SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 798/2014-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu17. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátomdoc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 9251/2014 – sp. zn. Rvp 9256/2014,sp. zn. Rvp 9270/2014, sp. zn. Rvp 9444/2014 – sp. zn. Rvp 9451/2014,sp. zn. Rvp 9461/2014, sp. zn. Rvp 10912/2014 – sp. zn. Rvp 10916/2014,sp. zn. Rvp 11162/2014 – sp. zn. Rvp 11164/2014, sp. zn. Rvp 11250/2014,sp. zn. Rvp 12446/2014 – sp. zn. Rvp 12447/2014 a sp. zn. Rvp 12467/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupomKrajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 10 CoE 14/2014 z 22. apríla 2014,sp. zn. 9 CoE 46/2014 z 26. mája 2014, sp. zn. 11 CoE 40/2014 zo 14. júla 2014,sp. zn. 5 CoE 24/2014 z 30. apríla 2014, sp. zn. 10 CoE 19/2014 z 22. apríla 2014a sp. zn. 6 CoE 44/2014 z 30. mája 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Žilinasp. zn. 18 Er 725/2007 z 15. októbra 2013, sp. zn. 20 Er 1259/2006 z 20. septembra 2013,sp. zn. 18 Er 2716/2009 z 20. septembra 2013, sp. zn. 18 Er 3634/2009 z 9. októbra 2013,sp. zn. 18 Er 353/2010 z 9. októbra 2013 a sp. zn. 20 Er 728/2007 z 27. novembra 2013,ako aj postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE 34/2014z 15. apríla 2014, sp. zn. 3 CoE 114/2013 z 27. februára 2014, sp. zn. 1 CoE 8/2014z 18. februára 2014, sp. zn. 8 CoE 12/2014 z 31. marca 2014, sp. zn. 2 CoE 58/2014z 28. mája 2014 a sp. zn. 8 CoE 142/2013 z 31. januára 2014 v spojení s uzneseniamiOkresného súdu Čadca sp. zn. 13 Er 595/2005 z 9. augusta 2011, sp. zn. 13 Er 104/2003z 11. októbra 2011, sp. zn. 13 Er 165/2005 z 26. septembra 2011, sp. zn. 8 Er 71/2011z 23. septembra 2013, sp. zn. 8 Er 445/2004 z 21. marca 2012 a sp. zn. 8 Er 483/2010z 23. septembra 2013, ako aj postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniamisp. zn. 10 CoE 25/2014 zo 14. mája 2014, sp. zn. 3 CoE 168/2013 z 19. júna 2014,sp. zn. 20 CoE 8/2014 z 24. júna 2014, sp. zn. 21 CoE 31/2014 z 28. mája 2014,sp. zn. 21 CoE 19/2014 z 28. mája 2014, sp. zn. 21 CoE 43/2014 z 25. júna 2014 v spojenís uzneseniami Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 Er 213/2009 z 5. decembra 2012,sp. zn. 3 Er 1686/2006 z 28. júna 2012, sp. zn. 5 Er 394/2009 z 3. júna 2013,sp. zn. 10 Er 123/2009 zo 4. júla 2013 v znení doplňujúceho uzneseniasp. zn. 10 Er 123/2009 z 31. decembra 2013, sp. zn. 8 Er 236/2009 z 13. mája 2013 v znenídoplňujúceho uznesenia sp. zn. 8 Er 236/2009 zo 16. januára 2014, sp. zn. 7 Er 43/2009zo 4. júla 2013 v znení doplňujúceho uznesenia sp. zn. 7 Er 43/2009 z 31. decembra 2013,ako aj postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 8 CoE 33/2014z 30. apríla 2014, sp. zn. 8 CoE 34/2014 z 30. apríla 2014 a sp. zn. 9 CoE 35/2014z 30. apríla 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Námestovo sp. zn.3 Er 1013/2008 z 12. mája 2011 v spojení s uznesením sp. zn. 3 Er 1013/2008zo 16. októbra 2012, sp. zn. 3 Er 1207/2008 z 11. mája 2011 v spojení s uznesením sp. zn.3 Er 1207/2008 zo 16. októbra 2012 a sp. zn. 3 Er 1636/2008 z 29. júna 2011 v spojenís uznesením sp. zn. 3 Er 1636/2008 zo 4. apríla 2013, ako aj postupom Krajského súduv Žiline a jeho uznesením sp. zn. 1 CoE 55/2014 z 24. júna 2014 v spojení s uznesenímOkresného súdu Ružomberok sp. zn. 5 Er 464/2007 zo 16. decembra 2013 a napokonpostupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn. 3 CoE 79/2014 z 19. júna 2014v spojení s uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5 Er 549/2009z 18. februára 2014, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 9251/2014 – sp. zn. Rvp 9256/2014, sp. zn. Rvp 9270/2014, sp. zn. Rvp 9444/2014 –sp. zn. Rvp 9451/2014, sp. zn. Rvp 9461/2014, sp. zn. Rvp 10912/2014 –sp. zn. Rvp 10916/2014, sp. zn. Rvp 11162/2014 – sp. zn. Rvp 11164/2014,sp. zn. Rvp 11250/2014, sp. zn. Rvp 12446/2014 – sp. zn. Rvp 12447/2014a sp. zn. Rvp 12467/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 9251/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti vedené pod sp. zn. Rvp 9251/2014POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boliod 1. augusta 2014 do 25. septembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovorua zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľačl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súduv Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 10 CoE 14/2014z 22. apríla 2014, sp. zn. 9 CoE 46/2014 z 26. mája 2014 (sťažnosti vedenépod sp. zn. Rvp 9446/2014, sp. zn. Rvp 9252/2014, sp. zn. Rvp 9461/2014a sp. zn. Rvp 9270/2014), sp. zn. 11 CoE 40/2014 zo 14. júla 2014 (sťažnosti vedené pod sp.zn. Rvp 11162/2014, sp. zn. Rvp 12446/2014 a sp. zn. Rvp 12467/2014), sp. zn. 5 CoE24/2014 z 30. apríla 2014, sp. zn. 10 CoE 19/2014 z 22. apríla 2014 a sp. zn. 6 CoE 44/2014z 30. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniamiOkresného súdu Žilina sp. zn. 18 Er 725/2007 z 15. októbra 2013, sp. zn. 20 Er 1259/2006z 20. septembra 2013 (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 9446/2014, sp. zn. Rvp 9252/2014,sp. zn. Rvp 9461/2014 a sp. zn. Rvp 9270/2014), sp. zn.18 Er 2716/2009 z 20. septembra2013, (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 11162/2014, sp. zn. Rvp 12446/2014 a sp. zn. Rvp12467/2014), sp. zn. 18 Er 3634/2009 z 9. októbra 2013, sp. zn. 18 Er 353/2010 z 9. októbra2013 a sp. zn. 20 Er 728/2007 z 27. