znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 8/01

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   ústnom   pojednávaní   19.   decembra   2001 v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Daniela   Švábyho   a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatý   podnet J.   F.,   bytom K.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., na konanie vo veci porušenia jeho základných práv zaručených v   čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 7/99 a Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 414/99 a takto

  r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 7/99 p o r u š i l právo J. F., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

  2. Vo zvyšnej časti podnetu nevyhovuje.

  O d ô v o d n e n i e :  

  I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 1. marca 2001 sp. zn. I. ÚS 8/01 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) podnet J. F. (ďalej len „navrhovateľ“) doručený ústavnému súdu 12. decembra 2000 na konanie vo veci porušenia jeho práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 7/99 a Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 414/99.

Navrhovateľ vo svojom podaní   uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Košice I z 27. mája 1999 č. k. 11 C 7/99-32 bolo rozvedené jeho manželstvo s J. F. a ich maloletý syn Viktor bol zverený do výchovy a opatery matke. Navrhovateľ bol zaviazaný prispievať na výživu svojho maloletého syna mesačne sumou 2 000,- Sk.

Proti   uvedenému   rozsudku   podal   navrhovateľ   6.   júla   1999   odvolanie,   ktorým   sa domáhal stanovenia výživného vo výške 1 300,- Sk mesačne.

Okresný súd Košice I 28. júla 1999 vydal v súvislosti s napadnutým rozvodovým rozsudkom opravné uznesenie č. k. 11 C 7/99-39, ktorým opravil výšku výživného pre maloletého na sumu 2 200,- Sk mesačne, pretože pri vyhotovovaní predmetného rozsudku malo dôjsť k chybnému opísaniu výšky výživného.

Navrhovateľ   podal   17.   augusta   1999   odvolanie   aj   proti   opravnému   uzneseniu Okresného   súdu   Košice   I   č.   k.   11   C   7/99-39,   v ktorom   namietal,   že   v zápisnici o pojednávaní z   27.   mája 1999 je suma určujúca výšku   výživného   prepísaná, a preto predmetné výživné mohlo byť stanovené sumou 2 000,- Sk, ale aj sumou 2 200,- Sk.

Krajský   súd   v Košiciach   28.   októbra   1999   prejednal   odvolanie   navrhovateľa   zo 6. júla   1999,   ktorým   sa   domáhal   zníženia   výživného   pre   svojho   maloletého   syna, a uznesením č. k. 18 Co 414/99-50 rozhodol tak, že jeho odvolanie odmietol. Krajský súd v Košiciach však nerozhodol o odvolaní navrhovateľa proti opravnému uzneseniu z 28. júla 1999 č. k. 11 C 7/99-39.

Navrhovateľ   prípisom   z 19.   januára   2000   požiadal   Okresný   súd   Košice   I „o písomnú odpoveď“ na jeho odvolanie proti predmetnému opravnému uzneseniu.Okresný súd Košice I na uvedenú žiadosť 21. januára 2000 oznámil navrhovateľovi, že „Krajský súd v Košiciach uznesením 18 Co 414/99 rozhodol s konečnou platnosťou vo veci“.Navrhovateľ 22. marca 2000 podal na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky podnet   na   podanie   dovolania,   v ktorom   namietal   nesprávnosť   a nezákonnosť   postupu Krajského   súdu   v Košiciach,   pretože   neprejednal   jeho   odvolanie   proti   opravnému uzneseniu. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom z 13. júla 2000 č. k. VI Pz 327/00-19   oznámila   navrhovateľovi,   že   Krajský   súd   v Košiciach   svojím   uznesením z 28. októbra 1999 č. k. 18 Co 414/99-50 neporušil zákon, konštatovala však, že odvolanie navrhovateľa proti opravnému uzneseniu dosiaľ nebolo prejednané.

Navrhovateľ   vyslovil   názor,   že   uvedeným   postupom   Okresného   súdu   Košice   I a Krajského   súdu   v Košiciach   boli   porušené   jeho   základné   práva,   keďže   však   konajúci sudca mu dal najavo, že v jeho veci je rozhodnuté už s konečnou platnosťou, nepovažoval za účelné podať sťažnosť   predsedovi uvedeného okresného súdu. Prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhol vydať tento nález :

„Právo   podnecovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   a na   prejednanie   veci   bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 46 ods. 1, v článku 48 ods. 2 a v článku 6 ods.1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov číslo 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu Košice I a Krajského súdu v Košiciach porušené.“

V rámci prípravy pojednávania na základe žiadosti ústavného súdu sa k prijatému podnetu (ďalej len „návrh“) vyjadrili všetci účastníci konania.

