znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 797/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   17.   decembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   N.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Silviou Bartkovou,   Advokátska   kancelária,   Piaristická   6667,   Trenčín,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčína   sp. zn. 4   CoP   59/2014   z 21. augusta   2014 a rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 9 P 108/2013-420 z 30. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. novembra   2014   doručená   sťažnosť   M.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoP 59/2014 z 21. augusta 2014 a rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 P 108/2013-420 z 30. mája 2014.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   9   P   108/2013   domáhal „...   rozšírenia styku so svojimi   maloletými   deťmi,   riešenia   podstatnej   otázky   týkajúcej   sa   maloletého dieťaťa riešenia školského zariadenia pre maloletého..., uloženia výchovných opatrení matke detí a uloženia informačnej povinnosti matke detí...“. Okresný súd rozsudkom č. k. 9 P 108/2013-420 z 30. mája 2014 jeho návrh (vo veci starostlivosti o jeho maloleté deti..., v spore   s ich   matkou   A.   N.)   zamietol.   V odvolaní   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom č. k. 4 CoP 59/2014-461 z 21. augusta 2014 potvrdil prvostupňový rozsudok.

3. Sťažovateľ uviedol, že porušenie označených práv „vidí v tom, že Okresný súd..., ako aj Krajský súd... neurobili všetko preto, aby chránili práva maloletých detí, právo sťažovateľa   ako   rodiča   podieľať   sa   na   výchove   a starostlivosti   o jeho   maloleté   deti...“. Sťažovateľ okresnému súdu vyčíta, že „hodnotil dôkazy jednostranne a zobral do úvahy len dôkazy svedčiace v prospech matky“, v dôsledku čoho „záver súdu I.   stupňa nevyplýva z vykonaného   dokazovania“.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „krajský   súd...   napriek sťažovateľom podanému odvolaniu, nedostatky konania pred súdom I. stupňa, ako aj ním porušené práva... nenapravil“.

4. Sťažovateľ považuje „v právnom štáte za neprípustné také arbitrárne rozhodnutia aké   predstavujú...   rozsudok   Okresného   súdu...   a rozsudok   Krajského   súdu...   Tieto rozhodnutia ako aj postup, ktorý im predchádzal porušili všetky znaky právnej istoty, ktorá je atribútom právneho štátu.“.

5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1.   Základné   právo...   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručené   v čl. 46   od.   1 Ústavy..., základné právo... na výchovu a starostlivosť o svoje maloleté deti zaručené v čl. 41 ods. 4 Ústavy... a právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., ako aj   jeho   právo   na rešpektovanie   rodinného   života   zaručené   v čl.   8   ods.   1   Dohovoru... postupom   Okresného   súdu...   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9P/108/2013   a postupom Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 4Cop/59/2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresnému súdu... č. k. 9P/108/2013-420 zo dňa 30.05.2014, ako aj rozsudok Krajského súdu... č. k. 4CoP/59/2014 zo dňa 21.08.2014 sa zrušujú, vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 EUR....

4.... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR...“

I.

6.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Sťažovateľ namietal porušenie práv (pozri body 1 a 5) rozsudkami okresného súdu z 30. mája 2014 a krajského súdu z 21. augusta 2014.

II.A

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 9 P 108/2013-420 z 30. mája 2014

10. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že   všeobecné   súdy   sú   ústavou   povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

11. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú osobu,   ako aj   právnickú   osobu.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

12. V danom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie svojich základných práv podľa   ústavy,   ako   aj   práv   podľa   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu odvolaním (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o   odvolaní sťažovateľa   v danom   prípade   vylučuje právomoc   ústavného   súdu,   a   preto   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 CoP 59/2014 z 21. augusta 2014

13. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

14. Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd napadnutým   rozsudkom   porušil   ním   označené   základné   práva   podľa   ústavy   a   práva podľa dohovoru   predovšetkým   tým,   že   potvrdil   (a   teda   akceptoval)   právne   závery okresného súdu,   nevykonal   ním   navrhované   dôkazy   a nedostatočne   odôvodnil   svoje faktické a právne závery (pozri tiež body 3 a 4).

15. Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu v častiach týkajúcich sa uvedených námietok a sťažovateľom označenými základnými   právami   podľa   ústavy   a   právami   podľa   dohovoru   existuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

16. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal predovšetkým vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17.   Podľa   ustáleného   právneho   názoru   ústavného   súdu   účelom   práva   na   súdnu a inú právnu   ochranu   vrátane práva   na   spravodlivé   konanie je   zaručiť   každému   prístup k súdu.   Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   vo   veci   konať   a   rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou týchto práv nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať   povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol   náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

18. Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

19. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

20. Ústavný súd z týchto hľadísk (body 17 až 19) preskúmal rozhodnutie krajského súdu   č.   k.   4   CoP   59/2014-461   z 21.   augusta   2014,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie   v odvolaním   napadnutých   častiach   jeho   výrokov.   Nezistil   pritom   žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol   podstatu   odôvodnenia prvostupňového súdu, oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a stanoviská matky maloletých a kolízneho opatrovníka k nemu:

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vo výroku I. návrh otca na rozšírenie styku s deťmi zamietol, vo výroku II. návrh otca na riešenie podstatnej veci - ďalšieho školského zariadenia pre mal... zamietol, vo výroku III. návrh otca na uloženie výchovného opatrenia matke detí zamietol, vo výroku IV. uložil matke povinnosť oznámiť otcovi detí telefonickou správou (SMS) na jeho telefónne číslo v lehote 3 dní od dátumu uskutočnenia psychologického a psychiatrického vyšetrenia u maloletého... a/ dátum vyšetrenia, b/ miesto vyšetrenia, c/ označenie osoby, ktorá vyšetrenie vykonala. Matka detí je povinná oznámiť otcovi detí telefonickou správou (SMS) na jeho telefónne číslo v lehote 3 dní pred podaním žiadosti o zmenu školy u mal.... a mal.... názov a sídlo nového školského zariadenia. Vo výroku   V.   vo   zvyšnej   časti   návrh   otca   na   uloženie   informačnej   povinnosti   matke   detí zamietol...

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec mal. detí, domáhal sa jeho   zmeny   tak,   že jeho   návrhu   bude   v   celom   rozsahu   vyhovené.   Vytýkal   súdu   prvého stupňa, že nesprávne právne posúdil vec, čím je daný dôvod odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. § O.s.p. Okrem toho súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav a na základe vykonaných   dôkazov   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam.   Tým   sú   dané   dôvody odvolania tiež v zmysle § 205 ods. 2 písm. b), c), d) O.s.p. Uviedol, že v predmetnom konaní sa domáha predovšetkým rozšírenia styku so svojimi mal. deťmi. Súd prvého stupňa mu síce v   konaní   o   rozvod   manželstva   určil   na   styk   s   deťmi   tri   víkendy   za   sebou,   avšak   on a pravdepodobne ani súd si v tom čase vôbec neuvedomil, že v každom kalendárnom roku existujúce mesiace, počas ktorých je 5 víkendov. V takomto prípade ho deti nevidia až po dobu   18   dní.   V   kalendárnom   roku   2014   nastane   takáto   situácia   4x.   Na   základe skúsenosti z ročného realizovania styku s mal. deťmi nadobudol presvedčenie o tom, že súčasná úprava styku s mal. deťmi, a to citové odlúčenie po dobu 18 dní nie je v záujme mal. detí. Z týchto dôvodov, v záujme mal. detí, navrhoval, aby styk s deťmi bol rozšírený tak, že...

Matka mal. detí v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť...

Kolízny   opatrovník   v písomnom   vyjadrení   k odvolaniu...   navrhol   napadnutý rozsudok... potvrdiť.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: „Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 2 písm. a), § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.