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutiaokresného súdu“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE34/2014 z 15. apríla 2014, sp. zn. 3 CoE 114/2013 z 27. februára 2014, sp. zn. 1 CoE 8/2014z 18. februára 2014, sp. zn. 8 CoE 12/2014 z 31. marca 2014, sp. zn. 2 CoE 58/2014z 28. mája 2014 a sp. zn. 8 CoE 142/2013 z 31. januára 2014 (ďalej aj „napadnutérozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Čadcasp. zn. 13 Er 595/2005 z 9. augusta 2011, sp. zn. 13 Er 104/2003 z 11. októbra 2011,sp. zn. 13 Er 165/2005 z 26. septembra 2011, sp. zn. 8 Er 71/2011 z 23. septembra 2013,sp. zn. 8 Er 445/2004 z 21. marca 2012 a sp. zn. 8 Er 483/2010 z 23. septembra 2013(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom Krajskéhosúdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 10 CoE 25/2014 zo 14. mája 2014,sp. zn. 3 CoE 168/2013 z 19. júna 2014, sp. zn. 20 CoE 8/2014 z 24. júna 2014,sp. zn. 21 CoE 31/2014 z 28. mája 2014, sp. zn. 21 CoE 19/2014 z 28. mája 2014,sp. zn. 21 CoE 43/2014 z 25. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“)v spojení s uzneseniami Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 Er 213/2009z 5. decembra 2012, sp. zn. 3 Er 1686/2006 z 28. júna 2012, sp. zn. 5 Er 394/2009z 3. júna 2013, sp. zn. 10 Er 123/2009 zo 4. júla 2013 v znení doplňujúceho uzneseniasp. zn. 10 Er 123/2009 z 31. decembra 2013, sp. zn. 8 Er 236/2009 z 13. mája 2013 v znenídoplňujúceho uznesenia sp. zn. 8 Er 236/2009 zo 16. januára 2014 sp. zn. 7 Er 43/2009zo 4. júla 2013 v znení doplňujúceho uznesenia sp. zn. 7 Er 43/2009 z 31. decembra 2013(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súduv Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 8 CoE 33/2014 z 30. apríla 2014, sp. zn. 8 CoE 34/2014z 30. apríla 2014 a sp. zn. 9 CoE 35/2014 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutérozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Námestovosp. zn. 3 Er 1013/2008 z 12. mája 2011 v spojení s uznesením sp. zn. 3 Er 1013/2008zo 16. októbra 2012, sp. zn. 3 Er 1207/2008 z 11. mája 2011 v spojení s uznesenímsp. zn. 3 Er 1207/2008 zo 16. októbra 2012 a sp. zn. 3 Er 1636/2008 z 29. júna 2011v spojení s uznesením sp. zn. 3 Er 1636/2008 zo 4. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutérozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Žiline a jehouznesením sp. zn. 1 CoE 55/2014 z 24. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutiekrajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 5 Er 464/2007zo 16. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a napokonpostupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn. 3 CoE 79/2014 z 19. júna 2014(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súduLiptovský Mikuláš sp. zn. 5 Er 549/2009 z 18. februára 2014 (ďalej aj „napadnutérozhodnutie okresného súdu“).
2. Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne saopakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdova krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdeniarelevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnúprávnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciuprávnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.
3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupoma napadnutými rozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu, ktoré ďalej zrušía predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučineniea úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v záujme hospodárnosti konania môžesúd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo satýkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojenívecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdompod sp. zn. Rvp 9251/2014 – sp. zn. Rvp 9256/2014, sp. zn. Rvp 9270/2014,sp. zn. Rvp 9444/2014 – sp. zn. Rvp 9451/2014, sp. zn. Rvp 9461/2014,sp. zn. Rvp 10912/2014 – sp. zn. Rvp 10916/2014, sp. zn. Rvp 11162/2014 –sp. zn. Rvp 11164/2014, sp. zn. Rvp 11250/2014, sp. zn. Rvp 12446/2014 –sp. zn. Rvp 12447/2014 a sp. zn. Rvp 12467/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súduplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomocina jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadnyopravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ichčasti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojichzistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach jetotožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorýmisa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne záveryvšeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako ajrozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podkladeneprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úverekoncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznostina podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvoraEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipania spol. sp. zn. C-472/11 z 21. 