Právna   zástupkyňa   navrhovateľa   prípisom,   ktorý   bol   doručený   ústavnému   súdu 9. marca 2001, oznámila, že navrhovateľ trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Predseda Okresného súdu Košice I JUDr. A. M. zaslal ústavnému súdu 25. apríla 2001 listom sp. zn. Spr 360/01 nasledovné vyjadrenie:

„Rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 11C 7/99 bolo manželstvo J. F. a J. F. rozvedené. Mal. Viktor pochádzajúci z manželstva, bol zverený do výchovy matke. Otec bol zaviazaný prispievať na jeho výživu mesačne po 2 200,- Sk. Dňa 29. mája 1999 bol takýto rozsudok   vyhlásený. Po vyhlásení rozsudku   a poučení o opravnom   prostriedku   účastníci konania sa vzdali práva podať odvolanie voči všetkým výrokom rozsudku.

Pri   vyhotovení   rozsudku   došlo   však   k chybe,   keď   vo   výroku   rozsudku   bola nesprávne uvedená výška výživného v sume 2 000,- Sk namiesto správnej výšky 2 200,-Sk. Uznesením   Okresného   súdu   Košice   I z 28.   7.   1999   v zmysle   §   164   O.   s.   p.   bol   výrok rozsudku z 27. 5. 1999 opravený tak, ako bol aj vyhlásený.

Napriek tomu, že p. F. sa vzdal práva podať odvolanie voči rozsudku z 27. 5. 1999, podal odvolanie dňa 2. 7. 1999, ktoré došlo na súd 6. 7. 1999. Dňa 17. 8. 1999 podal p. F. odvolanie proti opravnému uzneseniu.

Spis bol predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach dňa 14. 10. 1999 s tým,   že   v predkladacej   správe   bolo   uvedené   odvolanie   voči   rozsudku   z 27.   5.   1999. Krajský súd v Košiciach uznesením 18 Co 414/99 rozhodol o odvolaní voči rozsudku z 27. 5. 1999 tak, že odvolanie odmietol.

V súčasnosti   29.   3.   2001   bola   vec   predložená   Krajskému   súdu   v Košiciach   na rozhodnutie o odvolaní voči opravnému uzneseniu.“

Predseda   Krajského   súdu   v Košiciach   JUDr.   I.   V.   sa   k predmetnej   veci   vyjadril v liste doručenom ústavnému súdu 28. marca 2001 nasledovne :

„Podstata podnetu J. F. vo vzťahu ku Krajskému súdu v Košiciach spočíva v tom, že krajský súd nerozhodol o jeho odvolaní proti opravnému uzneseniu z 28. 7. 1999, ktorým Okresný súd Košice I opravil svoj rozsudok vo výroku o výživnom z 27. 5. 1999 č. k. 11 C 7/99-32. Toto tvrdenie je pravdivé. Dôvod, prečo krajský súd o tomto odvolaní nerozhodol, teraz   sa   už   nedá   zistiť.   Iba   sa   domnievame,   že   toto   odvolanie   sa   v čase   rozhodovania odvolacieho súdu v spise nenachádzalo, ako o tom svedčí aj list Generálnej prokuratúry SR z 13. 7. 2000.

Prijali sme opatrenie, aby predmetný spis bol bezodkladne predložený krajskému súdu na rozhodnutie o uvedenom odvolaní.“

Na ústnom pojednávaní 12. júna 2001 sa právna zástupkyňa navrhovateľa vyjadrila tak,   že   podľa   jej   názoru   pochybenie   príslušných   súdov   v predmetnej   veci   spočíva predovšetkým   v tom,   že   pokiaľ   Krajský   súd   v   Košiciach   mal   k dispozícii   v rámci odvolacieho konania spis navrhovateľa a nerozhodol o odvolaní proti opravnému uzneseniu, odoprel   tým   právo navrhovateľovi   na spravodlivý   súdny   proces.   Okresný   súd Košice   I napriek tomu, že si bol vedomý, že o predmetnom opravnom prostriedku sa nerozhodlo, nepredložil   znovu   spis   Krajskému   súdu   v   Košiciach,   naopak,   informoval   navrhovateľa spôsobom, ktorý nezodpovedal skutočnosti.