Skutkové   i   právne   závery   uvedené   v   napadnutom   rozsudku   súdu   prvého   stupňa odvolací súd považuje za správne; v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a plne na ne poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva:

Predmetom odvolacieho konania bolo odvolanie otca, ktorým napadol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu na rozšírenie styku s mal. deťmi, vo výroku o zamietnutí návrhu na riešenie podstatnej veci - ďalšieho školského zariadenia pre mal...., vo výroku o zamietnutí návrhu na uloženie výchovného opatrenia matke a vo výroku o zamietnutí návrhu   o   uložení   informačnej   povinnosti   matke   mal.   detí informovať   otca   o mimoškolskej záujmovej činnosti mal. detí.

Podľa § 26 Zákona o rodine, ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností.

Styk rodiča s maloletým dieťaťom sa uskutočňuje predovšetkým v záujme dieťaťa a jeho účelom je najvhodnejším spôsobom a čo v najväčšej miere zmenšovať nepriaznivé dôsledky   narušených   vzťahov   medzi   rodičmi,   ktoré   často   majú   mimoriadne   nepriaznivý dopad na celkový psychický stav dieťaťa a jeho citovú výchovu. Styk rodiča s maloletým dieťaťom má zaistiť v čo najväčšej miere vytváranie a udržiavanie rodičovského vzťahu a upevňovanie citového puta k obom rodičom, aby dieťa pokiaľ možno v minimálnej miere pociťovalo   výchovu   v   neúplnej   rodine.   K   splneniu   tohto   cieľa   by   mali   obaja   rodičia prispievať   a   snažiť   sa   o   vytvorenie   priaznivých   podmienok   bez   ohľadu   na   existenciu rozporov medzi nimi. Okrem toho by mali rešpektovať aj prirodzenú potrebu a záujem dieťaťa o oboch rodičov, avšak za predpokladu, že dieťa nie je ovplyvňované nevhodnými zásahmi iných osôb, prípadne nevhodným správaním aj niektorého z rodičov. Spoľahlivá úvaha o tom, či je styk rodiča, ktorý nemá dieťa vo svojej výchove s maloletým dieťaťom na prospech   dieťaťa   a   ďalej   aká   úprava   tohto   styku   zodpovedá   v   konkrétnom   prípade najlepšiemu záujmu dieťaťa a pomerom oboch rodičov, je podmienená náležitým zistením skutkového stavu veci. Iba v takomto prípade možno totiž zhodnotiť niektoré okolnosti, týkajúce   sa   maloletého   dieťaťa   a   niektoré   skutočnosti,   týkajúce   sa   rodičov.   Ide predovšetkým o zhodnotenie veku a zdravotného stavu maloletého dieťaťa, jeho citového vzťahu k rodičovi, ktorý ho nemá vo svojej výchove, denného režimu maloletého dieťaťa, osobných   a   rodinných   pomerov   rodičov,   vzájomný   vzťah   rodičov   a   ich   časové a hospodárske možnosti.

Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 16.02.2012, č. k. 11C/35/2011-248 bolo manželstvo rodičov rozvedené, mal. deti... boli zverené do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný prispievať na výživu detí sumou 80 eur na mal.... a sumou 90 eur na mal.... Zároveň bol týmto rozsudkom upravený styk otca s mal. deťmi tak, že je oprávnený stretávať sa s nimi prvé tri celé víkendy v mesiaci od piatku od 12:00 hod. do nedele do 14:00 hod., prvé dva celé týždne v mesiaci júl, prvý celý týždeň mesiaca august, počas vianočných sviatkov v nepárnom roku od 23.12. od 12:00 hod. do 25.12. do 10:00 hod., v párnom roku od 25.12. od 10.00 hod. do 26.12. do 18:00 hod., v párnom roku od 31.12. od 12:00 hod. do 02.01. nasledujúceho roku do 16:00 hod. a s mal.... každý Veľkonočný pondelok od 09:00 hod. do 16:00 hod. Citovaný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 13.04.2012. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa ďalej vyplýva, že otec sa s mal. deťmi na základe citovaného rozhodnutia pravidelne stretáva. Dňa 29.04.2013 podal otec návrh na rozšírenie styku s mal. deťmi tak, že okrem pôvodnej úpravy styku bude mať právo stretnúť sa s mal. deťmi aj v každom štvrtom a piatom týždni v kalendárnom mesiaci v čase od stredy 12:00 hod. do piatku do 8:00 hod. a súčasne navrhol, aby bola zmenená aj úprava styku s deťmi počas Veľkonočného pondelka tak, že sa bude stretávať s obidvoma mal. deťmi, a to v čase od 09:00 hod. do 18:00 hod. Súd prvého stupňa vo veci návrhu otca o rozšírenie úpravy styku s mal. deťmi... vykonal rozsiahle dokazovanie, a to výsluchom účastníkov, výsluchom mal. detí na Referáte poradensko-psychologických služieb UPSVaR Nové   Mesto   nad   Váhom,   znaleckým   posudkom   znalca   z   odboru   psychológie...   a   po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že návrh otca na rozšírenie úpravy styku s mal. deťmi nie je dôvodný. Zo správy kolízneho opatrovníka zo dňa 18.07.2013 vyplýva, že mal. deti... počas konzultácie na referáte poradensko-psychologických služieb neprejavili záujem   o   častejšie   stretávanie   sa   s   otcom.   Nakoľko   otec   uvedenú   správu   kolízneho opatrovníka namietal, súd prvého stupňa nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie. Zo znaleckého posudku.... vyplýva, že mal.... si neželá väčší rozsah styku, rada by trávila viac času s rovesníčkami v mieste bydliska. Mal.... deklaruje to isté, ale   nedá sa   spoľahlivo potvrdiť,   či má na tento problém nejaký vlastný   názor.   Znalec nepovažoval   otcom   navrhovaný   rozsah   styku   s   deťmi   za   prospešný   pre   deti.   V   závere znaleckého posudku dokonca znalec navrhol zredukovať styk otca s deťmi oproti terajšiemu stavu na dva víkendy do mesiaca, čo umožní matke väčší rozsah kontaktu s deťmi v čase, keď nemá pracovné povinnosti. Znalec hodnotil osobnosť otca v znaleckom posudku ako sebanekritickú, dysreflexívnu osobnosť s manipulatívnymi spôsobmi, osobnosť neempatickú, ktorá svoje záujmy vyhlasuje za záujmy detí. Zatiaľ čo matkinu argumentáciu považuje znalec za logickú, u otca ide o argumentáciu paranoidnú, kverulačnú. Práve z dôvodu, že deti takéto správanie otca vnímajú a logicky preberajú, považuje znalec otcom navrhovanú úpravu styku za nevhodnú pre deti. Znalec sám zdôraznil, že deti majú otca rady, avšak táto skutočnosť   sama   o   sebe   ešte   nemusí   znamenať   potrebu   rozšírenia   styku   otca   s   deťmi. Odvolací   súd   na   základe   výsledkov   znaleckého   dokazovania,   rovnako   ako   súd   prvého stupňa   dospel   k   záveru,   že   návrh   otca   na   rozšírenie   úpravy   styku   s   mal.   deťmi   nie   je dôvodný. Doterajšia úprava styku otca s mal. deťmi je rozsiahla a dostatočná vzhľadom na dodržiavanie a rozvíjanie vzájomných citových vzťahov medzi deťmi a otcom. Aj podľa názoru odvolacieho súdu otcom navrhovaná úprava styku počas štvrtého a piateho týždňa v mesiaci   na   čas   od   stredy   do   piatku   by   mohla   negatívne   zasiahnuť   do   výchovno- vzdelávacieho procesu detí, najmä s ohľadom na špecifický prístup k vzdelávaniu mal.... a takáto úprava by bola v rozpore so záujmami mal. detí. Rovnako v prípade návrhu otca o rozšírenie styku počas Veľkonočného pondelka niet žiadneho objektívneho dôvodu na to, aby sa styk v tento deň rozšíril aj na mal. dcéru..., keď na základe súdneho rozhodnutia je otec oprávnený stretávať sa mal.... každý Veľkonočný pondelok od 09:00 hod. do 15:00 hod. Skutkový stav zistený súdom prvého stupňa, aj podľa názoru odvolacieho súdu bol dostatočný na rozhodnutie o návrhu otca o rozšírenie úpravy styku s mal. deťmi, keď súd pri rozhodovaní vychádza predovšetkým z odborných záverov znalca... V ostatnom odvolací súd odkazuje na náležité odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Ďalším   predmetom   odvolacieho   konania   je   preskúmanie   rozsudku   súdu prvého stupňa v časti jeho výroku, ktorým zamietol návrh otca na riešenie podstatnej veci - ďalšieho školského zariadenia pre mal....