2. 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútorocha exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v zneníneskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSPa v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť takv osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkovýchokolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadochpredošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notorickyznáme dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názorústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie jepotrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojichpredchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011,sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012,sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012,sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013,sp. zn. I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013,sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014,sp. zn. I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014,sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012,sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013,sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013,sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013,sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011,sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012,sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014,sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014,sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012,sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013,sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013,sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014,sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014,sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014...), ktoré skončili odmietnutím podobnýcha opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchtoa obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a pretov podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.
11. Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľky ajna rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veciiniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10)dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právnezávery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú ajsťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvoraz 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom jesťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.
12. Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovanáv § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a jeúčinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutímexekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenieveci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g)v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorá bola účinná v časeod 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak bytento postup nebol zo strany všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávaniapred vyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by taképorušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilézasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ichporušenie (napr. I. ÚS 367/2014).
13. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatieprávneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiskaich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmieopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecneponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich znoriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnychsúdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnejmoci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnejprávnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto aninie je inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavnezaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie jeoprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádzak porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatouspočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).
14. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnostitýkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenostia nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podanésťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákonao ústavnom súde). Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
15. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupcasťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byťuž dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnakýspôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcichporušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového akapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len akosnahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postupzákon umožňuje, a nie je ani možné vylúčiť, že ide o porušenie zákonných, resp. etickýchpovinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2014