Ďalej uviedla, že 6. júna 2001 sa uskutočnilo vo veci opravného uznesenia odvolacie pojednávanie na Krajskom súde v Košiciach. O správnosti postupu odvolacieho súdu pri tomto   konaní   však   vyslovila   pochybnosti   vzhľadom   na to,   že   navrhovateľovi   na   toto pojednávanie nebolo doručené predvolanie, ale iba jeho rodičom, od ktorých sa dozvedel 5 dní   pred   pojednávaním   termín   pojednávania.   Navrhovateľ   si   chcel   zvoliť   právneho zástupcu, čo sa mu za uvedenú krátku dobu - ktorá naviac pripadla na sobotu a nedeľu - nepodarilo, preto 6. júla 2001 požiadal Krajský súd v Košiciach o odročenie odvolacieho pojednávania, jeho žiadosti však nebolo vyhovené. Podľa právnej zástupkyne navrhovateľa táto otázka vyvoláva tiež pochybnosti o správnosti postupu Krajského súdu v Košiciach, ako však uviedla, táto otázka nie je predmetom ich podnetu, a preto sa k nej ďalej nebude vyjadrovať.

Podľa právnej zástupkyne navrhovateľa rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach o opravnom uznesení zo 6. júla 2001 nedošlo k náprave porušenia práva jej klienta podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože podľa jej názoru skutočnosť, že po prijatí podnetu ústavným súdom na ďalšie konanie, a v podstate na základe tohto rozhodnutia došlo k prejednaniu opravného prostriedku navrhovateľa, nemení nič na tom, že v skutočnosti jeho právo na prerokovanie jeho veci bolo porušené. Podľa právnej zástupkyne navrhovateľa ústavný súd totiž nie je opravným prostriedkom na konanie pred všeobecnými súdmi a jeho využitie alebo   nevyužitie   nemôže   byť   podľa   jej   názoru   dôvodom,   aby   súdy   vo   svojej   činnosti postupovali tak, aby nedodržiavali zákonné a ústavné ustanovenia.

Podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 27. júla 2001, právna zástupkyňa navrhovateľa oznámila ústavnému súdu, že jej klientovi bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 18 Co 150/01-69 zo 6. júna 2001, ktorým Krajský súd v Košiciach rozhodol o odvolaní jej klienta proti opravnému uzneseniu Okresného súdu Košice I č. k. 11 C 7/99-39 z 28. júla 1999 tak, že potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa. Ďalej uviedla, že navrhovateľ trvá na podanom podnete vo všetkých jeho častiach, a poukázala na to,   že spôsob,   akým odvolací   súd prejednal   odvolanie navrhovateľa   proti predmetnému opravnému uzneseniu, je podľa právnej zástupkyne ďalším porušením práva navrhovateľa na spravodlivý súdny proces, ktorého sa vyslovene navrhovateľ domáha.Právna   zástupkyňa   navrhovateľa   považuje   za   nepochybné   a nespochybniteľné,   že k porušeniu základných práv navrhovateľa zakotvených v čl. 46 ods.1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo. Domnieva sa, že pre posúdenie, či došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, je podstatný fakt, či konajúce súdy po tom, čo navrhovateľ vyčerpal jemu dostupné prostriedky v občianskom súdnom konaní, konali zákonným, a teda aj   ústavným   spôsobom   alebo   nie.   Obidva   súdy   mali   možnosť,   aby   samy   odstránili protiprávny   stav   zapríčinený   neprejednaním   odvolania   jej   klienta,   ale neurobili   tak. Z vyjadrení, ktoré sú súčasťou spisu ústavného súdu, je nesporné, že konať vo veci začali až na výzvu ústavného súdu na vyjadrenie k podnetu jej klienta. Teda až v čase, keď im bolo známe, že jej klient sa domáha vyslovenia neústavnosti ich postupu ústavným súdom.Podnet na začatie konania pred ústavným súdom však podľa právnej zástupkyne navrhovateľa nie je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom proti rozhodnutiam a postupom všeobecných súdov. Právna zástupkyňa navrhovateľa je toho názoru, že pre rozhodnutie   o tom,   či   bolo   právo   jej   klienta   na   spravodlivý   súdny   proces   porušené,   je rozhodujúce konanie súdov pred podaním podnetu. Skutočnosť, že po takomto akte dôjde k činnosti súdu, ktorá by mohla smerovať k náprave, nemôže spochybniť skutočnosť, že dovtedajšie   z hľadiska   občianskeho   procesného   práva   skončené   konanie   ústavou a dohovorom chránené práva navrhovateľa porušilo.