Odvolací súd preskúmal vec z hľadiska odvolacích dôvodov otca a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď návrh otca aj v tejto časti zamietol. V danej veci   je   potrebné   uviesť,   že   mal.  ...   začal   navštevovať   základnú   školu,   vychádzajúc z výsledkov správy Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie..., ktoré doporučilo   vzdelávať...   integrovanou   formou   ako   začleneného   žiaka   v   bežnej   triede základnej   školy,   zriadiť   miesto   asistenta   učiteľa   dieťaťa.   Zo   správy   Detského   centra Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v... zo dňa 12.05.2004 vyplýva, že mal.... je dieťa s intelektovým vývinom v norme, s nerovnomerným profilom výkonov, emočnou   poruchou   (fobickou   a   sociálnou   úzkostnou   poruchou),   s   vývinovou   poruchou učenia (dyskalkúliou, resp. zmiešanou poruchou učenia). Podľa vyjadrenia tohto ústavu vzdelávanie v špeciálnej základnej škole nie je možné, keďže základným predpokladom je mentálna   retardácia,   ktorá   je   u   mal.  ...   vyšetrením   vylúčená.   I   tento   ústav   doporučil vzdelávať... v základnej škole formou individuálnej integrácie s IVP. Rovnako i znalec... v znaleckom posudku uviedol,   že mal.  ... by nemal byť   zaradený do špeciálnej školy pre mentálne postihnuté deti, maloletého hodnotil ako dieťa, ktoré nie je mentálne retardované, ide o dieťa s vývinovou poruchou. Na základe takto vykonaného dokazovania aj odvolací súd dospel k záveru, že maloletý... má len vývinovú poruchu, ktorá vyžaduje špecifický prístup, jeho vzdelávanie je naďalej doporučované v bežnej základnej škole s osobitnými podmienkami.   Z   uvedených   dôvodov   bol   návrh   otca   na   zmenu   školského   zariadenia umiestnenia maloletého do špeciálnej školy nedôvodný.

