sk (§ 18, § 20 AT)10 800,- Sk

- zastupovanie na pojednávaní pred Ústavným súdom SR v Košiciach dňa 10. 11. 2003   pri vyhlásení rozhodnutia (§ 16 ods. 1 písm. d), ods. 3 AT) – ½ odmeny2 135,- Sk

- cestovné za cestu z Pov. Bystrice do Košíc a späť dňa 10. 11. 2003 (§ 18 AT)1 094,- Sk

- náhrada za stratu času za cestu z Pov. Bystrice do Košíc a späť 10 hod., t. j.   20 polhodín á 540,- Sk (§ 18, § 20 AT)10 800,- Sk

- 10 x 128,- Sk rež. Paušál (§ 19 ods. 3 AT)1 280,- Sk S p o l u :65 633,- Sk“

Ústavný súd priznal odmenu za tri úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, spísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Odmenu za účasť právneho zástupcu sťažovateľa na ústnom pojednávaní konanom 13. októbra 2003 ústavný súd nepriznal, pretože na ňom neboli prednesené žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému   súdu   neznáme),   ktoré   by   prispeli   k ďalšiemu   objasneniu   veci   a ústavný   súd rozhodol len na základe predložených mu (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažnosti a k nej   pripojených   písomností,   vyjadrení   účastníkov   konania   a obsahu   predmetného súdneho spisu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej vo veci   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou   tohto   základného   práva,   ústavný   súd   jej   prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný   prostriedok   na   zistenie   skutočností potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j.   rozhodnutie   o tom,   či   namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).   Podľa názoru ústavného súdu mohol právny zástupca už na prvej porade s ním zistiť právne relevantné skutočnosti potrebné na napísanie sťažnosti, preto nepriznal právnemu zástupcovi sťažovateľa požadovanú náhradu za 5 porád (resp. rokovaní) s ním.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   že   priznaná náhrada   trov   právneho zastúpenia zodpovedá platným právnym predpisom (odmena za 1 úkon právnej pomoci 4 270 Sk plus režijný paušál 128 Sk krát 3 úkony), a preto priznal (po zaokrúhlení) náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 13 200 Sk.

Sťažovateľ   si   súčasne   uplatnil   v rámci   náhrady   trov   konania   aj úhradu   hotových výdavkov v celkovej sume 733 Sk.

Svoje   výdavky   vydokladoval   originálmi   troch   poštových   podacích   lístkov   zo 14. novembra 2002, 17. decembra 2002 a 13. januára 2003, potvrdenkou Mestského úradu v Žiline č. 33/2003 z 10. januára 2003, príjmovým pokladničným dokladom MUDr. P. K. č. 15/4 zo 14. apríla 2003, fotokópiou cestovného lístka mestskej hromadnej dopravy v Žiline a fotokópiou miestenky na rýchlik IC 501 z 13. októbra 2003.

Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha   veci   to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   ustanovenia   §   137   Občianskeho súdneho   poriadku   trovy   konania   sú   najmä   hotové   výdavky   účastníkov   a ich   zástupcov včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zástupcov, trovy dôkazov, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát alebo komerčný právnik.

Podľa ustanovenia § 140 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak bol účastníkovi ustanovený za zástupcu advokát, platí jeho hotové výdavky a odmenu za zastupovanie štát.Ústavný súd   dospel   k záveru, že   v danom   prípade   je odôvodnená   aplikácia   § 36 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   a priznal   sťažovateľovi   náhradu   jeho   preukázaných hotových výdavkov v sume 353 Sk. Sťažovateľovi priznal náhradu len za jednu spiatočnú cestu na poradu s jeho právnym zástupcom, a to z dôvodov už vyššie uvedených.

Keďže   ústavný   súd   po   splnení   podmienok   ustanovil   sťažovateľovi   právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia.

Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti   účastníkom   právo   na   náhradu   trov   konania,   ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň   uložil   okresnému   súdu   povinnosť   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia a náhradu   hotových   výdavkov   sťažovateľa   na   účet   ústavného   súdu   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Sťažovateľ podaním zo 16. mája 2003 doplneným podaním z 3. júla 2003 súčasne navrhol,   aby   ústavný   súd   „...vyžiadal   úmrtné   listy,   prípadne   správu   z Obecného   úradu v Lysej pod Makytou, o tom, kedy zomreli občania v Lysej pod Makytou, ktorých chcel v konaní pred Okresným súdom v Považskej Bystrici 6 C 274/96 navrhnúť na vypočutie ako svedkov,   a to   V.   J.,   F.   K.   a M.   J.,   a aby   potom   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na pojednávaní tento listinný dôkaz analogicky podľa § 129 ods. 1 O. s. p. vykonal“.

Podľa   ustanovenia   §   31   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   vykonáva dôkazy potrebné na zistenie stavu veci...

Predmetom   prerokovávanej   sťažnosti   v konaní   pred   ústavným   súdom   je posudzovanie postupu okresného súdu v sťažnosťou napadnutom konaní z hľadiska zistenia existencie   porušenia   (resp.   neporušenia)   sťažovateľom   označeného   základného   práva, v danom   prípade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľom požadované vykonanie navrhnutých dôkazov (vyžiadanie a následné prečítanie,   resp.   oznámenie   úmrtných   listov   na   pojednávaní)   by   bolo   podľa   názoru ústavného súdu z hľadiska predmetu prerokovávanej veci právne irelevantným a neúčelným procesným úkonom, na ktorého vykonanie (keďže je dôkazným   prostriedkom vo veci, o ktorej rozhoduje okresný súd) nemá ústavný súd právomoc.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   návrhu   sťažovateľa   na   vykonanie   dôkazov nevyhovel.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok,   treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 10. novembra 2003