Právna zástupkyňa navrhovateľa sa podrobne vyjadrila aj k postupu Krajského súdu v Košiciach v súvislosti s predvolaním navrhovateľa na pojednávanie o jeho odvolaní proti opravnému uzneseniu a k priebehu tohto pojednávania.

Právna zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že ustanovenie § 238 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nedáva jej klientovi možnosť podať proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, aj keď jeho rozhodnutie nepovažuje za správne, ale naopak za také, ktorým mu opätovne Krajským súdom v Košiciach bolo odňaté právo na spravodlivý súdny   proces.   Považuje   preto   za   nevyhnutné,   aby   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o jeho podnete   posudzoval   aj   postup   Krajského   súdu   v Košiciach   pri   prejednaní   predmetného opravného uznesenia.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   je   podľa   právnej   zástupkyne   navrhovateľa namieste   záver,   že   Okresný   súd   Košice I a Krajský   súd   v Košiciach   porušili   právo podnecovateľa uvedené   v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   a v čl. 6 ods. 1 dohovoru nielen doteraz uvádzaným spôsobom, ale aj tým, že prvostupňový súd rozhodol opravným uznesením a odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil.

  II.

Ústavný súd v súlade s návrhom navrhovateľa návrh podľa § 30 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde prerokoval na ústnom verejnom zasadnutí 12. júna 2001 a 11. decembra 2001   a na   základe   týchto   pojednávaní,   spisu   Okresného   súdu   Košice   I   sp.   zn. 11 C 7/99, spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 18 Co 414/99 a sp. zn. 18 Co 150/01 a na základe vyjadrení účastníkov konania zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania:

Dňa 4. januára   1999   podala Ing. J. F. na Okresný súd Košice I   návrh o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu.

Dňa   27.   januára   1999   súd   ustanovil   pre   maloleté   dieťa   účastníkov   rozvodového konania opatrovníka.

Prvé pojednávanie vo veci vytýčené na 15. marec 1999 Okresný súd Košice I odročil na neurčito z dôvodu neprítomnosti kolízneho opatrovníka maloletého.

Dňa 24. apríla 1999 sa uskutočnilo v predmetnej veci meritórne pojednávanie, ktoré bolo   odročené na neurčito opäť pre neprítomnosť kolízneho opatrovníka.

Dňa 27. mája 1999 Okresný súd Košice I manželstvo účastníkov konania vedeného pod sp.   zn. 11 C 7/99 rozviedol,   maloletého zveril   do   výchovy a opatery   matke a otca zaviazal prispievať na výživu svojho maloletého syna. Účastníci konania sa po vyhlásení rozsudku   vzdali   práva   podať   odvolanie   proti   všetkým   jeho   výrokom.   Podľa   rovnopisu písomne   vyhotoveného   rozsudku,   ktorý   bol   doručený   účastníkom   konania,   bol   otec zaviazaný prispievať na výživu maloletého syna sumou 2 000,- Sk.

Dňa   6.   júla   1999   navrhovateľ   podal   odvolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu Košice I z 27. mája 1999 č. k. 11 C 7/99-32. V odvolaní sa domáhal stanovenia výživného na svoje dieťa vo výške 1 300,- Sk mesačne.

Dňa   28.   júla   1999   sudca   Okresného   súdu   Košice   I   JUDr.   J.   P.   vydal   opravné uznesenie č. k. 11 C 7/99-39, ktorým opravil výšku výživného pre maloleté dieťa z 2 000,- Sk na 2 200,- Sk.

Dňa 17. augusta 1999 navrhovateľ podal odvolanie aj proti uvedenému opravnému uzneseniu.