Ďalším   predmetom   odvolacieho   konania   je   preskúmanie   rozsudku   súdu   prvého stupňa   v   časti   jeho   výroku,   ktorým   zamietol   návrh   otca   na   uloženie   výchovného opatrenia matke   podrobiť   sa   sociálnemu   poradenstvu   alebo   odborného   poradenstvu v špecializovaných zariadeniach. Otec mal. detí podal tento návrh v súvislosti s tým, že matka nerešpektuje odborné vyjadrenia týkajúce sa mal.... v súvislosti s jeho postihnutím a potrebou navštevovať špeciálnu školu. Ako už bolo vyššie uvedené, z odborného stanoviska Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v... zo dňa 12.05.2014, ako i zo záverov znaleckého posudku znalca... vyplýva, že mal... má vývinovú poruchu, ktorá mu však nebráni vzdelávať v základnej škole, i keď s osobitnými podmienkami. Naviac, ako vyplýva zo stanoviska ústavu, vzdelávanie v špeciálnej škole nie je možné, keďže zákonným predpokladom   je   mentálna   retardácia,   ktorá   je   u   mal.  ...   vyšetrením   vylúčená.   Z dokazovania,   vykonaného   súdom   prvého   stupňa,   vyplýva,   že   matka   sa   dôsledne   venuje mal.  ...,   podporuje   ho   vo vzdelávaní,   rešpektuje   názory   odborníkov   na   výchovu   a vzdelávanie   dieťaťa,   s   maloletým   opakovane   navštevuje   odborníkov.   K   požadovanému návrhu na rozšírenie styku s deťmi počas Veľkonočného pondelka uviedla, že Veľkonočné sviatky pripadajú v každom roku na iný týždeň v mesiaci a napríklad v tomto roku boli obidve deti v období Veľkonočných sviatkov u otca od piatku do nedele a syn... ešte musel ísť k otcovi aj vo Veľkonočný pondelok 21.04.2014. Nesúhlasila preto, aby aj dcéra bola nútená   Veľkonočný   pondelok   prežívať   len   u   otca.   V   konaní   otec   žiadnym   spôsobom nepreukázal, že by matka svojím výchovným postupom ohrozovala výchovu mal...., resp. že by   jeho   výchovu   nezvládala.   Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   v   danom   prípade neprichádza   do   úvahy   uloženie   žiadneho   výchovného   opatrenia   matke,   ktorá   svoju starostlivosť o mal.... riadne zabezpečuje.

Ohľadne informačnej povinnosti, ktorú súd prvého stupňa uložil matke mal. detí, otec v podanom odvolaní nemal zásadnejšie námietky, ale žiadal, aby bola zmenená lehota troch dní, ktorú súd určil matke ako lehotu na informovanie otca pred podaním žiadosti o zmenu školy pre mal.... a mal.... tak, že matka ho bude informovať v lehote 15 dní pred podaním takejto žiadosti o zmenu školy s uvedením názvu a sídla nového školského zariadenia. Podľa názoru odvolacieho súdu uloženie povinnosti matke detí informovať otca v lehote troch dní pred podaním žiadosti o zmenu školy mal. detí je postačujúce a primerané. Otec detí má v takto určenej lehote dostatok priestoru reagovať na takúto žiadosť matky. Z tohto dôvodu bolo odvolanie otca v tomto smere nedôvodné. Rovnako nedôvodné bolo aj odvolanie otca ohľadne uloženia povinnosti matke informovať ho o mimoškolskej záujmovej činnosti mal. detí.   Výber   krúžkov   je   mimoškolská   záujmová   aktivita   a   vychádzajúc   z   doterajšieho správania matky je zrejmé, že bude mať záujem, aby deti navštevovali také krúžky, ktoré budú ich schopnosti v plnej miere rozvíjať. Naviac mal. deti... sú vo veku takmer 11 rokov a otec sa môže od nich sám v rámci styku s deťmi dozvedieť o ich mimoškolských záujmových aktivitách.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.“

21. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

22. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).   Namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, preto   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy   a   hodnotenia   nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť   do právneho   názoru   krajského   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

III.

24. Sťažovateľ namietal aj „porušenie základného práva na výchovu a starostlivosť o svoje maloleté deti zaručené čl. 41 ods. 4 ústavy a jeho právo na rešpektovanie rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 Dohovoru“ označeným postupom a rozhodnutím krajského súdu [body 1 a 5 (vo vzťahu k okresnému súdu pozri bod 12)].

25. Vzhľadom   na   možnosť   porušenia   označených   práv   len   v príčinnej   súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   napadnutými   rozhodnutiami   menovaných   súdov   dospel   ústavný   súd k záveru, že keďže v danom prípade nebolo zistené porušenie základného práva sťažovateľa podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ani   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (pozri   bod   23), v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv.

26. Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný a udržateľný, pričom medzi ním a v bode 24 označenými právami sťažovateľa zaručenými ústavou   a   dohovorom   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by zakladala   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dôvod na vyslovenie záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť   sťažovateľa   v tejto časti   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

27. Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jeho   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   odvolacieho   rozsudku, priznaním mu finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2014