Dňa   19.   augusta   1999   policajný   orgán   Policajného   zboru   v rámci   preverovania trestného činu zanedbania povinnej vyživovacej povinnosti požiadal Okresný súd Košice I o zaslanie právoplatného rozsudku č. k. 11 C 7/99-32.

Dňa   27.   augusta   1999   Okresný   súd   Košice   I oznámil   Okresnému   riaditeľstvu Policajného   zboru   v   Košiciach,   že   požadovaný   rozsudok   doposiaľ   nenadobudol právoplatnosť, pretože navrhovateľ podal proti nemu odvolanie a taktiež podal odvolanie proti opravnému uzneseniu zo 17. augusta 1999.

Dňa 18. októbra 1999 sudca JUDr. J. P. predložil Krajskému súdu v Košiciach spis sp.   zn.   11   C   7/99,   konkrétne   predložil   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie   odvolanie navrhovateľa zo 6. júla 1999 voči výživnému.

Dňa 28. októbra   1999 Krajský súd v Košiciach uznesením č. k.   18 Co 414/99-50 odvolanie navrhovateľa zo 6. júla 1999, ktorým sa domáhal stanovenia výživného v sume 1 300,- Sk, odmietol.

Dňa   19.   januára   2000   navrhovateľ   požiadal   Okresný   súd   Košice   I   o písomnú odpoveď na svoje odvolanie proti opravnému uzneseniu.

Dňa 21. februára 2000 sudca oznámil navrhovateľovi, že Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 18 Co 414/99 rozhodol s konečnou platnosťou vo veci.

Dňa 20. júla 2000 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky oznámila Okresnému súdu Košice I, že na podnet navrhovateľa vyrozumela menovaného, že proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. októbra 1999 č. k. 18 Co 414/99-50 neprichádza do úvahy podanie mimoriadneho dovolania z dôvodu, že odvolací súd rozhodoval len o jeho odvolaní proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a nerozhodol   aj   o jeho   odvolaní   proti   opravnému uzneseniu.

Dňa 10. apríla 2001 sudca JUDr. J. P. predložil Krajskému súdu v Košiciach spis sp. zn.   11   C   7/99,   konkrétne   predložil   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie   odvolanie navrhovateľa zo 17. augusta 1999 voči opravnému uzneseniu.

Dňa   6. júna 2001 Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 18 Co 150/01 po uskutočnenom   pojednávaní   rozhodol   o   odvolaní   navrhovateľa   proti   napadnutému opravnému uzneseniu tak, že opravné uznesenie Okresného súdu Košice I potvrdil.

  III.

Navrhovateľ   sa   predmetným   návrhom   domáhal   rozhodnutia   o tom,   že   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 7/99 a postupom Krajského súdu v Košiciach v odvolacom konaní vedenom pod sp zn. 18 Co 414/99 a neskôr aj pod sp. zn. 18 Co 150/01 došlo na jeho ujmu k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

A)   Navrhovateľ   namietal   prieťahy   v konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom Košice I, ako i pred odvolacím Krajským súdom v Košiciach v uvedených veciach. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústava teda vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu   pripisuje   osobitný   význam   tomu,   aby   sa   spravodlivosť   nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť účinnosť a dôveryhodnosť justície. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov   spravodlivosti   na   prijatie   príslušných   opatrení   umožňujúcich   prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (mutatis mutandis I. ÚS 21/00).

Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je pod konaním, v ktorom sa takáto vec prerokúva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie o správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia (I. ÚS 70/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd je toho názoru, že predmetné konanie o odvolaní o opravnom uznesení ani vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.Pokiaľ ide o správanie navrhovateľa, ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať za také, ktoré by prispeli k predĺženiu konania.

Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd sa zaoberal postupmi oboch konajúcich   súdov   v predmetnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   predmetnej   veci   zapríčinil   zbytočné prieťahy   Okresný   súd   Košice   I,   ktorého   konajúci   sudca   bez   akýchkoľvek   zákonných dôvodov   nepredložil   riadne a včas odvolanie navrhovateľa   proti opravnému uzneseniu z 28. júla 1999 č. k. 11 C 7/99-39 Krajskému súdu v Košiciach. Navrhovateľ doručil svoje odvolanie   proti   opravnému   uzneseniu   Okresnému   súdu   Košice   I   17.   augusta   1999 a odvolaciemu súdu bolo predložené toto odvolanie až 10. apríla 2001, teda až po jednom roku a siedmich mesiacoch. Podľa názoru ústavného súdu taký jednoduchý úkon, ako je predloženie odvolania odvolaciemu súdu, nemôže vyžadovať dobu jedného roka a siedmich mesiacov,   takáto   zdĺhavosť   konania   v danom   prípade   z hľadiska   čl.   48   ods.   2   ústavy nemôže byť akceptovaná.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd konštatoval, že Okresný súd Košice I porušil právo navrhovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na ťarchu Krajského súdu v Košiciach v predmetnej veci nemožno pričítať žiadne prieťahy, pretože odvolanie navrhovateľa bolo odvolaciemu súdu predložené až 10. apríla 2001   a   odvtedy   odvolací   súd   vo   veci   priebežne   konal   a dňa   6.   júna   2001   vo   veci   aj meritórne rozhodol. Preto vo vzťahu k nemu nezistil porušenie uvedeného základného práva navrhovateľa.

B) Navrhovateľ namietol aj to, že postupom Okresného súdu Košice I a postupom Krajského súdu v Košiciach v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 150/01 pri prejednaní   jeho   odvolania   o opravnom   uznesení   bolo   porušené   jeho   právo   na   súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   poskytnutie   ochrany   konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré mu sú dostupné v konaní pred všeobecným súdom (mutatis mutandis I. ÚS 49/98, I. ÚS 9/00, I. ÚS 48/00). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj príslušnosť ústavného súdu   na   konanie   o nich   (napr.   I.   ÚS   42/00).   Ak   sa   totiž   navrhovateľ   domnieval,   že namietaná   vada   opravného   uznesenia   Okresného   súdu   Košice   I   nebola   napravená rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, mohol proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ešte podať   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   a uplatniť   dovolací   dôvod   – zmätočnosť podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa § 237 písm. f) OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou   prípustnosťou   dovolania   z dôvodu   závažných   procesných   vád   konania vymenovaných v § 237 OSP. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie konkrétne procesné práva, ktoré mu OSP priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, ktoré by   inak   účastník   mohol   pred   súdom   uplatniť   a z ktorých   bol   v dôsledku   nesprávneho postupu súdu vylúčený (I. ÚS 43/01).

Ústavný súd nezistil takú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá by bola v rozpore s týmto jeho právnym názorom. Naopak, v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 11/98 ak je občianske súdne konanie postihnuté niektorou   z vád   uvedených   v ustanovení   §   237   OSP,   možno   dovolaním   napadnúť   aj rozhodnutie odvolacieho súdu vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa ustanovenia § 238 ods. 4 OSP vylúčené.

S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   navrhovateľ   mal k dispozícii   opravný   prostriedok,   prostredníctvom   ktorého   sa   mohol   účinne   domáhať nápravy   toho   postupu   súdu,   ktorým   mu   údajne   bola   odňatá   možnosť   realizovať   tie konkrétne procesné práva, ktoré mu OSP priznáva. Z princípu subsidiarity v oblasti súdnej ochrany ústavných práv vyplýva, že domáhať sa nápravy porušení ústavných práv pred ústavným súdom je možné až po vyčerpaní všetkých dostupných a účinných opravných prostriedkov, ktoré fyzickej alebo právnickej osobe príslušné právne predpisy priznávajú vo vzťahu k všeobecným súdom. Keďže navrhovateľ všetky tieto prostriedky nevyužil, ústavný súd na rozhodovanie o jeho námietke, že bolo porušené jeho právo, aby vo veci rozhodol nezávislý a nestranný súd, nie je príslušný.

Okrem uvedeného ústavný súd poznamenáva, že posudzovanie postupu a konania vedeného pod sp. zn. 18 Co 150/01 pred Krajským súdom v Košiciach   presahuje rámec vymedzený uznesením ústavného súdu z 1. marca 2001 sp. zn. I. ÚS 8/01, ktorým prijal podnet navrhovateľa na konanie, a ani z tohto dôvodu nebolo možné   návrhu v tejto časti vyhovieť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti návrhu navrhovateľa v časti týkajúcej sa práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru nebolo vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. decembra 2001